znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 130/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   G.   &   CO,   s. r. o.,   so   sídlom   M.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   F.   K., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1 a čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu Trebišov   č.   k. 13   C   829/99-106   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 15 Co 6/03-135 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť G. & CO, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 25. marca 2004 doručená sťažnosť G. & CO,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva podľa   čl. 20   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 13 C 829/99-106   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd) č. k. 15 Co 6/03-135.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že: «Obec V. (...) ako žalobkyňa podala na Okresný súd v Trebišove žalobu o určenie vlastníckeho práva zo dňa 4. augusta 1999 proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V., zapísaných na LV č. 1102 ako pivnica č. 241 nachádzajúca sa na parcele č. 146/1 a pivnica č. 242 nachádzajúca sa na parcele č. 133/1.(...)

Okresný súd v Trebišove rozsudkom zo dňa 6. septembra 2002, sp. zn. 13 C 829/99- 106 žalobe vyhovel a určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. (...)

Proti rozsudku Okresného súdu v Trebišove (...) podal sťažovateľ dňa 23. októbra 2002   odvolanie,   ktorým   navrhol,   aby   odvolací   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   a žalobu žalobkyne zamietol. (...)

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 1. októbra 2003, sp. zn. 15 Co 6/03-135 nevyhovel odvolaniu sťažovateľa a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. (...).

Rozhodnutím a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní, sp. zn. 15 Co 6/03- 135   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom   Okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   829/99-106, bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   v súlade   s čl.   20   ods.   1 a základné právo rovnosti účastníkov konania v súlade s čl. 47 ods. 3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.(...)

Sťažovateľ má za to, že súdy oboch stupňov, na podklade vykonaného dokazovania, nesprávne   zhodnotili   skutkový   stav   a z uvedeného   dôvodu   následne   aj   nesprávne aplikovali právne normy. Z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvého stupňa, ako   aj   z prednesov   účastníkov   konania,   podľa   názoru   sťažovateľa,   vyšlo   najavo,   že v rozhodujúcom   čase   mal   právo   hospodárenia   k sporným   pivniciam   závor   T.   š.   p.   B. a následne od 26. marca 1991 jeho právny nástupca T. – štátny podnik S.

S ohľadom na vyššie uvedené, súdy mali na základe vykonaného dokazovania zistiť skutkový stav správne a následne aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom v platnom znení, ktoré hovorí, že „Právo hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku, patrí tej   organizácii,   ktorá   je   poverená   úlohami,   na   plnenie   ktorých   národný   majetok   slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak. Ak národný majetok užíva na plnenie svojich úloh niekoľko organizácií, patrí právo hospodárenia tej organizácii, ktorá užíva v pomere k ostatným jeho najväčšiu časť, pokiaľ sa nedohodnú, že budú   mať   k tomuto   národnému   majetku   právo   spoločného   hospodárenia.   Orgány, v právomoci ktorých je odstraňovanie pochybností o tom, ktorá organizácia má vykonávať právo hospodárenia s určitým národným majetkom, sa môžu zo závažných dôvodov, najmä hospodárskych, od tohto ustanovenia odchýliť“.

