znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 130/04-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. D. U., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/01 p o r u š i l právo Ing. D. U., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. D. U.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. D. U. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 470 Sk (slovom trinásťtisícštyristosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. P. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júla 2004 č. k. I. ÚS 130/04-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing.   D. U., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 21. marca 2001 obchodná spoločnosť MICHALSKÁ, spol. s   r. o., so sídlom v Bratislave (ďalej aj „navrhovateľka“), podala proti sťažovateľovi na okresnom súde žalobný návrh o zaplatenie 1 021 432 ATS z titulu náhrady škody. Podľa názoru sťažovateľa uvedený návrh bol neopodstatnený, pretože navrhovateľka týmto   návrhom   sledovala   iba   zámer „zneužiť   (...) nečinnosť   súdov   spolu   s medzerami v slovenskom právnom poriadku pokiaľ ide o konanie týkajúce sa predbežných opatrení súdu k tomu, aby ktokoľvek sa mohol na úkor vlastníka kedykoľvek bez obáv z následkov dlhodobo zmocniť jeho majetku, užívať ho a následne z neho neoprávnene poberať pre seba všetky jeho úžitky“.

Okresný   súd   18.   mája   2001   na   návrh   navrhovateľky   v predmetnej   veci   nariadil svojím   rozhodnutím   č.   k.   12   C   118/01–63   predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal sťažovateľovi   nakladať   s obytnými   domami   č.   14   a č.   16   a s nimi   súvisiacimi nehnuteľnosťami vedenými na liste vlastníctva č. 3814 a liste vlastníctva č. 3815 v kat. úz. Bratislava – Staré Mesto.

Proti   uvedenému   predbežnému   opatreniu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Sťažovateľ namieta, že okresný súd „moje odvolanie podané dňa 27. 09. 2001 proti tomuto opatreniu za dva roky nikomu nepredložil (...)“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že okresný súd bol v danej veci nečinný 31 mesiacov, a tým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   vyčerpal   aj   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na prieťahy v napadnutom konaní podal aj sťažnosť podľa § 17 ods.   1 zákona Slovenskej národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení   neskorších   predpisov,   pričom   predseda   okresného   súdu   jeho   sťažnosť   v liste z 19. júna 2002   sp.   zn.   Spr.   2067/02   uznal za   dôvodnú,   nevykonal však   žiadne   účinné opatrenia na odstránenie prieťahov.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv a:

„1) Priznal mi uplatnený nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej   republiky   v Košiciach   a to   za   dva   úkony   právnej   pomoci   2   x   25.650,-   Sk a administratívny paušál 2 x 128,- Sk, celkom spolu 51.556,- Sk.

2) Priznal mi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk a to z dôvodov ekonomického útlaku a psychického stresu vrátane mimoriadneho úsilia ako osoby zdravotne ťažko postihnutej na obstaranie prostriedkov na výživu mojej rodiny vrátane dvoch maloletých detí“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Š., listom z 3. augusta 2004 sp. zn. Spr. 2112/04 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 17. augusta 2004.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   opísala   chronológiu   úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutej veci a uviedla, že:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ako aj predmetného spisu mám za to, že vo veci nedochádza k zbytočným prieťahom, preto sťažnosť považujem za nedôvodnú. Súčasne   Vám   oznamujem,   že   netrvám   na   ústnom   pojednávaní   pred   ústavným súdom.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„1) Mám zato, že mnou predložené písomnosti postačujúco umožňujú Ústavnému súdu rozhodnúť o mojej sťažnosti, preto netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo aj bez ústneho pojednávania, teda bez mojej osobnej prítomnosti.

2) Uplatňujem si trovy konania za 3 úkony pred Ústavným súdom (prevzatie veci advokátom s poradou, spísanie a podanie Ústavnej sťažnosti a za dve písomné podania súdu) a 3 x administratívny paušál, ktoré prosím poslať na BÚ Advokátskej kancelárie JUDr. P. - advokát.

3) Do prílohy mi bol priložený chronologický postup o úkonoch v spise OS BA-2 spis. zn.: 12 C 118/01, ktorý (...) predstavuje súpis prevažne administratívnych úkonov   a korešpondenciu   týkajúcu   sa   konania   o   predbežných   opatreniach,   preto   k   nemu pripomienky nemám, len v prílohe ho doplňujem úkonmi zo strany našej AK.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 118/01:

Dňa 21. marca 2001 obchodná spoločnosť MICHALSKÁ, spol. s   r. o., so sídlom v Bratislave,   podala   proti   sťažovateľovi   na   okresnom   súde   žalobný   návrh   na zaplatenie 1 021 432 ATS z titulu náhrady škody.

