znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/07-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   D.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. E 466/95 a sp. zn. 22 Ct 6/03, postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 264/96, Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 59/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 202/05, postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C   129/03   (v spojení   s konaním   vedeným v tej istej   veci   Okresným   súdom   Bratislava I a Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 7 C 47/03), postupom Okresného súdu Žilina v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 1993/98   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 18 S 86/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2004 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaniami   doručenými ústavnému súdu   18.   marca 2005,   20. februára 2006,   13.   marca   2006   a 27. marca   2006, vo veci namietaného porušenia jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaniach   vedených   pod sp. zn. E 466/95   a sp.   zn.   22   Ct   6/03,   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 264/96, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 59/02 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 202/05, postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 129/03 (v spojení s konaním vedeným v tej istej   veci   Okresným   súdom   Bratislava   I a Okresným   súdom   Bratislava   III   pod sp. zn. 7 C 47/03), postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/98 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 S 86/02.

Zo sťažnosti, jej doplnení a z pripojených príloh vyplýva nasledovný skutkový stav:

1. Sťažovateľ 27. septembra 1991 podal Obvodnému súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný   súd“)   žalobu   proti Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   vo   veci „nepridelenia mu pracovného miesta na základe zákona o mimosúdnych rehabilitáciách“, ktorá   bola   vedená   pod   sp. zn. 16 C 197/1991.   Vo   veci   bolo   rozhodnuté   v prospech sťažovateľa rozsudkom obvodného súdu, ktorý bol potvrdený rozsudkom Mestského súdu v Bratislave   č. k. 12 Co 411/94-102   z 18.   mája   1995.   Na   základe   tohto   rozsudku sa sťažovateľ   (v   procesnom   postavení   oprávneného)   návrhom   z 18. septembra   1995 domáhal na obvodnom súde (t. č. Okresný súd Bratislava I) nariadenia výkonu rozhodnutia jeho zaradením do pracovného procesu. Konanie je vedené pod sp. zn. E 466/95 a podľa tvrdenia sťažovateľa pretrvávajú v ňom prieťahy spôsobené postupom okresného súdu.

2. Sťažovateľ 23. júna 2003 podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu o náhradu škody proti Fakultnej nemocnici B. Podľa jeho tvrdenia aj v tejto veci pretrvávajú súdne prieťahy. Vec je vedená pod sp. zn. 22 Ct 6/03.

3.   V pracovnoprávnej   veci   vedenej   Okresným   súdom   Bratislava   II   pod sp. zn. 10 C 264/96   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   II   „zamietavým   rozsudkom až 27. marca   2001“   a   Krajský   súd   v Bratislave   6.   novembra   2003   „potvrdil   rozsudok Okresného súdu Bratislava II“. Sťažovateľ podal v tejto veci dovolanie najvyššiemu súdu a mimoriadne   dovolanie   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa sa súdne konania „... tiahnu... už viac ako osem rokov, čo prezentuje evidentné prieťahy v nich...“

4.   Sťažovateľ   podal   23.   júna   1999   Okresnému   súdu   Bratislava   I žalobu proti Vydavateľstvu M. – J. V., B. Podľa jeho tvrdenia „Prvé pojednávanie v tejto veci sa uskutočnilo   až   26.   októbra   2004   na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   10   C   129/03-63, na ktorom   bol   vynesený   rozsudok   v môj   prospech.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 20. januára   2005,   ale   žalovaná   mi   neuhradila   210   000   Sk   s príslušenstvom,   čiže   bude pokračovať v tejto veci exekučné konanie.“

Sťažovateľ 11. mája 2005 požiadal Okresný súd Bratislava II o výkon rozhodnutia. Vec   je   vedená   pod   sp.   zn.   29   E   1039/05   a do   dňa   doplňujúceho   podania   sťažovateľa ústavnému súdu 27. marca 2006 ešte nebola skončená.

5.   Sťažovateľ   27.   októbra   1998   podal   Okresnému   súdu   Žilina   žalobu   vo   veci neplatného zrušenia pracovného pomeru. Vec je vedená pod sp. zn. 9 C 1193/98. Podľa jeho tvrdenia   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu „Okresný   súd   v Žiline  ...   rozsudok vo veci nevyniesol...“.

