znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/05-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. G., bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25-24 K 134/98-1145 z 8. októbra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 312/03 z 29. januára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 14. júna 2004 doručená sťažnosť JUDr. E. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorá bola v zákonnej lehote doplnená predložením originálu sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   aj „krajský súd“) č. k. 25-24 K 134/98-1145 z 8. októbra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 312/03 z 29. januára 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd (prvostupňový súd) uznesením č. k. 25-24 K 134/98-1145 z 8. októbra 2003 v právnej   veci   vyhláseného konkurzu   na majetok úpadcu   rozhodol   tak,   že   schválil   konečnú   správu   o speňažení   majetku   z podstaty, vyúčtovanie   odmeny   a výdavkov   aj   sťažovateľky   ako   správkyne   konkurznej   podstaty. Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   jej   odmena   bola   schválená   v rozpore   s vyhláškou Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou   sa vykonávajú niektoré   ustanovenia   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov a v rozpore   so   zákonom   č. 328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov, čím krajský súd „porušil zákon, keď jednak neuznal platnosť zákona o DPH na vzťahy   upravené   zákonom   o konkurze   a vyrovnaní   a vykonávacou   vyhláškou   k nemu a jednak   neaplikoval   znenie   §   6   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   č.   493/1991   Zb.,   tak   ako   je výslovne   vyjadrené   vo   vyhláške,   pre   výrok   svojho   rozhodnutia   o základe   pre   určenie odmeny“.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   25-24   K   134/98-1145   z 8.   októbra   2003 podala sťažovateľka   odvolanie,   toto   odvolanie   však   najvyšší   súd   svojím   uznesením sp. zn. 1 Obo 312/03 z 29. januára 2004 potvrdil. Sťažovateľka je toho názoru, že uvedeným rozhodnutím   krajského   súdu   v spojení   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu „boli porušené jej základné práva zaručované Ústavou Slovenskej republiky“, a to podľa „čl. 1 - právna istota a spravodlivosť“, podľa „ čl.12 ods. 1 - rovnosť v právach“ a podľa „čl. 20 ods. 1 - právo vlastniť majetok“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na to, že krajský súd «tým, že neuznal za jeden základ pre určenie odmeny sumu získanú speňažením, pričom tento príjem je jedným základom podľa § 6 písm. a) vyhlášky č. 439/1991 Zb. prvá časť vety, a za druhý základ „a suma, určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu“, ale k sume získanej speňažením konkurznej podstaty pripočítal iba sumu získanú, tzv. inou činnosťou správcu na uspokojenie veriteľov, poškodil správkyňu konkurznej podstaty na jej právach zaručených Ústavou SR.

V zmysle ust. § 6 písm. a) vyhl. č. 493/1991 Zb. základ pre výpočet odmeny správcu tvorí súčet sumy, ktorá bola získaná speňažením konkurznej podstaty a sumy určenej na uspokojenie veriteľov, ktorú získal správca konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie. Sumu   získanú   speňažením   konkurznej   podstaty   tvorí   výťažok   z predaja   majetku úpadcu spôsobom upraveným v ust. § 27 zák. č. 328/1991 Zb.

Speňažovanie   konkurznej   podstaty   teda   je   výkonom   funkcie   správcu   a výťažok speňaženia je   sumou   získanou pri výkone funkcie správcu.   Druhou   časťou   základu pre určenie odmeny správcu preto v zmysle ust. § 6 písm. a) vyhl. č. 493/1991 Zb. bude súčet všetkých peňažných prostriedkov, ktoré správca získal pri výkone svojej funkcie, vrátane sumy   získanej   speňažením   konkurznej   podstaty,   avšak   iba   tá   časť   takto   získaných prostriedkov, ktorá je určená na uspokojenie veriteľov. Tak Krajský súd v Banskej Bystrici, ako aj Najvyšší súd SR však bez opory v texte právnej normy považovali za výkon funkcie správcu iba tzv. inú činnosť správcu (zhodnotenie peňažných vkladov úrokmi, vymáhanie pohľadávok, a pod.)

Takýto výklad však nemá oporu v žiadnom ustanovení vyhl. č. 493/1991 Zb., ani v zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. (...)

