znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 13/06-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   Z.,   bytom   T.,   zastúpeného   ustanoveným   advokátom JUDr. P. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na urýchlené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02 pri rozhodovaní o žiadosti M. Z. o prepustenie z väzby zo 14. augusta 2005 p o r u š i l   právo M. Z. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. Z. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trnave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   z a p l a t i ť   trovy právneho zastúpenia M. Z. v sume 6 815 Sk (slovom šesťtisícosemstopätnásť slovenských korún) na účet ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. P. M.

4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 6 815 Sk   (slovom   šesťtisícosemstopätnásť   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. Z. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e   :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 13/06-11 z 11. januára 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. Z., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného ustanoveným advokátom JUDr. P. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na urýchlené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním zo 4. apríla 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 7. marca 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný a po podaní obžaloby sa trestné stíhanie voči nemu viedlo na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 13 /02. Sťažovateľ bol od 25. februára   2001   vo   väzbe.   Podaním   zo   14.   augusta   2005   požiadal   krajský   súd o prepustenie z väzby. Svoju žiadosť odoslal krajskému súdu doporučene 16. augusta 2005 a do spísania sťažnosti (9. decembra 2005) podanej ústavnému súdu nebolo o jeho žiadosti krajským súdom rozhodnuté. Túto skutočnosť považuje za porušenie svojho základného práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva krajským súdom v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, prikázal krajskému súdu konať o tejto žiadosti, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu   trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 6 815 Sk.

Z vyjadrenia krajského súdu zo 7. marca 2006 doručeného ústavnému súdu 10. marca 2006 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú.

Podľa   obsahu   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   23/02   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. augusta 2005 bola krajskému súdu doručená 17. augusta 2005. Žiadosť bola zažurnalizovaná v spise pod číslami listov 3865 - 3868. V čase doručenia žiadosti sa celý spis nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to od 21. júla 2005. Po vrátení spisu 26. augusta 2005 na hlavnom pojednávaní konanom   13.   septembra   2005   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   predsedovi senátu   a členom senátu   a zároveň   navrhol aj odňatie veci krajskému súdu   so   súčasným prikázaním   veci   inému   súdu.   Preto   hlavné   pojednávanie   muselo   byť   hneď   odročené (na 2. november   2005),   pričom   spis   bol   opäť   predložený   najvyššiemu   súdu,   a to 21. septembra 2005. Dňa 27. októbra 2005 bol spis vrátený z najvyššieho súdu, avšak bez rozhodnutia   o sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti   uzneseniu   senátu   krajského   súdu z 13. septembra 2005, ktorým tento rozhodol, že ani predseda senátu, ani jeho členovia nie sú z rozhodovania veci vylúčení, ako aj bez rozhodnutia o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci. Na hlavnom pojednávaní 2. novembra 2005 vzniesol námietku zaujatosti obžalovaný G., pričom termín ďalšieho hlavného pojednávania bol určený na 16. december 2005 a spis bol 9. novembra 2005 opäť predložený najvyššiemu súdu. Najvyšší súd mal rozhodnúť   o viacerých   otázkach   vrátane   sťažnosti   sťažovateľa   podanej   proti   uzneseniu krajského súdu z 13. septembra 2005, ktorým bolo rozhodnuté, že predseda senátu a jeho členovia nie sú vylúčení z prejednávania veci, a vrátane návrhu sťažovateľa z 13. septembra 2005   na   odňatie   a prikázanie   veci.   Najvyšší   súd   okrem   iných   uznesení   uznesením sp. zn. 2 To   116/05   z 1.   decembra   2005   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu z 13. septembra 2005 a uznesením sp. zn. 2 Ndt 40/2005 z 1. decembra 2005 neodňal trestnú vec krajskému súdu. Spis bol krajskému súdu vrátený 12. decembra 2005. Napokon   krajský   súd   na   hlavnom   pojednávaní   19.   decembra   2005   rozhodol   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. augusta 2005 tak, že tejto nevyhovel.

Podľa   názoru   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   po   vrátení   spisu   krajskému   súdu 26. augusta   2005   v dôsledku   vznesenia   námietky   zaujatosti   sťažovateľom   na   hlavnom pojednávaní   13.   septembra   2005   vznikla   prekážka   brániaca   krajskému   súdu   rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 14. augusta 2005. O námietke sťažovateľa rozhodol najvyšší súd až 1. decembra 2005. Preto pokiaľ krajský súd následne hneď na hlavnom   pojednávaní   19.   decembra   2005   rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby, označené základné právo sťažovateľa svojím postupom neporušil.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   žiada   krajský   súd,   aby   ústavný   súd sťažnosti nevyhovel.

Z repliky sťažovateľa z 28. marca 2006 vyplýva, že argumentáciu krajského súdu považuje za neakceptovateľnú.

