znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 13/00-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 10. júla 2001 v senáte zloženom   z predsedu   senátu   Daniela Švábyho a zo   sudcov   Štefana Ogurčáka   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatý podnet M. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. P. Z., Advokátska kancelária, K., ktorým namietala porušenie jej základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s rozhodovaním veci Okresného súdu v Poprade sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcej sa jej vypratania bytu na M. ul. v P. bez zabezpečenia bytovej náhrady, za účasti Krajského súdu v Prešove a mesta Poprad, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. 1 Co 131/97-49, ktorým potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   v Poprade   z 31.   októbra   1996   č.   k.   11 C 822/96-28 v časti týkajúcej sa povinnosti M. S. vypratať byt nachádzajúci sa na M. ul. v P. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, p o r u š i l   jej základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. apríla 2000   sp.   zn.   I.   ÚS   13/00   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   podnet   (ďalej   len   „návrh“)   M.   S.,   bytom   K.   (ďalej   len „navrhovateľka“), v časti, v ktorej navrhovateľka namietala porušenie jej ústavných práv podľa   čl. 19, čl. 20 ods.   1 a 3 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojitosti s rozhodovaním veci Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcej sa vypratania bytu na M. ul. v P. bez zabezpečenia bytovej náhrady.

Navrhovateľka   namietala,   že   rozhodnutie   súdu   nebolo   spravodlivé,   pretože   pri aplikácii   §   706   Občianskeho   zákonníka   sa   v jej   prípade   nenašli   žiadne   poľahčujúce okolnosti a musela sa z otcovho bytu (na M. ul. v P.), v ktorom si chcela riešiť svoju bytovú situáciu, vysťahovať bez poskytnutia bytovej náhrady.

Bytovému podniku, resp. mestu Poprad, vytýkala, že podal predmetnú žalobu na súd až v roku 1996, hoci mal vedomosť, že býva v otcovom byte od roku 1992, kedy žiadala o zmenu trvalého pobytu, resp. v marci 1996 aj o odkúpenie otcovho bytu.

Ďalej namietala spôsob, akým sa v jej prípade prihliadlo na skutočnosť, že deti dedili byt v K. po svojom otcovi. Tvrdila, že táto skutočnosť bola zneužitá na ujmu jej práv, pretože sa v tejto súvislosti uviedlo, že sa môže nasťahovať do bytu syna a že si svoj bytový problém môže riešiť v tomto byte bez poskytnutia bytovej náhrady. Avšak rozhodnutím súdu jej samej ani jej dcére v synovom byte „nič“ nevznikne. Považovala takéto bývanie za rovnako protiprávne, ako bolo považované za protiprávne jej bývanie v otcovom byte, a zároveň   otázkou   „v   prospech   koho   sa   otcov   byt   vypratal“   vyslovila   pochybnosť o legitímnosti postupu pri jej vyprataní z otcovho bytu.

K   prijatému podnetu   sa   písomne vyjadrili   JUDr.   I.   B.,   predseda   Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), a Ing. Š. K., primátor mesta Poprad (ďalej len „mesto Poprad“). Následne sa k ich vyjadreniam písomne vyjadril advokát JUDr. P. Z., ktorého navrhovateľka splnomocnila na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ďalej len „právny zástupca navrhovateľky“).

Krajský   súd   v   písomnom   vyjadrení   zo   4.   mája   2000   uviedol,   že   tvrdenia navrhovateľky   sú   právne   bezvýznamné   vo   vzťahu   ku   skutkovému   stavu   a právnemu posúdeniu veci, ku ktorým dospel odvolací súd v predmetnom konaní.

V tomto konaní bolo prejednávané odvolanie navrhovateľky (v pôvodnom konaní žalovanej) proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 822/96-28 z 31. októbra 1996, ktorým jej bolo uložené vypratať byt nachádzajúci sa v P. na M. ul. bez zabezpečenia bytovej náhrady.

Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, založené na správnom zistení skutkového stavu a správnom právnom posúdení veci.Navrhovateľka žila v byte na M. ul. od roku 1992, kedy sa do tohto bytu, ktorého nájomcom   bol   jej   otec,   nasťahovala   v dôsledku   rozporov   a problémov   vo   svojom manželstve. Otec navrhovateľky zomrel 21. januára 1994. V tom čase bola navrhovateľka spoločnou nájomníčkou a členkou družstva, pokiaľ ide o byt nachádzajúci sa v P. na T. ul., kde bývala pred odchodom do bytu na M. ul. v P..

V čase smrti svojho otca 21. januára 1994 nemohla navrhovateľka splniť podmienky prechodu nájmu bytu podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka so zreteľom na to, že mala vlastný byt v P. na T. ulici. Podobne nemohli splniť túto podmienku prechodu nájmu ani jej deti ako spolužijúce osoby, ktoré mali len odvodené práva bývania v byte na M. ul. v P., a to od navrhovateľky – svojej matky so súhlasom ich starého otca.

Preto   rozhodnutia   súdov   oboch   stupňov   sú   vecne   správne   a v závislosti   od   toho krajský súd navrhol podnet navrhovateľky zamietnuť.

Mesto Poprad v písomnom vyjadrení z 9. mája 2000 uviedlo, že v konaní vedenom na okresnom súde   pod sp. zn. 11 C 822/96 týkajúcom sa ochrany vlastníckych práv – vypratanie bytu postupovalo mesto Poprad v súlade s platnými normami. Zo strany mesta Poprad   nedošlo   k porušeniu   zákona.   Okresný   súd   vykonal   dôkladné   dokazovanie   a na základe toho aj rozhodol. Skutočnosti, ktoré sú uvedené v podnete, sú osobné vyjadrenia navrhovateľky nezodpovedajúce nášmu právnemu poriadku.

Právny   zástupca   navrhovateľky   sa   v   písomnom   vyjadrení   zo   7.   júna   2000 k uvedeným stanoviskám krajského súdu a mesta Poprad vyjadril tak, že „po preštudovaní zaslaného materiálu sa k danej veci nevyjadrujem a rozhodnutie ponechávam na súd“.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde za účelom ďalšieho objasnenia predmetnej veci nariadil ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 12. decembra 2000, 19. júna 2001 a 10. júla 2001.

Na pojednávaní navrhovateľka uviedla, že nebolo zakázané nasťahovať sa do bytu jej otca, že si nie je vedomá toho, že by tým niečo porušila. V byte otca nebývala prechodne, napr. na tri dni alebo týždne, ale natrvalo. Skutočnosť, že deti dedili po svojom otcovi byt, bola proti nej zneužitá. Na pojednávaní v Poprade jej bolo povedané, že si má svoju bytovú situáciu   riešiť   bez   toho,   aby   jej   museli   dať   náhradný   byt.   Povedala   im,   že   sa   jej   vidí nespravodlivé, keď má podanú žiadosť o byt, aby ju z tohto bytu dali jednoducho von, ale odmietli   to   s tým,   že   jej   syn   má   byt.   Tvrdila,   že   mala   nárok   na   ochranu,   aby   sa nevysťahovala bez zabezpečenia náhradného primeraného bytu. Bola presvedčená, že ich zákon bude nejako chrániť, aby sa nemusela z tohto bytu jednoducho vysťahovať na ulicu. Byt opustila 18. júna 1999 na základe exekúcie. Tvrdila, že sa zasiahlo do jej rodinného života aj preto, že jej maloletá dcéra veľmi ťažko znášala, že sa musela nasťahovať do bytu v K. po jej bývalom manželovi, ktorý sa v tomto byte obesil. Dcéra odmietala v tomto byte zostávať, utekala jej z domu, mnohokrát sama alebo spolu prespávali u známych. Dcéra „ešte aj teraz plače, poďme domov, urobme niečo, ja tu nechcem byť. Ja ju ukľudňujem, že nikto ťa nepríde strašiť, že ocko ťa mal rád. Neviem, či to po právnej stránke bude stačiť, ale moja dcéra veľmi trpí.“ Navrhovateľka uviedla, že je   zamestnaná stále na tom istom mieste   –   ako   sanitárka   v   nemocnici   v P.   a   býva   spolu   s   dcérou   a   synom   v   jeho jednoizbovom byte v K..

Právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní uviedol, že konanie pred ústavným súdom   sa   začalo   na   podnet   navrhovateľky   po   právoplatnom   skončení   konania   pred všeobecnými   súdmi,   ktoré   boli   kompetentné   v   tejto   veci   konať.   V   tomto   konaní   boli porušené   ústavné   práva   navrhovateľky,   pretože   samotný   proces   podľa   jeho   názoru neprebiehal v súlade s ústavou. Neboli brané do úvahy jej tvrdenia a situácia, v akej sa nachádzala v tom čase, keď prebiehalo konanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo odvolacím súdom. V tejto situácii, o ktorej mesto Poprad vedelo, navrhovateľka nebola jeden mesiac alebo jeden rok, ale dlhodobo. Právny zástupca navrhovateľky kvalifikoval situáciu, do ktorej sa navrhovateľka dostala, a samotný výsledok, že bolo rozhodnuté o jej vyprataní bytu bez bytovej náhrady, ako porušenie jej ústavných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy.

Zástupca krajského súdu na pojednávaní uviedol, že k neprípustnému zasahovaniu do súkromného a rodinného života navrhovateľky nedošlo, a to z dôvodu, že navrhovateľka nesplnila   zákonné   podmienky   na   prechod   nájmu,   lebo   po   smrti   svojho   otca   sa v nasledujúcom   období   v byte   zdržiavala   protiprávne.   V   čase   rozhodovania   nebola navrhovateľka zapísaná v poradovníku, ale v miestnom zozname uchádzačov o byt, kde prakticky   nič nebráni tomu,   aby na základe   žiadosti   občana bol takýto   občan   do   tohto miestneho zoznamu uchádzačov o byt zapísaný. Pokiaľ ide o skutkové zistenia odvolacieho súdu, tie boli v čase rozhodovania také, že navrhovateľke svedčil nájomný vzťah k inému bytu,   konkrétne   išlo   o   byt,   ktorý   mala   v   spoločnom   nájme   so   svojím   manželom.   To znamená, že nemohla splniť podmienky prechodu nájmu predmetného bytu v čase smrti svojho otca. Podmienky na poskytnutie bytovej náhrady navrhovateľke splnené neboli. Súd prvého   stupňa   aj   odvolací   súd   skúmali   vec   aj   z hľadiska   §   3   Občianskeho   zákonníka a nezistili   žiadne   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   by   mal   v prípade navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady. Boli toho názoru, že v predmetnom   byte   sa   navrhovateľka   zdržiavala   bez   právneho   dôvodu,   teda   v   podstate protiprávne, a pokiaľ ide o jej konkrétnu bytovú situáciu, boli toho názoru, že sa do nej dostala vlastnou vinou tými úkonmi, ktoré nasledovali po smrti jej otca a v ktorých treba vidieť isté v podstate špekulatívne konanie smerujúce k tomu, aby získala byt pôvodne patriaci   otcovi,   a   vlastne   bez   akýchkoľvek   primeraných   dôvodov   sa   navrhovateľka spoliehala na to, že sa jej to skutočne aj podarí. O špekulatívnosti jej konania svedčí aj dohoda,   ktorú   uzavrela   v   roku   1995   so   svojím   (bývalým)   manželom,   ktorou   sa   bez akýchkoľvek náhrad, bez nejakých dojednaní, vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného nájmu. Za týchto okolností nie sú splnené podmienky na to, aby bolo možné kvalifikovať, že v prípade navrhovateľky došlo k porušeniu jej ústavných práv alebo práv chránených ústavou, a preto zástupca krajského súdu navrhol, aby jej návrh bol zamietnutý.

