znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 130/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a T. K., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10 C 189/2002 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a T. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra   2013   doručená   sťažnosť   J.   K.   a T.   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“)   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 189/2002 z 29. novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom   postavení   žalobcov   v   súdnom   spore „o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   a vydanie   nehnuteľnosti“ vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 10 C 189/2002. Okresný súd rozsudkom z 29. novembra 2012 žalobu zamietol. Krajský súd na odvolanie žalobcov rozsudkom sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 potvrdil „rozsudok okresného súdu“.

3. Podľa názoru sťažovateľov „predmetným Rozsudkom Krajského súdu v spojitosti s Rozsudkom Okresného súdu boli porušené ich ústavné práva a zákonom chránené záujmy garantované Ústavou Slovenskej republiky. Krajský súd ako aj Okresný súd vec nesprávne právne   posúdili   a konanie   bolo   postihnuté   vadami,   ktoré   mali   za   následok   v dôsledku porušenia jeho základných práv, nesprávne rozhodnutie vo veci...

Porušovateľ ako odvolací orgán ako aj súd prvého stupňa dôsledne nepostupovali v intenciách   základných   procesných   zásad,   a teda   nezistili   dostatočne   skutkový   stav a nevykonali dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, zároveň postupovali v rozpore s citovanými procesnými predpismi (ustanoveniami „§ 118 ods. 2..., § 120 ods. 1..., § 123..., § 132..., § 157 ods. 1 a 2..., § 213 ods. 3 a 4 OSP“, pozn.).“.Krajskému   súdu   najmä   vytýkali,   že „v   rámci   preskúmacieho   konania   nezrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu..., ktoré má tie isté vady... bez ďalšieho prevzal závery súdu prvého stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Sťažovatelia majú za to, že Porušovateľ sa v tomto prípade obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov Rozsudku Okresného súdu.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   je   nezákonné a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práv a zákonom chránených záujmov Sťažovateľov“, najmä k porušeniu ich „základných práv... na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„a)   Rozsudkom   krajského   súdu...   sp.   zn.   9Co/173/2013   zo   dňa   30.   05.   2013 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. 10C/189/2002 zo dňa 29. 11. 2012 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľov na: vlastnenie majetku podľa čl. 20 Ústavy... a čl. 11 LISTINY..., na spravodlivé súdne konanie a súdnu   a inú   právnu   ochranu,   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a čl.   36   ods.   1 LISTINY..., na právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru..., a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

b) Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 30. 05. 2013 a rozsudok Okresného súdu... zo dňa 29. 11. 2012 sa zrušujú a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;

c) priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.“

5.   Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovatelia   v sťažnosti   obsažne   argumentujú judikatúrou ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

6. Ako dôkazový materiál sťažovatelia k sťažnosti (okrem iných písomností) pripojili rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 189/2012-1126 z 29. novembra 2012, odvolanie proti nemu z 21. januára 2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok... Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   189/2002   a   jeho   rozsudkom z 29. novembra   2012,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co 173/2013 a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 boli porušené ich v sťažnosti označené práva (body 1 a 4).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia predmetnou sťažnosťou najprv napadli postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 189/2002 a jeho rozsudok z 30. mája 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   173/2013 z 30. mája 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia namietali porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi názormi a závermi   tohto   súdu,   ktoré   však   podľa   názoru   sťažovateľov   vyplývali   z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež bod 3).

II.A

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.

