znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 131/06-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   C.   a J.   C.,   obaja   bytom   P.,   zastúpených advokátom   JUDr.   I.   S.,   M.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a v čl. 38 ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Martin   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 1/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1/98 p o r u š i l   základné právo M. C. a J. C., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. C. a J. C. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. C. a J. C. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokáta   JUDr.   I.   S.,   M.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. apríla 2006 č. k. I. ÚS 131/06-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C. a J. C., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   I.   S.,   M.,   vo   veci   porušenia   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 1/98.

2.   Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   5.   januára   1998   (spolu   s ďalšími navrhovateľmi)   podali   okresnému   súdu   návrh   vo   veci   uloženia   povinnosti   previesť   byt do ich osobného vlastníctva. Okresný súd rozsudkom z 24. apríla 1998 ich návrhu vyhovel. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím z 10. novembra 1999 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 20. mája 2004. Súdny spis bol 20. decembra 2004 predložený na odvolacie konanie a následne vrátený späť na okresný súd ako predčasne predložený. Aj po následnom   predložení   súdneho   spisu   na   krajský   súd   bol   súdny   spis   opätovne   vrátený okresnému   súdu   18. novembra   2005   ako   predčasne   predložený.   Podľa   tvrdenia sťažovateľov sa súdny spis ešte 15. marca 2006 nachádzal na okresnom súde. Sťažovatelia urgovali pokračovanie v konaní podaniami z 2. septembra 2002 a 1. augusta 2003. Sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke okresného súdu podali 22. marca 2004.

3. Sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy,   čl.   38   ods.   2   listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1/98, nariadil okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie spolu v sume 300 000 Sk a náhradu trov konania v sume 8 682 Sk.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k predmetu   sťažnosti   28.   júna   2006 vyjadrila predsedníčka okresného súdu. K tomuto vyjadreniu zaujal 20. júla 2006 právny zástupca sťažovateľov písomné stanovisko.

5. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na   charakter   veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 1/98.

A.

Sťažovatelia spolu s ďalšími štyrmi navrhovateľmi podali 5. januára 1998 okresnému súdu proti odporkyni spoločnosti E., s. r. o., M., návrh „o uloženie povinnosti previesť byt s prísl. do vlastníctva nájomcu v zmysle zákona... č. 182/1993 Z. z....“.

Okresný súd 21. januára 1998 stanovil termín pojednávania na 30. január 1998. Toto pojednávanie   bolo   po   prednesoch   sporných   strán   odročené   na   neurčito   za   účelom predloženia písomných dôkazových materiálov.

Okresný súd 8. apríla 1998 stanovil termín pojednávania na 21. apríl 1998. Toto pojednávanie bolo po prednesoch účastníkov konania odročené na 24. apríl 1998 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 1/98-34 z 24. apríla 1998 uložil odporkyni previesť byty na navrhovateľov a zaplatiť im trovy konania. Rozsudok bol doručený účastníkom konania v mesiaci august 1998.

Rozsudok   napadla   25.   augusta   1998   odporkyňa   odvolaním.   Navrhovatelia sa k odvolaniu písomne vyjadrili 23. septembra 1998.

Súdny spis bol 19. apríla 1999 predložený krajskému súdu.Krajský súd 15. októbra 1999 stanovil termín pojednávania na 27. október 1999. Toto pojednávanie bolo 22. októbra 1999 pre chorobu sudcu odročené na 10. november 1999. Krajský súd na pojednávaní konanom 10. novembra 1999 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdny spis bol 15. novembra 2000 doručený okresnému súdu.Okresný   súd   20.   novembra   2000   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov na upresnenie žalobného petitu. Splnenie výzvy (už pod hrozbou sankcie) urgoval okresný súd 5. januára 2001 a 5. marca 2001.

Právny zástupca navrhovateľov 29. marca 2001 požiadal okresný súd o predĺženie lehoty   na   splnenie   výzvy,   lebo   s nájomníkmi   musí   pripraviť   zmluvy   o prevode   bytov, na ktoré   ešte   nemá   v   súčasnosti   dostatok   relevantných   podkladov,   o ktoré   požiadal nájomníkov aj Obecný úrad P.

Okresný súd 29. júna 2001 opätovne urgoval u právneho zástupcu navrhovateľov splnenie výzvy. Tento 16. júla 2001 oznámil okresnému súdu, že sporný bytový dom je predmetom   exekučného   konania.   Navrhovatelia   sa   pokúsia   odkúpiť   byty   v rámci   tohto exekučného konania.

