znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 130/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 takto

r   o   z   h   o   d   o   l   :

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý uhradiť T. právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2007 doručená sťažnosť T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci vedenej pod sp. zn. 15 C 289/94.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že k namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť v napadnutom konaní, vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 289/94, ktoré začalo 3. júna 1994 na základe návrhu na začatie konania žalobkyne M. N., K., pričom sťažovateľka   vystupovala   v tomto   konaní v postavení   žalovaného.   V predmetnej   veci   sa žalobkyňa   domáhala   odstránenia,   podľa   jej   tvrdenia   neoprávnenej   stavby   sťažovateľky, postavenej na pozemku parc. č. 6993/2, zapísanom v katastri nehnuteľností na LV č. 11648 k. ú. K., ktorý bol podľa názoru nezákonne vyvlastnený. V priebehu konania žalobkyňa zmenou návrhu žiadala eventuálne zriadiť vecné bremeno za náhradu v prospech žalobcov. Následne   konajúci   súd   v priebehu   obdobia   rokov   2000   –   2007   uskutočnil   viacero procesných   úkonov   vo   veci   (pripustenie   ďalších   účastníkov   do   konania   na   strane žalovaného,   nariadenie   predbežného   opatrenia   vo   veci   samej,   nariadenie   znaleckého dokazovania), avšak bez meritórneho rozhodnutia vo veci.  

Napriek tomu, že od podania návrhu na začatie konania 3. júna 1994 až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 11. decembra 2007 uplynulo už trinásť rokov, vec nie je zatiaľ právoplatne   skončená (rozsudok   bol   vyhlásený   3.   júna   2008   a zatiaľ   nenadobudol právoplatnosť).

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočíva   v jej   názore,   že:   „Okresný   súd   vo   veci v dlhšom časovom úseku, a to od vykonania jednoduchého úkonu dňa 13. 07. 1994 do nariadenia pojednávania dňa 17.08.2000, t. j. takmer 6 rokov nevykonal žiaden úkon.“ Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentovala, že uvedená nečinnosť konajúceho súdu „ nie je   ničím   ospravedlniteľná“,   a taktiež   poukazovala   na   to,   že   «tieto   prieťahy   sú   takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany okresného súdu Košice I k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR».

Čo   sa   týka   namietaného porušenia   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2 ústavy,   sťažovateľka   sa   domnievala,   že   konanie vedené   pod   sp.   zn   15   C   289/1994   na okresnom   súde   prebieha   neprimerane   dlho,   t.   j.   už   viac   ako   13   rokov,   a to   „hlavne v dôsledku absolútnej nečinnosti súdu v dĺžke 6 rokov od podania návrhu v roku 1994 až do nariadenia pojednávania v roku 2000 a v dôsledku neefektívnej práce a ďalšej nečinnosti súdu   až   do   roku   2003,   čo   možno   už   len   na   základe   týchto   skutočností   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl.48 ods. 2 ústavy“.

Podľa   nej došlo   postupom   okresného súdu   v namietanom konaní k porušeniu   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:

«1.   Základné   právo   T. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice 1 prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún), ktorú mu je (správne má byť: „jej je“- pozn.) Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.296,- Sk ( za   dva úkony právnej služby á 2.970,-Sk +   178,- Sk   paušál), ktorú je Okresný súd Košice 1 povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   130/08-9 z 17. apríla   2008   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu č. 1Spr. V/282/2008 zo 4. júna 2008, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. júna 2008 je uvedené:

„Pri posudzovaní otázky, či v tomto súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III.ÚS 298/07- 38, IV.ÚS 319/07-25,II.ÚS 107/08-11,II.ÚS 222/07-40 a ďalšie), v ktorých Ústavný súd SR dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom   Okresného   súdu   Košice   I došlo   k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.

Vec   po   právnej   stránke   nie   je   zložitá..   Je   však   náročná   po   stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcu mnoho subjektov, ktorí v priebehu konania zomreli, a súd musel zisťovať okruh právnych nástupcov. Na zistenie skutkového stavu bolo potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie.   Tieto   skutočnosti   mali   za   následok   predĺženie konania.

Dňa 3. 6. 2008 súd vo veci meritórne rozhodol. Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 289/94 zistil tento priebeh a stav konania:

  M.   N.   podala   na   tunajšom   súde   3.   júna   1994   žalobu   proti   žalovanému „o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku...“.   Uznesením   z   31.   júla   2002   súd   pripustil,   aby   do   konania   na   strane   žalovaného pristúpil ďalší účastník, a to Mesto K., ako žalovaný v 2. rade.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. januára 2001.Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 4. marca 2004.   Uznesením zo 4. mája 2004 súd pripustil do konania na strane žalovaných ďalšieho účastníka – T., s. r. o., K.

Od 11. novembra 2004 boli viaceré veci na základe uznesenia č. k. 15 C 289/94-150 na účely znaleckého dokazovania spojené do spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94. Uznesením č.   k.   15 C 289/94-150 z 11. novembra 2004 bolo vo veci   nariadené znalecké dokazovanie.

Znalec spis sp. zn. 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. apríla 2005. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. júla 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. septembra 2005.

Dňa 27. septembra 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. novembra 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. januára 2006. Dňa   11.   januára   2006   bol   znalecký   posudok   a uznesenie   o priznaní   znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením č. k. 15 C 289/94-261 z 25. mája 2006 súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou na ocenenie vecného bremena.

K predloženému   znaleckému   posudku   žalovaní   predložili   písomné   stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 2. marca 2007, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. apríl 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo pre neprítomnosť predvolanej znalkyne.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 3. mája 2007, ktoré bolo odročené na 3. júl 2007 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 3. júna 2008 súd vo veci meritórne rozhodol. Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v konaní vyplývajúci zo spisu sa zhoduje   so zistením   ústavného   súdu.   Pri   celkovom   hodnotení   prieťahov   konania   však ústavný   súd   bral   do   úvahy   všetku   dokumentáciu   obsiahnutú   v predložených   spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby, resp.   alternatívne   o   zriadení   vecného   bremena   proti   sťažovateľke,   ako   odporkyni. Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   so   zreteľom   na vstupovanie   ďalších   účastníkov   do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. júna 2008   aj   predseda   okresného   súdu)   však   nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, a ktorá nie je právne zložitá, ako to už aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze č. k. II. ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006: „... pretože výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov.“

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore, v ktorom bola sťažovateľka v postavení odporkyne, v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedené pod sp. zn. 15 C 792/94) ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov dedičských konaní z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   súdneho konania, ktoré   doteraz,   t.   j. od   podania návrhu na začatie   konania 3.   júna 1994   až do vyhlásenia rozsudku 3. júna 2008 predstavuje štrnásť rokov, pričom rozsudok nenadobudol právoplatnosť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedenom pod sp. zn. 15 C 792/94) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007 (m. m. IV. ÚS 187/05).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk,   poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade bude pre sťažovateľku priznanie finančného zadosťučinenia v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   V. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   vyhlášky č. 279/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden   úkon   právnej   služby)   a 2-krát   178 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   obsahujúce   jeho   vyjadrenie   k vhodnosti ústneho pojednávania, doručené ústavnému súdu 27. mája 2008 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008