Je   úplne   evidentné   (táto   skutočnosť   vyplýva   aj   z inventárnej   knihy   základných prostriedkov T. – š. p. S. z roku 1992), že dve pivnice nachádzajúce sa v obci V., ktoré boli zriadené   v roku   1960,   označené   číslicami   54016   a   54017,   boli   užívané   v súvislosti s vykonávaním   vinohradníckej   činnosti   spomínanými   subjektami.   Tieto   pivnice   v súlade s uvedeným teda najskôr užíval závod T. š. p. B.   do 26. marca 1991 a následne od 26. marca 1991 až do 30. októbra 1998, mal právo hospodárenia k nim T. – š. p. S., ktorý ich používal na   plnenie   úloh,   ktorými bol   poverený   rozhodnutím ministra č. 1997/7/1991   – SOOP zo dňa 26. marca 1991 a využíval ich na účel, na ktorý boli určené v súlade s § 4 ods. 1 citovaného právneho predpisu.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   pochybenie   súdov   oboch   stupňov   nielen   z hľadiska nesprávneho   hodnotenia   skutkového   stavu   a nesprávnej   aplikácie   predpisov   hmotného práva,   ale   aj   na   pochybenia   z procesného   hľadiska.   Žalobkyňa   vôbec   žiadnym   právne relevantným spôsobom nepreukázala, že k dňu 24. novembra 1990 mal k sporným pivniciam právo hospodárenia okresný národný výbor,   v územnom obvode ktorého sa nachádzali. Z procesného   postavenia   žalobkyne   ako   aj   z povinnosti   tvrdenia,   preukázania   svojich tvrdení a uznesenia dôkazného bremena vyplýva, že ak žalobkyňa tvrdí, že okresný národný výbor mal ku dňu 24. novembra 1990 právo hospodárenia k nehnuteľnostiam a teda, že na žalobkyňu   k nim   prešlo   z tohto   dôvodu   vlastnícke   právo,   mala   túto   skutočnosť   svojím aktívnym   vystupovaním   v rámci   konania   pred   súdmi   oboch   stupňov   dokázať   právne relevantným spôsobom. Na druhej strane je nevyhnutné pripomenúť, že nebolo a nie je povinnosťou   sťažovateľa   dokazovať   opak,   tak   ako   to   uvádza   Krajský   súd   v Košiciach v napadnutom rozsudku. Skutočnosť, že k sporným nehnuteľnostiam mal dňa 24. novembra 1990 právo hospodárenia okresný národný výbor, a že účinnosťou zákona prešlo vlastnícke právo na žalobkyňu nie je predsa zákonná domnienka, ktorá všeobecne platí a ktorú by mal sťažovateľ vyvrátiť predložením dôkazov. Na preukázanie svojho nároku bolo povinnosťou žalobkyne   preukázať   opak   spočívajúci   v tom,   že   právo   hospodárenia   k nim   mal v rozhodujúcom čase okresný národný výbor. Nestalo sa tak. Dôkazné bremeno spočívajúce na   žalobkyni vyplýva   aj z ustanovenia   § 70   ods.   1   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri nehnuteľností   a o   zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   v platnom   znení, podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné ak sa nepreukáže opak. Medzi tieto   údaje   patrí   aj   údaj   o právach   k nehnuteľnostiam   vrátane   identifikačných   údajov o vlastníkoch nehnuteľností.

S ohľadom na uvedenú argumentáciu právo hospodárenia mal v rozhodujúcom čase T. – š. p. S. a nie národný výbor akéhokoľvek stupňa, od ktorého si žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným pivniciam.

Občiansky súdny poriadok zásadu rovnosti účastníkov konania ustanovuje v § 18 tak, že   „účastníci   majú   v občianskom   súdnom   konaní   rovnaké   postavenie(...)“.   Na   rovnaké postavenie účastníkov konania musí všeobecný súd prihliadnuť aj pri uplatňovaní ďalších ustanovení tohto procesného predpisu, ktoré upravujú postup v konaní. V tejto súvislosti musí dbať najmä na to, aby ich výklad a uplatnenie boli založené na zásadách vyjadrených v ustanoveniach § 1 až 6 OSP, ako aj v súlade s ústavnými zásadami spravodlivého procesu (čl.   46   až   50   ústavy)   a za   podmienok   čl.   11   resp.   v súčasnosti   čl.   154c   ústavy   aj s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Samozrejme, že aj účastník konania, v súčinnosti s ktorým postupuje súd v konaní (§ 6), zodpovedá sám za ochranu svojich práv, neznamená to však, že súd je zbavený konečnej zodpovednosti za uskutočnenie spravodlivého procesu tak, „aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených   účastníkov“   (§   1   OSP),   resp.   „aby   nedochádzalo   k porušovaniu   práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb“ (§ 2 OSP).

Z uvedeného   vyplýva,   že   žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodnutí veci. V danej veci takto Okresný ani Krajský súd nepostupoval,   keďže   súdy   oboch   stupňov   mali   za   preukázané,   že   k predmetným nehnuteľnostiam k dňu 24. novembra 1990 mal právo hospodárenia okresný národný výbor, v územnom obvode ktorého sa nachádzali, a teda dospel k záveru, že tieto nehnuteľnosti dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v platnom znení prešli do vlastníctva žalobkyne.   Súd,   namiesto   toho,   aby   vyžadoval   od   žalobkyne   právne   relevantný   dôkaz odôvodňujúci takýto záver, konštatuje, že v priebehu konania nevyšlo najavo nič, čo by neumožňovalo uvedený záver a zároveň, že sťažovateľ toto tvrdenie žalobkyne nespochybnil predložením dôkazov.

S poukázaním na uvedenú argumentáciu právo hospodárenia mal v rozhodujúcom čase   T.   –   š.   p.   S.   a nie   národný   výbor   akéhokoľvek   stupňa,   od   ktorého   si   žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným pivniciam.»

