znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 131/09-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17. augusta 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 30 T 162/06 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   J.   V.   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 162/06 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 28. januára 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. J.   V. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   245,70 €   (slovom dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov),   ktoré j e   Kancelária   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky p o v i n n á   vyplatiť   na   účet   ustanovenej   právnej   zástupkyne JUDr. Z. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 131/09-24   z 24.   júna   2009   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorá obsahovala aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.   Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I. ÚS 131/09-13   z 29.   apríla   2009   bola sťažovateľovi v predmetnom konaní ustanovená na jeho zastupovanie advokátka JUDr. Z. C.,   T.   Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9. júna   2009   právna   zástupkyňa   sťažnosť sťažovateľa doplnila a upresnila tak, že jej predmetom je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 162/06 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. januára 2008.

Z obsahu podaní sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne vyplýva, že sťažovateľ podal 28.   januára   2008   okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 162/06. Okresný súd o jeho žiadosti napriek svojej povinnosti rozhodnúť o zákonnosti väzby urýchlene nerozhodol ani do 15. júla 2008 (dátum doručenia „pôvodnej“ sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu).

V dôsledku   toho,   že   o uvedenej   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu sťažovateľa   nebolo   rozhodnuté   urýchlene,   resp.   bez   meškania,   došlo   k porušeniu   jeho základných práv podľa   čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy   a práva podľa   čl. 5 ods.   4 dohovoru. Sťažovateľ   s   poukazom   na   znenie   v sťažnosti   označených   článkov   ústavy   i dohovoru, ako aj znenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku vo svojich podaniach uviedol: „Z uvedeného vyplýva, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru je   držanie   osoby   vo   väzbe   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom,   ako   aj   také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, teda Trestnému poriadku.

Pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie na slobodu nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale bez meškania, teda okamžite. V mojom prípade konanie na okresnom súde trvalo niekoľko mesiacov.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví:

„1.) Základné   právo   J.   V.   podľa   čl.   podľa   §   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 30 T 162/06 v súvislosti s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a   urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 28. januára 2008 bolo porušené .

2.) Okresný súd Trnava prepúšťa J. V. okamžite z väzby na slobodu.

3.) J.   V.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   16.597 eur   (slovom šestnásťtisícpäťstodeväťdesiatsedem eur) t. j. 500,000.- Sk, ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohoto nálezu.

4.) J.   V.   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   475,70,-   eur   (slovom štyristosedemdesiatpäť   sedemdesiat   eur),   ktoré   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd   Trnava na účet právnej zástupkyne JUDr. Z. C., T., do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním z 13. júla 2009 prostredníctvom svojho podpredsedu. Vo vyjadrení podpredseda okresného   súdu   stručne   popísal   priebeh   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   30   T   162/06 a následne   uviedol: «možno   usudzovať,   že   v   štádiu   konania   na   odvolacom   súde   došlo k závažnému   pochybeniu   zo   strany   odvolacieho   súdu,   ktorý   vykonal   dňa   8.   4.   2008 neverejné zasadnutie, pričom rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil I. stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie a to aj napriek tomu, že dňa 8. 4. 2008 obž. J. V.   vypovedal plnú   moci obhajcovi   JUDr.   M.   s tým,   že do 5 dní oznámi   meno nového obhajcu, čo však neurobil. Za tejto situácie nemala byť predmetná vec rozhodovaná ani na neverejnom zasadnutí, pretože od 8. 4. 2008 obžalovaný J. V. nemal žiadneho obhajcu. J. V. mal obhajcu ustanoviť Krajský súd Trnava, k čomu však nedošlo.

Ďalšieho pochybenia sa dopustil aj predseda senátu Mgr. M. Ž., ktorý nereagoval na žiadosť obž. J. V. na ustanovenie obhajcu zo dňa 7. 7. 2008, ktorý k podaniu zo dňa 7. 7. 2008 bez uvedenia dátumu poznamenal: „videl, založ do spisu“. V čase, keď Mgr. M. Ž. čerpal   dovolenku   na   č.   l.   792   podpredseda   okresného   súdu   založil   do   spisu   úpravu za účelom ustanovenia obhajcu pre obž. J. V.