Súdy oboch stupňov neaplikovali vôbec druhú časť taxatívnej vety ust. § 6 písm. a) citovanej   vyhlášky,   keď   druhým   základom   pre   určenie   odmeny   je   suma   určená   na uspokojovanie   veriteľov,   ktorá   bola   získaná   výkonom   funkcie   správcu.   V rozpore s taxatívnym ustanovením § 6 písm. a) súd sa neriadil úpravou vyhlášky, ale túto svojvoľne interpretoval   -   rozšírením   „taxatívnej“   možnosti   a aplikáciou   takto   taxatívnou   normou nepovoleného rozšírenia ňou daných možností poškodil ústavné práva správkyne zaručené čl. 1 odst. 1 a čl. 12 odst. 1 Ústavy SR a nerešpektoval ust. § 6a vyhl. č. 493/1991 Zb. (...) Krajský súd tým, že nedovolene rozšíril výpočet možností tohto ustanovenia § 6a zmenou jej taxatívneho znenia: „Základ pre určenie odmeny správcu konkurznej podstaty tvorí suma, ktorá bola v konkurze získaná speňažením konkurznej podstaty a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu“ na znenie „že prvým čiastkovým základom je suma získaná zo speňaženia konkurznej podstaty vo výške 25.442.150,- Sk a druhým čiastkovým základom je suma získaná inou činnosťou správkyne

12.513.900,- Sk“; porušil princípy materiálneho právneho štátu - princíp právnej istoty a spravodlivosti a opomenutím týchto princípov zamedzil sťažovateľke nadobudnúť majetok, ale aj rovnaké práva v porovnaní s inými správcami konkurznej podstaty, kde súdy rozhodli inak. (...)

Správkyňa   KP   bola   pri   interpretácii   a aplikácii   §   6   a vyhlášky   Krajským   súdom poškodená   o sumu   odmeny   vo   výške   3   760   616.-   Sk   a o sumu   pripadajúcu   na   DPH 1 435 681.- Sk.»

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uviedla,   že: «Uznesením   KS   v Banskej Bystrici však bolo právo na právnu istotu a spravodlivosť porušené aj tým, že Krajský súd, ani Najvyšší súd SR nepriznal sťažovateľke k odmene aj daň z pridanej hodnoty vo výške podľa Zákona o dani z pridanej hodnoty. (...)

Sťažovateľke ako správkyni konkurznej podstaty vznikol nárok na odmenu určenú vyhl. č. 493/1991 Zb. Tak Krajský súd, ako aj Najvyšší súd SR však priznali sťažovateľke právo na zaplatenie nižšej odmeny, čím porušili jej právo nadobúdať a vlastniť majetok garantované čl. 20 Ústavy SR. (...)

Súd   zrejme   opomenul,   že   veriteľom   úpadcu   podľa   ust.   §   31   odst.   6   Zákona o konkurze   a vyrovnaní   je   aj   správca   konkurznej   podstaty,   pričom   výdavky   a odmena správcu   podľa   § 31   odst.   6   písm.   A)   ZKV   sú   pohľadávkami   proti   podstate,   ktoré   sa uspokojujú v priebehu konkurzu a ako prvé v poradí. (...)

Zákon   o DPH   fyzickú   ani   právnickú   osobu,   ktorá   je   v konkurze   od   povinnosti platenia   dane   platiteľovi,   ktorý   od   nej   požaduje   odplatu   za   zdaniteľné   plnenie, neoslobodzuje. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že ani zákon o dani z pridanej hodnoty, ani žiaden iný právny   predpis   nezbavuje   úpadcu   povinnosti   platiť   DPH   ani   neoslobodzuje   zdaniteľné plnenia poskytované počas konkurzu od DPH, Krajský súd ani Najvyšší súd SR nemal pre svoj právny názor oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky a vydaným rozhodnutím porušil   ústavné   práva   sťažovateľky   v čl.   20   odst.   1   ústavy   -   právo   nadobúdať   majetok a právo na spravodlivosť a právnu istotu, ale aj rovnosť v právach.(...)

Podľa zákona č. 289/1995 Z. z. v platnom znení (...) § 3: Osoby, ktoré sú povinné platiť daň

odst. 1): Osobou, ktorá je povinná platiť daň platiteľovi je fyzická osoba alebo právnická osoba,   od   ktorej   platiteľ   požaduje   odplatu   za   zdaniteľné   plnenie,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že správca konkurznej podstaty, ktorý   je   platiteľom   DPH   v konkurznom   konaní,   vykonáva   činnosť   podľa   osobitného predpisu - zákona č. 328/1991 Zb., ktorou dosahuje príjem. Vykonávaná činnosť správcu konkurznej podstaty je zdaniteľným plnením.

Správca KP požaduje od úpadcu odplatu za túto činnosť podľa osobitného predpisu vyhlášky   č.   493/1991   Zb.   a súčasne   zaplatenie   dane   z pridanej   hodnoty   podľa   zákona č. 289/1995 Z. z. v neskoršom znení.