Okresný   súd   22.   augusta   2001   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   aby oznámil, či sa spor doriešil mimosúdnou cestou.

Navrhovatelia   10.   septembra   2001   zrušili   splnomocnenia   na   zastupovanie   dané advokátovi.

Navrhovatelia podaním z 30. novembra 2001 „upresnili návrh...“.

Okresný súd 4. decembra 2001 stanovil termín pojednávania na 13. december 2001. Na tomto pojednávaní časť navrhovateľov žiadala vo veci vykonať znalecké dokazovanie na hodnotu bytov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný   súd   uznesením   z 1.   marca   2002   ustanovil   znalca   z odboru   oceňovania nehnuteľností Ing. P. Č.

Sťažovateľ 16. mája 2002 napadol uznesenie odvolaním, lebo nežiadal o nariadenie dokazovania.

Na č. l. 78 súdneho spisu je úradný záznam: „Dňa 28. 2. 2005 bol predložený spis 7 C 1/98 Mgr. D. C., u ktorého sa nachádzal z neznámych príčin“. Na tom istom liste je nedatovaná rukou písaná poznámka „Spis zašli na KS ZA na rekonštrukciu spisu.“Podľa   úradného   záznam   z 11.   novembra   2004 „V   predmetnej   veci   sa   jedná o rekonštruovaný spis.“

Nadväzujúc na uvedený priebeh konania ústavný súd zo zrekonštruovaného súdneho spisu zistil nasledovné:

Súdny znalec 9. mája 2002 predvolal účastníkov na miestne šetrenie na 21. jún 2002.Súdny znalec 20. mája 2002 oznámil okresnému súdu, že „Vzhľadom k tomu, že... p. C. s manželkou mi dňa 17. 5. 2002 telefonicky oznámili, že odstupujú od súdneho sporu, zrušil som miestne šetrenie zvolané na deň 21. 5. 2002 a zároveň vraciam... spis...“.Sťažovatelia 2. septembra 2002 urgovali „urýchlenie súdneho sporu“.

Podľa úradného záznamu z 30. júla 2003 účastníci osobne urgovali pokračovanie v konaní.   Bolo   im   oznámené,   že   konanie   je   prerušené   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1 písm. d)   zákona   č.   328/98   Zb.   a doteraz   správca   konkurznej   podstaty   nenavrhol pokračovanie v konaní.

Sťažovatelia   4.   augusta   2003   žiadali „urýchlené   zaslanie   súdneho   znalca na posúdenie   technického   stavu   bytu“,   lebo   správca   konkurznej   podstaty   žiada   takýto posudok.

Podľa nedatovaného úradného záznamu na č. l. 41 „Dňa 5. 8. 2003 som telefonicky požiadal   znalca   o vypracovanie   znaleckého   posudku“ (písomne   bol   znalec   na   uvedené vyzvaný 15. augusta 2003).

Znalec 22. augusta 2003 predložil znalecký posudok č. 033/2003.Pojednávanie   konané   30.   októbra   2003   bolo   odročené   na   20.   november   2003, na ktoré predvolajú správcu konkurznej podstaty.

Podľa úradného záznamu z 3. novembra 2003 na č. l. 66 „nie je možné momentálne skončiť konanie so správcom konkurznej podstaty..., nakoľko tento bol odvolaný zo schôdze veriteľov...“.

Podľa   úradného   záznamu   z 5.   novembra   2003   bol   telefonicky   zrušený   termín pojednávania stanoveného na 20. november 2003, lebo Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o ukončení funkcie správcu konkurznej podstaty JUDr. S.

Správca   konkurznej   podstaty   6.   novembra   2003   predložil   okresnému   súdu rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. októbra 2003 o ustanovení nového správcu Mgr. M. U. zo Z.

Okresný súd 20. novembra 2003 a 21. januára 2004 požiadal Krajský súd v Banskej Bystrici o zaslanie uznesenia zo schôdze veriteľov, ktorým sa rozhodlo, že sťažovateľom „bude predaný byt“. Krajský súd v Banskej Bystrici požadované predložil 30. januára 2004. Okresný súd 4. februára 2004 zaslal novému správcovi konkurznej podstaty kópiu znaleckého posudku na vyjadrenie a požiadal ho o informáciu, či uzatvoril so sťažovateľmi kúpnopredajnú zmluvu, alebo či má vo veci konať okresný súd.

Dodanie informácie okresný súd písomne urgoval 9. marca 2004 a 31. marca 2004 a telefonicky 30. apríla 2004.

