znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 13/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   Deutschland,   právne   zastúpenej advokátom   JUDr.   P.   K.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04 p o r u š i l právo obchodnej spoločnosti G., Deutschland, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Obchodnej   spoločnosti G.,   Deutschland, p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Krajský súd v Košiciach   p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Obchodnej spoločnosti G., Deutschland,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 663 Sk (slovom deväťtisícšesťstošesťdesiattri slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Košiciach   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. K., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 17. januára 2008 č. k. I. ÚS 13/08-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   Deutschland (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «- návrh na začatie konania bol doručený Okresnému súdu Košice II dňa 26. 5. 2004 a Krajský súd v Košiciach začal konať vo veci dňa 31.5. 2004

-   po   6   mesiacoch   od   začatia   konania   dňa   29.   11.   2004   konajúci   súd   doručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného v 1. rade, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril podaním zo dňa 3. 12. 2004 doručeným súdu v rovnaký deň

- prvé pojednávanie vo veci samej sa uskutočnilo dňa 5.   10.   2005,   teda takmer po 17 mesiacoch od začatia konania a po desiatich mesiacoch od vyjadrenia sťažovateľa zo dňa 3. 12. 2004

-   v   zmysle   povinnosti   uloženej   sťažovateľovi   na   pojednávaní   dňa   5.   10.   2004 sa sťažovateľ   vyjadril   k   vyjadreniu   žalovaného   v1.   rade,   ktoré   mu   bolo   odovzdané na pojednávaní, podaním zo dňa 21. 10. 2005 doručeným súdu dňa 24. 10. 2005

-   pojednávanie   uskutočnené   dňa   5.   10.   2005   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým, že účastníci boli zaviazaní predložiť listinné dôkazy, (sťažovateľ tak urobil dňa 8. 11. 2005 a žalovaný v 1. rade dňa 15. 11. 2005), pričom do dnešného dňa nebolo nariadené ďalšie pojednávanie, od posledného pojednávania teda uplynulo viac ako šestnásť mesiacov Ako z vyššie uvedeného vyplýva prieťahy na strane súdu predstavujú spolu viac ako 32 mesiacov, teda takmer 3 roky.

Postup   Krajského   súdu   v   Košiciach   urgoval   sťažovateľ   podaniami   zo   dňa 18. 10. 2004, 16. 11. 2004, podaním doručeným súdu dňa 26. 4. 2005, podaním zo dňa 28. 12.   2005,   29.   3.   2006,   24.   5.   2006,   18.   8.   2006   a   naposledy   podaním   zo   dňa 15. 11. 2006. (...)

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred Krajským súdom v Košiciach je zaplatenie sumy na základe dodaného tovaru, ktorú žalovaný v 2. rade do dnešného dňa neuhradil. Neide o právne a ani o fakticky zložitú vec (...).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, (...), sťažovateľ má za to, že on žiadne prieťahy v konaní nespôsobil, naopak konanie súdu urgoval od počiatku, avšak bezvýsledne. Vyjadrenia a listinné dôkazy predložil na výzvy súdu vždy v stanovenej lehote.

3. Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v dôsledku nekonania súdu, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby súd vo veci nekonal ako i jeho konaním, ktoré však   nesmerovalo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   (tretie   hodnotiace   kritérium). Obdobie nečinnosti súdu, t. j. obdobie roku a pol od podania návrhu na začatie konania do prvého pojednávania ako aj obdobie šestnástich mesiacov, ktoré uplynuli od posledného pojednávania   zo   dňa   5.   10.   2005   je   potrebné   hodnotiť   ako   prekážku   na   strane   súdu (II.ÚS 68/01). (...)

Mám za to, že v dôsledku prieťahov v konaní pred Krajským súdom v Košiciach došlo ku následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť ani odstrániť. Návrh na začatie konania podal sťažovateľ v máji 2004. Uznesením zo dňa 30. 9. 2005, sp. zn. 3 K 1/04, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   5.   1.   2006   Krajský   súd   v   Košiciach   zamietol   návrh žalovaného v 2. rade na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, čo spôsobilo, že konanie pre Krajským súdom, sp. zn. 6 Cbm 7/04 možno viesť už len voči žalovanému v 1. rade.

Nečinnosťou   Krajského   súdu   v   Košiciach,   čo   vyvolalo   bezdôvodné   prieťahy v súdnom konaní je porušované ústavné právo sťažovateľa garantované Ústavou Slovenskej republiky ako základnou právnou normou štátu. Porušením tohto práva dochádza k vzniku ťažko napraviteľnej ujmy na právach sťažovateľa a tiež k ujme na jeho majetku, a to tým, že v   dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   v 2.   rade   je   možné   žiadať žalovanú sumu iba od žalovaného v 1. rade a vzhľadom na dlhotrvajúci časový odstup od začatia   konania   aj   v   súvislosti   s   ust.   §   42a   Občianskeho   zákonníka   existuje   reálny predpoklad nevymožiteľnosti mne súdom priznaného práva na zaplatenie žalovanej sumy žalovaným v 1. rade.