Na   základe   uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že   v predmetnom   prípade sa jedná o skutkovo a právne náročnú trestnú vec, na druhej strane je však nutné uviesť, že zo strany Krajského súdu Trnava a tiež Okresného súdu Trnava došlo k závažnému porušeniu práva na obhajobu u obž. J. V., ktorý nemal niekoľko mesiacov obhajcu, hoci sa nachádzal vo väzbe a teda sa u neho jednalo o nutnú obhajobu. Obhajca bol obž. J. V. ustanovený až dňa 15. 8. 2008. V konaní pod Spr. 2729/08 bola podaná sťažnosť obž. J. V. posúdená   ako   opodstatnená.   Pokiaľ   sa   týka   prípadného   porušenia   ďalších   práv obžalovaného, v tomto smere ponechávam vec na rozhodnutie Ústavnému súdu SR.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd z príslušného spisu okresného súdu zistil takýto prehľad doterajšieho priebehu   trestného   konania   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažovateľovej   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. januára 2008 (doručenej 1. februára 2008) vo veci vedenej pod sp. zn. 30 T 162/06:

- 17. januára 2008 bol vydaný rozsudok sp. zn. 30 T 162/06, ktorým okresný súd sťažovateľa   spolu   s   ďalším   spoluobžalovaným   uznal   vinným   zo   spáchania   prípravy na obzvlášť   závažný   zločin   úkladnej   vraždy   spolupáchateľstvom   podľa   §   20,   §   13 ods. 1 a § 144   ods. 1   Trestného   zákona   a trestného   činu   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona, sťažovateľ bol odsúdený na trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 15 rokov (sťažovateľ sa po vyhlásení tohto rozhodnutia ihneď do zápisnice proti nemu odvolal),

- 5. februára 2008 bol daný pokyn súdnej kancelárii doručiť rozsudok zo 17. januára 2008 v predmetnej veci stranám v konaní, zástupcom obžalovaných, ako aj poškodenému,

- 10. januára 2008 bolo vydané uznesenie, ktorým okresný súd rozhodol, že berie na vedomie späťvzatie sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2007, ktorým rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu,

- 1.   februára   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o jeho prepustenie na slobodu,

- 12. februára 2008 bolo okresnému súdu doručené doplnenie odvolania proti rozsudku okresného súdu zo 17. januára 2008 sťažovateľa,

- 19. februára 2008 bol spis v predmetnej veci predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o podaných   odvolaniach   proti   rozsudku zo 17. januára 2008,

- 19. marca 2008 bolo krajským súdom nariadené verejné zasadnutie v predmetnej veci na 8. apríl 2008,

- 19. februára 2008 vzniesla vo veci konajúca sudkyňa krajského súdu D. Š. námietku zaujatosti, o ktorej bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí krajského súdu 26. februára 2008   uznesením   sp.   zn.   Nto   1/2007   z 1.   februára   2007   (sudkyňa   bola   vylúčená z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci),

- 22.   marca   2008   boli   krajskému   súdu   predložené   podania,   ktorými   sťažovateľ a spoluobžalovaný doplnili dôvody nimi podaných odvolaní,

- 10.   marca   2008   bol   krajskému   súdu   doručený   prípis   okresného   súdu,   v prílohe ktorého   mu   predložil   odvolanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   L.   M.   doručené mu 7. marca 2008,

- 31.   marca   2008   bolo   krajskému   súdu   doručené   prostredníctvom   okresného   súdu podanie sťažovateľa z 9. marca 2008, ktorým požiadal o prepustenie z väzby na slobodu,

- 1. apríla 2008 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým navrhol predvolanie a vypočutie viacerých svedkov,

- 8.   apríla   2008   bolo   krajskému   súdu   doručené   oznámenie   o   vypovedaní plnomocenstva právnym zástupcom sťažovateľa JUDr. L. M.,

- 8. apríla 2008 bolo zrušené verejné zasadnutie krajského súdu s tým, že krajský súd bude   ďalej   zasadať   neverejne,   pričom   na   neverejnom   zasadnutí   následne   krajský   súd v predmetnej veci uznesením sp. zn. 3 To 11/08 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2008, vrátil vec späť okresnému súdu a zamietol žiadosť spoluobžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu,

- 16. apríla 2008 bol spis v predmetnej veci doručený späť okresnému súdu,

- 22. mája 2008 bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 30 T 162/2006 z 22. mája 2008 prepustený na slobodu,

- 26. mája 2008 bol daný pokyn súdnej kancelárii na vykonanie viacerých procesných úkonov   smerujúcich   k doručeniu   rozhodnutia   krajského   súdu   z 8.   apríla   2008, ako aj k realizácii pokynov krajského súdu z uvedeného rozhodnutia,

- 29.   mája   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   prokurátora   Krajskej prokuratúry v T.,

- 30. mája 2008 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým požiadal o doručenie uznesenia krajského súdu z 8. apríla 2008,

- 10. júna 2008 bol spis v predmetnej veci predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2008,