6.   Sťažovateľ   25.   júna 2002   podal   krajskému   súdu   návrh „vo   veci   nesprávneho určenia výšky starobného dôchodku“. Krajský súd vo veci rozhodol 27. októbra 2004, proti jeho   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   28.   februára   2005   odvolanie.   Vec   je   vedená   pod sp. zn. 18 S 86/02.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Vzhľadom na časové rozpätie sú tu evidentné prieťahy v súdnom konaní, keďže ani po štyroch rokoch odo dňa vzniku môjho nároku na starobný dôchodok, čiže od 16. 4. 2001 nie je známa mne nie je známa výška (správna) vymeraného starobného dôchodku.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd na krajskom súde zistil,   že   najvyšší   súd   rozhodnutím   z 28.   júna   2006   potvrdil   prvostupňový   rozsudok z 27. októbra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. septembra 2006.

7.   Aj   keď   sťažovateľ   v koncentrovanej   forme   neuviedol,   čoho   sa   domáha   (petit návrhu), z obsahu sťažnosti vyplýva, že v označených konaniach namieta porušenie svojho základného   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 dohovoru, žiada urýchliť konanie v týchto veciach („dožadujem sa konečného usporiadania vecí... domáham sa vykonania nápravy a rozhodnutia... domáham sa..., aby sa konať konečne začalo... domáham sa nápravy veci nariadením urýchleného súdneho konania...“) a žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní vo veci uvedenej pod č. 1 - 400 000 Sk, pod č. 2 - 50 000 Sk, pod č. 3 - 300 000 Sk, pod č. 4 - 300 000 Sk, pod č. 5 - 300 000 Sk a vo veci uvedenej pod č. 6 - 100 000 Sk.

II.

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   v období   po   doručení   posudzovanej   sťažnosti (t. j. po 16. júli 2004) viacero podaní týkajúcich sa tých istých vecí, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti.

1. Sťažovateľ 11. septembra 2006 doručil ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 466/95. Sťažovateľ v tejto súvislosti žiadal, aby ústavný   súd   deklaroval porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 466/95 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   4.   januára   2007   uznesením č. k. III. ÚS 5/07-9   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol,   a   to   z dôvodov   uvedených v odôvodnení predmetného uznesenia.

2. Sťažovateľ 22. septembra 2006 doručil ústavného súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ct 6/03.

Ústavný súd   jeho sťažnosť uznesením z 31. októbra 2006 č. k. II. ÚS 359/06-12 prijal na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ doručil 21. decembra 2005 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním a rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   10   C   264/96 v spojení s odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 59/02.

Sťažnosť   bola   odmietnutá   uznesením   ústavného   súdu   z   10.   mája   2006 č. k. III. ÚS 122/06-12 ako podaná oneskorene. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2003. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 15. septembra 2005 č. k. 4 Cdo 2002/05 odmietol.

4.   O sťažovateľovej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   14.   decembra   2005 namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/98 ústavný súd nálezom z 23. augusta 2006 č. k. II. ÚS 89/06-37 vyslovil, že sťažovateľom označené základné práva porušené boli.

III.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20   a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti so sťažovateľom namietanými porušeniami práv (právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru) ústavný súd predovšetkým konštatuje, že čl. 13 dohovoru sťažovateľ po obsahovej stránke bližšie neoznačil, pričom obsah   tohto   práva   nemožno   nijako   vyvodiť   ani   z obsahu   samotnej   sťažnosti   (čl.   13 dohovoru pojednáva o práve na účinný opravný prostriedok, pozn.). Preto sa ústavný súd namietaným porušením čl. 13 dohovoru nezaoberal.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   v súvislosti   so   vzťahom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru naďalej platí, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. v obsahu týchto práv podľa názoru ústavného súdu nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 28/01).

A.

Podľa ustanovenia § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo   len   o podmienkach   konania,   ak   v ďalšom   návrhu   už   podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná...

K časti sťažnosti uvedenej v bode 1 v I. časti odôvodnenia

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. E 466/95 (pozri bod 1v I. časti odôvodnenia) ústavný súd odmieta podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   jej neprípustnosti   [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde].   O následnej   sťažnosti   sťažovateľa   v predmetnej   veci doručenej ústavnému   súdu   11.   septembra   2006   ústavný   súd   rozhodol   už   uznesením č. k. III. ÚS 5/07-9 zo 4. januára 2007 tak, že ju ako zjavne neopodstatnenú odmietol (pozri bod 1 v II. časti odôvodnenia).

K časti sťažnosti uvedenej v bode 2 v I. časti odôvodnenia

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označeného základného práva postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ct 6/03 (pozri bod 2 v I. časti odôvodnenia) ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti [§ 24 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Následnú sťažnosť v predmetnej   veci   doručenú   ústavnému   súdu   21.   decembra   2005   prijal   ústavný   súd uznesením   č.   k.   II.   ÚS   359/06-12   z 31.   októbra   2006   na   ďalšie   konanie   (pozri   bod   2 v II. časti odôvodnenia).