Sťažovateľ   nechápe,   čo   vyvolalo   prieťahy   v   konaní   pred   slovenským   súdom. Sťažovateľ sa práve z dôvodu, aby nedošlo ku prieťahom v konaní v dôsledku doručovania písomností do cudziny, nechal sa zastúpiť advokátom so sídlom v meste sídla príslušného súdu.»

1.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Právo obchodnej spoločnosti G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500. 000,-Sk,   ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

7.434,-   Sk   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho právneho zástupcu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. I. V., listom z 27. februára 2008 sp. zn. Spr.V/186/08 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 12. marca 2008.

2.1   Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   tieto   relevantné skutočnosti: „(...) Vzhľadom   k   enormnému   nápadu,   ktorým   bol   zaťažený   náš   súd v obchodných veciach sme toho názoru, že vo veci sa robili úkony, najmä do 5. 10. 2005, v objektívne možných lehotách (to vyplýva zo samotného spisu).

Zákonná sudkyňa bola dňa 1. 5. 2006 dočasne pridelená na Najvyšší súd Slovenskej republiky na obdobie jedného roka, po jeho uplynutí nastúpila na stáž na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, z ktorej sa vrátila dňa 30. 9. 2007.

V   súlade   s rozvrhom práce boli   zákonnej   sudkyni   vrátené spisy,   ktoré   počas   jej neprítomnosti neboli rozhodnuté, okrem iného aj vec sp. zn. 6 Cbm 7/2004.

Tvrdenie sťažovateľa, že nejde o právne ani o fakticky zložitú vec, nie je objektívne. Naopak,   najmä   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   prvom   rade   nejde   o   jednoduchú   vec,   bude potrebné   vykonať   rozsiahlejšie   dokazovanie   a   vzhľadom   na   hmotnoprávnu   úpravu   ust. § 135a Obchodného zákonníka možno dôvodne predpokladať, že aj právne posúdenie bude oveľa náročnejšie, ako sa to snaží prezentovať sťažovateľ.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu krajského súdu uviedol, že:

«Pokiaľ Krajský súd v Košiciach vo svojom stanovisku zo dňa 27. 2. 2008 uviedol, že súd „bol v obchodných veciach zaťažený a je toho názoru, že vo veci urobili úkony, najmä do 5. 10. 2005 v objektívne možných lehotách (to vyplýva zo samotného spisu)“, s týmto názorom sa sťažovateľ nestotožňuje, nakoľko prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo po 17 mesiacoch od začatia konania, po takmer 16 mesiacoch od postúpenia veci Krajskému súdu v Košiciach. (...)

Rovnako nie je pre posúdenie toho, či došlo k prieťahom v súdnom konaní významná skutočnosť, že „zákonná sudkyňa bola dňa 1. 5. 2006 dočasne pridelená na Najvyšší súd Slovenskej   republiky   na   obdobie   jedného   roka,   po   uplynutí   nastúpila   na   stáž   na Ministerstvo   spravodlivosti SR,   z ktorej   sa   vrátila   30.   9.   2007“,   nakoľko personálne a organizačné problémy súdu nemôžu byť prekážkou toho, aby sa ústavné právo priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd objektívne realizovalo. S tvrdením krajského súdu, že ide o právne a fakticky zložitú vec sa sťažovateľ nestotožňuje. Ak krajský súd uviedol, že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že postupom   súdu   sa   tak   dokazovanie   bude   vykonávať   s   odstupom   viac   ako   5   rokov   od splatnosti   jednotlivých   faktúr   na   sumy   tvoriace   žalovanú   sumu,   čo   dokazovanie   viac skomplikuje,   nakoľko   doposiaľ   krajský   súd   vo   veci   žiadne   dokazovanie   nevykonal   ani nenariadil vykonať.

Na základe vyššie uvedeného teda sťažovateľ ústavný súd žiada, aby jeho sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.»

3.   Pretože   účastníci   konania   netrvali   na   ústnom   pojednávaní   o napadnutej   veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04:

Dňa   26.   mája   2004   podala   sťažovateľka   Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   aj „okresný súd“) žalobný návrh na zaplatenie 4 285,15 EUR s prísl. proti T. K., K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a proti spoločnosti K., spol. s r. o., K. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“ a spolu tiež „žalovaní“). Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 36 Cb 131/04.

Dňa   21.   júna   2004   bola   vec   z dôvodu   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   postúpená krajskému súdu, kde bola zaevidovaná pod sp. zn. 6 Cbm 7/04, pričom bola pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. G. M.

Dňa   25.   júna   2004   konajúca   sudkyňa   poverila   vyššieho   súdneho   úradníka JUDr. M. V. vykonávaním právne relevantných a prípustných úkonov.