Sťažovatelia   22.   marca   2004   podali   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní.

Správca   konkurznej   podstaty   sa   6.   mája   2004   vyjadril   k znaleckému   posudku, oznámil, že zmluva so sťažovateľmi nie je uzavretá a upozornil na povinnosť prerušiť (ak ešte nebolo) súdne konanie podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Na pojednávaní konanom 20. mája 2004 (za prítomnosti časti navrhovateľov a ich právneho zástupcu) uznesením konanie o návrhu navrhovateľov v 1. až 7. a 10. až 11. rade zastavil (títo už majú odkúpené byty). Vo veci sťažovateľov rozsudkom uložil odporkyni povinnosť previesť na nich byt a podiel k spoločným častiam a zariadeniam domu za sumu 66 152 Sk (sudca požiadal o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku do 16. júla 2004).Okresný súd 16. septembra 2004 uznesením opravil cenu bytu na 55 238 Sk.Sťažovatelia 21. septembra 2004 napadli rozsudok odvolaním. Žiadali opraviť cenu bytu na 55   238   Sk a doplniť rozsudok   o trovy   konania v sume   6   000   Sk. Sťažovatelia 22. septembra 2004 vypovedali plnú moc advokátovi Mgr. H. W.

Odporca 28. septembra 2004 napadol rozsudok a uznesenie odvolaním.Sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   (advokát   JUDr.   I.   S.) 4. októbra 2004 doplnili svoje odvolanie.

Okresný   súd   27.   októbra   2004   stanovil   znalcovské   a 28.   októbra   2004   zaslal účastníkom ich odvolania na vzájomné vyjadrenie.

Okresný súd 20. decembra 2004 predložil spis krajskému súdu na odvolacie konanie.Krajský   súd   14.   marca   2005   vrátil   okresnému   súdu   súdny   spis   ako   predčasne predložený   (okresný   súd   nerozhodol   o náhrade   trov   konania   tých   účastníkov   konania, o návrhu ktorých konanie zastavil).

Okresný súd 23. marca 2005 vydal uznesenie, ktorým doplnil rozsudok o nepriznanie trov konania účastníkom, voči ktorým konanie zastavil.

Okresný súd 5. mája 2005 opätovne predložil súdny spis odvolaciemu súdu.Krajský   súd   15.   decembra 2005   opätovne vrátil   okresnému   súdu   súdny   spis ako predčasne predložený, lebo sa nezaoberal dôvodnosťou odvolania sťažovateľov vo vzťahu k nimi   navrhovanej   cene   bytu   (opravenej   uznesením   okresného   súdu)   a nezaoberal   sa súdnym poplatkom za odvolanie.

Okresný   súd   12.   januára   2006   vyzval   sťažovateľov,   aby   oznámili,   či   trvajú   na odvolaní   vzhľadom   k opravnému   uzneseniu   okresného   súdu   z 23.   marca   2005.   Títo 3. februára 2006 oznámili, že na odvolaní trvajú.

Okresný súd 9. februára 2006 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku.Sťažovatelia 2. marca 2006 čiastočne vzali svoje odvolanie späť (týkajúce sa výšky ceny bytu).

Okresný súd 21. marca 2006 vyzval účastníkov na zaplatenie súdnych poplatkov.Súdny spis bol 28. apríla 2006 predložený odvolaciemu súdu. Okresný súd 6. júna 2006 požiadal krajský súd „o krátkodobé zapožičanie spisu“, aby sa mohol vyjadriť k ústavnej sťažnosti sťažovateľov. Spis bol doručený okresnému súdu 15. júna 2006. K sťažnosti zaujal 27. júna 2006 stanovisko zákonný sudca.

B.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   841/99   z 10.   novembra   1999   bol   zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 1/98-34 z 24. apríla 1998. Z odôvodnenia zrušujúceho druhostupňového   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   dôvodné   citovať: „(...) V prejednávanej veci krajský súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľov by bol dôvodný, pokiaľ   ide   o hmotnoprávny   nárok,   teda   pokiaľ   ide   o povinnosť   odporcu   previesť na nájomcov   byty,   ktoré   užívajú.   Okresný   súd   však   pochybil,   pokiaľ   uložil   odporcovi povinnosť, ktorú bližšie nešpecifikoval.