Zástupkyňa   mesta   Poprad   na   pojednávaní   uviedla,   že   nedošlo   k zasahovaniu   do súkromného   a rodinného   života   navrhovateľky.   Práve   konaním   navrhovateľky   došlo k zasahovaniu do vlastníctva mesta, a to tým, že neoprávnene užívala byt napriek tomu, že vedela,   že   je   užívateľkou   družstevného   bytu   a že   čestným   prehlásením   u notára   sa 6. februára 1995 majetkovo vyporiadava s týmto bytom. Možno predložiť potvrdenie, že Bytové stavebné družstvo v Poprade 6. marca 1995 na svojom zasadnutí prejednalo žiadosť členky M. S. a I. Č. k výmene bytu; I. Č z tohto dôvodu navrhli vypočuť ako svedkyňu. Navrhovateľka sa už vopred vzdala bytu, teda vedela, že dôjde k výmene bytu; mala právo na užívanie bytu, ktorého sa vzdala. K prechodu nájmu bytu na navrhovateľku skutočne nedošlo, táto podmienka nebola splnená. Mesto Poprad eviduje 900 žiadostí o pridelenie komunálnych bytov a postupuje v každom prípade v súlade so zákonom. Mesto sa domáha ochrany svojich vlastníckych práv s tým, že proti tomu, kto neoprávnene užíva byt, mesto postupuje v súlade so zákonom. Nelegalizuje sa taký   stav, keď sa niekto neoprávnene nasťahoval do bytu, ani jeden takýto prípad sa nestal. Navrhovateľke sa vyšlo v ústrety tým, že evidujú jej žiadosť, avšak, žiaľ, bytová situácia je taká, aká je. Mesto Poprad chránilo svoje   vlastníctvo   a   ako   vlastník   postupovalo   v   súlade   so   všetkými   platnými   právnymi normami   a   v   súlade   s   ústavou.   K   porušeniu   obydlia   dôjde,   keď   je   urobené   niečo protizákonné; navrhovateľka mala obydlie v družstevnom byte. Keď vyporiadala vzťah s bývalým   manželom,   musela   rátať   s   tým,   že   nebude   mať   tento   byt,   neznalosť   zákona neospravedlňuje; vyporiadanie mohla riešiť aj tým, že trojizbový byt mohla vymeniť za dva jednoizbové byty. V čase smrti, keď aj žila v spoločnej domácnosti (so svojím otcom), mala vlastný   byt.   Aj   podľa   Občianskeho   zákonníka   nie   je   potrebné   zabezpečiť   inú   bytovú náhradu vtedy, keď osoba má vlastný byt. Mesto ako vlastník sa preto podľa čl. 20 a 21 ods. 3 ústavy domáhalo ochrany svojich práv tým, že predmetný byt vypratalo.

II.

Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložili účastníci konania, ako aj z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 822/96 možno skutkový stav zhrnúť nasledovne:

Navrhovateľka, matka dvoch detí, syna V., narodeného 15. septembra 1979, a dcéry M., narodenej 4. apríla 1982, je zamestnaná ako sanitárka v nemocnici v P., v meste, v ktorom   prakticky   bez   prerušenia   žila   a   bývala   s   rodinou,   naposledy   podľa   evidencie o trvalom   pobyte   na   adrese   T.   v   trojizbovom   družstevnom   byte,   ku   ktorému   jej   počas manželstva s V. S. vzniklo právo spoločného nájmu a spoločné členstvo v družstve.

