znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 13/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP 64/2012 zo 17. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2012 doručená sťažnosť R. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., N., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 64/2012 zo 17. júla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   27.   apríla   2012   podal   sťažovateľ Okresnému súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia   v   konaní   o úprave   rodičovských   práv   a povinností   k   maloletému   dieťaťu vedenému pod sp. zn. 37 P 31/2012, ktorým sa domáhal, aby tento súd rozhodol o zverení maloletej dcéry (ďalej len „maloletá“) do jeho osobnej starostlivosti a súčasne zaviazal matku prispievať na jej výživu sumou 50 € mesačne. Podaný návrh odôvodnil tým, že „matka maloletej nie je dostatočne spôsobilá dieťa vychovávať a zabezpečiť mu všetky potreby pre jeho riadny fyzický a psychický vývoj, nakoľko je aj okrem iného voči nej vedené trestné stíhanie pre trestov čin ublíženia na zdraví, neustále otcovi bezdôvodne bráni stretávať sa s maloletou, ako aj existenciou dôvodnej obavy, že matka proti nemu dieťa programuje“.

Matka   maloletej   podala   21.   mája   2012   okresnému   súdu   vzájomný   návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadala   zveriť   maloletú   do   jej   osobnej starostlivosti,   zaviazať   sťažovateľa   povinnosťou   prispievať   na   výživu   maloletej v nevyhnutnej miere a upraviť jej styk so sťažovateľom tak, že tento bude oprávnený sa s ňou   stretávať   každý   nepárny   týždeň   v   sobotu   v   čase   od   08.00   h   do   18.00   h   v   jej prítomnosti.   O   podaných   návrhoch   okresný   súd   rozhodol   tak,   že   návrh   sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia uznesením sp. zn. 37 P 31/2012 z 24. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol, maloletú dočasne zveril do osobnej starostlivosti matky, sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 100 € mesačne a jeho styk s ňou upravil tak, že je oprávnený stretávať sa s ňou každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 08.00 h do 18.00 h za prítomnosti matky.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2012 podal odvolanie proti všetkým jeho výrokom, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia podanému matkou „spôsobom zásadne odlišným“, v konaní nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 74 a nasl. Občianskeho súdneho   poriadku,   pretože   nedošlo   k   spoľahlivému   zisteniu,   že   takáto   úprava   pomerov medzi rodičmi maloletej (sťažovateľom a matkou maloletej) je skutočne v záujme maloletej, naopak, podľa sťažovateľa boli v konaní zistené dôvody priamo brániace jeho vydaniu, a to „vážne   dôvody   na   strane   matky,   pre   ktoré   nie   je   pre   maloletú   vhodná   jej   osobná starostlivosť   a   to   počnúc   nepredvídateľným,   agresívnym   správaním   matky   hraničiacim s násilím   (čo   vyvrcholilo   fyzickým   útokom   na   otca)   pokračujúc   pravidelným   požívaním alkoholických   nápojov   a   končiacim   nezodpovedným   postojom   matky   k   samotnej starostlivosti o maloletú (maloletá nemá žiadny pravidelný režim, návyky z hľadiska spánku a stravovania)“.

Podľa   sťažovateľa   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   výroku, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, možno považovať za arbitrárne,   pretože sa v ňom   okresný súd „s dôvodmi,   pre ktoré takýmto   spôsobom rozhodol   v   zákonom   a   judikatúrou   požadovanej   kvalite   nevysporiadal“,   keď   k   jeho odôvodneniu len uviedol, že ,, tvrdenia otca neboli dostatočne preukázané“.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, ktoré bolo potvrdené uznesením   krajského   súdu.   Vo   svojom   odvolaní   sťažovateľ   namietal,   že   uznesenie okresného súdu nebolo dostatočne odôvodnené. Okresný súd pri rozhodovaní v tejto veci „nebral v úvahu Správu z prešetrenia pomerov u otca maloletého dieťaťa zo dňa 17. 05. 2012“, podľa ktorej má sťažovateľ vytvorené vhodné podmienky na pobyt maloletej v jeho domácnosti, a táto má k nemu vytvorenú pevnú citovú väzbu. V predmetnom konaní došlo aj   k   procesnému   pochybeniu   okresného   súdu,   pretože   o   jeho   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia, o ktorom mal okresný súd povinnosť rozhodnúť v lehote siedmich dní   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   do 4. mája   2012,   rozhodol   okresný   súd neskôr ako o vzájomnom návrhu matky maloletej, ktorý mu však bol doručený neskôr. Uvedený postup spôsobil podľa sťažovateľa „krajné znevýhodnenie jeho osoby v uvedenom konaní“.

