znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 130/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe, Ž., zastúpeného advokátom JUDr.   J.   V.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd zaručených v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. februára 2007 doručená sťažnosť M. K., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 187/05.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v trestnej veci vedenej proti nemu okresným súdom   pod   sp.   zn.   3   T   187/05   na   pojednávaní   konanom   27.   júla   2006   mu   vec prejednávajúci „neumožnil kvalitnú a účelnú obhajobu, tým, že odmietol protokolovať do   zápisnice   sťažovateľom   uvádzané   okolnosti   na   svoju   obhajobu,   hoci   podľa obžaloby   je   zrejmé,   že   absentuje   miesto   a   čas,   teda   kde   a   kedy   sa   skutky   podľa obžaloby mali stať. Uvedené skutočnosti mienil sťažovateľ súdu objasniť uvádzaním časového   sledu   udalostí,   v   čom   mu   bolo   senátom   zabránené“. Ďalej   uviedol, že „sa nemôže inak obhajovať - objasniť skutočnosti, ktoré sa mu kladú za vinu len tak, že bude deň po dni od 2. 9. 2003, do 10. 1. 2005 pred súdom vypovedať kde bol, čo robil a táto jeho výpoveď musí byť zapísaná, nakoľko v prípravnom konaní takto pred vyšetrovateľom vykonať nemohol“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že „ani jeden skutok uvedený v obžalobe nespáchal. Ani z obžaloby nie je zrejmé, kde a kedy sa mali skutky, z ktorých bol sťažovateľ obvinený a obžalovaný stať, a to napriek tomu, že všetky dôkazy   o ktoré   sa   obžaloba,   aj   samotný   sťažovateľ   opierajú   sú   riadne zadokumentované   v   predmetnom   trestnom   spise,   resp.   uložené   na   súde   ako   veci doličné, keďže ide o obdobie 500 dní, bez objasnenia časového sledu nebude možné dokázať ani vinu, ani nevinu sťažovateľa“. Uvedeným postupom vec prerokúvajúci senát „spôsobuje prieťahy v konaní a to všetko v čase, kedy je sťažovateľ obmedzovaný na slobode. (...) Podľa názoru sťažovateľa postupom Okresného súdu v Žiline neboli dodržané záruky podľa čl. 6 ods. 1, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, aby sa mohol účinne obhajovať, ako aj podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, aby sa jeho vec verejne prejednala a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, na prezumpciu neviny. (...)

Porušenie   čl.   6   ods.   1   a   ods.   3   písm.   c)   dohovoru   vidí   sťažovateľ   v   tom, že Okresný   súd   v   Žiline   o   námietkach   proti   protokolácii   rozhodol   zamietnutím, prejednávajúci senát odmieta dokumentovať jeho obhajobu, najmä skutočnosti, ktoré obvinenia   proti   osobe   sťažovateľa   zoslabujú   a   vyvracajú,   jeho   záležitosť   nie   je prejednávaná   spravodlivo,   ani   v   primeranej   lehote,   keďže   prejednávajúci   senát odmieta   protokolovať   časový   sled   udalostí   podľa   sťažovateľa,   ani   preukázať pravdivosť   týchto   sťažovateľom   uvádzaných   udalostí,   ktoré   by   potom   mohol   súd posúdiť či už v jeho prospech, alebo aj v jeho neprospech, ale v každom prípade by súd zistil omnoho viacej informácií a dôležitých skutočností pre samotné posúdenie viny či neviny sťažovateľa.

Toto konanie súdu nezodpovedá povinnosti súdov v trestných veciach konať urýchlene.   Súd   týmto   postupom   obmedzil   právo   sťažovateľa   na   účinnú   obhajobu, na vyjadrenia k prejednávaným dôkazom a na spravodlivé prejednanie veci. Konaním súdu vznikla sťažovateľovi ujma na jeho právach“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Okresný súd v Žiline v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   3   T   187/05   porušil   práva   sťažovateľa   vyplývajúce z čl. 6 ods. 1, a ods. 3 písm. c) dohovoru, o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 48 ods. 2, Ústavy a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Prikazuje Okresnému súdu v Žiline z priebehu HP v prejednávanej trestnej veci vedenej pod sp. zn.: 3 T 187/05 zhotovovať a uchovávať zvukový záznam.

