znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/03-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., bytom L., vo veci porušenia základných práv a slobôd garantovaných   v čl.   6,   čl.   13,   čl.   14   a čl.   17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Trnave zo 14. januára 2003 sp. zn. 6 T 127/02 a uznesením Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2003 sp. zn. 3 To 39/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2003 doručená   sťažnosť   V.   B.,   bytom   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   v Trnave (ďalej aj „okresný súd“) zo 14. januára 2003 sp. zn. 6 T 127/02 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) z 27. marca 2003 sp. zn. 3 To 39/03 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   napadnutými   rozsudkami   bol „bez dôkazov a zistenia skutkovej podstaty veci“ uznaný za vinného z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona, a tým súdy porušili jeho základné právo   na   spravodlivý   proces   podľa čl.   6,   právo   na   účinnú   nápravu   pred   vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13, zákaz diskriminácie podľa čl. 14 a zákaz zneužívania práv podľa čl. 17   dohovoru.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd „odmietli akceptovať“ jeho označené základné práva „pre môj rómsky pôvod“.

Z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľ   pripojil   k svojmu podaniu,   vyplýva, že tento súd odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2003 sp. zn. 6 T 127/02 zamietol z týchto dôvodov:  

„Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a tak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy a nepochybil ani   pri   ich   hodnotení.   Dôkazmi   vykonanými   na   hlavnom   pojednávaní   bol   preukázaný skutkový stav uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozsudku následne v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky   dokazovania   za   vylúčené   alebo   pochybné   a akými   úvahami   sa   spravoval   pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní zhodne ako v prípravnom konaní popieral, že by   na   adresu   policajta   použil   vulgárne   a urážlivé   výroky.   Vypovedal,   že   prevážal   za traktorom maringotku a kolotoč, s ktorými pred domom nezastavoval, ale vošiel rovno do dvora, lebo brána bola otvorená. Vo dvore od neho žiadal policajt doklady, ktoré mu nedal, lebo bol už na súkromnom pozemku.

V podstate zhodne s výpoveďou obžalovaného vypovedala aj svedkyňa J. K., sestra obžalovaného.

Obhajoba obžalovaného však bola vyvrátená výpoveďami svedkov L. S. a M. P., ktorí zhodne   udávali,   že   počas   služby   spozorovali   traktor,   ktorý   za   sebou   ťahal   kolotoč a maringotky, nemal funkčné osvetlenie, a preto sa rozhodli ho skontrolovať. Pretože išiel po celej šírke vozovky, počas jazdy sa im traktor nepodarilo predísť, lebo ulica bola úzka, ale   išli   za   ním,   až kým   nezastal pred domom.   Svedok S.   ďalej   vypovedal,   že vyšiel   zo služobného vozidla, prišiel k obžalovanému ešte pred domom a žiadal od neho doklady, na čo   obžalovaný   reagoval   vulgárnymi   a urážlivými   výrazmi   na   jeho   adresu.   Že   došlo k nedorozumeniu, počul i svedok P., ktorý zostal v služobnom vozidle, počul hádku a ku koncu   aj   hrubý   výraz.   Obaja   svedkovia   jednoznačne   tvrdili,   že   až   po   tomto   incidente otvorila sestra obžalovaného bránu a tento vošiel s traktorom do dvora.

Aj   krajský   súd   považoval   výpovede   svedkov   S.   a P.   za   vierohodné,   najmä   že služobný   zákrok   bol   vykonaný   pred   domom   obžalovaného,   a že   bol   dôvodný.   Sám obžalovaný v dôvodoch odvolania uviedol, že dňa 8. 4. 2002 bol rozhodnutím č. ORP- 248/Di-SK-2001-HC uznaný za vinného zo spáchania priestupku spočívajúcom v tom, že na poslednej maringotke v zadnej časti nemal funkčné osvetlenie.

Preukázané konanie obžalovaného okresný súd správne právne posúdil ako trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Tr. zák., lebo vulgárnymi nadávkami hrubo urazil verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci.

Okresný súd nepochybil ani pri rozhodovaní o treste. Obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby s podmienečným odkladom na krátku skúšobnú dobu, ktorý trest vzhľadom na osobu obžalovaného a doterajší spôsob života je trestom primeraným a možno predpokladať, že splní účel sledovaný zákonom.“

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom (...).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných   práv a slobôd sťažovateľa garantovaných v čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru rozsudkom Okresného súdu v Trnave zo 14. januára 2003 sp. zn. 6 T 127/02 a uznesením Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2003 sp. zn. 3 To 39/03.

K porušeniu   označených   základných   práv rozsudkom   okresného   súdu   a krajského súdu   malo dôjsť   podľa   sťažovateľa tým, že ho súdy „bez dôkazov a zistenia skutkovej podstaty veci“ uznali za vinného z trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods.   3 Trestného   zákona, pričom   jeho základné práva uvedené súdy   podľa   sťažovateľa neakceptovali pre jeho rómsky pôvod.

1. Pokiaľ ide o porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane označených základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k rozsudku okresného súdu   rozhodol   v odvolacom   konaní   krajský   súd,   a   preto   vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2003 sp. zn. 6 T 127/02.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   označených   základných   práv   uznesením krajského súdu, podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie (pozri časť I tohto uznesenia), je postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu ohľadom zistenia skutkového stavu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnako je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru, pretože je evidentné, že sťažovateľ v danom prípade mal právo na účinnú nápravu pred vnútroštátnym orgánom, ktorú aj využil, keď podal odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu. Skutočnosť, že odvolaniu sťažovateľa vyhovené nebolo, samo osebe neznamená porušenie tohto článku dohovoru.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru, sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že došlo k porušeniu tohto článku dohovoru, preto bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   porušenie   žiadneho   hmotnoprávneho ustanovenia   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu, nepovažoval za potrebné s namietaným porušením čl. 17 dohovoru sa zaoberať.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003