Podľa § 44 OZ je zmluva uzatvorená, akonáhle sa účastníci zhodnú na jej obsahu; nedostatok zmluvnej dohody vôle však možno v niektorých prípadoch nahradiť rozhodnutím súdu v zmysle ustanovenia § 161 ods.   3 O.   s.   p.   Kúpna zmluva vyžaduje zhodnú   vôľu účastníkov o predmete kúpy a o cene, za ktorú má byť vec predaná. Ak má byť nahradené prehlásenie vôle, potrebné k uzavretiu kúpnej zmluvy, musí byť obsah tejto zmluvy presne uvedený   vo   výroku   rozsudku,   poprípade   musí   byť   vo   výroku   rozsudku   odkaz   na   obsah pripojenej kúpnej zmluvy, tvoriacej jeho súčasť. Súd je totiž viazaný návrhom na zahájenie konania (§ 153 ods. 2 O. s. p.) a v dôsledku tejto viazanosti nesmie na znení navrhovanej zmluvy nič meniť.

Keďže okresný súd takto nepostupoval (byť i vinou nedostatočného návrhu na začatie konania), krajský súd bol nútený jeho rozhodnutie zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

Okresný súd v ďalšom vyzve navrhovateľov na upresnenie žalobného petitu v zmysle vyššie uvedeného právneho záveru a až po odstránení vôle podania bude môcť vo veci opätovne   rozhodnúť,   pričom   bude   jeho   povinnosťou   posúdiť   i obsah   prípadne navrhovateľmi   doloženej   zmluvy   v zmysle   príslušných   právnych   predpisov   a vo   veci opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne i o trovách konania.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

2. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 28. júna 2006 vykonal chronologický prehľad úkonov súdu v posudzovanej veci a k predmetu ústavnej sťažnosti uviedol:

„(...)   Na   základe   uvedenej   chronológie   úkonov   považujeme   ústavnú   sťažnosť   len za čiastočne opodstatnenú. Z nich za podstatné (bez poradia závažnosti) považujeme tieto:

a) nedostatočne špecifikovaný návrh navrhovateľov, čo konštatuje aj Krajský súd Žilina

b) nečinnosť   pôvodne   zvoleného   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   ktorý   nedodržal sudcovské procesné lehoty stanovené na výzve súdu

c) v priebehu konania bol vyhlásený konkurz na odporcu, opakované zmeny správcu konkurznej podstaty

d) nečinnosť správcu konkurznej podstaty, nedodržanie sudcovských procesných lehôt

e) 19.   4.   1998   –   15.   11.   2000   –   spis   sa   nachádzal   na   Krajskom   súde   Žilina na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku

f) 13. 12. 2001 – 1. 3. 2002 – obdobie od odročenia pojednávania do vypracovania uznesenia o ustanovení znalca

g) preťaženosť súdu v rozhodnej dobe

Po zhodnotení všetkých okolností prípadu a pre prípad zadosťučinenia Ústavným súdom   považujeme   sumu   nepresahujúcu   30.000,-   Sk   za   postačujúcu.   O náhrade   trov konania navrhujeme rozhodnúť podľa výsledku konania. (...)“

Právny   zástupca   sťažovateľov   zaujal   k vyjadreniu   okresného   súdu   nasledované stanovisko: „(...) Nazdávam sa, že nedostatky v špecifikácii návrhu neprispeli podstatnou mierou   k prieťahom   konania.   Takisto   nečinnosť   pôvodne   zvoleného   právneho   zástupcu sťažovateľov neovplyvnila zásadným spôsobom prieťahy konania.

Pokiaľ ide o nespoluprácu správcov konkurznej podstaty so súdom a preťaženosť súdu, tieto skutočnosti nemôžu byť pripísané v neprospech sťažovateľov. (...)“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota. Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Keďže   obsah   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručený   čl.   38 ods.   2 listiny   (uvedenej   ústavným zákonom   Federálneho zhromaždenia Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   č.   23/1991   Zb.)   je   totožný   so   základným právom zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy znamená súčasne aj porušenie tohto základného práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny (napr. I. ÚS 161/06).

Judikatúra   ESĽP   a ústavného   súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

4. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   1/98,   v ktorom   sťažovatelia   vystupujú   ako navrhovatelia, došlo k porušeniu nimi označených základných práv.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o uloženie povinnosti previesť byt do osobného vlastníctva, ktoré sa začalo 5. januára 1998 a dosiaľ (po vyše osem a pol roku) nie je právoplatne rozhodnuté.

4.2   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne a ani skutkovo zložité konanie, ktorého doterajšia   dĺžka by bola zásadne ovplyvnená, resp. závislá od zložitosti veci.

