znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 13/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Petra   Brňáka prerokoval   prijatú sťažnosť   V.   T.,   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom bývalého Okresného úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v   Malackách   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: OUV-64/2002 Mv a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti V. T.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. marca 2007 č. k. I. ÚS 13/07-16 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom bývalého Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Malackách (ďalej len „úrad vyšetrovania“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   ČVS:   OUV-164/2002   Mv   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo,   že 27. mája 1999 podal sťažovateľ trestné oznámenie o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   ktorého   sa   mala dopustiť   M.   Š.   (ďalej   aj   „obvinená“)   tým,   že   13.   mája   1997   vylákala   od sťažovateľa peňažné   prostriedky   v   sume   300 000 Sk   za   účelom   zakúpenia   nábytku   v rámci   jej podnikateľských   aktivít.   Na   zabezpečenie   svojho   záväzku   vrátiť   poskytnuté   prostriedky vystavila obvinená zmenku na sumu 300 000 Sk splatnú do 20. mája 1997 a zmenku zo 14. mája   1997   na   sumu   150   000   Sk   ako   úroky   za   požičanú   sumu,   ktorú   po splatnosti zmeniek obvinená nevrátila. Z tohto dôvodu 26. novembra 1997 obvinená a sťažovateľ na základe vzájomnej dohody o zapožičanej sume z 13. mája 1997 a o úrokoch spísali zmluvu o pôžičke,   a obvinená   M.   Š.   vystavila   sťažovateľovi   novú   zmenku   na   sumu   400   000   Sk splatnú 1. decembra 1997, ale ani napriek tomu požičané peniaze neboli vrátené, pričom neboli použité na uvedený účel, ale pre súkromné účely, čím seba obohatila a iného uviedla do omylu.

Sťažovateľ v ďalšom poukázal na úkony, ktoré boli v danej veci vykonané, a na to, že od podania trestného oznámenia dosiaľ uplynulo 6 rokov a 4 mesiace. Sťažovateľ namieta porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktoré   mu   garantuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. Podľa sťažovateľa napadnuté konanie, kde je obvinená len jedna osoba,   ako   aj vzhľadom   k dokazovaniu,   ktoré   bolo   potrebné   vykonať,   nie   je   možné považovať   za   právne   zložité.   Sťažovateľ   zároveň   vyslovuje   názor,   že   jeho   správanie neprispelo k predĺženiu celkovej doby konania a že v napadnutom konaní mal vyšetrovateľ postupovať   s výnimočnou   rýchlosťou.   Ďalej   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk, ktoré odôvodňuje celkovou dĺžkou konania, konkrétnymi okolnosťami prípadu, najmä však neefektívnym prístupom vyšetrovateľa.

1.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo V. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené postupom Okresného úradu vyšetrovania PZ v Malackách pod ČVS:-164/2002Mv.

2. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   úradu   vyšetrovania   PZ   v   Malackách aby v konaní konali bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

3. Ústavný súd priznáva V. T. primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,- Sk. Okresnému úradu vyšetrovania PZ v Malackách ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 60.000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu SR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. (...) Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia a Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   ukladá   povinnosť   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa - JUDr. S. J.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: úrad vyšetrovania,   zastúpený riaditeľom   Odboru   všeobecnej   kriminality   Úradu justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   (ďalej   len „riaditeľ“) Mgr. M. V., listom z 13. apríla 2007, a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu riaditeľa z 21. júna 2007.

2.1 Riaditeľ úradu vyšetrovania vo svojom vyjadrení uviedol chronologický prehľad úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodal, že „v zmysle § 30 ods.1, 2 Zákona o Ústavnom súde netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu riaditeľa uviedol:

„(...) V zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. súhlasím s tým, aby Ústavný súd prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania.

Z vyjadrenia protistrany je zrejmé, že vyšetrovateľ bol v trestnej veci sťažovateľa málo činný. Sťažovateľ namietal celkovú dĺžku konania, ktorá do dnešného dňa presiahla sedem rokov.

Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu alebo iného zodpovedného orgánu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   zotrvávam   v   plnom   rozsahu   na   podanej   sťažnosti, pretože nečinnosťou Okresného úradu vyšetrovania PZ v Malackách vo veci vedenej pod ČVS:   OUV-164/2002   Mv.   došlo   k   porušeniu   práv   sťažovateľa   na   prejednanie   veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.

Súčasne si uplatňujem odmenu za zastupovanie a aj za tento úkon právnej pomoci (...)“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav konania   vedeného   úradom   vyšetrovania   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUV-164/2002 Mv,   resp. ČVS: OÚJP-164/2002 Mv.

Dňa   27. mája 1999   podal   sťažovateľ   Okresnej   prokuratúre   Bratislava   I   trestné oznámenie na M. Š.

Dňa   28.   februára   2000   bolo   úradom   vyšetrovania   vznesené   obvinenie   M.   Š.   za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Vec bola vedená pod sp. zn. ČVS: OUV-339/99 Mv, pričom táto vec sa týkala poškodenej A. G. a poškodeného M. K.Dňa 29. mája 2000 sa uskutočnil výsluch svedka J. S.

Dňa 8. júna 2000 sa uskutočnil výsluch svedka P. P.Dňa 15. júna 2000 a 30. júna 2000 sa uskutočnil výsluch obvinenej a 30. júna 2000 bola vykonaná konfrontácia medzi obvinenou a poškodenou A. G.

Dňa 5. februára 2001 bolo uznesením úradu vyšetrovania č. k. ČTS: ORP-1129/SMz- 99-I začaté trestné stíhanie „vo veci trestného činu Podvodu § 250 ods. 1, ods. 2/ Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, z ktorého konania je dôvodne podozrivá M. Š.“ Za poškodeného v danej veci bol označený sťažovateľ.

Dňa 15. februára 2001 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I uznesením č. k. 1   Pv   191/01-7   zrušil   uznesenie   úradu   vyšetrovania   č.   k.   ČTS:   ORP-1129/SMz-99 z 5. februára 2001 „nakoľko je nezákonné“.  

Dňa   26.   februára   2002   bola   z   trestnej   veci   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-339/1999   Mv vylúčená vec poškodenej A. G. a ďalej bola prerokúvaná pod sp. zn. ČVS: OUV-164/2002 Mv. Dňa 8. marca 2002 bolo úradom vyšetrovania uznesením č. k. ČVS: OUV-422/2002- Ki vznesené obvinenie M. Š. za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999, pričom podnetom na toto obvinenie bolo trestné oznámenie sťažovateľa.

Dňa   8.   marca   2002   bola   cestou   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky prevzatá   z Obvodného   súdu   Praha   3   na   konanie   trestná   vec   M.   Š.,   na   základe   ktorej vyšetrovateľ úradu vyšetrovania 18. marca 2002 pod sp. zn. ČVS: OUV-164/02 Mv začal trestné   stíhanie   a   súčasne   vzniesol   obvinenie   M.   Š.   za „osem   dielčích   skutkov pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 4b Zákona č. 140/1961 Z. z.“ Dňa 4. apríla 2002 vyšetrovateľ úradu vyšetrovania požiadal orgány Polície Českej republiky o vykonanie výsluchov piatich svedkov - poškodených.

Dňa 23. apríla 2002 sa uskutočnil výsluch obvinenej a sťažovateľa.Dňa 22. mája 2002 a 15. mája 2003 sa uskutočnil výsluch obvinenej.

Dňa 6. augusta 2002 vyšetrovateľ úradu vyšetrovania spojil na spoločné konanie vec vedenú pod   sp.   zn.   ČVS:   OUV-422/2002-Ki,   v ktorej   bol   poškodeným   sťažovateľ, a vec vedenú pod sp. zn. ČVS: OUV-164/2002 s tým, že spoločné konanie bude vedené úradom vyšetrovania pod sp. zn. ČVS: OUV-164/2002.

Dňa 30. októbra 2002 úrad vyšetrovania urgoval orgány Polície Českej republiky o vykonanie výsluchov svedkov - poškodených.

Dňa   11.   novembra   2002   sa   v Českej   republike   uskutočnil   výsluch   poškodenej Mgr. P. P.

