znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 130/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vednom   pod   sp.   zn.   13   C   79/04,   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   13   C 79/04, základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods. 1   a 3 ústavy   a práva zaručeného   v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z 26.   februára   2004 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 79/04 domáhal náhrady škody „proti SPP,   a.   s.“.   V predmetnom   konaní   okresný   súd   nevyhovel   jeho   žiadosti   o oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením č. k. 13 C 79/04-70 z 22. júna 2004 mu toto oslobodenie nepriznal   z dôvodu,   že   v prípade   sťažovateľa   ide   v spore „o   zrejme   bezúspešné uplatňovanie   práva“.   Podľa   sťažovateľa   bol   tento   postup   okresného   súdu   nesprávny, pretože   v iných   konaniach   vedených   okresným   súdom   (sp.   zn.   13   C   101/03 a sp. zn. 13 C 165/03) mu oslobodenie od súdnych poplatkov bolo priznané. Na základe odvolania sťažovateľa bolo uznesenie okresného súdu z 22. júna 2004 potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 354/04 z 30. novembra 2004. Keďže sťažovateľ ani následne súdny poplatok nezaplatil, okresný súd uznesením č. k. 13 C 79/04-124 z 8. apríla 2005 zastavil   konanie,   ktoré   bolo   v konaní   o odvolaní   sťažovateľa   potvrdené   napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006.

Podľa   sťažovateľa   uvedeným   postupom   došlo   k porušeniu   jeho   označených základných   práv   a dodal,   že: „Okresný   súd   po   nezaplatení   súdnych   poplatkov   konanie zastavil. Sudkyňa S. tak hrubo porušila právo sťažovateľa na súdnu ochranu a v prípade, že nemá peniaze na poplatky, ako to preukázala v konaniach 13 C 101/03 a 13 C 165/03. Odvolací súd, Krajský súd v Žiline zatajil uvedené argumenty, z ktorých vyplýva, že sudkyňa S. rozhoduje o oslobodení od poplatkov... Konanie odvolacieho súdu a sudcu J. je možné   označiť   za   konanie   porušujúce   základné   ľudské   právo   na   účinný   opravný prostriedok.“

Sťažovateľ   žiada „Ústavný   súd   uvedené   uznesenie   5   Co   220/2005   zrušiť a sťažovateľovi   priznať   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   konaní   13   C   79/2004   a nariadiť obnovu konania 13 C 79/04“.

Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol   týmto   nálezom: „Práva   sťažovateľa   MUDr.   D.   B.   boli   porušené   konaním Krajského súdu v Žiline...

Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie vo výške 1,000.000.- Sk...

Okresný súd v Žiline je povinný vo veci konať bez ďalších zbytočných prieťahov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   79/04   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy a či uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/04 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práva   sťažovateľa, ktorého   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   okresného   súdu   (uznesenie č. k. 13 C 79/2004-124   z   8.   apríla   2005)   rozhodoval   v odvolacom   konaní   krajský   súd (uznesenie č. k. 5 Co 220/2005-182 z 31. januára 2006). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 79/04.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie označeného práva postupom okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovateľom namietané obdobie nečinnosti   krajského súdu   v čase od 31. januára 2006 (uznesenie sp.   zn. 5 Co 220/05) do 21. februára 2006 (podľa tvrdenia sťažovateľa bolo toto uznesenie doručené okresnému súdu),   t. j.   21 dní,   nie   je   podľa   ústavného   súdu   takou   nečinnosťou,   ktorá   by   svojou intenzitou bola spôsobilá vyvolať porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006 ústavný súd podotýka, že týmto uznesením rozhodol krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 79/04-124 z 8. apríla 2005, ktorým bolo konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 79/04 zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom. Krajský   súd   toto   rozhodnutie   okresného   súdu   napadnutým   uznesením   potvrdil ako vecne správne   s odôvodnením,   že   okresný   súd   správne   postupoval,   keď   po   tom, čo sa sťažovateľovi   právoplatne   nepriznalo   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov (pozri vyššie) a po tom, čo sťažovateľ súdny poplatok na výzvu okresného súdu ani v ďalšej lehote nezaplatil, okresný súd s poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poplatkoch“) konanie zastavil.

