znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 130/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. B., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005 a postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 4 C 145/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2009   doručená   sťažnosť Ing.   J.   H. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005 a postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 145/2008.

Sťažovateľ uviedol, že namietanou nečinnosťou Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn. 12 C 162/2005, v ktorej sa v postavení žalobcu domáhal proti Obci M. ako odporcovi v 1. rade a proti J. Č., M., ako odporcovi v 2. rade určenia zákazu chovu psov a odstránenia stavby, bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   konanie   začalo   na   základe   žaloby z 29. augusta 2005, prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až 20. júna 2007, ďalšie pojednávanie   bolo   nariadené   na   21.   máj   2008,   avšak   bolo   odročené   a   uskutočnilo sa až 15. októbra   2008   na   Okresnom   súde   Bánovce   nad   Bebravou. Z obsahu   sťažnosti vyplýva, že predmetná právna vec je pritom uvedenými okresnými súdmi ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu prerokúvaná viac ako 3 roky bez toho, aby bola vec meritórne rozhodnutá.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou na prieťahy v konaní z roku 2008 adresovanou okresnému súdu, tento urgoval, aby odstránil prieťahy v konaní. Táto   sťažnosť   bola 13.   augusta   2008   posúdená   Krajským   súdom   v Trenčíne (ďalej   len „krajský súd“), ktorý vo svojej odpovedi konštatoval, že „v konaní pred Okresným súdom v Trenčíne došlo k prieťahom“.

Podstata námietok sťažovateľa spočívala v jeho názore, že nekonaním Okresného súdu   Trenčín   vo   veci   v napadnutom   konaní vedenom   pod   sp. zn.   12 C 162/2005 a nekonaním   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 145/2008 došlo   k prieťahom takej   intenzity,   závažnosti   a rozsahu,   že   ich   nemožno kvalifikovať   inak,   ako   zbytočné   prieťahy,   v dôsledku   čoho   došlo   postupom   zo   strany napadnutých   okresných   súdov   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľ sa domnieva, že konanie vedené v súčasnosti pod sp. zn. 4 C 145/2008 na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou prebieha neprimerane dlho, t. j. už viac ako 3 roky bez toho, aby okresný súd meritórne rozhodol, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie označených základných práv,   prikázať   Okresnému   súdu   Bánovce   nad   Bebravou,   aby   vo   veci   konal,   priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred postupom všeobecných súdov, ktorými bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   len vo vzťahu k postupu Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005 a k   postupu   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 145/2008, ktorého celková dĺžka od podania návrhu na začatie konania 29. augusta 2005   do   podania   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   4.   februára   2009   nepresiahla 3 a pol roka.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených v sťažnosti, považovať postup Okresného súdu Trenčín ani postup Okresného súdu Bánovce nad Bebravou za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   v súvislosti   s hodnotením   efektívnosti   postupu   okresného   súdu a v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou,   podľa   ktorej   „... nie   každý   zistený prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.

Podľa   ústavného súdu,   postup okresného súdu   nemožno bez ďalšieho   považovať za také porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   by   dosiahlo   ústavnoprávny   rozmer,   predovšetkým s prihliadnutím   na   ďalšie   okolnosti   tejto   veci,   keď   Okresný   súd   Trenčín   nebol   vo   veci absolútne nečinný, ale v rámci skúmania formálnoprávnych podmienok na pokračovanie v konaní uznesením z 9. septembra 2005 zastavil konanie proti odporcovi v 2. rade v časti uloženia povinnosti odstrániť nepovolenú stavbu na par. č. 196/2 k. ú. M. a uznesením z 3. novembra 2005 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia. Toto uznesenie bolo potvrdené aj uznesením krajského súdu z 30. januára 2006.

Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je potrebné poukázať na   to,   že   v   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   výraznými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01),   prípadne   návrhu   buď nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   ústavný   súd   nepovažoval ani doterajší postup Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005 a postup   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 145/2008 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dobu troch rokov treba totiž vo všeobecnosti považovať za   primeranú   pre   všetky   podobné   konania   týkajúce   sa   ochrany   vlastníckeho   práva či ochrany súkromia pred nedovolenými imisiami.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. apríla 2009