znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/04-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2004 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2004 doručená sťažnosť E. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95.

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky (jej zosnulý manžel) podal 21. februára 1994 na Obvodnom súde Košice 2 žalobný návrh, ktorým sa domáhal náhrady škody spôsobenej nekalým súťažným konaním vo výške 100 000 Sk a uloženia povinnosti žalovanej strane zdržať sa ambulantného predaja. Keďže manžel sťažovateľky 4. mája 1996 zomrel, sťažovateľka sa stala jeho právnou nástupkyňou v danom konaní, ktoré, pretože išlo o obchodnú   vec,   prebehlo   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   13   Cb   3530/95   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Podľa   názoru   sťažovateľky v napadnutom   konaní   dochádzalo   k zbytočným prieťahom,   pretože „vo   veci   samej   sa   uskutočnili   štyri   pojednávania“.   Na   pojednávaní 17. apríla 2003 podala sťažovateľka zmenu návrhu na začatie konania a žiadala, aby súd zaviazal žalovanú nahradiť škodu spôsobenú nekalým súťažným konaním vo výške 500 000 Sk. Krajský súd túto zmenu návrhu pripustil.

Na pojednávaní 30. októbra 2003 krajský súd vyniesol rozsudok, ktorým žalobný návrh   sťažovateľky   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podala sťažovateľka   30.   decembra 2003 odvolanie. V súčasnosti sa spis v tejto veci nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súde odvolacom. O odvolaní najvyšší súd ešte nerozhodol.

„Keďže sa sťažovateľka domnievala, že priebeh predmetného konania je poznačený prieťahmi, podala sťažovateľka dňa 9. 1. 2004 podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov predsedovi Krajského súdu v Košiciach sťažnosť na prieťahy v konaní. (...). Vzhľadom   k tomu,   že   nečinnosťou   Krajského   súdu   v Košiciach   boli   porušené základné práva sťažovateľky, táto iniciovala podanie tejto sťažnosti na Ústavný súd SR za účelom zjednania nápravy.

Je   dôležité   zdôrazniť   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   zatiaľ   nie   je   právoplatne skončené, pričom trvá od 21. 2. 1994, teda desať rokov. Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa vyniesol rozsudok až po vyše deviatich rokoch od začatia konania. Tomuto rozsudku   predchádzali   len   tri   pojednávania.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   súd   koná neúmerne dlho. Právna neistota sťažovateľky ohľadne toho, či sa žalovaná v tomto konaní dopustila konania v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, trvá neúmerne dlho. Takisto je   dôležité,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   ako   účastníčka   konania   neprispela k vzniknutým prieťahom, naopak, rozhodujúcim faktorom sa stal postup Krajského súdu v Košiciach v danej veci. Z dôvodu dlhotrvajúcej právnej neistoty sťažovateľky, keďže súd rozhodol až po deviatich rokoch, bola sťažovateľka nútená ukončiť podnikateľskú činnosť, keďže sa dostala do zlej finančnej situácie. (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti sťažovateľka žiada Ústavný súd SR, aby vo veci nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 13 Cb 3530/95, porušené bolo.

2. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 9 340,-   Sk   (slovom   osemtisíc   osemsto   dvanásť [správne   deväťtisíctristoštyridsať] slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. R. B., so sídlom K.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 3530/95 došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 161/02, I. ÚS 117/03). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (I. ÚS 92/03, IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 2. apríla 2004. Je nesporné, že sťažovateľka o „inom zásahu“ do jej práv, totiž, že v napadnutom konaní pred krajským súdom dochádzalo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, už vedela najneskôr 30. decembra 2003, keď proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie. Napriek skutočnosti, že sťažovateľka výslovne napáda zbytočné prieťahy v konaní iba v konaní pred krajským súdom (pozri napr. tzv. petit jej sťažnostného návrhu), sťažnosť podala po viac ako štyroch mesiacoch od konca ňou ohraničeného a napadnutého obdobia,   v ktorom   videla   porušenie   jej   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy. Sťažovateľka podala teda sťažnosť po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom na jej podanie. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 55/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase   uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podľa tvrdenia obsiahnutého v sťažnosti o takýto prípad v danej veci nejde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde predmetnú sťažnosť ako oneskorene podanú odmieta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2004