Prikazuje Okresnému súdu v Žiline v priebehu HP v prejednávanej trestnej veci vedenej   pod   sp.   zn.:   3   T   187/05   umožniť   sťažovateľovi   súvislé,   presne   a   bez prerušovania vyjadriť sa k jednotlivým skutkom obžaloby a k jednotlivým dôkazom. Sťažovateľ žiada priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré v prípade úspechu budú vyčíslené v zákonom stanovenej lehote.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   č.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   jeho vinu. (Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ zrejme omylom citáciu tejto právnej normy   označil   v sťažnosti   ako „čl.   50   ods.   3   ústavy“,   keďže   v tejto   súvislosti poukazoval na princíp prezumpcie neviny.)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Podľa čl. 6 ods. 3, písm. c) dohovoru [každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:... c) obhajovať sa...“]

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   okresný   súd porušil ním označené základné práva.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil, že posudzovaná   trestná   vec   ešte   nie   je   okresným   súdom   meritórne   rozhodnutá a v prerokúvaní veci pokračuje nová zákonná sudkyňa.

Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných   súdov   je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne. Vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   konania   ústavný   súd   konštatuje,   že   ochranu ústavou chránených práv a slobôd, ku ktorým malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť doterajším postupom okresného súdu, môže poskytnúť ešte aj samotný okresný súd v rámci pokračovania konania pred ním, prípadne v odvolacom konaní krajský súd alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci prípadného dovolacieho   konania.   Nápravu   sťažovateľom   vytýkaných   porušení   bolo   možné dosiahnuť aj postupom podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „o oprave a   doplnení   záznamu   alebo   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní,   verejnom   zasadnutí a neverejnom zasadnutí a takisto o námietkach proti takejto zápisnici rozhoduje súd, o ktorého zápisnicu ide.   Proti tomuto rozhodnutiu   je prípustná sťažnosť“.   Ak teda okresný   súd   zamietol   námietky   sťažovateľa   proti   protokolácii   (bod   IV   sťažnosti), potom mal sťažovateľ možnosť podať proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosť.

V posudzovanom   prípade   ešte   trvajúca   právomoc   okresného   súdu,   ako aj právomoc   krajského   súdu,   eventuálne   právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť o prípadnom   odvolaní   či   dovolaní   sťažovateľa   vylučuje právomoc   ústavného   súdu konať o namietanom porušení sťažovateľom označených základných práv.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového a právneho stavu ústavný súd dospel pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že   sťažovateľ   mal   a má   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho trestnej veci.

Za týchto okolností nie je daný (ústavný) dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej   veci   sťažovateľa   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Sťažovateľ   môže (mohol) ešte uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia svojich základných práv priamo pred súdom prvého stupňa v rámci konania o merite veci, či podaním sťažnosti proti zamietavému uzneseniu vec prerokúvajúceho senátu a následne   zákonom   dovoleným   spôsobom   aj   prostredníctvom   využitia   opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označených   práv   sťažovateľa nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Nad   rámec   dôvodov,   pre   ktoré   bola   sťažnosť   odmietnutá,   ústavný   súd poznamenáva,   že   ak   sťažovateľ   jemu   vlastným   spôsobom   zaznamenal   priebeh rozhodných   skutočností,   ako   v sťažnosti   uvádza,   a toto   jeho   podanie   tvorí   súčasť trestného   spisu,   potom   sa   všeobecné   súdy   (okresný,   resp.   krajský,   resp.   najvyšší) musia   vysporiadať   aj   s   takto   produkovaným   (zrejme)   listinným   dôkazom   (§   153 ods. 1, § 269 Trestného poriadku).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25 ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007