Vzhľadom   na   uvedené   relevantné   skutočnosti   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že napadnutými   rozhodnutiami   došlo   k porušeniu   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vydal „tento nález:

„Rozhodnutím   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   1.   októbra   2003 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   6/03-135   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom Okresného   súdu   v Trebišove   zo   dňa   6.   septembra   2002   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 829/99-106 bolo porušené základné právo spoločnosti G. & CO, s. r. o., so sídlom M., zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Košice I..., zastúpenej Ing. P. E., konateľom spoločnosti, právne zastúpenej JUDr. F. K., advokátom, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutím   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   1.   októbra   2003 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   6/03-135   v spojitosti   s rozhodnutím   a postupom Okresného   súdu   v Trebišove   zo   dňa   6.   septembra   2002   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 829/99-106 bolo porušené základné právo spoločnosti G. & CO, s. r. o., (...), rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Spoločnosti   G.   &   CO,   s.   r.   o.,   (...),   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- Sk.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 15 Co 6/03-135, zo dňa 1. októbra 2003   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   v Trebišove,   sp.   zn.   13   C   829/99-106,   zo   dňa 6. septembra   2002   zrušuje   a vec   vracia   súdu   prvého   stupňa   na   nové   konanie a rozhodnutie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody   napadnutým   rozhodnutím,   opatrením, alebo iným zásahom,   prípadne   postupmi, ktoré   im   predchádzali   v konaní   pred   orgánmi   verejnej   moci,   osobitne   v konaní   pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva „vlastniť majetok“ podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva „rovnosti účastníkov konania“ podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 829/99-106 a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 6/03-135.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla postup a rozsudok okresného súdu, ako aj postup a rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú   problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124   a čl. 142   ods.   1) vyplýva, že ústavný súd nie   je alternatívou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu   završuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96).   Preto   nepreskúmava   námietky   porušenia   tých   práv,   ktoré   sa   fyzickým a právnickým   osobám   ustanovujú   napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom,   ak   namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka, ktorá je v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnutý postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.

Sťažovateľka v podstate namietala, že krajský súd svojím postupom a rozsudkom z 1. októbra 2003 č. k. 15 Co 6/03-135 „nesprávne zhodnotil skutkový stav a z uvedeného dôvodu následne aj nesprávne aplikoval právne normy“. Okrem „nesprávneho hodnotenia skutkového   stavu   a nesprávnej   aplikácie   predpisov   hmotného   práva“,   podľa   názoru sťažovateľky   krajský   súd   pochybil   aj „z   procesného   hľadiska“,   totiž „z   procesného postavenia žalobkyne ako aj z povinnosti tvrdenia, preukázania svojich tvrdení a unesenia dôkazného bremena vyplýva, že ak žalobkyňa tvrdí, že okresný národný výbor mal ku dňu 24. novembra 1990 právo hospodárenia k nehnuteľnostiam a teda, že na žalobkyňu k nim prešlo z tohto dôvodu vlastnícke právo, mala túto skutočnosť svojím aktívnym vystupovaním v rámci konania pred súdmi oboch stupňov dokázať právne relevantným spôsobom. Na druhej   strane   je   nevyhnutné   pripomenúť,   že   nebolo   a nie   je   povinnosťou   sťažovateľa dokazovať opak, tak ako to uvádza Krajský súd v Košiciach v napadnutom rozsudku“.

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že: «V prejednávanej veci je - vzhľadom na tvrdenie žalobkyne - rozhodujúce posúdenie, či a kedy predmetné nehnuteľnosti prešli do jej vlastníctva. (...)

V konaní nebolo preukázané, že by predmetné nehnuteľnosti boli pridelené podľa cit. nar. č. 104/45 Zb. SNR alebo, že by boli v správe organizácie štátneho socialistického sektora,   najmä niektorého   z právnych   predchodcov   žalovaného,   preto treba mať   za   to, že tieto nehnuteľností spravoval okresný národný výbor, v obvode ktorého sa nachádzali. Podľa   §   2   ods.   1   zák.   SNR   č.   138/91   Zb.   o   majetku   obcí,   do   vlastníctva   obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným   výborom,   na   území,   ktorých   sa   nachádzajú.   Podľa   poznámky   č.   3   k   tomuto ust. osobitným predpisom je zák. SNR č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť 24. 11. 1990.

