znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 13/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L. R., nar..., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn. 2 T 116/2007 z 20.   februára   2008 a zo   17.   júna 2008,   ako   aj postupom   a uzneseniami Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   5   Tos   3/2008-1357   z   21.   januára   2008   a č. k. 5 Tos 28/2008-1534 z 1. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2008 doručená   sťažnosť   L.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 116/2007 z 20. februára 2008 a zo 17. júna 2008, ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 3/2008-1357 z 21. januára 2008 a č. k. 5 Tos 28/2008-1534 z 1. júla 2008.

1. Sťažovateľ   v sťažnosti   najskôr   uviedol   doterajší   priebeh   trestného   konania týkajúceho sa obmedzenia jeho osobnej slobody:

„Uznesením... Okresného súdu Košice II zo dňa 25. 7. 2006... som bol... z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňom 21. 7. 2006 o 12.15 hod.

Uznesením   Krajského   súdu...   zo   dňa   7.   8.   2006...   bola...   moja   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Uznesením... Okresného súdu... zo dňa 29. 12. 2006... mi bola... predĺžená lehota trvania väzby o tri mesiace, t. j. do 21. 04. 2007. Moja sťažnosť proti uvedenému uzneseniu bola uznesením Krajského súdu... zo dňa 18. 01. 2007... zamietnutá.

Dňa 19. 04. 2007 podala prokurátorka Krajskej prokuratúry Košice v mojej trestnej veci obžalobu...

Dňa   09. 05. 2007   rozhodol...   senát   Okresného   súdu...   uznesením   sp.   zn. 4 T 44/2007-851 tak, že... odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi. Zároveň v ten istý deň Okresný súd... uznesením... rozhodol tak, že... ma ponechal vo väzbe.

Uznesením   Krajského   súdu...   zo   dňa   7.   6.   2007...   bola...   moja   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Po   odmietnutí   obžaloby   a   vrátení   veci   prokurátorovi   mi   začala   plynúť   nová šesťmesačná   lehota   väzby...   Spis   bol   doručený   prokurátorke   krajskej   prokuratúry   dňa 27. 06. 2007. Lehota trvania mojej väzby teda mala uplynúť dňa 27. 12. 2007.

Dňa 14. 12. 2007 podala prokurátorka Krajskej prokuratúry Košice v mojej trestnej veci obžalobu Okresnému súdu...

Dňa 4. 1. 2008 rozhodol senát Okresného súdu... uznesením sp. zn. 2 T 116/2007 tak, že podľa § 79 ods. 3 Tr. por. ma prepustil z väzby ihneď na slobodu.

Na   základe   sťažnosti   prokurátorky   Krajský   súd...   uznesením   sp. zn. 5 Tos 3/2008-1357 zo dňa 21. 1. 2008 napadnuté uznesenie... zrušil a podľa § 79 ods. 2 Tr. por. ma ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku. Uznesením senátu Okresného súdu... sp. zn. 2 T 116/2007-1382 zo dňa 20. 02. 2008 bola zamietnutá moja žiadosť o prepustenie z väzby ako predčasne predložená... Podľa § 244 ods. 5 Tr. por. ma súd ponechal vo väzbe.

Uznesením senátu Okresného súdu... sp. zn. 2 T 116/2007-1517 zo dňa 17. 06. 2008 bola... moja žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá.

Uznesením Krajského súdu... zo dňa 1. 7. 2008, sp. zn. 5 Tos 28/2008-1534 bola... moja sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:„... V mojom konkrétnom prípade bola lehota trvania väzby predĺžená rozhodnutím súdu do 21. 04. 2007. Obžaloba bola podaná dňa 19. 04. 2007. Po podaní obžaloby okresný súd rozhodol o tom, že väzba trvá naďalej až dňa 09. 05. 2007. Z uvedeného vyplýva, že odo dňa 22. 04. 2007 do 09. 05. 2007 absentuje rozhodnutie súdu o väzbe.

Po odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi mi bola lehota trvania väzby predĺžená zo zákona do 27. 12. 2007. Obžaloba bola podaná dňa 14. 12. 2007. Po podaní obžaloby   okresný   súd   rozhodol   o   tom,   že   väzba   trvá   naďalej   až   dňa   20.   02.   2008. Z uvedeného vyplýva, že odo dňa 28. 12. 2007 do 20. 02. 2008 absentuje rozhodnutie súdu o väzbe...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 116/2007 uzneseniami zo dňa 20. 2. 2008 a 17. 06. 2008 porušil základné právo L. R. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru...

2. Krajský súd... uzneseniami sp. zn. 5 Tos 3/2008-1357 zo dňa 21. 1. 2008 a sp. zn. 5 Tos 28/2008-1534 zo dňa 1. 7. 2008 porušil základné právo L. R. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru...