15. Vzhľadom na to, že krajský súd sa „v celom rozsahu stotožnil s podrobnými dôvodmi napadnutého rozsudku“, považoval ústavný súd za dôvodné oboznámiť podstatné časti   prvostupňového   rozsudku: „...   podľa   ústavnej   judikatúry   reštitúcie   predstavujú odstránenie   protiprávnosti   pri   prechode   vlastníctva,   príp.   protiprávneho   zásahu do vlastníckeho práva a to navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu.   Špecifikom daného sporu bolo, že proti sebe stáli ako sporové procesné strany dva subjekty, ktoré obidva boli poškodené právnym poriadkom platným v období rokov 1948 až 1989. Žalovaní (ich právni predchodcovia) boli poškodení odňatím nehnuteľností postupom podľa   zákona   č.   81/1949   Zb.   SNR   o úprave   právnych   pomerov   pasienkového   majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. V roku 1949 došlo k likvidácii pasienkového majetku spoločenstiev na základe zákona o jednotných roľníckych družstvách, na ktoré prešiel pasienkový majetok spoločenstva do vlastníctva družstva bez náhrady. Vlastníctvo prešlo ex lege (zo zákona). Drobní spoluvlastníci boli týmto zákonom vyvlastnení,   zbavení   vlastníctva   priamo   a bez   náhrady.   Vyššie   označeným   rozhodnutím ONV... bola uvedená skutočnosť aj deklarovaná, t. j. o prechode vlastníckeho práva na Jednotné roľnícke družstvo... k predmetným nehnuteľnostiam, na základe zákona č. 81/1949 Zb. Druhým subjektom vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam boli žalobcovia, ktorí kúpnou zmluvou, registrovanou štátnym notárskom, v roku 1979 nadobudli vlastnícke právo k predmetnej stavbe. Vo vzťahu k predmetným pozemkom vzniklo žalobcom v 1. a 2. rade právo   osobného   užívania.   Žalobcovia   uvedené   práva   realizovali   do   roku   1985,   počas ktorého obdobia realizovali rekonštrukciu nehnuteľnosti, spočívajúcu v generálnej oprave a dispozičnej zmene, s čím boli spojené finančné investície. Po uplynutí šiestich rokov došlo podľa ust. § 453a Občianskeho zákonníka (v znení do 1. 1. 1992) k prepadnutiu majetku žalobcov do vlastníctva štátu, v dôsledku v tom čase protiprávneho trestného činu opustenia republiky (pre ktorý boli uznaní vinnými z trestného činu a bol im uložený trest odňatia slobody). Ustanovenie § 453a Občianskeho zákonníka sa vzťahovalo aj na právo osobného užívania pozemkov, ktoré patrilo medzi iné majetkové práva (aj s poukazom na ust. § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 1. 1. 1992). Prechodom práva osobného užívania pozemku na štát právo osobného užívania ex offo zaniká, keďže ide o iné majetkové právo v zmysle ust. § 453a Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho právo osobného užívania predmetných pozemkov žalobcom zaniklo prechodom na štát. Hospodárskou zmluvou bola prevedená správa k predmetnej stavbe a pozemkom na Miestny národný výbor..., po roku 1989   Obec...   Nebolo   možné   stotožniť   sa   s argumentáciou   žalobcov,   že   právo   osobného užívania pozemkov nezaniklo, keďže nebolo zrušené. K zániku uvedeného práva došlo zo zákona.

S poukazom   na   uvedené   štát   dvakrát   v rozpore   s princípmi   demokratického a právneho   štátu   spôsobil   protiprávnosť   odňatím   vlastníckeho   práva   vlastníkom predmetných nehnuteľností (žalobcom a žalovaným). Nápravu krívd, ktoré vznikli, priniesli reštitučné zákony. Podľa zákona č. 229/1991 Zb.   o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len Zákon o pôde) sa členom spoločenstiev ako oprávneným osobám reštituuje ich spoluvlastnícke právo. Zákon o pôde v úvodných ustanoveniach   vymedzuje   rozsah   svojej   pôsobnosti,   s čím   súvisí   vymedzenie poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu.   Podľa   zákona   o ochrane   poľnohospodárskeho pôdneho   fondu   sa   za   súčasť   poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu   považuje obhospodarovaná poľnohospodárska pôda, medzi ktorú patria aj záhrady (ako aj pôda, ktorá   bola   a naďalej   má   byť   obhospodarovaná,   ale   dočasne   nie   je).   Zákon   o pôde sa vzťahuje   aj   na   stavby   patriace   k pôvodnej   poľnohospodárskej   usadlosti,   vrátane zastavaných   pozemkov.   Vykonaným   dokazovaním,   vrátane   výsluchov   žalobcov,   bolo jednoznačne preukázané, že predmetná stavba, zapísaná v evidencii katastra nehnuteľností ako   obecná   pastiereň,   ako   aj   predmetné   pozemky   (záhrady   a zastavaný   pozemok pod obecnou pastierňou), tvorili pôvodnú poľnohospodársku usadlosť, čomu zodpovedala aj ich   lokalizácia   v obci   a ich   niekoľkoročné   dlhodobé   využívanie   na   poľnohospodárske účely (predovšetkým živočíšnu výrobu, chov dobytka).