- 17.   júna   2008   bolo   krajskému   súdu   predložené   podanie   sťažovateľa   doručené okresnému   súdu   11.   júna   2008,   ktorým   požiadal   o odňatie   jeho   veci   okresnému   súdu a prikázanie   tejto   veci   inému   súdu,   spolu   s pokynom   súdnej   kancelárii   okresného   súdu zo 16. júna 2008 na predloženie spisu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o žiadostiach oboch obžalovaných o odňatie a prikázanie veci inému súdu,

- 24.   júna   2008   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 4 Tos 47/08,   ktorým   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   22.   mája   2008   zrušil, sťažovateľa   i jeho   spoluobžalovaného   naďalej   ponechal   vo   väzbe   a súčasne   zamietol žiadosť spoluobžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu,

- 4. júla 2008 bolo uznesenie krajského súdu z 24. júna 2008 doručené okresnému súdu,

- 7.   júla   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie obhajcu z 30. júna 2008,

- 10. júla 2008 bol najvyššiemu súdu doručený spis v uvedenej veci na rozhodnutie o žiadosti obžalovaných na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu,

- 23. júla 2008 najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Ndt 16/08 rozhodol, že podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku túto trestnú vec neodníma okresnému súdu,

- 30. júla 2008 bol spis v predmetnej veci vrátený okresnému súdu,

- 15.   augusta   2008   bola   sťažovateľovi   uznesením   okresného   súdu   ustanovená obhajkyňa (20. augusta 2008 doručené uznesenie sťažovateľovi aj obhajkyni),

- 7. novembra 2008 bol zákonným sudcom daný pokyn súdnej kancelárii opätovne realizovať   pokyn   z   26.   mája   2008   na   doručenie   výzvy   poškodenému   prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru B. (ďalej len „obvodné oddelenie“),

- 8. decembra 2008 bola okresnému súdu doručená odpoveď z obvodného oddelenia, podľa ktorej zásielka poškodenému nebola doručená, pretože sa aktuálne nachádza v Ústave na výkon väzby N.,

- 5.   decembra   2008   vydal   okresný   súd   príkaz   na   prepustenie   sťažovateľa   z väzby 8. decembra 2008 z dôvodu uplynutia maximálnej dĺžky trvania väzby,

- 19. januára 2009 poškodený okresnému súdu oznámil miesto svojho pobytu,

- 17.   februára   2009   požiadal   okresný   súd   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o   vykonanie   dôkazu   –   výsluchu poškodeného   prostredníctvom   príslušného   súdu   v Maďarskej   republike,   a súčasne   vydal uznesenie, ktorým rozhodol o pribratí do konania prekladateľa z jazyka maďarského,

- 3. apríla 2009 bol daný pokyn na realizáciu dožiadania do Maďarskej republiky,

- 14. apríla 2009 bol daný pokyn súdnej kancelárii zaslať žiadosť o vykonanie dôkazu spolu s predkladacou správou ministerstvu spravodlivosti,

- 4.   mája   2009   bola   uznesením   okresného   súdu   priznaná   prekladateľovi   odmena za preklad,

- 2. júna 2009 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. mája 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi pre prípravné   konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho   obhajcu.   O   takej   žiadosti sa musí   bez meškania rozhodnúť.   Ak   sa   žiadosť   zamietla, môže ju obvinený, ak v   nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   (v   rámci   ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal,   že   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 28. januára 2008 (doručenej 1. februára 2008) došlo k porušeniu   jeho   práva   na   urýchlené   rozhodovanie   o zákonnosti   jeho   väzby   postupom okresného súdu.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci vyplýva, že okresnému súdu bola uvedená žiadosť sťažovateľa doručená 1. februára 2008, t. j. po vydaní rozsudku okresného súdu zo 17.   januára 2008.   Okresný   súd spis   v predmetnej   veci   odstúpil   spolu   s predkladacou správou   na rozhodnutie o podaných   odvolaniach krajskému súdu. V rámci predkladacej správy okresný súd neupozornil krajský súd na sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie na slobodu z 28. januára 2008. Krajský súd v tejto veci rozhodol uznesením z 8. apríla 2008, ktorým okrem iného zrušil rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2008, avšak nerozhodol o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   z   28.   januára   2008.   Spisový   materiál v uvedenej   veci   bol   doručený   späť   okresnému   súdu   16.   apríla   2008.   Okresný   súd 5. decembra   2008   vydal   príkaz   na   prepustenie   sťažovateľa   a jeho   spoluobžalovaného z väzby   8.   decembra   2008   z dôvodu   uplynutia   maximálnej   dĺžky   trvania   ich   väzby. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 28. januára 2008 okresný súd až do jeho prepustenia na slobodu 8. decembra 2008 nerozhodol.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby   z 28.   januára   2008   vzhľadom   na   to,   že   bola   doručená   po   vydaní   rozsudku zo 17. januára 2008, patrila krajskému súdu. Krajský súd uznesením z 8. apríla 2008 okrem iného zrušil rozsudok zo 17. januára 2008 a vec vrátil späť na ďalšie konanie okresnému súdu. Keďže krajský súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 28. januára 2008 vôbec nekonal a nerozhodol o nej, vecne príslušným na rozhodnutie o nej sa po vydaní rozhodnutia krajského súdu 8. apríla 2008 stal okresný súd, ktorému bola predmetná vec vrátená späť na ďalšie konanie. Povinnosťou okresného súdu po doručení spisu v tejto veci z krajského súdu 16. apríla 2008 bolo zabezpečiť v rámci vykonávania jednotlivých úkonov aj realizáciu garancií pre ochranu práv a slobôd sťažovateľa v uvedenom konaní, vrátane vykonania nápravy prípadných procesných pochybení a rozhodnutia o procesných úkonoch, resp. návrhoch podaných procesnými stranami. Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd v čase   od   16.   apríla   2008   (doručenie   spisu   z krajského   súdu)   až   do   8.   decembra   2008 (prepustenie   sťažovateľa   z väzby   z dôvodu   uplynutia   maximálnej   lehoty   trvania   väzby) o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 28. januára 2008 nerozhodol.