V súvislosti s námietkou krajského súdu, podľa ktorej spis v čase doručenia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby 17. augusta 2005 nebol k dispozícii, lebo sa od 21. júla 2005 nachádzal na najvyššom súde, sťažovateľ odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je povinnosťou súdu vyhotoviť odpis spisu, pokiaľ vo väzobnej veci je nútený spis zaslať inému orgánu, tak aby zaslanie spisu nebránilo rozhodovaniu o väzbe.   Pokiaľ   krajský   súd   uvádza,   že   po vrátení   spisu   26.   augusta   2005   vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti sudcov   na hlavnom pojednávaní konanom 13. septembra 2005, čím mal znemožniť rozhodnutie o žiadosti, sťažovateľ poukazuje na to, že krajskému súdu   nič   nebránilo,   aby   rozhodol   o žiadosti   na   neverejnom   zasadnutí   v čase   medzi 26. augustom a 13. septembrom 2005. K námietke krajského súdu, podľa ktorej najvyšší súd 27. októbra 2005 vrátil spis krajskému súdu bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sudcov, sťažovateľ uvádza, že išlo o chybu krajského súdu, ktorý predložil spis najvyššiemu súdu 21.   septembra   2005 „chybne   –   nesprávne“.   Okrem   toho   poukazuje   sťažovateľ   na skutočnosť, že krajský súd na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2005 rozhodoval o predĺžení lehoty väzby. Potom pri dobrej vôli mohol rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. V súvislosti s poukazom krajského súdu na to, že po vrátení spisu 12. decembra 2005 bezprostredne na hlavnom pojednávaní 16. a 19. decembra 2005 bolo o žiadosti   rozhodnuté,   sťažovateľ   pripomína,   že   o žiadosti   bolo   rozhodnuté   nie 16. decembra, ale 19. decembra, pričom krajský súd nemusel čakať na hlavné pojednávanie a mohol o žiadosti rozhodnúť už skôr na neverejnom zasadnutí.

II.

Zo   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zo   14.   augusta   2005   adresovanej krajskému súdu vyplýva, že bola doručená 17. augusta 2005 a zažurnalizovaná v spise ako čísla listov 3865 - 3868.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom na krajskom súde 19. decembra 2005 vyplýva, že popri rozsudku vo veci samej vyhlásil krajský súd aj uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľa   a ďalších   dvoch   spoluobžalovaných   o prepustenie   z väzby   zamietol.   To   isté vyplýva   aj   z   písomného   vyhotovenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   13/02 z 19. decembra 2005.

Z prípisu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   5010/0   z 29.   decembra   2005   doručeného ústavnému súdu   4. januára 2006 vyplýva, že písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu   sp.   zn.   1   T   13/02   z 19.   decembra   2005   bolo   stranám   doručované   (expedované) 27. decembra 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Zo   zhodných   tvrdení   účastníkov   konania   a z nepochybných   dôkazov,   ktoré   má ústavný súd k dispozícii v spise, vyplýva, že sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby zo 14. augusta 2005 bola krajskému súdu doručená 17. augusta 2005. Krajský súd o žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. 1 T 23/02 z 19. decembra 2005, pričom písomné vyhotovenie uznesenia bolo doručované (expedované) krajským súdom 27. decembra 2005. To znamená, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo celkom štyri mesiace a desať dní.

Podľa názoru sťažovateľa dobu rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nemožno   považovať   za   súladnú   s požiadavkami   na   urýchlené   rozhodovanie   o väzbe v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Naproti   tomu   podľa   názoru   krajského   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   nebolo   možné rozhodnúť   skôr   z príčin,   ktoré   krajský   súd   nemohol   ovplyvniť,   a najmä   vzhľadom   na skutočnosť, že v čase doručenia žiadosti (17. augusta 2005) až do 26. augusta 2005 krajský súd nemal k dispozícii spis, lebo tento bol od 21. júla 2005 na najvyššom súde. Po vrátení spisu vznikla ďalšia prekážka, keďže na hlavnom pojednávaní konanom 13. septembra 2005 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti všetkých členov senátu krajského súdu, ktorí mali v jeho veci rozhodovať. Táto prekážka bola definitívne odstránená až 12. decembra 2005, keď sa spis vrátil z najvyššieho súdu spolu s uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo právoplatne   rozhodnuté   o námietke   zaujatosti   členov   senátu.   Preto   pokiaľ   krajský   súd následne   19. decembra   2005   o sťažovateľovej   žiadosti   rozhodol,   urobil   tak   v objektívne najskoršom možnom termíne.

Podľa názoru ústavného súdu podstatu argumentácie krajského súdu nie je možné akceptovať.

Predovšetkým treba uviesť, že po vrátení spisu z najvyššieho súdu 26. augusta 2005 sa krajský súd rozhodol nariadiť hlavné pojednávanie na 13. september 2005, kedy zrejme hodlal rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa. Ešte pred tým, ako by tak mohol urobiť, však sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti členov senátu a podal aj sťažnosť proti uzneseniu, ktorým krajský súd námietke nevyhovel. Tým vznikla situácia, keď krajský súd o žiadosti sťažovateľa   už   rozhodnúť   nemohol,   pretože   najprv   muselo   byť   rozhodnuté   najvyšším súdom o sťažnosti vo veci námietky zaujatosti.