Za ďalšie zásadné procesné pochybenie okresného súdu považuje sťažovateľ to, že nemal v konaní možnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa k návrhu na vydanie predbežného opatrenia podanému matkou maloletej, ktorý mu nebol doručený ani spolu s uznesením okresného súdu v rozpore s § 75 ods. 8 OSP.

Krajský súd uznesením rozhodol na základe odvolania sťažovateľa tak, že uznesenie okresného   súdu   potvrdil,   čím   došlo   k   vážnemu   zásahu   do   práv   sťažovateľa,   ale   aj k neprimeranému obmedzeniu jeho rodičovských práv.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali len z jednostranných tvrdení matky maloletej, ktoré neboli podložené relevantnými dôkazmi, avšak záujem maloletej a stav pomerov dotknutých osôb „jednoznačne vyžadoval dočasný zásah   súdu   a   dočasné   zverenie   maloletej   do   osobnej   starostlivosti   otca“ (sťažovateľa pozn.).

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na znenie viacerých ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Dohovoru o ochrane práv dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č.   104/1991   Zb.   z.   Dohovor   o   právach   dieťaťa),   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj judikatúru všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva na spravodlivé súdne konanie a ochrany práv dieťaťa.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší uvedené uznesenie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podstatou   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie základných   práv podľa čl. 41 ods.   4 a čl.   46   ods.   1 ústavy uznesením krajského súdu, ktorým   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bola maloletá dočasne zverená do osobnej starostlivosti jej matky, sťažovateľ bol zaviazaný na jej výživu mesačne sumou 100 € a bolo mu priznané oprávnenie   stretávať   sa   s   maloletou   každý   nepárny   týždeň   v   sobotu   v   čase   od   8.00   h do 18.00 h v prítomnosti matky, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a v časti výživného na čas do rozhodnutia vo veci samej, zároveň v ňom okresný súd návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu krajského súdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia (predovšetkým záujem maloletej o takúto úpravu pomerov k nej), došlo k procesnému pochybeniu, keď okresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol neskôr ako o obdobnom návrhu matky, ktorý mu bol doručený neskôr, nebol spolu s uznesením okresného súdu doručený aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia matky, hoci táto povinnosť pre okresný súd vyplýva z ustanovenia § 75 ods. 8 OSP   a   samotné   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   dostatočne   odôvodnené   okrem   iného aj preto,   že   sa   v   ňom   krajský   súd   v   požadovanej   kvalite   nevysporiadal   s   aplikovaným zákonom a judikatúrou súdov týkajúcou sa ochrany práv dieťaťa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Z   hľadiska   sťažovateľom   uplatnenej   argumentácie   ústavný   súd   považoval za potrebné   zdôrazniť,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy   všeobecných   súdov,   ale aj   preto,   že   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktorými   sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   predbežné   opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak   ako   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných   práv   alebo   slobôd   účastníkov   konania,   lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   vo   vzťahu k argumentácii   sťažovateľa,   ktorá   bola   identického   obsahu   ako   jeho   argumentácia predložená ústavnému súdu, uviedol, že:

„Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   súd   môže   vydať   rozhodnutie   o   predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania (§ 75 ods. 6 O. s. p.). V súlade s ustanovením § 75 ods. 8 O. s. p. o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd   aj   bez   vyjadrenia   ostatných   účastníkov.   Pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia súd vychádza zo stavu, ktorý existuje v čase rozhodovania o jeho nariadení.   Akékoľvek   vykonávanie   dokazovania   nad   rámec   dôkazov   existujúcich   v čase podania návrhu by bolo v rozpore s účelom inštitútu predbežného opatrenia. O predbežnom opatrení   teda   rozhoduje   súd   len   na   základe   obsahu   návrhu   a   k   nemu   pripojených písomností.   Nie   je   potrebný   nielen   výsluch   ostatných   účastníkov,   ale   títo   sa   ani   vôbec nemusia   k   návrhu   vyjadriť.   Zjednodušene   možno   povedať,   že   ostatní   účastníci   nemajú o návrhu na vydanie predbežného opatrenia žiadnu vedomosť. Takýto procesný postup úzko súvisí tiež s tým, že predbežné opatrenie smeruje k odvráteniu bezprostredne hroziacej ujmy a   vedomosť   odporcu   (prípadne   tretej   osoby   –   §   76   ods.   2)   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia by naopak mohla skôr podmieniť konanie, ktoré by túto hroziacu ujmu naplnilo. S uvedeným korešponduje aj doručenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia   najskôr   s   uznesením   o   jeho   nariadení   (§   75   ods.   8   O.   s.   p.   ).   Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval nedôvodnosť odvolania otca dieťaťa v tej časti, kde namietal, že okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení bez výsluchu otca ako aj bez vykonania ďalšieho dokazovania. Zároveň však odvolací súd vyhodnotil postup okresného súdu za nesprávny, keď tak ako namietal otec dieťaťa v odvolaní, otcovi s napadnutým uznesením   nedoručil   návrh   matky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   aj   keď   súdu uvedená povinnosť vyplýva z vyššie spomínaného ustanovenia § 75 ods. 8 O. s. p., napriek tomu   odvolací   súd   považoval   za   nevyhnutné   uviesť,   že   uvedené   procesné   pochybenie prvostupňového súdu nemôže mať za následok zrušenie nariadeného predbežného opatrenia resp. jeho zmenu pre vecnú nesprávnosť. Otcovi dieťaťa (jeho splnomocnenému zástupcovi) bolo napadnuté uznesenie riadne doručené (č. l. 161 spisu). Otec dieťaťa sa oboznámil s napadnutým uznesením a v zákonnej lehote sa proti uzneseniu aj odvolal. Nemožno preto konštatovať odňatie možnosti konať pred súdom.

Čo sa týka nariadenia predbežného opatrenia, odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a preto sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovým a právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.

Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že predbežné opatrenie nie je rozhodnutím konečným, jeho účelom je len provizórna (dočasná) úprava pomerov účastníkov. Predbežné opatrenie platí do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Účastník domáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí aspoň osvedčiť (nie v plnom rozsahu dokázať) dôvody na jeho vydanie, t. j. potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov   alebo   obavu   o ohrozenie   budúceho výkonu   súdneho   rozhodnutia,   dôvodnosť nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana,   nebezpečenstvo   bezprostredne hroziacej   ujmy.   Takéto   rozhodnutie   je   dočasné,   obmedzuje   sa   na   dosiahnutie   len predbežných účinkov, neprejudikuje výsledok konania pred súdom.

Podľa odvolacieho súdu matka dieťaťa osvedčila danosť práva rodičovským vzťahom medzi účastníkmi konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že rodičia maloletej spolu nežijú, nevedia sa dohodnúť o úprave styku s maloletou. Maloletá žije s matkou, má k nej vytvorený pozitívny citový vzťah.

Pokiaľ   otec   maloletého   dieťaťa   v   odvolaní   namietal,   že   existujú   vážne   dôvody na strane   matky,   a   to   nepredvídateľné,   agresívne   správanie   matky   hraničiace   násilím, pravidelné   požívanie   alkoholických   nápojov   a   nezodpovedný   postoj   matky   k   samotnej starostlivosti o   maloletú,   odvolací   súd   sa   stotožnil   s názorom prvostupňového súdu,   že maloletá sa aj doteraz fakticky nachádzala v osobnej starostlivosti matky, v ktorej neboli zistené (ako vyplýva zo správy z prešetrenia pomerov v domácnosti podanej Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 18. 05. 2012) žiadne nedostatky. V uvedenej správe Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny konštatoval, že matka je schopná riadne zabezpečiť starostlivosť o maloletú, maloletá má s matkou vytvorený pozitívny citový vzťah. Rodičia maloletej nikdy neviedli spoločnú domácnosť i napriek tomu, že ich vzťah trvá 15 rokov. Spolu nebývali ani po narodení dcéry, matka bývala v podnájme v Žiline, neskôr v byte otca dieťaťa a otec dieťaťa v prenajatom dome. Na základe vykonaného šetrenia vyjadril názor, že nie sú splnené podmienky pre vydanie predbežného opatrenia o návrhu otca. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd v danom štádiu konania nepovažoval odvolanie otca ani v tejto časti za dôvodné.