Dňa   11.   apríla   2001   okresný   súd   vyzval   navrhovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   podaný   návrh   v   lehote   7   dní   pod   hrozbou   zastavenia   konania.   Právna zástupkyňa navrhovateľky Mgr. P. túto výzvu prevzala 2. mája 2001.

Dňa 23. apríla 2001 podala navrhovateľka návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 18. mája 2001 okresný súd nariadil svojím uznesením č. k. 12 C 118/01–63 predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal   sťažovateľovi   nakladať   s obytnými   domami   č.   14 a č. 16 a s nimi súvisiacimi nehnuteľnosťami vedenými na liste vlastníctva č. 3814 a liste vlastníctva č. 3815 v kat. úz. Bratislava – Staré Mesto, a to až do rozhodnutia vo veci samej. Dňa   1.   septembra   2001   bola   súdu   vrátená   zásielka   adresovaná   sťažovateľovi (uvedené uznesenie o predbežnom opatrení) s tým, že adresát je nezastihnuteľný.

Dňa 25. septembra 2001 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa, ktorým žiada o doručenie písomností určených pre sťažovateľa.

Dňa 26. septembra 2001 bol spísaný nasledovný úradný záznam: „Na súd sa dostavil právny zástupca odporcu JUDr. P., ktorému bol krátkou cestou doručený návrh z 21. marca 2001 a uznesenie o PO z 18. mája 2001“.

Dňa   26.   septembra   2001   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o nariadení predbežného opatrenia z 18. mája 2001.

Dňa 1. októbra 2001 sťažovateľ podal písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu. Dňa 31. januára 2001 právny zástupca doručil súdu podanie „Náhradné predloženie odvolania proti predbežnému opatreniu súdu vydaného 18. mája 2001 (...)“.

Dňa 5. februára 2002 bolo okresnému súdu z Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zaslané odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení. Dňa 16. apríla 2002 súd doručil odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie navrhovateľke a súčasne   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   oznámil   súdu „kde   sa   zdržiaval odporca v dňoch 5. júna – 20. júna 2001 a 21. augusta 2001 – 5. septembra 2001. Pokiaľ sa zdržiaval v týchto termínoch mimo bydliska, prosím o zaslanie dôkazov preukazujúcich tieto tvrdenia“.

Dňa   23.   mája   2002   právny   zástupca   sťažovateľa   svojím   prípisom   namietal,   že odvolanie jeho klienta proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení nebolo dovtedy zaslané krajskému súdu.

Dňa 4. júna 2002 právny zástupca sťažovateľa odpovedal výzvu okresného súdu zo 16. apríla 2002.

Dňa   27.   augusta   2002   predseda   okresného   súdu   dal   pokyn   zákonnej   sudkyni   na vykonanie úkonu vo veci.

Dňa 27. septembra 2002 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti predbežnému opatreniu.

Dňa   4.   októbra   2002   sťažovateľ   uhradil   súdny   poplatok   za   odvolanie   proti predbežnému opatreniu.

Dňa 24. februára 2003 podal sťažovateľ návrh na zrušenie predbežného opatrenia. Dňa 16. mája 2003 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby zaslala spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti predbežnému opatreniu a aby bolo zistené, či už navrhovateľka zaplatila súdny poplatok za návrh.

Dňa 11. júna 2003 učtáreň okresného súdu oznámila, že súdny poplatok za návrh do 10. júna 2003 nebol uhradený.

Dňa   18.   júna   2003   bol   krajskému   súdu   doručený   predmetný   spis,   aby   rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti predbežnému opatreniu z 18. mája 2001.

Dňa 9. septembra 2003 bol okresnému súdu doručený spis s uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 55/03-122 z 22. augusta 2003, ktorým bolo odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení odmietnuté ako oneskorene podané.

Dňa 23. septembra 2003 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo doručené účastníkom konania. Dňa 12.   novembra   2003 uznesením   č.   k.   12   C 118/01-128 okresný   súd   konanie zastavil.

Dňa   14.   novembra   2003   si   súd   zadovážil   výpis   z obchodného   registra   ohľadom navrhovateľky.

Dňa 14. novembra 2003 učtáreň okresného súdu oznámila konajúcej sudkyni, že súdny poplatok za návrh do 13. novembra 2003 nebol uhradený.