3. Uznesenia Okresného súdu... sp. zn. 2 T 116/2007 zo dňa 20. 2. 2008 a 17. 06. 2008 ako aj uznesenia Krajského súdu... sp. zn. 5 Tos 3/2008-1357 zo dňa 21. 1. 2008 a sp. zn. 5 Tos 28/2008-1534 zo dňa 1. 7. 2008 sa zrušujú a Okresnému súdu... sa prikazuje, aby L. R. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania.“

2. V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   požiadal   ústavný   súd sťažnosťou   napadnuté   všeobecné   súdy   o zaujatie   stanoviska   (vyjadrenie)   k predmetu sťažnosti.

2.1 Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV 511/2008 z 8. októbra 2008 konštatoval, že sťažovateľovu sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

2.2 Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV/818/2008 z 2. októbra 2008 v   podstatnom   uviedol,   že „postup   Krajského   súdu...   vo   vyššie   uvedených   veciach   bol správny a včasný. Súd konal prednostne a urýchlene...“.

3. Ústavný súd nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 116/2007 zistil, že sťažovateľ proti uzneseniu č. k. 2 T 116/2007-1382 z 20. februára 2008 (ktorým bola okrem iného žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá a ktorým bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe) nepodal sťažnosť. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 27. februára 2008 a jeho právnemu zástupcovi 29. februára 2008. Ďalej zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 3/2008 z 21. januára 2008 bolo doručené sťažovateľovi 25. januára 2008 a jeho právnemu zástupcovi 28. januára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej petitu ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   zaručených   ústavou   a dohovorom uzneseniami okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 116/2007 z 20. februára 2008   a 17.   júna   2008   (i)   a   uzneseniami krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tos 3/2008 z 21. januára 2008 a sp. zn. 5 Tos 28/2008 z 1. júla 2008 (ii), ktoré malo byť spôsobené okrem iného aj skutočnosťou, že v čase od „22. apríla 2007 do 9. mája 2007“ a v čase   od „28.   decembra   2007   do   20.   februára   2008“ bola   jeho   väzba   nezákonná, lebo „absentuje   rozhodnutie   súdu   o väzbe“. Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   na   uvedenú skutočnosť   a s   tým   súvisiace „porušenie   uvedených   článkov   ústavy   a   dohovoru   som poukazoval už v žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. júna 2007, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júna 2008.“.

1. K   námietkam   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 2 T 116/2007-1382 z 20. februára 2008

Okresný   súd   predmetným   uznesením   žiadosť   sťažovateľa   z   10. februára 2008 o prepustenie z väzby na slobodu (v ktorej sa vyjadril aj k zákonnosti a dôvodnosti obžaloby podanej na neho 14. decembra 2007) zamietol. Súčasne rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Toto uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 27. februára 2008 a jeho právnemu zástupcovi 29. februára 2008 (pozri body 1 a 3 I. časti odôvodnenia). Sťažovateľ ani jeho právny zástupca proti nemu nepodali sťažnosť.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, I. ÚS 48/07).

Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v tejto   časti   k záveru, že platná právna úprava trestného konania umožňovala sťažovateľovi v posudzovanej veci právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd garantovaných ústavou, resp. dohovorom.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu   zo strany orgánov činných v trestnom   konaní a súdu naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstráneného v jeho priebehu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   sťažovateľ   mal k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Za daných okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných   súdov.   Nevyužitie   už   uvedených   možností   ochrany   označených   práv sťažovateľa nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd navyše v tejto súvislosti uvádza, že podanie sťažnosti ústavnému súdu po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   je   ďalším   možným   dôvodom   na   jej   odmietnutie (v tejto časti) ako oneskorene podanej.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Dodržanie   tejto   dvojmesačnej   lehoty   je   zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

2. K   námietkam   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 2 T 116/2007-1517 zo 17. júna 2008 a krajského súdu č. k. 5 Tos 28/2008-1534 z 1. júla 2008

Predmetným   uznesením   okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa   z 11.   júna   2008 o prepustenie   z väzby   zamietol.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   okrem   iného   tým, „že žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu nie je v súčasnosti dôvodná, nakoľko   v predmetnej   trestnej   veci   je   potrebné   vykonanie   ďalších   procesných úkonov spojených s doplnením   dokazovania,   čo   je   navyše   zvýraznené   novými skutočnosťami (viď. Znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu č. PZ č. p.: PPZ-2981/KEU-KE-EXP-2008) potvrdzujúcimi jednak relevantnosť výkonu väzby a taktiež tú skutočnosť, že menovaný je naďalej dôvodne podozrivý zo spáchania vyššie uvedených trestných činov, pričom na existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. sa v porovnaní zo stavom keď bol obvinený vzatý do väzby nič nezmenilo...“.