Dňa   18.   októbra   2004   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu urgovala konanie vo veci, najmä sa domáhala nariadenia pojednávania.

Dňa 18. októbra 2004 krajský súd uznesením č. k. 6 Cbm 7/04-86 vyzval žalovaných, aby sa písomne vyjadrili k žalobnému návrhu.

Dňa   9.   novembra   2004   bolo   uvedené   uznesenie   opätovne   doručované   žalovanej v 2. rade.

Dňa 18. novembra 2004 sťažovateľka požiadala krajský súd o doručenie vyjadrení žalovaných.

Dňa 23. novembra 2004 žalovaný v 1. rade doručil krajskému súdu „odpor proti uzneseniu č. k. 6 Cbm 7/04-86 zo dňa 18. 10. 2004“.

Dňa   23.   novembra   2004   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   vyjadrila k uvedenému podaniu žalovaného v 1. rade.

Dňa   3.   decembra   2004   sťažovateľka   zaujala   písomné   stanovisko   k podaniu žalovaného v 1. rade z 23. decembra 2004.

Dňa   8.   decembra   2004   vyššia   súdna   úradníčka   zaznamenala   v   spise,   že   spis   je „pripravený na pojednávanie“.

Dňa   26.   apríla   2005   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu urgovala „vytýčenie termínu pojednávania“.

Dňa 6. mája 2005 krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 5. október 2005. Dňa 5. októbra 2005 právny zástupca žalovaného v 1. rade predložil súdu písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu.

Dňa 5. októbra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom dokazovania.

Dňa 24. októbra 2005 sťažovateľka reagovala na výzvu krajského súdu z uvedeného pojednávania.

Dňa 8. novembra 2005 právny zástupca sťažovateľky oznámil krajskému súdu, že „Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. 9. 2005, sp. zn. 3 K 1/4-40 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka: K., spol. s r. o., K., pre nedostatok majetku“.

Dňa 15. novembra 2005 právny zástupca žalovaného v 1. rade doručil krajskému súdu doplňujúce vyjadrenie.

Dňa   29.   decembra   2005,   3.   apríla   2006   a   24.   mája   2006   sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu urgovala,   aby krajský súd „vo veci konal a vytýčil termín pojednávania“.

Dňa   15.   júna   2006   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   sudkyni JUDr. J. K.

Dňa   28.   augusta   2006,   20.   novembra   2006   a   27.   augusta   2006   sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovane urgovala, aby krajský súd „vo veci konal a vytýčil termín pojednávania“.

Dňa 3. októbra 2007 bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. G. M.

Dňa 27. februára 2008 krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 16. apríl 2008. Dňa 16. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom krajský súd žalobný návrh zamietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide   o „právo na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cbm 7/04 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo   nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jej   ťarchu pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   a   konštatuje,   že krajský súd bol v napadnutej veci nečinný v období od 25. júna 2004 do 18. októbra 2004 (takmer   štyri   mesiace),   od   3.   decembra   2004   do   6.   mája   2005   (päť   mesiacov)   a   od 8. novembra 2005 do 27. februára 2008 (dvadsaťsedem mesiacov). Krajský súd teda počas troch   rokov   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako žalobkyňa v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza,   čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.   I.   ÚS   41/02).   K týmto   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania   účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   V súvislosti   s   obranou krajského   súdu   spočívajúcou   v tom,   že „vzhľadom   k   enormnému   nápadu,   ktorým   bol zaťažený náš súd“ konal „v objektívne možných lehotách“, a v tom, že „zákonná sudkyňa bola dňa 1. 5. 2006 dočasne pridelená na Najvyšší súd Slovenskej republiky na obdobie jedného roka, po jeho uplynutí nastúpila na stáž na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,   z   ktorej   sa   vrátila   dňa   30.   9.   2007“,   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   pri posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako   objektívne   vo   vyjadrení   predsedu   krajského   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné   personálne   obsadenie súdu a   nadmerné množstvo vecí,   v ktorých sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných opatrení.

Skutočnosť, že krajský súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože vo veci sťažovateľky krajský súd rozsudkom zo 16. apríla 2008 vo veci rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 500 000   Sk,   najmä   z dôvodu,   že „porušením   tohto   práva   dochádza   k   vzniku   ťažko napraviteľnej ujmy na právach sťažovateľa a tiež k ujme na jeho majetku“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané v sume 60 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   účelne vynaložené   úkony   právnej   služby   (prípravu   a prevzatie   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti 21. februára 2007 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 12. marca 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 2 970 Sk a dvakrát   režijný   paušál   po   178   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2008, patrí odmena v sume 3 176 Sk a k tomu režijný paušál v sume 191 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto sumu 9 663 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľkou uplatnených trovách konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 29. apríla 2008