Podľa   §   103   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať (procesné   podmienky   konania).   Procesné   podmienky   teda   určujú   zákonný   rámec na uplatnenie   práva   na   súdnu   ochranu   v civilnom   procese   (čl.   46   a čl.   51   ústavy), t. j. vyjadrujú predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol konať vo veci samej.

Podľa   §   104   ods.   2   OSP ak ide   o nedostatok   podmienky   konania, ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Medzi   odstrániteľné   nedostatky   procesných   podmienok   konania   možno   počítať aj nedostatok   spočívajúci   v nesplnení   poplatkovej   povinnosti,   ktorá   podľa   §   5   ods.   1 písm. a) zákona o poplatkoch vzniká podaním návrhu.

V danom prípade sťažovateľ po tom, čo sťažovateľovi právoplatne nebolo priznané oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku,   tento   nezaplatil   ani   v   dodatočne   stanovenej lehote okresným súdom, a preto bolo konanie v súlade s § 104 ods. 2 OSP (posledná veta) v spojení s § 10 ods. 1 zákona o poplatkoch zastavené.

Tento   záver   okresného   súdu   bol   predmetom   skúmania   krajského   súdu,   ktorý   ho napádaným uznesením sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006 potvrdil (uznesenia nadobudli právoplatnosť 27. februára 2006).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha sa obmedzuje   iba   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I.   ÚS   19/02, I. ÚS   27/04, I. ÚS   74/05, I. ÚS 228/05).

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí krajského   súdu   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky nezlučiteľné s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   krajského   súdu   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zastavenie   konania pre neodstránené   nedostatky   procesných   podmienok   je   procesným   rozhodnutím,   ktoré sťažovateľovi   nebráni   opakovanému   uplatneniu   práva   na   súdnu   ochranu   v tejto   veci, samozrejme za predpokladu, že vytýkaný nedostatok sa nevyskytne alebo do nového začatia konania bude odstránený (napr. súdny poplatok bude zaplatený).

4. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že: realizácia tohto základného práva nadväzuje na zistenú nezákonnosť rozhodnutia súdu, prípadne iného štátneho orgánu alebo jeho nesprávny úradný postup. V danom prípade však ústavný súd nezistil nezákonnosť, resp. neústavnosť sťažovateľom namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 220/05 z 31. januára 2006 (pozri vyššie).

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III. ÚS 206/03,   II. ÚS 77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Vzhľadom   na   vyššie   vyslovené   závery   ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5.   K namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v čl.   13   dohovoru   uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje:

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „Konanie odvolacieho súdu a sudcu J. je možné   označiť   za   konanie,   porušujúce   základné   ľudské   právo   na   účinný   opravný prostriedok“, avšak toto tvrdenie bližšie nezdôvodnil. Sťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného   v čl.   13   dohovoru   zrejme   z dôvodu   jeho   nespokojnosti   s rozhodovaním krajského   súdu   v odvolacom   konaní   v danej   veci,   a preto   sa   domnieva,   že využitie opravného prostriedku (odvolania), ktorým sa domáhal zjednania nápravy bol neúčinný.

Z ustanovenia   čl.   13   dohovoru   vyplýva   pre   fyzické   osoby   a právnické   osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom (III. ÚS   38/05).   Keďže   ústavný   súd   nevyslovil,   že   by   druhostupňovým   rozhodnutím krajského súdu bolo porušené niektoré z dohovorom chránených práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd súčasne pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný opravný prostriedok podľa č. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesno-právnymi   predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že ak sa sťažovateľ domnieval, že sudca krajského súdu, ktorý konal v jeho veci bol „zjavne zaujatý“ a svojím rozhodnutím ho poškodil, mal možnosť v súlade s § 237 písm. g) OSP využiť na svoju ochranu dovolanie ako mimoriadny   opravný prostriedok   z dôvodu,   že vo   veci   rozhodoval vylúčený sudca. Súdna   prax   zaviedla,   že   neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP   posúdiť   túto   otázku   samostatne   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2006