Vzhľadom na skutočnosť, že odmenu (odplatu) schvaľuje platiteľovi DPH - správcovi konkurznej podstaty, súd na základe výpočtu výšky odmeny podľa vykonávacieho predpisu k Zákonu o konkurze a vyrovnaní - vyhlášky č. 493/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, súd   schvaľuje   správcovi   konkurznej   podstaty,   ktorý   je   platiteľom   DPH,   odmenu   podľa osobitného   predpisu,   a k tejto   odmene   podľa   Zákona   o DPH   v platnom   znení,   prináleží priznať aj vyplatenie príslušnej sadzby DPH. DPH je nepriamou daňou a jej účtovanie k cene služby je zákonnou povinnosťou platiteľa DPH.

(...) Úpadcovi vznikla podľa § 3 Zákona o dani z pridanej hodnoty povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty k odmene správkyni. (...)

Pokiaľ   Krajský   súd   zaujal   k uplatnenému   právu   správkyne   stanovisko   „právnej irelevanosti jej zákonných práv“ porušil základné práva správkyne konkurznej podstaty zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 1 ods. 1 ústavy.»

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd ohľadom jej sťažnosti vydal tento nález:

„1) Základné ústavné právo JUDr. E. G. - právo na právnu istotu a spravodlivosť, práva na rovnosť a právo nadobúdať majetok podľa čl. 1 odst. 1, čl. 13 odst. 1 a 3 a podľa čl. 20 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 25-24 K 134/98-1145 zo dňa 8. 10. 2003, a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 312/03 zo dňa 29. 1. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. 4. 2004, bolo porušené.

2)   Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 24 K 134/98-1145 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 312/03 zo dňa 29. 1. 2004 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3)   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   a Najvyšší   súd   SR   sú   povinní   spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. R. H., B., z hodnoty veci 3 760 616,-Sk, t. j. za 2 úkony právnej pomoci 20 180,- Sk x 2 + 136 paušálna náhrada x 2, spolu 40 632,- Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát. (...)

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa   odseku   3   citovaného   článku   ústavy   zákonné obmedzenia   základných   práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva podľa   čl.   1   ods.   1,   čl.   13 ods. 1 a 3 a   čl.   20   ods.   1 ústavy   uznesením   krajského   súdu   č. k.   25-24   K 134/98-1145 z 8. októbra 2003 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 312/03 z 29. januára 2004.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade   nemá   právomoc   preskúmavať   rozhodnutie   krajského   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú   problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124   a čl. 142   ods.   1) vyplýva, že ústavný súd nie   je alternatívou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto nepreskúmava   námietky   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým   a právnickým   osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv   a slobôd   (čl.   144   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   ústavy).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Obo   312/03 z 29. januára 2004 podstatou sú námietky sťažovateľky, ktorými vytýka najvyššiemu súdu (inak „súdom oboch stupňov“), že „v rozpore s taxatívnym ustanovením § 6 písm. a) súd sa neriadil úpravou vyhlášky, ale túto svojvoľne interpretoval“, a že „nemal pre svoj právny názor   oporu   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky“, teda   sťažovateľka   porušenie svojich označených základných práv vidí v nesprávnej interpretácii príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom.