Dňa 19. novembra 2002 úrad vyšetrovania opakovane urgoval orgány Polície Českej republiky o vykonanie výsluchov svedkov - poškodených.

Dňa 6. decembra 2002 sa v Českej republike uskutočnil výsluch poškodeného C. P. Dňa   17. decembra 2002   sa   v Českej   republike   uskutočnil   výsluch   poškodeného JUDr. J. S.

Dňa 19.   decembra   2002 vyšetrovateľ úradu   vyšetrovania   prerušil   trestné   stíhanie obvinenej, „lebo pre neprítomnosť poškodenej nemožno vec náležite objasniť“.

Dňa 21. januára 2003 sa v Českej republike uskutočnil výsluch poškodeného R. M. Dňa 23. januára 2003 orgány Polície Českej republiky zaslali úradu vyšetrovania výsluchy žiadaných osôb.

Dňa   29.   januára   2003   vyšetrovateľ   úradu   vyšetrovania   vydal   uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní obvinenej, „lebo už nie je dôvod na prerušenie“.Dňa 10. apríla 2003 bola vykonaná konfrontácia medzi obvinenou a sťažovateľom.Dňa 15. mája 2003 sa uskutočnil výsluch obvinenej.

Dňa 26. mája 2003 oprávnené osoby preštudovali vyšetrovací spis a v ten istý deň bola podaná obžaloba na M. Š.

Dňa 12. júna 2003 bol vyšetrovací spis vrátený z Okresnej prokuratúry v Malackách s uznesením o zamietnutí ostatnej sťažnosti obvinenej proti uzneseniu o vznesení obvinenia a s pokynom na vykonanie ďalších vyšetrovacích úkonov.

Dňa 17. júla 2003 a 3. novembra 2003 oprávnené osoby preštudovali vyšetrovací spis. Poškodená E. H. po vyrozumení o možnosti preštudovať vyšetrovací spis požiadala o možnosť jeho preštudovania v Českej republike.

Dňa 12. novembra 2004 vyšetrovateľ úradu vyšetrovania podal pod novou sp. zn. ČVS: ORP-228/OVK-MA-2004 návrh na podanie obžaloby na obvinenú.

Dňa 28. decembra 2004 bola podaná obžaloba na M. Š.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   označené   základné   práva   a slobody,   ústavný   súd poznamenáva, že v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ síce poukázal aj na porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak do sťažnostného návrhu (petitu) už toto ustanovenie nepremietol, preto sa ústavný súd s týmto ustanovením bližšie nezaoberal.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   v rámci   svojej   judikatúry   už   uviedol,   že   právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00), pričom   v okolnostiach   danej   veci   to   znamená,   že   sťažovateľ   nemôže   odvíjať   začatie napadnutého konania od podania trestného oznámenia, ale až od vznesenia obvinenia, keď už sťažovateľ mohol byť v procesnom postavení poškodeného.

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj zo súvisiaceho   spisu   úradu   vyšetrovania   vyplýva,   že   úrad   vyšetrovania   od   vznesenia obvinenia M. Š. na základe trestného oznámenia sťažovateľom, konkrétne od 8.   marca 2002,   konal   vo   veci   v podstate   priebežne.   Úrad   vyšetrovania   vykonal   vo   veci   desiatky účinných   úkonov   smerujúcich   k odstráneniu   právnej   neistoty   v danej   veci;   medzi   inými trinásť výsluchov (z toho polovicu v Českej republike), konfrontácie atď. Ústavný súd preto posúdil, že namietaný postup úradu vyšetrovania nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom článku ústavy.

Okrem uvedeného treba poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu   vrátane   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v konaní   pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade úradom vyšetrovania) ešte trvalo. Ústavný   súd   až   po   zadovážení   súvisiaceho   spisového   materiálu   zistil,   že   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (30. septembra 2005) tvrdené porušovanie označeného základného   práva   sťažovateľa   už   netrvalo,   pretože obžaloba   na   M.   Š.   bola   podaná 28. decembra   2004,   a preto   sťažnosti   sťažovateľa   ani   z tohto   dôvodu   nebolo   možné vyhovieť.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. júna 2007