K časti sťažnosti uvedenej v bode 5 v I. časti odôvodnenia

Sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označeného základného práva postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1993/98 (pozri bod 5 v I. časti odôvodnenia) ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde]. O následnej sťažnosti sťažovateľa   v   predmetnej   veci   doručenej   ústavnému   súdu   14. decembra   2005   rozhodol ústavný   súd   nálezom   č.   k.   II.   ÚS   89/06-37   z 23.   augusta   2006,   ktorým   vyslovil, že sťažovateľom označené právo bolo postupom Okresného súdu Žilina porušené.

B.

K časti sťažnosti uvedenej v bode 3 v I. časti odôvodnenia

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 22/02 uvádza, že sťažnosť podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   „ústavná   sťažnosť,   ktorá   bola podaná ústavnému súdu po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   nespĺňa jednu z kogentne ustanovených   podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie   konanie   (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na podanie ústavnej sťažnosti)“ - rozhodnutie I. ÚS 38/98.

Vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 10 C 264/96 (pozri bod 3 v I. časti odôvodnenia) nadobudol rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 27. marca 2002 v spojení   s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   č.   k.   16   Co   59/02   zo   6.   novembra   2003 právoplatnosť 17. decembra 2003 (pozri tiež bod 3 v II. časti odôvodnenia). Keďže sťažnosť v predmetnej   veci   bola   doručená   ústavnému   súdu   až   16.   júla   2004,   teda   po   uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty, ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

Pokiaľ sťažovateľ podanou sťažnosťou namietal aj prieťahy v konaní najvyššieho súdu,   ktorý   rozhodoval   o dovolaní   sťažovateľa   v predmetnej   veci,   ústavný   súd   prieťah v konaní najvyššieho súdu nezistil. Najvyšší súd rozhodol 25. septembra 2005, pričom ešte 4. marca 2005 sa vec nachádzala (pred jej doručením dovolaciemu súdu na ďalšie konanie) na   krajskom   súde,   ktorý   rozhodoval   o odvolaní   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava II,   ktorý   ustanovil   sťažovateľovi   advokáta   pre   účely   dovolacieho   konania. Uvedené   vyplynulo   z oznámenia   poverenej   predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   II z 29. marca 2005 (sp.   zn.   Spr.   3255/05).   Pre   postup   najvyššieho súdu   sú   použiteľné aj závery uvedené v bode C tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   v danej   veci   zároveň   konštatuje,   že   dovolanie   sťažovateľa   bolo odmietnuté pre jeho neprípustnosť, t. j. uvedenú fázu konania pred všeobecnými súdmi ani nie   je možné   zohľadniť   v prospech   sťažovateľa,   pretože   podaním   dovolania   sa   nanovo otvára priestor pre posúdenie prípadných prieťahov pred okresným a krajským súdom, proti ktorým by inak prieťahy už namietať nemohol pre nedodržanie lehôt uvedených v § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   (k   takýmto   záverom   dospel   ústavný   súd   už   v konaní III. ÚS 122/06).

C.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný sú vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03).

K časti sťažnosti uvedenej v bode 6 a 4 v I. časti odôvodnenia

Predmetom   sťažnosti   je   aj   namietané   porušenie   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mali dopustiť Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 129/03 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 S 86/02.

Podľa názoru ústavného súdu   nemožno na základe skutočností uvedených v tejto časti   sťažnosti   považovať   postup   Okresného   súdu   Bratislava   II   a aj   krajského   súdu v posudzovaných   konaniach   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

1. Sťažovateľ namietal porušenie v sťažnosti označeného práva postupom krajského súdu v jeho dôchodkovej veci vedenej pod sp. zn. 18 S 86/02 (pozri bližšie bod 6 v I. časti odôvodnenia).

