znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 13/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr.   Jurajom   Gavalčinom,   Advokátska   kancelária,   Platanová   5,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 260/2010a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 430/2013a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 2. júla 2014doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“)postupom   Okresného   súdu   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn. 22 P 260/2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 430/2013.

2. Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že okresný súd v sťažnosťounapadnutom   konaní   rozsudkom sp.   zn.   22   P   260/2010   z 23.   júla   2013 zvýšil   výživnépre sťažovateľa   na   každé   z   jeho   dvoch   maloletých   detí   naposledy   určené   rozsudkomokresného súdu sp. zn. 15 C 41/2008 z 31. marca 2009 v spojení s rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 7 CoP 200/2009 z 29. októbra 2009 zo sumy 132,78 € na 150 € mesačne, ktorého zaviazal platiť matke maloletých detí od 25. januára 2013 vždy do 15. dňa v mesiacivopred.   Dlžné   výživné   v sume   107,20   €   pre   každé   z   maloletých   detí   za   obdobieod 25. januára 2013 do 31. júla 2013 sťažovateľa zaviazal súd zaplatiť matke mal. detí do 90dní a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 CoP 430/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej len „rozsudokkrajského súdu“) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že v konaní pred okresným súdom sa cítilbyť diskriminovaný z dôvodu pohlavia, čo sa malo prejavovať tým, že mu konajúci súdneumožnil vykonať všetky dôkazy, nebolo mu udelené slovo, keď o to požiadal, a dochádzaloz jeho   pohľadu   k nesprávnej,   resp.   neúplnej   protokolácii   jeho   výpovedí   na   jednotlivýchpojednávaniach.   Sťažovateľ   taktiež   namietal   nesprávne   vyhodnotenie   ním   predkladanýchdôkazov,   najmä   tých,   ktoré   sa   vzťahovali   na   podmienky   zamestnanosti   v Slovenskejrepublike, čo malo podľa jeho názoru za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vo vzťahuk stanoveniu výšky príspevku na výživné pre maloleté deti.

4.   K namietanému   postupu   krajského   súdu   a jeho   rozsudku   sťažovateľ   uviedol:„Z rozsudku   Krajského   súdu   explicitne   vyplýva,   že   ani   ten   nevzal   do   úvahy   a   ani   sa nezaoberal, čo aj otvorene priznáva, s tým, aké sú podmienky a možnosti zamestnania sa človeka   vo   vekom   50   rokov   a   so   zdravotným   poškodením,   teda   s   dôležitými   faktormi, s ktorými sa na slovenskom trhu práce nedá získať takmer vôbec žiadne zamestnanie, ktoré by poskytovalo dostatočný príjem na platenie výživného v sumárnej výške 300 eur mesačne na dve maloleté deti.

KS KE vo svojom rozsudku dokonca stanovil, že to, aké sú podmienky zamestnania sa na Slovensku ani neskúmal. Svoje rozhodnutie oprel iba o svoj názor a názor mladého psychológa,   resp.   o   názory   ľudí,   ktorí   o   sociálnom,   trhom,   ekonomickom,   finančnom a pracovnom   trhu   práce   nemajú   odbornú,   resp.   reálnu   predstavu,   nakoľko   tieto   trhy predstavujú   samostatné   vedné   odbory,   ktoré   si   vyžadujú   množstvá,   teda   tisícky vyštudovaných odborníkov, ktorí tieto trhy vytvárajú, študujú ich, vyhodnocujú ich, majú o nich   reálne   a   nie   iba   individuálne   fiktívne   vedomosti,,   a   teda   o   možnostiach   získať zamestnanie na trhu práce podľa vekových, zdravotných a iných kritérií vedia najlepšie, pretože disponujú vedeckými poznatkami, ktorých štúdiu sa venujú dlhodobo. Predmetný rozsudok KS KE je teda založený iba na individuálnych a nie reálnych názoroch sudcov OS KE I a KS KE, ale aj psychológovia, ktorí v predmetných oboroch nie sú odborníci, a teda ich   názor   nemožno   považovať   za   zákonný   dôkaz,   čo   znamená,   že   rozsudok   KS   KE   je nezákonný.“

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne popisuje skutkové okolnosti týkajúce sajeho zárobku a eventuálnych pracovných príležitostí na trhu práce, ktoré podľa jeho názoruboli zo strany konajúcich súdov nesprávne vyhodnotené.