4.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľov v predmetnom konaní ústavný súd nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že na výzvu okresného súdu z 20. novembra   2000   sťažovatelia   (resp.   ich   právny   zástupca)   upresnili   žalobný   petit až 30. novembra 2001. Taktiež informáciou danou znalcovi 17. mája 2002 („že odstupujú od súdneho sporu“) spôsobili predĺženie doby vypracovania znaleckého posudku (znalec bol opätovne   vyzvaný   súdom   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   až   5.   augusta   2003). Uvedené skutočnosti mali určitý vplyv na dĺžku konania, no vzhľadom k málo efektívnemu postupu   okresného   súdu   v tomto   období   (viacnásobné   urgovanie   právneho   zástupcu sťažovateľov, ako aj výzva znalcovi až 5. augusta 2003) ich nemožno kvalifikovať ako skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripočítať len na vrub sťažovateľov.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že z obsahu súdneho spisu sp. zn. 7 C 1/98 (a ani z vyjadrení účastníkov konania) nemožno jednoznačne vylúčiť (a ani potvrdiť, vzhľadom k určitým procesným úkonom okresného súdu v období po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu) prerušenie konania v zmysle už vyššie citovaného ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu

5. januára 1998 trvá dosiaľ bez jej právoplatného rozhodnutia už vyše osem a pol roka. Túto dobu   vzhľadom   na   predmet   konania   pred   okresným   súdom   (uloženie   povinnosti previesť byt do osobného vlastníctva) a skutkové zistenia vyplývajúce zo súdneho spisu sp. zn. 7 C 1/98 považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

4.5   Postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci   ústavný   súd   kvalifikuje   v období od 20. novembra   2004   (predloženie   veci   na   krajský   súd)   do   28.   apríla   2006   (opätovné predloženie veci na krajský súd) v trvaní 15 mesiacov vzhľadom na procesné pochybnosti okresného   súdu   (pozri   vyššie   časť   II.   A   odôvodnenia),   ktoré   spôsobili   predĺženie odvolacieho   konania,   a tým   aj   predĺženie   celkovej   doby   konania   vo   veci   ako   postup okresného súdu spôsobujúci prieťahy v konaní.

Taktiež postup okresného súdu v obdobiach uvedených v bode 4.3 (vplyv správania sťažovateľov na dĺžku konania) vzhľadom na procesné úkony vykonaným okresným súdom v tomto   období   (k   ich   nízkej   efektívnosti),   ako   aj   postup   okresného   súdu,   ktorý   bol dôvodom zrušenia jeho rozsudku z 24. apríla 1998 (pozri vyššie časť II. B odôvodnenia), kvalifikuje   ústavný   súd   ako   postup   nesmerujúci   k urýchlenému   odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas doterajšieho priebehu konania nachádzajú.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   výlučným   správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia trvá (vzhľadom na predmet konania na okresnom   súde)   tak   dlho,   ako je to v danej   veci,   je potrebné považovať za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

Obranu   okresného   súdu   (pozri   bod   4   I.   časti   odôvodnenia)   spočívajúcu   „najmä v preťaženosti súdu v rozhodnej dobe“ ako dôvod, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.6 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

5. Keďže v posudzovanej veci už okresný súd meritórne rozhodol, neprichádzalo do úvahy   v   okolnostiach   prípadu   rozhodnúť   o návrhu   sťažovateľov   na   prikázanie okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 300   000   Sk   z dôvodu   ich   právnej   neistoty   vyplývajúcej   z doterajšej   dĺžky   konania spôsobenej postupom okresného súdu v predmetnej veci.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38.   ods.   2   listiny,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením pre sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 4.1 až 4.5 tejto časti) vrátane ich podielu na dĺžku konania (pozri bod 4.3) považuje za primerané v sume 30 000 Sk pre každého z nich.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné   podanie   (sťažnosť)   z 23.   januára   2006   a vyjadrenie   z 20.   júla   2006.   Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) znížená o 20% (§ 13 ods. 3 vyhlášky) t. j. o 546 Sk, predstavuje sumu 2 184 Sk. Spolu s režijným paušálom 164 Sk predstavuje odmena za jeden úkon právnych služieb sumu 2 348 Sk a za tri úkony právnych služieb spolu 7 044 Sk za jedného účastníka konania. Za dvoch účastníkov konania celkové trovy   predstavujú   spolu   sumu   14   088   Sk.   Keďže   sťažovatelia   požadovali   náhradu   trov konania v sume 8 682 Sk, ústavný súd rozhodol v súlade s ich návrhom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006