SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 13/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Jurajom Gavalčinom, Advokátska kancelária, Platanová 5, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 260/2010a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 430/2013a takto r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 2. júla 2014doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“)postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 22 P 260/2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 430/2013.
2. Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že okresný súd v sťažnosťounapadnutom konaní rozsudkom sp. zn. 22 P 260/2010 z 23. júla 2013 zvýšil výživnépre sťažovateľa na každé z jeho dvoch maloletých detí naposledy určené rozsudkomokresného súdu sp. zn. 15 C 41/2008 z 31. marca 2009 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 7 CoP 200/2009 z 29. októbra 2009 zo sumy 132,78 € na 150 € mesačne, ktorého zaviazal platiť matke maloletých detí od 25. januára 2013 vždy do 15. dňa v mesiacivopred. Dlžné výživné v sume 107,20 € pre každé z maloletých detí za obdobieod 25. januára 2013 do 31. júla 2013 sťažovateľa zaviazal súd zaplatiť matke mal. detí do 90dní a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 CoP 430/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v konaní pred okresným súdom sa cítilbyť diskriminovaný z dôvodu pohlavia, čo sa malo prejavovať tým, že mu konajúci súdneumožnil vykonať všetky dôkazy, nebolo mu udelené slovo, keď o to požiadal, a dochádzaloz jeho pohľadu k nesprávnej, resp. neúplnej protokolácii jeho výpovedí na jednotlivýchpojednávaniach. Sťažovateľ taktiež namietal nesprávne vyhodnotenie ním predkladanýchdôkazov, najmä tých, ktoré sa vzťahovali na podmienky zamestnanosti v Slovenskejrepublike, čo malo podľa jeho názoru za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vo vzťahuk stanoveniu výšky príspevku na výživné pre maloleté deti.
4. K namietanému postupu krajského súdu a jeho rozsudku sťažovateľ uviedol:„Z rozsudku Krajského súdu explicitne vyplýva, že ani ten nevzal do úvahy a ani sa nezaoberal, čo aj otvorene priznáva, s tým, aké sú podmienky a možnosti zamestnania sa človeka vo vekom 50 rokov a so zdravotným poškodením, teda s dôležitými faktormi, s ktorými sa na slovenskom trhu práce nedá získať takmer vôbec žiadne zamestnanie, ktoré by poskytovalo dostatočný príjem na platenie výživného v sumárnej výške 300 eur mesačne na dve maloleté deti.
KS KE vo svojom rozsudku dokonca stanovil, že to, aké sú podmienky zamestnania sa na Slovensku ani neskúmal. Svoje rozhodnutie oprel iba o svoj názor a názor mladého psychológa, resp. o názory ľudí, ktorí o sociálnom, trhom, ekonomickom, finančnom a pracovnom trhu práce nemajú odbornú, resp. reálnu predstavu, nakoľko tieto trhy predstavujú samostatné vedné odbory, ktoré si vyžadujú množstvá, teda tisícky vyštudovaných odborníkov, ktorí tieto trhy vytvárajú, študujú ich, vyhodnocujú ich, majú o nich reálne a nie iba individuálne fiktívne vedomosti,, a teda o možnostiach získať zamestnanie na trhu práce podľa vekových, zdravotných a iných kritérií vedia najlepšie, pretože disponujú vedeckými poznatkami, ktorých štúdiu sa venujú dlhodobo. Predmetný rozsudok KS KE je teda založený iba na individuálnych a nie reálnych názoroch sudcov OS KE I a KS KE, ale aj psychológovia, ktorí v predmetných oboroch nie sú odborníci, a teda ich názor nemožno považovať za zákonný dôkaz, čo znamená, že rozsudok KS KE je nezákonný.“
5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne popisuje skutkové okolnosti týkajúce sajeho zárobku a eventuálnych pracovných príležitostí na trhu práce, ktoré podľa jeho názoruboli zo strany konajúcich súdov nesprávne vyhodnotené.
6. Petit sťažnosti sťažovateľ sformuloval takto: „1. Základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR upravené v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní č. k. 22P/260/2010 a postupom Krajského súdu v konaní č. k. 8 CoP 430/2013 porušené bolo.
2. Krajskému súdu prikazuje, aby vo veci opäť konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR (slovom desaťtisíc eur) ako náhradu nemajetkovej škody, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie 8503,07 eur (slovom osemtisícpäťstotri eur) ako náhradu majetkovej škody, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonnéhoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd konštatuje, že i keď formuláciou petitu sťažovateľ namietal ibapostup okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach, časť podstatnejargumentácie smeruje aj proti rozsudkom konajúcich súdov, ktorými boli predmetnékonania skončené. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiokrem postupu konajúcich súdov skúmal aj to, či ich konečné rozhodnutia v merite vecineboli neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.
12. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označenýchzákladných práv a slobôd postupom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípusubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomociústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhaťsa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranunemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravnýprostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušeniektorých sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojichzákladných práv a slobôd.
13. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa,pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa.Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k postupu okresnéhosúdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
14. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia označených základnýchpráv sťažovateľa postupom krajského súdu a jeho rozsudkom.
15. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zostrany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotenídôkazov (najmä ním navrhovaných dôkazov týkajúcich sa jeho pracovného uplatneniana trhu práce) by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodolo znížení výživného na ním požadovanú výšku. Inak povedané, závery vykonanéhodokazovania sťažovateľ interpretoval inak ako konajúce všeobecné súdy. Sťažovateľ taktiežnamietal, že krajský súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy.
16. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti rozsudkukrajského súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, s poukazom na svoju ustálenú judikatúrupredovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdudo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiťsprávnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretoženie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúchainterpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
17. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti konštatuje, že tá nemáv rozhodujúcej miere ústavnoprávny rozmer, t. j. absentuje relevantná ústavnoprávnaargumentácia, ktorou by sa ústavný súd mohol bližšie zaoberať. Sťažovateľ sa v zásadeobmedzuje len na popis skutkového stavu, pričom opakovane zdôrazňuje, že konajúce súdyním predostretý skutkový stav nesprávne zistili, keďže sa nezamerali na ním navrhovanédôkazy. V intenciách uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd uvádza, že mu zásadneneprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s uvedenými úlohamiústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadubezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady pre zisteniemateriálnej pravdy.
18. Napriek uvedenému z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súdpovažoval za potrebné uviesť aj tieto skutočnosti:
19. Určenie výšky výživného na maloleté deti, ak rodičia maloletého dieťaťa spolunežijú, resp. jeho zmena prislúcha súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný príslušnýmiustanoveniami zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré ustanovujú základnépravidlá pri určovaní výšky výživného.
20. Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičovk deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy saživiť.
Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detípodľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sana životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť...
Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súdprihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu,prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkamirodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súdneberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súdna odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomerypovinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd ajvtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktorépovinný na seba berie.
21. Z citovaných ustanovení zákona o rodine vyplýva, že rozhodovanie o výživnoma najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňujeodchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť.Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ichprávnym názorom nestotožňuje, nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
22. Krajský súd sa dostatočne zaoberal všetkými podstatnými námietkamisťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti)a vyhodnotil ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenierozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatkynevykazuje a ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by mohlosignalizovať porušenie označených základných práv. Ústavný súd nezistil ani žiadny inýnedostatok konania, ktorý by mohlol mať za následok porušenie základných právsťažovateľa.
23. Ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu zodpovedápríslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujemmaloletého dieťaťa. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súduvykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu možnov posudzovanej veci považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
24. K namietanému nedostatočnému vykonaniu dokazovania krajský súd uviedol:„Odvolací súd uvádza, že nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie o podrobnú špecifikáciu trhu práce, ani o to, aké by mal otec možnosti uplatniť sa u riadnych zamestnávateľov so strednou školou, ktorú vyštudoval, pretože odvtedy nadobudol a disponuje takými vlastnosťami, že môže naďalej dosahovať príjmy ako podnikateľ v úplne inej oblasti a sám preukázal, že sa na trhu práce stále nájde pre šikovných a inovatívnych ľudí, akým otec nesporne je, miesto, ktoré mu umožňuje adekvátne zárobky...
Ani podľa odvolacieho súdu nebolo potrebné podrobne sa vysporiadavať s možnosťami a schopnosťami matky mal. detí zarábať viac, ako bolo preukázané v konaní, pretože jej podiel na výživnom je už za tejto skutkovej situácie minimálne rovnaký - ak nie vyšší ako otcov. Je nesporné, že výživné od otca nepostačuje na uspokojovanie všetkých potrieb mal. detí (postačuje akurát na stravu a hygienické prostriedky), ktoré im na hranicu prospešnú pre ich rozvoj (bývanie, školské a mimoškolské potreby, oblečenie a obuv, zdravotná starostlivosť) dopĺňa práve matka tak, aby sa z nich stali plnohodnotní a samostatní členovia spoločnosti.
Z obsahu spisu nevyplýva ani to, že by konajúca sudkyňa neposkytovala otcovi priestor na uplatňovanie jeho práv, alebo že by ho diskriminovala z dôvodu odlišného pohlavia. Naopak, vykonala vo veci rozsiahle dokazovanie potrebné na spravodlivé rozhodnutie veci a samotná skutočnosť, že nerozhodla v súlade s predstavami otca nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.“.
25. Ústavný súd k argumentácii krajského súdu dopĺňa, že z práva na súdnuochranu nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhyna vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť (porovnajrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A,č. 22, s. 38 - 39, § 91, podobne II. ÚS 25/07). Zároveň ústavný súd dodáva, žev okolnostiach daného prípadu vonkoncom nemožno hovoriť o možnom porušeníoznačených základných práv sťažovateľa, pretože krajský súd sa v odvolacom konaníoboznámil s návrhmi sťažovateľa na doplnenie dokazovania, avšak ani tento spôsobprocesnej obrany argumentačne nezvrátil jeho potvrdzujúci rozsudok, čo napokon krajskýsúd aj náležite odôvodnil.
26. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ustanovenie čl.46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to ako lex specialis pre prístupvo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide o kompetenčné ustanovenie, ktoréurčuje, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy. Ústavný súdvychádzajúc z uvedeného konštatuje, že nie je daná žiadna príčinná súvislosť medzi tvrdenýmporušením základného práva v zmysle ústavnej sťažnosti a právom garantovaným čl. 46ods. 2 ústavy.
27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorejreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamejsúvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodovpovažuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto uznesenia.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, žesťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015