Prvotný   zápis   v pozemkovej   knihe,   týkajúci   sa   majetkovej   podstaty,   označenej pod radovým   číslom...,   obecná   pastiereň,   o výmere   145   štvorcových   siah   bol   datovaný rokom 1895. Následná genéza, obsiahnutá vo vložke..., preukazuje spoluvlastnícke právo fyzických   osôb   a s tým   súvisiace   prevody   a prechody   spoluvlastníckych   podielov.   Podľa znaleckého posudku, vyhotoveného znalcom B. (z roku 1985), bolo konštatované obdobie výstavby   pastierne   v dvadsiatych   rokoch   dvadsiateho   storočia.   Predmetné   nehnuteľnosti slúžili   ako   poľnohospodárska   usadlosť   až   do roku   1949,   kedy   došlo   k likvidácii pasienkového majetku spoločenstiev. Predmetné nehnuteľnosti preto spĺňali definičné znaky vecnej pôsobnosti Zákona o pôde. Jednotliví podielnici a členovia urbáru a komposesorátu svojpomocne   pre   vlastnú   potrebu   spoločenstva,   ktoré   tvorili   obyvatelia   obce,   postavili obytnú budovu s hospodárskymi budovami a vyčlenili z majetku pozemky, ktoré slúžili na poľnohospodársku výrobu (predovšetkým živočíšnu výrobu). Skutočnosť, že došlo k ďalším prevodom a prechodom vlastníckeho práva, ako aj k rekonštrukciám, nevylučuje predmetné nehnuteľnosti z pôsobnosti   reštitučného Zákona   o pôde.   Zákonodarca   definoval   predmet reštitúcie spôsobom, ktorý bol daný a vyplýval z jednotlivých spôsobov, ktorými bola štátom spôsobená protiprávnosť vo vzťahu k vlastníkom. Preto aj zákonodarcovi pri vymedzovaní pôsobnosti zákona bolo zrejmé, že od roku 1949 v prípade pasienkového majetku došlo k právnym a faktickým zmenám a premenám nehnuteľností. Takáto skutočnosť však nemala za   následok   presmerovanie   predmetu   reštitúcie   pod   iný   reštitučný   zákon   (napr.   zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách), čím by došlo k nemožnosti nápravy krívd spôsobených   vlastníkom   zákonom   č.   81/1949   Zb.   Zákonodarca   v ustanoveniach   Zákona o pôde   výslovne   upravil   aj   prípady   straty   pôvodného   stavebno-technického   charakteru stavby v dôsledku zásadnej prestavby, ako aj prípady, ak bolo k pozemku zriadené právo osobného užívania. Uvedené len potvrdzuje záver, že aj v takýchto prípadoch nehnuteľnosti, ktoré spĺňajú definičné znaky ust. § 1 (vecná pôsobnosť zákona) v spojení s § 4 (oprávnené osoby)   a   §   6   (dôvody   reštitúcie)   a vzťahy   k nim   sú   regulované   Zákonom   o pôde,   ktorý je potrebné naň aplikovať. Ustanovenie § 1 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách   negatívne   vymedzuje   pôsobnosť   zákona   tak,   že   jeho   ustanovenia sa nepoužijú na zmiernenie krívd, ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy, vrátane súvisiacich obytných a hospodárskych budov, keďže na uvedený predmet právnych vzťahov sa vzťahuje Zákon o pôde. Podľa § 1 ods. 3 Zákona o pôde pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku osobitnými predpismi. Z uvedeného je potrebné dovodiť, že prioritu má úprava v Zákone o pôde. Len ak tento zákon neustanovuje inak, platia iné právne predpisy.

Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách vyňal z odstránenia (zmierenia) krívd prípady, ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy, využívanej na poľnohospodársku výrobu, vrátane súvisiacich obytných a hospodárskych budov. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR výklad reštitučných zákonov má byť realizovaný tak, aby nesprávnym výkladom nedošlo k ďalším   krivdám.   Vylúčením   predmetných   nehnuteľností   z aplikácie   ustanovení   Zákona o pôde by oprávnené osoby boli vylúčené z práva reštituovať spoločné nehnuteľnosti. Zákon o pôde   pritom   upravuje   aj   súbeh   nárokov   (§   12),   ktorý   rieši   v prospech   tzv.   prvej spravodlivosti.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   favorizuje   subjekt,   ktorý   svoje   vlastníctvo stratil v dôsledku jednostranného aktu štátu, ak týmto spôsobom stratilo vlastnícke právo štátu viac subjektov, primárne prislúcha reštitučný nárok tomu subjektu, ktorý vlastníctvo stratil skôr (pokiaľ sa nedohodnú inak). V danom prípade žalovaní aj žalobcovia stratili vlastnícke právo zo zákona (aplikáciou ustanovení právneho poriadku, ktorý bol v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu), avšak žalovaní (ich právni predchodcovia) stratili svoje vlastnícke právo skôr (ktoré realizovali niekoľko desiatok rokov).

Otázkou   iného   právneho   významu   sú   skutočnosti,   týkajúce   sa   straty   pôvodného stavebno-technického   charakteru   stavby   v dôsledku   zásadnej   prestavby,   skutočnosti týkajúce sa zastavania pozemkov,   pozemkov,   na ktorých bolo zriadené právo osobného užívania   (ako   aj   iné   obmedzenia   predstavujúce   výnimky   znemožňujúce   vydanie nehnuteľností   podľa   Zákona   o pôde).   Uvedené   skutočnosti   sú   rozhodujúce   z hľadiska kvalifikácie   druhu   reštitučného   nároku   (nie   posúdenia   vecnej   pôsobnosti   reštitučného zákona). V danom prípade si žalovaní (ich právni predchodcovia) uplatnili včas a riadne podľa Zákona o pôde svoj reštitučný nárok na pozemkovom úrade. Tomuto orgánu Zákon o pôde   (§   9   ods.   4)   zveril   právomoc   rozhodovať   o vlastníctve   oprávnenej   osoby k nehnuteľnostiam   (na   ktoré   sa   vzťahuje   predmet   úpravy   Zákona   o pôde).   Pozemkový úrad... rozhodnutím zo dňa 12. 12. 1994 (právoplatný dňom 13. 9. 1995) čj. 517-1958/92-94 rozhodol, že oprávneným osobám (žalovaní a ich právni predchodcovia), ktoré spĺňajú ako oprávnené osoby podmienky pre priznanie reštitučného nároku podľa Zákona o pôde, sa priznáva   vlastnícke   právo   k predmetnej   stavbe   a pozemkom,   pričom   dňom   vydania nehnuteľnosti je deň, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 3. 1995 č. konania 23S/108/1995 (právoplatné dňom 13. 9.   1995)   bol   opravný   prostriedok   žalobcov   v 1.   a 2.   rade   odmietnutý   ako   podaný neoprávnenými osobami. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne konštatoval vecnú pôsobnosť Zákona o pôde na predmetného nehnuteľnosti, oprávnenosť nároku žalovaných na reštitúciu v zmysle Zákona o pôde, poukazujúc na ust. § 12 Zákona o pôde, vzťahujúci sa na tzv. súbeh nárokov (v zmysle ktorého prislúchalo právo na vydanie nehnuteľností členom urbáru a komposesorátu). Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade si neuplatnili svoj reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho ich nebolo   možné   považovať   za   oprávnené   osoby   podľa   Zákona   o   pôde   (na   ktoré   by sa v prípade súbehu vzťahovalo právo na prevod náhradných pozemkov alebo priznanie finančnej náhrady).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že podľa ust. § 135 Občianskeho súdneho poriadku v danom   súdnom   konaní   bol   súd   viazaný   rozhodnutím   správneho   orgánu,   ktorým   bolo vyššie   označené   rozhodnutie   pozemkového   úradu,   ktoré   preukazuje   právny   titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných (ich právnych predchodcov) a ktoré nemôže byť   v súčasnosti   preskúmavané   všeobecným   súdom.   Mimo   rámec   správneho   súdnictva všeobecný   súd   nie   je   oprávnený   skúmať   vecnú   správnosť   správneho   aktu;   môže   ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho   správnosti   až   do   doby   zrušenia   jeho   účinkov,   zrušením   alebo   zmenením   v rámci opravných prostriedkov (rozsudok NS SR č. 4Cdo/123/2003). V danom prípade predmetné rozhodnutie   vydal   orgán   na to oprávnený,   v medziach   jeho   právomoci,   je   právoplatné a vykonateľné a považuje sa preto za právne perfektné rozhodnutie správneho orgánu bez ohľadu na jeho vecnú správnosť (ktorá nemôže byť v súčasnosti už skúmaná všeobecným súdom). Aj u predmetného rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť, pokiaľ sa nepreukáže,   že   bolo   vymedzeným   postupom   oprávnené   alebo   zrušené   (preskúmanie rozhodnutia   v rámci   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku).   Žaloba   o určenie   vlastníckeho   práva   preto   nemôže   nahrádzať   preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Žalobcovia v 1. a 2. rade však využili možnosť preskúmania predmetného   rozhodnutia   v rámci   správneho   súdnictva,   o ktorom   bolo   vydané   vyššie uvedené   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   ktoré   je   právoplatné a vykonateľné.   Argumentácia   žalobcov,   týkajúca   sa   vecnej   správnosti   (nesprávnosti) rozhodnutia pozemkového úradu z hľadiska vydania nehnuteľnosti (s poukazom na stratu stavebno-technického   charakteru   stavby   zásadnou   prestavbou,   ako   aj   zradením   práva osobného   užívania   pozemkov),   bola   preto   bez právneho   významu,   keďže   rozhodnutím správneho orgánu podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bol v danom súdnom konaní súd viazaný. Nebol daný dôvod na vykonávanie ďalšieho dokazovania v uvedenom smere. Je potrebné uviesť, že žalobcom v 1. a 2. rade nič nebránilo uplatniť riadne a včas reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, argumentovať uvedenými skutočnosťami v konaní pred správnym orgánom a v prípade nesúhlasu s ním domáhať sa jeho preskúmania súdom. Keďže   tak   neučinili   a nevyužili   svoje   reštitučné   právo,   stratili   možnosť   vecného preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu.