V   doterajšom   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   k   predmetným   nehnuteľnostiam k uvedenému dňu, t. j. 24. 11. 1990 nemal právo hospodárenia okresný národný výbor, v územnom obvode ktorého sa nachádzali, preto súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že tieto nehnuteľnosti dňom účinnosti cit. zák. č. 138/91 Zb., t. j. 1. 5. 1991 prešli do vlastníctva žalobkyne. Treba podotknúť, že v priebehu doterajšieho konania nevyšlo najavo nič, čo by neumožňovalo uvedený záver. Rovnako tak nebolo preukázané, že by žalobkyňa   bola   previedla   svoje   vlastnícke   právo   k   predmetným   nehnuteľnostiam na niektorého z právnych predchodcov žalovaného, najmä na T., š. p. S.

Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený o. i. s predmetom svojho vlastníctva nakladať.

Právo nakladať s predmetom vlastníctva (ius disponendi) zahŕňa aj právo vlastníka predať   ho   kúpnou   zmluvou   (§ 132 OZ).   Vlastníčkou   predmetných   nehnuteľnosti   bola k 30. 10. 1998,   kedy žalovaný uzavrel   kúpnu   zmluvu,   od ktorej odvodzuje nadobudnutie svojho   vlastníckeho   práva   i   k   2. 11. 1998,   kedy   bol   povolený   vklad   vlastníckeho   práva v prospech   žalovaného   v   katastri   nehnuteľností,   na   základe   uvedenej   kúpnej   zmluvy, žalobkyňa a preto nemohli byť súčasťou konkurznej podstaty T., š. p. S., čo znamená, že kúpna   zmluva,   od   ktorej   žalovaný   odvodzuje   svoje   vlastnícke   právo   je   neplatná,   lebo odporuje   ust.   cit.   ust.   §   132   OZ,   keďže   predávajúci   nebol   vlastníkom   predmetných nehnuteľností a teda ani nemohol platne na žalovaného previesť vlastnícke právo k nim. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdí, že z poskytnutých listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že k sporným pivniciam mal právo hospodárenia š. p. T., S. a ako dôkaz označuje zakladateľskú   listinu   č. 1997/7/1991-SOOP   z   26. 3. 2001,   treba   zdôrazniť,   že   tvrdená skutočnosť z tohto dôkazu vôbec jednoznačne nevyplýva.

Výsluch označených svedkov, odhliadnuc od toho, že nie je významné, že š. p. T. užíval pred vyhlásením konkurzu predmetné pivnice, ale dôležité je, že k ním nemal právo hospodárenia, neprichádza do úvahy so zreteľom na ust. § 120 ods. 4 cit. O. s. p., podľa ktorého boli účastníci konania riadne poučení a ust. § 205a ods. 1 písm. b), e) cit. O. s. p. Skutočnosť, že žalobkyňa nepostupovala podľa ust. § 14 ods. 4 zák. č. 138/91 Zb., že nepodala   excindačnú   žalobu   a   nepostupovala   podľa   ust.   §   19   ods.   2 zák. č. 328/91 Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   aj skutočnosti súvisiace   s pridelením   súpisného   čísla,   nemajú   v   prejednávanej   veci   právny význam.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že   tento   do   napadnutého   rozsudku   uviedol   podrobne   postup,   akým   dospel   k záverom. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje výklad právnych noriem, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu a ktorý nemožno považovať za svojvoľný alebo popierajúci zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd nemal ústavný dôvod na to, aby tento skutkový stav a výklad krajského súdu v napadnutej veci akokoľvek spochybnil, keďže z rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že „kúpna zmluva, od ktorej žalovaný (teda sťažovateľka ) odvodzuje svoje vlastnícke právo je neplatná, lebo odporuje ust. cit. § 132 OZ, keďže predávajúci nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností a teda   ani   nemohol   platne   na   žalovaného   previesť   vlastnícke   právo   k nim“.   Akákoľvek ochrana   jej „vlastníckeho   práva“ teda   nemala   oporu   v kúpnej   zmluve,   na   ktorú   sa sťažovateľka   odvolávala.   V tejto   časti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   preto   ani nemohlo   dôjsť   k zásahu   do   jej   práva   vlastniť   a pokojne   užívať   svoj   majetok   v zmysle citovaného článku ústavy. Jej sťažnosť je preto v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae, a aj z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.

V časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd jej návrhu nevyhovel, pretože, ako to už bolo uvedené, napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu nie je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného práva sťažovateľky. Skutočnosť, že konajúci krajský súd vyžadoval od oboch sporových strán preukazovať vznik svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, nemožno považovať za porušenie rovnosti strán, tak ako to tvrdila sťažovateľka. Z tohto dôvodu bol aj v tejto časti jej návrh odmietnutý v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde, ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu,   krajského   súdu   a priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005