Na výzvu ústavného súdu z 13. marca 2005 sa k predmetu veci vyjadril krajský súd, ktorý   v podaní sp.   zn. Spr.   3320/2005 z 8.   apríla 2005 uviedol   všetky   procesné úkony vykonané súdom a účastníkmi konania od podania návrhu na začatie konania až dosiaľ:„Dňa 7. 5. 2002 bol tunajšiemu súdu doručený návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu – S.   B. - ústredie,   vo veci stanovenia výšky starobného dôchodku. Vec bola v zmysle platného Rozvrhu práce na príslušný kalendárny rok pridelená zákonnému sudcovi JUDr. V. pod sp. zn. 18 S 86/02. Na základe pokynu sudcu zo dňa 9. 5. 2002 bol návrh sťažovateľa zaslaný na vyjadrenie odporcovi. Dňa 22. 7. 2002 odporca oznámil súdu, že vzhľadom na vykonané zisťovanie a preukázanie skutočností rozhodných pre   výšku   starobného   dôchodku   (dodatočne   preukázaná   doba   zamestnania),   znova rozhoduje o výške starobného dôchodku a vo veci bude vydané zmenové rozhodnutie (ide o nové rozhodnutie, ktoré vzhľadom na nové skutočnosti mení pôvodné rozhodnutie, ktoré je predmetom   preskúmavania),   pričom   následne   po   jeho   vydaní,   obratom   zašlú   súdu   aj vyjadrenie k návrhu sťažovateľa. Dňa 29. 7. 2002 sťažovateľ doručil súdu podanie, ktorým doplnil   svoj   pôvodný   návrh   zo   dňa   7.   5.   2002.   Dňa   26.   8.2002   odporca   zaslal   súdu vyjadrenie, v ktorom požiadal súd o nevytyčovanie termínu pojednávania a o poskytnutie lehoty   na   vydanie   zmenového   rozhodnutia,   nakoľko   sa   stále   zisťuje   chýbajúca   doba zamestnania.   Dňa   23.   10.   2002   konajúci   sudca   zaslal   odporcovi   urgenciu   na   zaslanie zmenového rozhodnutia,   prípadne vyjadrenia vo   veci,   nakoľko uplynula   lehota   na   jeho predloženie. Dňa 7. 11. 2002 odporca zaslal súdu vyjadrenie k prejednávanej veci spolu s rozhodnutím, ktorým bola upravená výška priznaného dôchodku sťažovateľa. Na výzvu súdu zo dňa 11. 12. 2002, sťažovateľ doručil súdu dňa 9. 1. 2003 vyjadrenie (doplnené podaním doručeným   súdu   dňa   10.   1.   2003),   v   ktorom   oznámil,   že   naďalej   nesúhlasí   s   výškou priznaného dôchodku a trvá na preskúmaní rozhodnutia odporcu. Predmetné vyjadrenie súd dňa 13. 1. 2003 zaslal odporcovi. Odporca, podaním doručeným súdu dňa 7. 2. 2003, oznámil,   že   prešetrí   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľom   v   jeho   vyjadrení,   a   následne o výsledku   prešetrenia   bude   súd   bezodkladne   informovať.   Dňa   27.   1.   2003   sťažovateľ doručil   súdu   podanie,   v ktorom   navrhol   súdu   spojiť   predmetné   konanie   s   konaním   o odvolaní   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Bratislava   II   vo   veci   určenia   neplatnosti rozviazania pracovného pomeru z organizačných dôvodov vedenom na prvostupňovom súde pod sp. zn. 10 C 264/96. Dňa 7. 3. 2003 odporca oznámil súdu, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich písomných podaní, pričom uviedol, že ak sťažovateľ predloží hodnoverný doklad   o   chýbajúcej   dobe   zamestnania,   nanovo   rozhodne   o výške   jeho   starobného dôchodku. Následne súd nariadil vo veci termín pojednávania na deň 2. 4. 2003, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokladov ohľadne chýbajúcej doby zamestnania zo strany sťažovateľa, došetrenia skončenia pracovného pomeru sťažovateľa ako aj vykonania dopytu na   organizáciu,   kde   mal   sťažovateľ   pracovať   v   období   od   9.   9.   1998   do   31.   1.   1999. Následne sa súd viackrát obrátil so svojimi žiadosťami (zo dňa 26. 3. 2003, 28. 5. 2003) na údajného bývalého zamestnávateľa sťažovateľa, za účelom zistenia, či v období od 9. 9. 1998 do 31. 1. 1999 sťažovateľ pre neho pracoval. Dňa 17. 6. 2003 zaslala spoločnosť súdu oznámenie,   v ktorom   uviedla,   že   sťažovateľ   v   uvedenom   období   nebol   voči   spoločnosti v pracovnoprávnom vzťahu. Dňa 21. 7. 2003 odporca zaslal súdu v predmetnej právnej veci ďalšie   vyjadrenie,   ktoré   súd   následne   zaslal   na   vyjadrenie   sťažovateľovi.   Sťažovateľ na vyjadrenie   reagoval   podaním   doručeným   súdu   dňa   5.   8.   2003.   Ďalšie   vyjadrenia účastníkov konania boli súdu doručené v dňoch 10. 10. 2003 - vyjadrenie odporcu, 20. 10. 2003 - vyjadrenie sťažovateľa, 1. 12. 2003 - vyjadrenie odporcu, 13. 1. 2004 - vyjadrenie sťažovateľa, 29. 1. 2004 - vyjadrenie odporcu, 17. 9. 2004 - vyjadrenie sťažovateľa. Súd pojednávanie   nariadené   na   deň   22.   9.   2004   odročil   na   termín   27.   10.   2004   s tým, že sťažovateľ doručí súdu v lehote 14 dní písomné vyjadrenie o tom, kde bol zamestnaný v obdobiach, ktoré odporca nehodnotil ako dobu zamestnania a pripojil dôkazy o existencii týchto dôb zamestnania, dňa 22. 10. 2004 sťažovateľ doručil súdom požadované dôkazy. Na pojednávaní   konanom   dňa   27.   10.   2004   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Dňa 15. 12. 2004 sudca požiadal predsedu súdu o predĺženie lehoty na písomné vypracovanie rozhodnutia do 15. 1. 2005. Žiadosti sudcu bolo vyhovené. Rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené dňa 9. 2. 2005 a odporcovi dňa 8. 2. 2005. Dňa 1. 3. 2005 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho   zástupcu   z   radov   advokátov.   Zároveň   v   ten   istý   deň   bolo   súdu   doručené aj odvolanie sťažovateľa proti rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 27. 10. 2004. Uznesením zo dňa   2.   3.   2005   súd žiadosť   sťažovateľa   na   ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov zamietol.   Pred   doručením   predmetného   uznesenia   sťažovateľovi,   tento   dňa   2.   3.   2005 opätovne   požiadal   súd   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov. Dňa 23. 3. 2005 bolo tunajšiemu súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým tunajší súd zamietol návrh sťažovateľa na ustanovenie zástupcu   z radov   advokátov.   Dňa 24.   3.   2005 bolo súdu   doručené vyjadrenie   odporcu k odvolaniu   sťažovateľa   voči rozsudku   zo dňa 27.   10.   2004.   Na základe pokynu   sudcu zo dňa 30. 3. 2005 bol rovnopis vyjadrenia odporcu zaslaný sťažovateľovi a bol daný pokyn na predloženie veci na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.“