Žalobcovia   si   síce   uplatnili   svoj   reštitučný   nárok,   avšak   na   orgáne,   ktorý   nebol právomocný   podľa   Zákona   o pôde,   v dôsledku   čoho   znášajú   dôsledky   s tým   spojené. Aj v prípade   uzavretia   dohody   o vydaní   nehnuteľnosti   povinnou   osobou,   podľa   Zákona o pôde,   takáto   dohoda   podlieha   schváleniu   pozemkového   úradu   formou   rozhodnutia vydaného v správnom konaní (§ 9 ods. 2 Zákona o pôde). S poukazom na uvedené dohoda o vydaní   nehnuteľnosti,   pokiaľ   bola   uzavretá   žalobcami   v 1.   a 2.   rade,   by   podliehala schváleniu pozemkovým úradom, k čomu v danom prípade nedošlo. K poukazu žalobcov na nastalú krivdu, aj vzhľadom na celkové zhodnotenie nehnuteľnosti a investície s tým spojené s označením hrubej nemorálnosti, je potrebné uviesť nasledovné: oprávnený pocit krivdy je na strane obidvoch procesných strán (žalobcov a žalovaných), pričom je ťažké odstrániť, presnejšie zmierniť (k čomu slúžia reštitučné zákony, keďže úplné odstránenie krívd reálne možné nie je) krivdy, ku ktorým došlo postupom času na rovnakom objekte vlastníctva. Uvedený prípad bolo však možné riešiť v rámci súbehu reštitučných nárokov podľa   Zákona   o pôde   (§   12).   Ten   vychádza   z nosnej   hodnoty   morálneho   správania sa a spočíva   v preferencii   subjektu,   ktorý   vlastnícke   právo   stratil   ako   prvý   v poradí. Nejedná sa však o formálnu matematickú postupnosť, ale o prioritu hodnôt. Tu je potrebné odpovedať   na   otázku,   či   bolo   morálne   poskytnutie   možnosti   uzavrieť   kúpnu   zmluvu predávajúcim,   ktorým   bol   subjekt,   ktorý   sám   nadobudol   vlastnícke   právo   v rozpore s princípmi právneho a demokratického štátu (JRD na základe zákona č. 81/1949 Zb.) a to žalobcom v 1. a 2. rade (ako kupujúcim), ktorým bolo umožnené nadobudnúť vlastnícke právo (vrátane práva osobného užívania pozemku). Na rozdiel od žalovaných (ich právnych predchodcov), ktorým bolo znemožnené v roku 1979 nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti a to   akýmkoľvek   spôsobom   od   predávajúceho   (JRD).   Právo   kúpy   dané   žalobcom   bolo žalovaným   (pôvodným   dlhoročným   vlastníkom)   upreté.   Predmetný   majetkový   substrát, zapísaný   v pozemkovej   knihe   v 19.   storočí,   slúžil   svojou   povahou   a podstatou   ako poľnohospodárska usadlosť. Členom urbáru a komposesorátu bolo odňaté právo realizovať a napĺňať účel a funkcie predmetného majetkového substrátu a pokiaľ aj došlo k vykonaniu rekonštrukcie   zo   strany   žalobcov   za   účelom   uspokojenia   súkromných   potrieb   (využitím stavby na rekreačné účely), došlo k tomu proti vôli členov urbáru a komposesorátu, keďže nehnuteľnosť   dlhodobo   slúžila   a bola   určená   odlišnému   účelu.   Žalovaní   (ich   právni predchodcovia)   v roku   1979   nemali   právnu   možnosť   nadobudnúť   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam, hoci žalobcom v 1. a 2. rade takáto možnosť bola daná. Je nemorálne nútene vziať nehnuteľnosti jednému subjektu a dať ich subjektu inému. V uvedenom spočíva podstata tzv. prvej spravodlivosti, upravená ustanovením o súbehu nárokov podľa Zákona o pôde. K jeho aplikácii nedošlo z dôvodu, že žalobcovia v 1. a 2. rade nevyužili svoje právo a neuplatnili si reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho znášajú dôsledky s tým spojené. V opačnom prípade by bolo riešené aj ich právo na prevod náhradných pozemkov, príp. finančnú náhradu. Investície žalobcov do predmetnej nehnuteľnosti boli nesporné a predstavujú samostatné právo, pričom nehnuteľnosť bola zhodnotená v priebehu svojej existencie viackrát rôznymi subjektmi, finálne však žalovanými po roku 1995. Podľa   §   23   ods.   2   zákona   č.   119/1990   Zb.   o súdnej   rehabilitácii   odškodnenie nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo zhabania veci, ako aj spôsob náhrady a rozsah týchto nárokov, upravovali osobitné zákony. Keďže žiaden z účastníkov konania nevzniesol dôkazné návrhy, súd nevykonával ďalšie dokazovanie a v zmysle prejednacej zásady vec meritórne rozhodol.“