6. Petit sťažnosti sťažovateľ sformuloval takto: „1. Základné   právo   domáhať   sa   zákonom   upraveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR upravené   v   čl.   46   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu Košice   I   v   konaní   č.   k. 22P/260/2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   konaní č. k. 8 CoP 430/2013 porušené bolo.

2. Krajskému súdu prikazuje, aby vo veci opäť konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10 000 EUR (slovom desaťtisíc eur) ako náhradu nemajetkovej škody, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti   SR   povinné   sťažovateľovi   vyplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva   finančné   zadosťučinenie   8503,07   eur (slovom osemtisícpäťstotri   eur)   ako   náhradu   majetkovej   škody,   ktoré   je   Ministerstvo spravodlivosti   SR   povinné   sťažovateľovi   vyplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonnéhoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   i keď   formuláciou   petitu   sťažovateľ   namietal   ibapostup   okresného   súdu   a krajského   súdu   v označených   konaniach,   časť   podstatnejargumentácie   smeruje   aj   proti   rozsudkom   konajúcich   súdov,   ktorými   boli   predmetnékonania skončené. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiokrem postupu konajúcich súdov skúmal aj to, či ich konečné rozhodnutia v merite vecineboli neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by to malo za následok porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

12. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označenýchzákladných práv a slobôd postupom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípusubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomociústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhaťsa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranunemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   sťažovateľa   je   okrem   iného   aj   opravnýprostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušeniektorých sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojichzákladných práv a slobôd.

13. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa,pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa.Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k postupu okresnéhosúdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

14. Ústavný súd v ďalšom preskúmal možnosť porušenia označených základnýchpráv sťažovateľa postupom krajského súdu a jeho rozsudkom.

15. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zostrany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotenídôkazov   (najmä   ním   navrhovaných   dôkazov   týkajúcich   sa   jeho   pracovného   uplatneniana trhu práce) by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodolo znížení   výživného   na   ním   požadovanú   výšku.   Inak   povedané,   závery   vykonanéhodokazovania sťažovateľ interpretoval inak ako konajúce všeobecné súdy. Sťažovateľ taktiežnamietal, že krajský súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy.

16. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietanej   ústavnej   nekonformnosti   rozsudkukrajského súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, s poukazom na svoju ustálenú judikatúrupredovšetkým   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdudo rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavnému   súdu   neprináleží   hodnotiťsprávnosť skutkových záverov   či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretoženie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúchainterpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

17.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   ústavnej   sťažnosti   konštatuje,   že   tá   nemáv rozhodujúcej   miere   ústavnoprávny   rozmer,   t.   j.   absentuje   relevantná   ústavnoprávnaargumentácia, ktorou by sa ústavný súd mohol bližšie zaoberať. Sťažovateľ sa v zásadeobmedzuje len na popis skutkového stavu, pričom opakovane zdôrazňuje, že konajúce súdyním predostretý skutkový stav nesprávne zistili, keďže sa nezamerali na ním navrhovanédôkazy. V intenciách uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd uvádza, že mu zásadneneprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen   v príkrom   rozpore   s   uvedenými   úlohamiústavného   súdu,   ale   popieral   by   základnú   zásadu   ústnosti   a základnú   zásadubezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie   predpoklady   pre   zisteniemateriálnej pravdy.

18.   Napriek   uvedenému   z dôvodu   presvedčivosti   tohto   rozhodnutia   ústavný   súdpovažoval za potrebné uviesť aj tieto skutočnosti:

19. Určenie výšky výživného na maloleté deti, ak rodičia maloletého dieťaťa spolunežijú,   resp.   jeho   zmena   prislúcha   súdu,   ktorý   je   pri   rozhodovaní   viazaný   príslušnýmiustanoveniami zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rodine“),   ktoré   ustanovujú   základnépravidlá pri určovaní výšky výživného.

20.   Podľa   §   62   ods.   1   zákona   o   rodine   plnenie   vyživovacej   povinnosti   rodičovk deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy saživiť.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detípodľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sana životnej úrovni rodičov.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť...

Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súdprihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu,prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkamirodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súdneberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa   §   75   ods.   1   zákona   o   rodine   pri   určení   výživného   prihliadne   súdna odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomerypovinného.   Na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   prihliadne   súd   ajvtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,majetkového   prospechu;   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané   majetkové   riziká,   ktorépovinný na seba berie.