Dňa 25. novembra 2003 sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu o zastavení konania odvolanie, avšak len vo vzťahu k výroku o rozsahu priznanej náhrady trov konania. Dňa   17.   decembra   2003   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o uvedenom odvolaní sťažovateľa.

Dňa 21. mája 2004 krajský súd uznesením č. k. 12 Cob 304/03-134 rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 7. júna 2004 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby uvedené uznesenie krajského súdu bolo doručené účastníkom konania.

Dňa 16. júna 2004, 23. júna 2004 a 28. júla 2004 bola súdu vrátená zásielka s tým, že túto navrhovateľka nepreberá.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 118/01, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci, o čom svedčí aj skutočnosť, že napadnuté konanie bolo bez vykonania čo i len jediného úkonu vo veci samej (nepočítajúc predbežné opatrenie) po dva a pol roku zastavené.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a predovšetkým konštatuje, že napriek tomu, že navrhovateľka nereagovala na výzvu súdu z 11. apríla 2001 na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v lehote 7 dní pod hrozbou zastavenia konania (konkrétne do 9. mája 2001, pretože právna zástupkyňa navrhovateľky predmetnú výzvu prevzala 2. mája 2001), okresný súd napadnuté konanie zastavil uznesením č. k. 12 C 118/01-128 až 12. novembra 2003. Okresný súd pritom už márnym uplynutím 7 dní po doručení výzvy navrhovateľke, a to po 9. máji 2001, nepochybne získal informácie o tom, že v danom prípade neboli splnené procesné podmienky (podmienky konania), bez splnenia ktorých nemôže byť rozhodnuté v merite veci, pretože napriek tomu, že lehota stanovená všeobecným   súdom   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   je   lehotou   poriadkovou,   s jeho nedodržaním   zákon   spája   procesné   dôsledky,   na   ktoré   bola   navrhovateľka   primeraným spôsobom upozornená, aj keď inak v zásade platí, že poplatkovú povinnosť je účastník povinný v konaní pred všeobecnými súdmi splatiť už pri podaní žalobného návrhu [§ 5 ods. 1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov]. Okresný súd teda vo veci   samej   počas   dvoch   rokov   a šiestich   mesiacov   nevykonal   (a   ani   nemohol   vykonať z dôvodu nedostatku existencie všetkých procesných podmienok) ani jediný úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   odporca   v   predmetnej veci nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Pokiaľ okresný súd 18. mája 2001 nariadil svojím uznesením č. k. 12 C 118/01–63 predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal   sťažovateľovi   nakladať   s obytnými   domami   č.   14 a č. 16 a s nimi súvisiacimi nehnuteľnosťami vedenými na liste vlastníctva č. 3814 a liste vlastníctva č. 3815 v kat. úz. Bratislava – Staré Mesto, a to až do rozhodnutia vo veci samej, po dvoch rokoch a šiestich mesiacoch zistil (hoci tak mohol urobiť už pred vydaním tohto rozhodnutia), že vo veci samej   ani nemôže rozhodnúť,   pretože v danom   prípade   nebol zaplatený   súdny   poplatok   za   podaný   žalobný   návrh,   teda   neboli   splnené   podmienky konania,   a   preto   ani   tento   úkon   súdu   a s ním   súvisiace   úkony   nemožno   považovať v okolnostiach danej veci za efektívne.

Okresný súd teda počas dvoch rokov a šiestich mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v danej veci, a preto   v podstate   celé   napadnuté   konanie   bolo   poznačené   zbytočnými   prieťahmi. K prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska, predovšetkým vzhľadom na čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   netolerovateľné,   aby   taký   v podstate jednoduchý úkon, ako je zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, trval dva a pol roka.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že 12. novembra 2003 uznesením č. k. 12 C 118/01-128 okresný súd   napadnuté   konanie   zastavil,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, a to predovšetkým z dôvodu utrpenia „psychického stresu (...)“ pri neúmerne dlhom konaní pred okresným súdom v danej veci.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a vzhľadom   na dlhodobú bezdôvodnú neefektívnu činnosť okresného súdu vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 13 470 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátom JUDr. I. P.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 15. augusta 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 17. augusta 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk   a k tomu   dvakrát   náhrada   režijného   paušálu   po   128   Sk   a za   jeden   úkon,   ktorý   bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú zaokrúhlene sumu celkom 13 470 Sk. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2004