Vychádzajúc   z dĺžky   konania   v predmetnej   veci   od   jej   nápadu   (25.   júna   2002) do vyhlásenia prvostupňového rozsudku (27. októbra 2004), t. j. dva roky a štyri mesiace s prihliadnutím   na   dĺžku   odvolacieho   konania   (pozri   bod   6   v   I.   časti   odôvodnenia) a nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu   20.   septembra   2006   (hoci sťažovateľ   namietal   v sťažnosti   len   postup   v konaní   pred   krajským   súdom),   ako   aj vzhľadom na procesné úkony vo veci konajúceho krajského súdu ústavný súd konštatuje, že   s   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup krajského   súdu   v predmetnom   konaní   kvalifikoval   ako   porušenie   označeného   práva sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   Sťažovateľ   namietal   tiež   porušenie   v sťažnosti   označeného   práva   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 47/03, Okresného súdu Bratislava   III   v tej   istej   právnej   veci   (neuviedol   sp.   zn.,   pozn.)   a   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 129/03.

2.1   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil, že predmetná vec vedená Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 10 C 129/03 bola na tento súd postúpená 19. septembra 2003 z Okresného súdu Bratislava III. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom z 26. októbra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. januára   2005   (pozri   bližšie   bod   4   v   I.   časti   odôvodnenia).   Z uvedeného   vyplýva, že konanie   v predmetnej   veci   vedené   okresným   súdom   do   jej   meritórneho   rozhodnutia trvalo   13 mesiacov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   predpoklad,   že   by   v prípade eventuálneho prijatie sťažnosti v tejto jej časti na ďalšie konanie prinieslo zistenie takých skutočností,   ktoré   by   odôvodňovali   postup   tohto   okresného   súdu   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Ústavný súd ďalej zistil, že posudzovaná vec bola z Okresného súdu Bratislava I, kde bola vedená pod sp. zn. 7 C 47/03, postúpená Okresnému súdu Bratislava III (kde bola vedená pod tou istou spisovou značkou) dňa 12. marca 2003.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   z 13.   júla   2004   bola   doručená   ústavnému   súdu 16. júla 2004,   je   zrejmé,   že   v časti   smerujúcej   proti   postupu   Okresného   súdu Bratislava I a Okresného súdu Bratislava III bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto jej časti odmietol ako oneskorene podanú.

3.   Vzhľadom   na   skutočnosti   uvedené   v I.   až III.   časti   odôvodnenia   ústavný   súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

4.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. augusta 2007