Z uvedeného vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 28. januára 2008 okresný súd nerozhodol v období trvajúcom až do odstránenia obmedzenia osobnej slobody, resp. zásahu do práva na osobnú slobodu, t. j. viac ako sedem mesiacov. Uvedený postup   okresného   súdu,   v dôsledku   ktorého   o   prostriedku   nápravy,   resp.   ochrany   práv sťažovateľa   v tomto   konaní   nebolo   rozhodnuté   urýchlene   a neodkladne,   napriek   tomu, že si to povaha, resp. predmet konania vyžadoval, považuje ústavný súd za porušenie práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 16 597 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nemožno napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliadol   na   obsah   podanej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 28.   januára   2008,   ktorá neobsahovala spochybnenie existencie dôvodov väzby a ich zákonnosti, ale len námietku miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu   na   prejednanie   a rozhodnutie   predmetnej   veci. Uvedenú námietku sťažovateľ následne uplatnil aj v odôvodnení svojho odvolania (podanie z 1.   februára   2008   doručené   12.   februára   2008),   v rámci   novej   žiadosti   o prepustenie na slobodu z 9. marca 2008 (doručenej okresnému súdu 12. marca 2008), ako aj vo svojom návrhu na odňatie a prikázanie veci príslušnému súdu z 11. júna 2008. Táto argumentácia sťažovateľa bola teda preskúmaná v rámci odvolacieho konania krajským súdom a následne aj   najvyšším   súdom   v konaní   o návrhu   na   odňatie   veci   okresnému   súdu   iniciovanom sťažovateľom,   v ktorom   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Ndt   16/08   z   23.   júla   2008 rozhodol, že predmetnú vec okresnému súdu neodníma. Existencia a zákonnosť dôvodov väzby   sťažovateľa   bola   navyše   preskúmavaná   v rámci   odvolacieho   konania,   ktorý vo svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že „v   danej   veci   zistil,   že   dôvody   väzby   oboch obžalovaných podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. trvajú nezmenene naďalej“, ako aj pri rozhodovaní o žiadosti spoluobžalovaného sťažovateľa o prepustenie na slobodu z 19. mája 2008   (uznesenie   okresného   súdu   z 22.   mája   2008,   ktorým   boli   sťažovateľ   aj   jeho spoluobžalovaný   prepustení   z väzby   na   slobodu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Tos 47/08 z 24. júna 2008).

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti tohto prípadu, predovšetkým skutočnosť, že hoci formálne   nedošlo   v predmetnom   konaní   k vydaniu   rozhodnutia   o   žiadosti   o prepustenie z väzby   z 28.   januára   2008,   fakticky   bola   sťažovateľom   v nej   uplatnená   námietka nepríslušnosti   okresného   súdu   v rámci   uvedeného   konania   dvakrát   nadriadenými   súdmi preskúmaná,   ústavný   súd   považoval   samotné   deklarovanie   porušenia   označených   práv v danom prípade za dostatočné (podobne napr. m. m. IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 142/03).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   Z.   C.   Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti),   a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a to každý   úkon po 115,90,   t.   j.   spolu   231,80   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom   2 x   6,95   €   (§ 16 ods.   3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Ústavný   súd   preto   prikázal   uhradiť   náhradu   trov   konania   sťažovateľa   v sume 245,70 € okresnému súdu na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009