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru,   že krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia   krajský   súd   uviedol   podstatu   odôvodnenia   prvostupňového   rozhodnutia, oboznámil   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľov   a vyjadrenie   žalovaných.   Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.) po tom, čo nepripustil zmenu žaloby žalobcami (§ 95 ods. 2, 3, § 167 ods. 1, § 168 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Ako   vyplynulo   z obsahu   podaného   odvolania,   žalobcovia   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu žiadali pripustiť zmenu návrhu (v bode 6, 7) s tým, že žiadali určiť bezpodielové   spoluvlastníctvo   k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   LV...   ako   nehnuteľný majetok, súpisné č... na parcele... – obecná pastiereň a na LV... nehnuteľnosti – parcela... o výmere   37   m2 –   záhrady,   parcela...   o výmere   228 m2 –   zastavané   plochy   a nádvoria, parcela... o výmere 114 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parcela... o výmere 51 m2 – zastavané plochy a nádvoria, parcela... o výmere 23 m2 – zastavané plochy a nádvoria, všetko   v katastrálnom   území...   Zároveň   žiadali,   aby   žalovaným   bola   uložená   povinnosť vydať   predmetný   nehnuteľný   majetok   do   3   dní   od   právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia a nahradiť   im   trovy   konania   pozostávajúce   zo   zaplateného   súdneho   poplatku   a trov právneho zastúpenia, taktiež v lehote 3 dní.