Rovnako   vyhodnotil   odvolanie   za   nedôvodné   aj   v   časti,   v   ktorej   otec   nesúhlasil s výškou súdom určeného výživného na maloletú. Prvostupňový súd dostatočne odôvodnil v napadnutom   rozhodnutí,   akými   úvahami   sa   pri   stanovení   výšky   výživného   spravoval, z čoho   vychádzal   (osobné   a   majetkové   pomery   otca,   ktorého   priemerný   čistý   mesačný príjem   predstavuje   cca   280   eur,   príjem   z   podnikania,   suma   dobrovoľne   poskytnutého výživného vo výške 400 eur za obdobie 4 mesiacov), pričom aj podľa odvolacieho súdu stanovená výška výživného predstavuje v súčasnej dobe nevyhnutnú mieru k uspokojovaniu potrieb dieťaťa.

Nariadeným   predbežným   opatrením   bolo   síce   maloleté   dieťa   dočasne   zverené do osobnej   starostlivosti   matky   (nariadené   predbežné   opatrenie   teda   iba   vychádza a potvrdzuje   už   existujúci   stav,   a   to   že   dieťa   je   v   osobnej   starostlivosti   matky),   avšak okresný   súd   predbežným   opatrením   upravil   aj   styk   otca   s   maloletou.   Otec   dieťaťa   v odvolaní uviedol, že matka mu neumožňuje pravidelný styk s maloletou, a to bol dôvod, prečo podal návrh vo veci samej. Maloleté dieťa je vo veku, kedy dochádza k rozvíjaniu vzájomnej citovej väzby medzi rodičom a dieťaťom a je potrebné, aby sa dovtedy kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu, doterajšie väzby medzi maloletou a otcom nevytrácali a boli uspokojené jeho vývinové potreby. V danom štádiu konania považoval preto odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, keď otcovi upravil styk s maloletou každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 8.00 hod. do 18.00 hod. v prítomnosti matky. Za žiadúce tiež v súčasnej dobe považoval, aby bola pri tomto styku prítomná aj matka dieťaťa a tiež preto, že pozná správanie a reakcie maloletého s tým, že styk sa uskutoční v mieste jej bydliska. Rozhodnutie vo veci samej si však bude vyžadovať komplexné posúdenie pomerov tak na strane otca ako aj matky dieťaťa s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý je v tomto konaní prvoradý.

Vychádzajúc preto z doterajších osvedčených dôvodov na nariadenie predbežného opatrenia odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového   stavu,   považuje   uznesenie   krajského   súdu   z   ústavnoprávneho   hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   e)   OSP   predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].

Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 37 P 31/2012 o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej nie je právoplatne skončené.

Zákonná   úprava   postupu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.).   V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   boli   tieto   zákonné   limity ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že nedošlo k úprave pomerov k maloletej v súlade s predstavami sťažovateľa, a z uvedeného dôvodu   uprednostnil   úpravu   pomerov   k   maloletej   v   súlade   s   návrhom   na   vydanie predbežného opatrenia matky maloletej v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia vo veci samej.

V   danom   prípade   však   ústavný   súd   zistil,   že   k   porušeniu   ústavnoprocesných princípov   vyplývajúcich   z   čl.   46   ústavy   nedošlo,   a   preto   nie   je   možné   uvažovať   ani o prípadnom porušení základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 41 ods. 4 ústavy, ktoré sú právami hmotnoprávneho charakteru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   s   ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013