21. Z citovaných ustanovení zákona o rodine vyplýva, že rozhodovanie o výživnoma najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňujeodchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť.Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ichprávnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže   samo   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

22.   Krajský   súd   sa   dostatočne   zaoberal   všetkými   podstatnými   námietkamisťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti)a vyhodnotil   ich   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenierozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatkynevykazuje a ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by mohlosignalizovať porušenie označených základných práv. Ústavný súd nezistil ani žiadny inýnedostatok   konania,   ktorý   by   mohlol   mať   za   následok   porušenie   základných   právsťažovateľa.

23.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentácia   krajského   súdu   zodpovedápríslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujemmaloletého   dieťaťa.   Ústavný   súd   rešpektuje,   že   je   primárnou   úlohou   všeobecného   súduvykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu možnov posudzovanej veci považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

24. K namietanému nedostatočnému vykonaniu dokazovania krajský súd uviedol:„Odvolací súd uvádza, že nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie o podrobnú špecifikáciu trhu práce, ani o to, aké by mal otec možnosti uplatniť sa u riadnych zamestnávateľov so strednou   školou,   ktorú   vyštudoval,   pretože   odvtedy   nadobudol   a   disponuje   takými vlastnosťami, že môže naďalej dosahovať príjmy ako podnikateľ v úplne inej oblasti a sám preukázal, že sa na trhu práce stále nájde pre šikovných a inovatívnych ľudí, akým otec nesporne je, miesto, ktoré mu umožňuje adekvátne zárobky...

Ani   podľa   odvolacieho   súdu   nebolo   potrebné   podrobne   sa   vysporiadavať s možnosťami a schopnosťami matky mal. detí zarábať viac, ako bolo preukázané v konaní, pretože jej podiel na výživnom je už za tejto skutkovej situácie minimálne rovnaký - ak nie vyšší ako otcov. Je nesporné, že výživné od otca nepostačuje na uspokojovanie všetkých potrieb mal. detí (postačuje akurát na stravu a hygienické prostriedky), ktoré im na hranicu prospešnú   pre   ich   rozvoj   (bývanie,   školské   a   mimoškolské   potreby,   oblečenie   a   obuv, zdravotná   starostlivosť)   dopĺňa   práve   matka   tak,   aby   sa   z   nich   stali   plnohodnotní a samostatní členovia spoločnosti.

Z   obsahu   spisu   nevyplýva   ani   to,   že   by   konajúca   sudkyňa   neposkytovala   otcovi priestor na uplatňovanie jeho práv, alebo že by ho diskriminovala z dôvodu odlišného pohlavia.   Naopak,   vykonala   vo   veci   rozsiahle   dokazovanie   potrebné   na   spravodlivé rozhodnutie veci a samotná skutočnosť, že nerozhodla v súlade s predstavami otca nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.“.

25.   Ústavný   súd   k argumentácii   krajského   súdu   dopĺňa,   že z práva   na súdnuochranu nevyplýva   pre   sťažovateľa   právo,   aby   súdy   akceptovali   všetky   jeho   návrhyna vykonanie   dokazovania,   ale   aby   mali   možnosť   tieto   návrhy   predniesť   (porovnajrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A,č. 22,   s.   38   -   39,   §   91,   podobne   II.   ÚS   25/07).   Zároveň   ústavný   súd   dodáva,   žev okolnostiach   daného   prípadu   vonkoncom   nemožno   hovoriť   o možnom   porušeníoznačených   základných   práv   sťažovateľa,   pretože   krajský   súd   sa   v odvolacom   konaníoboznámil   s návrhmi   sťažovateľa   na   doplnenie   dokazovania,   avšak   ani   tento   spôsobprocesnej obrany argumentačne nezvrátil jeho potvrdzujúci rozsudok, čo napokon krajskýsúd aj náležite odôvodnil.

26. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ustanovenie čl.46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to ako lex specialis pre prístupvo veci,   o ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy.   Ide   o kompetenčné   ustanovenie,   ktoréurčuje,   kedy   súdna   moc   preskúmava   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy.   Ústavný   súdvychádzajúc z uvedeného konštatuje, že nie je daná žiadna príčinná súvislosť medzi tvrdenýmporušením základného práva v zmysle ústavnej sťažnosti a právom garantovaným čl. 46ods. 2 ústavy.

27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto   považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorejreálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamejsúvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodovpovažuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto uznesenia.

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, žesťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015