znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 13/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., bytom B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 19 ods.   2, čl. 21 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Nc 46/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2002 doručená sťažnosť J. O., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa sťažuje na porušenie jeho   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného   života   zaručeného   v   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), na porušenie práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného v čl. 21 ods. 1 ústavy, na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Nc 46/98.  

Sťažovateľ uviedol, že 5. mája 1998 podal proti obchodnej spoločnosti M. M. B. M., spol. s r. o., so sídlom v Bratislave (ďalej len „odporca“), okresnému súdu návrh na vydanie predbežného   opatrenia,   na   základe   ktorého   by   bol   odporca   povinný   znášať   užívanie štvorizbového   bytu   č.   2   na   Šulekovej   ulici   č.   3   v Bratislave   sťažovateľom   až   do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 220/95. Okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   27.   mája   1998   uznesením   č.   k.   19   Nc   46/98-5 vyhovel. Po odvolaní odporcu však Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. septembra 1998 sp. zn. 20 Co 255/98 napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   o jeho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   do   podania   tejto   sťažnosti nerozhodol   a nevytýčil   ani   termín   ďalšieho   konania.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   i to,   že „nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava   I   nemôžem   užívať   môj   byt   na   Šulekovej   č.   3 v Bratislave,   v ktorom   mi   protiprávne   bráni   spoločnosť   M.   M.   B.   M.,   s.   r.   o.,   čím   sa porušuje čl. 21 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy“.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby „Ústavný   súd   dospel k záveru,   že na Okresnom súde Bratislava I v konaní č. 19 Nc 46/98-5 došlo k súdnym prieťahom   a zaväzuje   odporcu   k vyplateniu   250 000,–   Sk   navrhovateľovi   do   14   dní   od doručenia rozhodnutia“.

Sťažovateľ vzhľadom na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pred ústavným súdom, pričom k svojej žiadosti pripojil aj potvrdenie o svojich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a ďalšie doklady potvrdzujúce jeho sociálnu odkázanosť.

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v porušovaní   základných   práv   alebo slobôd (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Nc   46/98   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V napadnutom konaní sa sťažovateľ domáhal nariadenia predbežného opatrenia, na základe ktorého by bola obchodná spoločnosť M. M. B. M., spol. s r. o., povinná znášať užívanie štvorizbového bytu č. 2 na Šulekovej ulici č. 3 v Bratislave sťažovateľom až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 220/95.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal porušenie   jeho   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 19 ods. 2 ústavy a porušenie práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného v čl. 21 ods. 1 ústavy postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Nc   46/98 z dôvodu, že „nekonaním Okresného súdu Bratislava I nemôžem užívať môj byt (...)“, bolo treba   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   medzi   napadnutou nečinnosťou   okresného   súdu   a medzi   porušením   základného   práva   na   ochranu   jeho súkromia a práva na nedotknuteľnosť obydlia nie je relevantná priama súvislosť. Podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia okresnému súdu   totiž ešte nie je zaručený úspech,   a preto tvrdenie   sťažovateľa,   že nečinnosťou   súdu   malo dôjsť   k porušeniu   jeho základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   a čl.   21   ods.   1   ústavy,   je   zjavne neopodstatnené. Ústavný súd preto v tejto časti jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Predmetom   návrhu   je   aj   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 19 Nc 46/98 na nariadenie predbežného opatrenia (§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku) dochádza k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a okolností,   za ktorých   malo   dôjsť   k porušeniu   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a dohovoru, nemožno vyvodiť, že by namietané konanie na nariadenie predbežného opatrenia v danom prípade mohlo ukončiť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ podľa vlastných tvrdení nachádzal v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že základným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 100/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (III.   ÚS   62/01, II. ÚS 20/02).

Ústavný súd nahliadnutím do zapožičaných na vec sa vzťahujúcich spisov okresného súdu zistil, že obchodná spoločnosť M. M. B. M., spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, proti ktorej smeroval návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, nebola účastníkom konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14   C   220/95,   teda   v tomto   konaní o určenie   výlučného   nájomcu   bytu   a zrušenie   práva   spoločného   nájmu   k   bytu   sa nerozhodovalo   aj   o právach   a povinnostiach   menovanej   obchodnej   spoločnosti,   ale o právach a povinnostiach sťažovateľa a jeho bývalej manželky. Okrem toho z rozhodnutia Krajského   súdu   v Bratislave   z 15.   októbra   2003   č.   k.   12   Co   544/02-176,   ktorým   bol právoplatne potvrdený rozsudok okresného súdu z 15. mája 2002 č. k. 14 C 220/95-142, vyplýva,   že   sťažovateľ   už   v roku   1992 „trvale   opustil   spoločnú   domácnosť,   ktorú s navrhovateľkou viedli v 4-or izbovom byte na Šulekovej ul. č. 3 v Bratislave“, a preto mu už   v uvedenom   roku   zaniklo   právo   nájmu   k tomuto   bytu.   Sťažovateľ   sa   teda   v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Nc   46/98   domáhal   nariadenia   predbežného opatrenia k bytu, ku ktorému, ako to vyšlo najavo, už nemal právo nájmu a ani žiadny iný právny nárok, od ktorého by prípadne odvodil svoje užívacie právo, ktoré mienil daným predbežným opatrením zabezpečiť.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v predmetnom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   bez ďalšieho kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004