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal vec v medziach odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa § 6 písm.   a) vyhl.   č. 493/1991 Zb.   v znení platnom do 29.   9.   2001 základ pre určenie odmeny správcu konkurznej podstaty tvorí suma, ktorá bola získaná v konkurze speňažením konkurznej podstaty a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu. V zmysle citovaného ustanovenia odmenu správcu tvorí odmena určená zo sumy, ktorá bola dosiahnutá speňažením konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu a sumy na uspokojenie veriteľov, ktorú správca získal inou činnosťou ako speňažovaním majetku. V danom prípade súd prvého stupňa postupom podľa § 29 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov preskúmal konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov, prejednal ju na pojednávaní dňa 8. 10. 2003. Súd prvého stupňa po preskúmaní konečnej správy dospel k záveru, že vyúčtovanie odmeny nie   je   v súlade   s ustanovením   §   6   vyhlášky   č.   493/1991   Zb.   a výšku   odmeny   upravil. Z obsahu spisu vyplýva, že správkyňa konkurznej podstaty speňažením konkurznej podstaty dosiahla príjem 25 442 150,- Sk, ďalší príjem vo výške 12 513 900,- Sk dosiahla inou činnosťou pri výkone svojej funkcie. Ku dňu vyhlásenia konkurzu mal úpadca na účtoch a v pokladni   celkom   sumu   141   003,-,   teda   spolu   38   097   053,-   Sk   ako   celkový   príjem konkurznej podstaty. Správkyňa ako konkurznej podstaty ako pohľadávky proti podstate vyúčtovala sumu v celkovej výške 23 491 244,- Sk a ďalej vyúčtovala svoje výdavky v sume 34 989,- Sk. Odmenu správkyňa si uplatnila vo výške 7 591 210,- Sk, ku ktorej vyúčtovala 20 % DPH vo výške 1 518 242,- Sk, čo predstavuje spolu 9 109 452,- Sk. Túto sumu vypočítala tak, že si uplatnila 10 % zo sumy získanej speňažením konkurznej podstaty a inou činnosťou správcu konkurznej podstaty a to zo základu 37 956 050,- Sk, čo je 3 795 605,- Sk a takú istú sumu z toho istého základu ako 10 % zo sumy určenej na rozdelenie veriteľom z časti   vyplatenej   v priebehu   konkurzu   a z časti   určenej   na   oddelené   uspokojenie.   Aj odvolací súd dospel k záveru, vychádzajúc pritom z ust. § 6 písm. a) vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení platnom do 29. 9. 2001, že základ, z ktorého sa vypočítava odmena správcu je tvorený jednak sumou získanou zo speňaženia konkurznej podstaty jednak sumou získanou inou   činnosťou   správcu   konkurznej   podstaty.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   z celkového základu, ktorý získal správca konkurznej podstaty (speňaženie a iná činnosť) sa vypočítava odmena vo výške 10 %. Súd prvého stupňa v danom prípade správne aplikoval ust. § 6 písm. a) vyhl. č. 493/1991 Zb., keď skonštatoval, že základ pre určenie odmeny správcu konkurznej   podstaty   tvorí   suma,   ktorá   bola   získaná   v konkurze   speňažením   konkurznej podstaty a suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu.   Správkyňa   konkurznej   podstaty   si   uplatnila   aj   zvýšenie   odmeny   o 20   %,   čo predstavuje sadzbu dani z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) z dôvodov, že je platiteľkou DPH. Aj podľa názoru dovolacieho súdu predmetné zvýšenie k odmene správcu konkurznej podstaty nepatrí, pretože z majetku dlžníka, resp. z jeho výťažku je možné uspokojovať len pohľadávky veriteľov úpadcu. Pohľadávky, kde dlžníkom je iná osoba ako úpadca, v danom prípade správca konkurznej podstaty, nie je možné z tohto majetku uspokojiť. Túto možnosť nepripúšťa ani vyhláška č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní. V danej veci ide o odmenu správcu konkurznej podstaty, spôsob a výška jej určenia je upravená vo vyhl. č. 493/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov. Keďže v spôsobe stanovenia odmeny nie je odkaz resp. ustanovenie pripúšťajúce, že ak správca konkurznej podstaty je platiteľom DPH, tak táto odmena sa mu zvýši o príslušnú čiastku dane z pridanej hodnoty, preto postup súdu prvého stupňa je právne správny. Priznaním DPH   by   bol   porušený   zákonný   záväzný   predpis   o odmeňovaní   správcov   konkurzných podstát.   V danom   prípade nemožno   analogicky   postupovať   ako   pri   určovaní   odmeny advokáta podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z., keďže ide o osobitnú právnu normu a to, že funkciu správcu   konkurznej   podstaty   môže   vykonávať   aj   advokát   a nezakladá   teda   nárok   na priznanie   odmeny   správcu   konkurznej   podstaty   zvýšenú   o daň   z pridanej   hodnoty.   Súd prvého   stupňa   rozhodol   vecne   správne,   keď   odmenu   správkyni   určil   v uvedenej   výške. Odvolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   „nároku“   uplatneného   sťažovateľkou   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje (mutatis mutandis IV. ÚS 222/04).

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka nenamietala, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohla riadne uplatniť   svoje   návrhy   alebo   sa   vyjadriť   k návrhom   (vyjadreniam)   druhého   účastníka konania, alebo že by boli inak porušené základné princípy   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 až 50 ústavy).

Ústavný   súd   tiež   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na uvedené   nie   je   nevyhnutné zaoberať sa takým aspektom podania sťažovateľky, ako je existencia ústavne relevantnej (priamej)   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a právami   podľa čl. 13   ods.   1   a   3   ústavy,   pretože   v každom   prípade   v sťažnosti   uvedené   skutočnosti neumožnili   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru   o   možnej   opodstatnenosti   tvrdení,   že najvyšším súdom boli porušené označené články ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005