Pred vyhlásením rozhodnutia odvolací súd uznesením postupom podľa § 95 ods. 3 O. s. p. tento návrh zamietol, pričom ho účastníkom nedoručoval, keďže voči takémuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Žalobcovia síce poukazovali na text petitu pôvodne podanej žaloby, ale ako vyplýva i z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvostupňový súd prihliadajúc na doplnenie žaloby zo dňa 27. 1. 2003, 26. 2. 2003 a 27. 1. 2010 rozhodoval o petite zhodnom ako požadovali žalobcovia v odvolaní (viď odsek 1 dôvodov napadnutého rozhodnutia na č. l. 4), a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebol dôvod na pripustenie zmeny návrhu v tomto štádiu konania.

Pokiaľ   išlo   o skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich   skutočností   a právne posúdenie   veci,   v tomto   smere   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožnil   s podrobnými dôvodmi napadnutého rozsudku, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany žalobcov v odvolacom konaní neboli uvedené také skutočnosti,   s ktorými   by   sa   nevyporiadal   súd   prvého   stupňa   v dôvodoch   napadnutého rozhodnutia.

Možno sa síce stotožniť s názorom žalobcov v tom, že rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bolo priznané vlastnícke právo žalovaných, nie je účinné voči nim, keďže neboli účastníkmi správneho konania, ale ani prvostupňový súd svoje rozhodnutie nedôvodil tým, že by sa v takomto prípade malo jednať o prekážku veci rozhodnutej a správne skúmal, či zo strany   žalovaných   došlo   k nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   zákonným   spôsobom. V tomto smere dospel i k správnemu záveru, keď konštatoval, že pokiaľ bolo rozhodnutie vydané oprávneným orgánom v medziach jeho právomoci, je právoplatné a vykonateľné, je nutné ho považovať za právne perfektné a nemožno teda konštatovať,   že by žalovaní nadobudli vlastníctvo nezákonným spôsobom.

Je   nepochybné,   že   pokiaľ   by   nedošlo   k protiprávnemu   odňatiu   sporných nehnuteľností   žalovaným,   resp.   ich   právnym   predchodcom,   nemohli   by   následne nadobudnúť   sporné   nehnuteľnosti   do   svojho   vlastníctva   žalobcovia,   a preto   i z   tohto pohľadu je potrebné považovať rozhodnutie súdu za spravodlivé.

Pokiaľ boli žalobcovia rehabilitovaní v zmysle zákona o súdnej rehabilitácii a došlo k zrušeniu nezákonných rozhodnutí, na základe ktorých im bol odňatý majetok, zrušením týchto rozhodnutí nenadobudli ex lege vlastnícke právo k odňatému majetku, ale tak ako to konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, ďalší postup bol upravený v § 23 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii s tým, že nároky vyplývajúce zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia vecí alebo zhabania vecí upravovali osobitné zákony.“

17. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   s   názorom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich   dôvodov   a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

19.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   (v   spojení   s odôvodnením prvostupňového   rozhodnutia)   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostali odpoveď na všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny

a čl. 1 dodatkového protokolu

22.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

23. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 21 ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľov týkajúce sa   porušenia čl. 20 ods.   1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktorý garantuje ochranu vlastníckemu právu,   pretože   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie sekundárnej   zodpovednosti   orgánu   verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, III. ÚS 114/09).

24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ich ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014