O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   28/2008   z 1.   júla   2008   tak,   že   sťažovateľovu   sťažnosť zamietol. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil okrem iného takto:

„Krajský súd... pochybenie okresného súdu nezistil. Rovnako ako súd prvého stupňa, tak i súd rozhodujúci o sťažnosti obvineného L. R. zistil jednak dôvodnosť trestného stíhania, ktorá je podložená nielen podanou obžalobou, ale aj doposiaľ na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi, jednak dôvodnosť zotrvania obvineného... vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Krajský súd už vo svojom uznesení zo dňa 21. januára 2008 sp. zn. 5 Tos 3/2008 podrobne rozanalyzoval dôvody, ktoré predstavujú u obvineného... reálnu obavu z marenia objasňovania   skutočnosti   závažných   pre   trestné   stíhanie   ešte   aj   v štádiu   hlavného pojednávania...   Treba   zdôrazniť,   že   na   základe   svedeckých   výpovedí...   na   hlavnom pojednávaní sa uvedená obava nerozplynula, ba práve naopak v nadväznosti na ďalšie vo veci   vykonané   dôkazy,   tak   ako   sú   zadokumentované   v   predloženom   trestnom   spise na č. l. 1386 - 1510, posilnila.

Odvolací   súd   zvýrazňuje,   že   prípadné   ukončenie   dokazovania   na   hlavnom pojednávaní nie je tou skutočnosťou, ktorá by automaticky mala za následok zánik dôvodov kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por, ako sa mylne domnieva sťažovateľ, pretože až do právoplatného skončenia veci je daná súdu možnosť doplniť dokazovanie a pokiaľ   v tomto   štádiu trestného konania   existuje reálna   obava z konania obvineného predpokladaného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por., tak, ako je to v posudzovanom prípade, potom je dôvodné aj ďalšie trvanie väzby obvineného z vyššie uvedeného dôvodu... Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv a slobôd v predmetnej veci   postupom   a rozhodnutiami   oboch   všeobecných   súdov   (okresného   súdu   a krajského súdu).

2.1 Podľa   stabilného   právneho   názoru   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 213/08) ak sťažovateľ   má   alebo   v   minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   namietaného porušenia svojich práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať   o jeho   sťažnosti.   Tento   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva   priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1).

V posudzovanej   veci   sťažovateľ   proti   (v   sťažnosti)   namietanému   uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 116/2007-1517 zo 17. júna 2008 podal riadny opravný prostriedok

- sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Preto ústavný súd nemá právomoc na konanie o tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   sťažovateľových   práv   predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že v časti proti namietanému uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 116/2007-1517 zo 17. júna 2008 nie je daná jeho právomoc, a preto odmietol   sťažnosť v uvedenej   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie označených základných práv a slobôd postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 28/2008 z 1. júla 2008, ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade okresného súdu a krajského súdu - ide   o väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Taktiež   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   vykonávať   hodnotenie   dôkazov zistených všeobecnými súdmi a ani vyhodnocovať postup týchto súdov, ktoré z vykonaných dôkazov použili ako podklad na svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň či nemajú za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie   je   zjavne   svojvoľné   a neodôvodniteľné.   Krajský   súd   náležite   zistil   skutkový   stav a aplikoval naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne vysvetlil. Ústavný súd konštatuje, že argumentáciu krajského súdu treba považovať za   dostačujúcu   a ním   použité   argumenty   v danom   prípade   za   také,   ktoré   nie   sú   ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené.

2.3 Na námietku sťažovateľa o nezákonnosti jeho väzby v čase od 22. apríla 2007 do 9. mája   2007,   ako   aj   v čase   od   28.   decembra   2007   do   20.   februára   2008   z dôvodu „absentovania rozhodnutí súdu o väzbe“ ústavný súd neprihliadol.

V prvom prípade (r. 2007) domáhanie sa nápravy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 1. augusta 2008 je zjavne oneskorené (po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

V druhom   prípade   ústavný   súd   námietku   sťažovateľa   neakceptoval   z dôvodu, že uznesenie okresného súdu z 20. februára 2008 (ktorým bolo okrem iného rozhodnuté aj o ďalšom   ponechaní sťažovateľa vo väzbe) bolo doručené sťažovateľovi   27. februára 2008   a jeho   právnemu   zástupcovi   29. februára 2008,   pričom   proti   tomuto   uzneseniu sťažovateľ sťažnosť nepodal. Teda dôvodom nezaoberania sa touto námietkou je jednak oneskorenosť vznesenia námietky ústavnému súdu, ako aj nedostatok právomoci ústavného súdu (pre nevyčerpanie opravných prostriedkov), čo vyplýva z ustanovení § 53 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde.

3. Keďže uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 3/2008 z 21. januára 2008 (ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 116/2007 zo 4. januára 2008 o prepustení sťažovateľa z väzby a sťažovateľ bol ponechaný vo väzbe) bolo doručené sťažovateľovi 25. januára 2008 a jeho právnemu zástupcovi 28. januára 2008 a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 1. augusta 2008, bolo potrebné sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde ako oneskorene podanú.

4. Ústavný súd pripomína, že pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania rozhoduje o jeho prijatí len vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta (napr. I. ÚS 50/01). Rozhodovanie o návrhu na zrušenie uznesenia, o prepustení sťažovateľa   z väzby   na   slobodu,   ako   aj   o návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   a náhrade   trov   konania   nie   je   rozhodovaním   o základnom   práve   alebo slobode. Preto neprichádza do úvahy v rámci predbežného prerokovania o prijatí takýchto návrhov rozhodnúť.

5. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009