znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 130/03-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia základných   práv a slobôd garantovaných v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 377/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2002 doručená sťažnosť M. Č., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojich základných   práv a slobôd garantovaných v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 377/01.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že :

„Dňa   20.   2   2001   o 17.15   hod.   v Košiciach   na   Adlerovej   ul.   č.   4   v Domove   pre osamelých rodičov neoprávnene vnikol do môjho bytu môj manžel M. Č., býv. v K., a to tak, že po tom, ako som otvorila dvere bytu, ma dverami odsotil a vnikol do bytu, kde mi vulgárne nadával, pričom z bytu odišiel až na viaceré výzvy. Pred dverami bytu mi začal opätovne nadávať a kopať do dverí, čím mi spôsobil škodu vo výške 918,- Sk.

Z vyššie uvedeného dôvodu som podala trestné oznámenie na M. Č. pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 Tr. zákona.

Oznámením zo dňa 5. 4. 2001 mi Obvodné oddelenie PZ Košice - Dargovských hrdinov sp. zn. OR: ČTS-62/DH-2001 oznámilo, že tento spis odstupujú na Okresný úrad vyšetrovania PZ Košice I s návrhom na začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Okresný   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Košice   I podal   v podateľni   odporcu obžalobu sp. zn. 2 Pv 454/01 zo dňa 27. 6. 2001 na obvineného M. Č. pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona.

Odporca uznesením sp. zn. 2 T 377/01 zo dňa 20. 11. 2001 rozhodol, že podľa § 223 ods. 1, § 163a ods. 1 Tr. por. z dôvodov podľa § 11 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavil trestné stíhanie   proti   obžalovanému   M.   Č.   pre   skutok   právne   posudzovaný   ako   trestný   čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Tr. zák.

Svoje   rozhodnutie   odporca   odôvodnil   tým,   že   po   tom,   ako   Okresný   prokurátor Košice I podal obžalobu na M. Č., som písomným podaním odvolala svoj súhlas s trestným stíhaním manžela.

Proti uvedenému uzneseniu som podala sťažnosť dňa 7. 1. 2002. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 To 57/02 zo dňa 27. 2. 2002 podľa § 148 ods. 1 písm. b) Tr. por. zamietol moju sťažnosť. (...)

Sťažovateľka sa domnieva, že činnosťou odporcu (...), došlo do zásahu do jej práva na   osobnú   bezpečnosť   (podľa   článku   5   vety   prvej   Dohovoru),   do   jej   práva   na nedotknuteľnosť súkromia (článok 16 ústavy) a zásahu do jej súkromného života (článok 19 ústavy). (...)

V prípade sťažovateľky odporca nepostupoval tak, aby chránil jej právo na osobnú bezpečnosť. Garantom tohto práva je štát, ktorý má vytvárať podmienky a ktorý má právne prostriedky na to, aby osobná bezpečnosť každého bola zaručená a chránená a v prípade, že   dôjde   k zásahu   do   tohto   práva,   aby   sa   bezodkladne   zabránilo   ďalšiemu   takémuto zasahovaniu a aby sa dôsledky porušenia tohto práva napravili.

V prípade sťažovateľky odporca nepostupoval tak, aby chránil jej právo na osobnú bezpečnosť. Trestné konanie vedené proti M. Č. bolo totiž vedené na základe dôvodného podozrenia, že obvinený zasahoval spôsobom kvalifikovaným ako trestné činy do môjho práva na bezpečnosť.

M. Č. sa už v minulosti dopustil násilných trestných činov smerujúcich voči mojej osobe, pričom tieto konania boli vždy zastavené pre odopretie môjho súhlasu s trestným stíhaním. Takýto môj postup bol zakaždým spôsobený tým, že obvinený na mňa vyvíjal nátlak a to aj fyzickým napádaním, aby som súhlas nedala, prípadne ho vzala späť. Ani v týchto prípadoch, ani v konaní vedenom u odporcu orgány činné v trestnom konaní nikdy neskúmali,   či   nedanie   alebo   vzatie   späť   súhlasu   s trestným   stíhaním   obvineného   bolo slobodným úkonom a či som neurobila takýto úkon v tiesni. Vyplýva z toho, že ochrana môjho súkromia a práva na osobnú bezpečnosť bola nedostatočná, pretože ma nechránili pred útokmi môjho manžela, aj keď bolo zrejmé, že sa ich dopúšťa opakovane.

Podľa môjho názoru, právo na osobnú bezpečnosť a nezasahovanie do súkromia je štátom garantované nielen v tom zmysle, že štát nemá do týchto práv zasahovať, ale aj tak, že štát poskytne obetiam takýchto útokov efektívnu ochranu.

Porušenie   týchto   práv   je   neoddeliteľne   späté   s porušením   práv   zakotvených v článku 6 Dohovoru a článku 46 a 48 Ústavy SR.

Odporca nepostupoval správne, ak trestné konanie voči obvinenému M. Č. zastavil, aj keď som na pojednávaní v tejto veci trvala na trestnom stíhaní a svoj súhlas s trestným stíhaním   som   odvolala   pod   nátlakom   obvineného.   Tieto   námietky   odporca   nebral   do úvahy.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej veci na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Právo sťažovateľky vo veci porušenia jej práva na osobnú bezpečnosť zakotveného v článku 5 Dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR, práva na ochranu pred zásahmi do súkromia sťažovateľky podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   vety   prvej   Ústavy   SR   bolo   postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 2 T 377/01 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

  II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   postupom Okresného súdu   Košice   I v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 T   377/01. Uvedené konanie okresného súdu bolo skončené uznesením Okresného súdu Košice I z 20. novembra 2001 sp. zn. 2 T 377/01 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2002 č. k. 4 To 57/02-48, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2002. Predmetné uznesenie Krajského   súdu   v Košiciach   bolo   podľa   zistenia   ústavného   súdu   doručené   advokátke sťažovateľky   26.   marca   2002   a sťažovateľka   si   toto   uznesenie   osobne   prevzala   na Krajskom súde v Košiciach 3. apríla 2002.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná sťažnosť z 25. júna 2002 bola ústavnému súdu doručená 28. júna 2002, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003