Argumentáciu krajského súdu nie je možné akceptovať. Naopak, treba prisvedčiť sťažovateľovi   tvrdiacemu,   že   krajský   súd   mohol   o jeho   žiadosti   rozhodnúť   ešte   pred hlavným pojednávaním na neverejnom zasadnutí senátu, teda   ešte pred 13. septembrom 2005. Takýto postup zo strany krajského súdu si vyžadovala práve skutočnosť, že bolo potrebné urýchlene rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa doručenej ešte 17. augusta 2005.

Nad rámec dosiaľ uvedeného poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu skutočnosť.

Hoci tvrdenie, že spis v čase doručenia žiadosti sťažovateľa (17. augusta 2005) až do 26. augusta   2005   nebol k dispozícii,   lebo bol   predložený   najvyššiemu súdu,   zodpovedá skutočnosti   táto   však   nemôže   ísť   na   ujmu   sťažovateľa,   resp.   jeho   práva   na   urýchlené rozhodnutie o väzbe v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Opačný výklad by bol evidentným popretím   tohto   práva.   Vzhľadom   na   povinnosť   súdu   rozhodovať   o dôvodnosti   ďalšieho trvania väzby urýchlene, pokiaľ v prípadoch väzobných vecí vznikne potreba odoslať spis inému   orgánu,   musí   súd   zabezpečiť jeho kópiu.   Týmto   spôsobom   sa   dá   dosiahnuť tak dôsledné   dodržanie   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   ako   aj   uspokojenie   iných   potrieb   trestného konania. Preto skutočnosť, že krajský súd v čase medzi 17. a 26. augustom 2005 nemohol o žiadosti   sťažovateľa   rozhodnúť,   musí   byť   pričítaná   na   jeho   vrub   (mutatis   mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991, § 77).

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   mal   reálnu   možnosť   rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa vrátane doručovania písomného vyhotovenia uznesenia v lehote troch týždňov,   čo   by   z hľadiska   požiadaviek   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a konkrétnych   okolností daného prípadu bolo možné považovať ešte za akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu nedôsledný postup krajského súdu spočívajúci najmä v tom, že po vrátení spisu 26. augusta 2005 nenariadil termín neverejného zasadnutia ešte pred konaním hlavného pojednávania, ale tiež v tom, že pri odoslaní spisu najvyššiemu súdu 21. júla   2005   nevyhotovil   jeho   kópiu,   je   skutočnosťou,   v   dôsledku   ktorej   o žiadosti sťažovateľa nebolo rozhodnuté urýchlene.

Za   uvedeného   stavu   skutočnosť,   že   sťažovateľ   13.   septembra   2005   vzniesol nedôvodnú   námietku   zaujatosti   členov   senátu,   a tým   vyvolal   potrebu   rozhodovania najvyššieho súdu o tejto námietke, má už iba malý význam z hľadiska príčinnej súvislosti vo vzťahu ku vzniknutému následku. To isté platí aj o skutočnosti, že najvyšší súd musel 27. októbra 2005 vrátiť spis krajskému súdu bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, pričom spis musel byť 9. novembra 2005 opätovne predložený najvyššiemu súdu, odkiaľ sa vrátil po   rozhodnutí   o námietke   zaujatosti   až 12. decembra   2005,   ako   aj   o skutočností,   že   po rozhodnutí   o žiadosti   19.   decembra   2005   bolo   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia doručované až 27. decembra 2006.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o dôvodnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v požadovanej výške 50 000 Sk. Pritom prihliadol na intenzitu porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorá bola veľmi vysoká. Vychádzajúc zároveň aj   zo   zásady   spravodlivosti   dospel   k záveru   o primeranosti   tejto   sumy   (bod   2   výroku nálezu).  

Sťažovateľa   zastupoval v konaní advokát JUDr.   P.   M., ktorý   mu bol ustanovený uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   13/06-11   z 11.   januára   2006.   Za   právne   služby poskytnuté v tejto veci sťažovateľovi vyúčtoval advokát celkom sumu 6 815 Sk. V tejto sume je obsiahnutá odmena dvakrát 2 730 Sk za prevzatie a prípravu zastupovania vrátane porady   so   sťažovateľom   vo   väznici   a   za písomné   vyjadrenie,   ktorým   došlo   k úprave požadovaného   znenia   nálezu,   ďalej   dva   režijné   paušály   po   164   Sk,   cestovné   osobným motorovým vozidlom značky Škoda Octavia za cestu z V. (sídlo advokáta) do L. (sídlo väznice) a späť v sume 481 Sk a napokon strata času dvakrát 273 Sk. Advokát priložil k vyúčtovaniu   trov   právneho   zastúpenia   príslušné   doklady.   Ústavný   súd   považoval vyúčtovanie   advokáta   za   správne,   a preto   zaviazal   kanceláriu   ústavného   súdu   zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho advokáta čiastku 6 815 Sk a krajský súd nahradiť ústavnému súdu (body 3 a 4 výroku nálezu).

Požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať o žiadosti o prepustenie z väzby, nebolo možné vyhovieť, keďže v čase rozhodovania ústavného súdu krajský súd o tejto žiadosti už rozhodol (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. apríla 2006