V septembri 1991 odišla s osobnými vecami a v júni 1992 aj s časťou nábytku z tohto bytu v dôsledku manželských nezhôd a nasťahovala sa spoločne s maloletými deťmi k svojmu otcovi Ľ. S., narodenému v roku 1909, ktorý ako nájomca býval v dvojizbovom obecnom byte na M. ul. v P.. So svojím otcom, ktorý bol dlhodobo chorý a o ktorého sa z tohto dôvodu navrhovateľka starala, začala viesť v tomto byte spoločnú domácnosť, a to až do jeho smrti 21. januára 1994.

Rozsudkom   okresného   súdu   zo   14.   októbra   1994   č.   k.   11   C   91/94-42,   ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7. novembra 1994, bolo manželstvo navrhovateľky na základe jej   návrhu   rozvedené   a   maloleté   deti   boli   zverené   do   jej   výchovy.   Okresný   súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že „výčitky odporcu (manžela navrhovateľky) presiahli primeranú,   slušnú   formu,   boli   hrubé,   nezriedka   sa   odporca   i agresívne   správal   voči navrhovateľke“.

Dňa 6. februára 1995 rozvedení manželia uzavreli dohodu o ďalšom nájme bytu na T. ul. v P. tak, že naďalej ho bude užívať ako nájomca bývalý manžel navrhovateľky. Bývalý manžel tento byt neskôr vymenil za jednoizbový družstevný byt v K..

Bývalý   manžel   dňa   1.   augusta   1995   zomrel. Z uznesenia   okresného   súdu   zo 14. marca 1996 č. k. 3D 1081/95-14, D not 366/95, ktorým bolo rozhodnuté v dedičskej veci po nebohom V. S., naposledy bytom K., vyplýva, že poručiteľ zomrel bez zanechania závetu ako rozvedený a že k dedeniu po ňom sú povolaní dedičia zo zákona v I. skupine, a to   jeho deti   mal.   V.   S.   a mal. M.   S.   v rovnakých   podieloch.   Súd týmto   rozhodnutím schválil dohodu o vyporiadaní dedičstva uzavretú medzi dedičmi, podľa ktorej o. i. členský podiel poručiteľa v Okresnom stavebnom bytovom družstve v Poprade spolu so zostatkovou hodnotou družstevného bytu v sume 16.173,76 Sk nadobudol maloletý V. S..

Z nájomnej zmluvy z 25. júna 1996 vyplýva, že družstevný byt v K., ktorý maloletý nadobudol   po   svojom   otcovi,   pozostáva   z 1   izby   o podlahovej   ploche   33,46   m2. Navrhovateľka   predmetný   byt z dôvodu   riešenia   finančnej   situácie   svojej   rodiny   začala prenajímať.

Po smrti otca sa navrhovateľka usilovala o doriešenie svojho bývania v byte na M. ul. v P., najmä o prihlásenie sa k trvalému pobytu na tejto adrese.

Na jej žiadosť o súhlas k trvalému pobytu primátor mesta Poprad listom z 19. júla 1995 odpovedal, že po oboznámení sa so spisovým materiálom, ktorý je evidovaný na Mestskom úrade v Poprade, nie je možné zaujať jednoznačný právny záver, pretože naďalej nie je zrejmé to, či na ňu prešiel nájom predmetného bytu podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka po smrti jej otca. V závere listu sa uvádza, že v prípade, že „preukážete prechod nájmu v zmysle citovaného zák. ust., nebude žiaden problém vykonať formálny prechod nájmu bytu na Vás.“

V liste   zo   4.   augusta   1995   Mestský   úrad   v   Poprade   navrhovateľke   oznámil,   že z predložených   dôkazov zistili,   že   „ste prestali byť nájomkyňou družstevného bytu dňa

6. februára 1995, teda až po smrti Vášho otca Ľ. S.– nájomcu predmetného bytu. V čase smrti ste boli nájomkyňou iného bytu, a preto na Vás neprešiel nájom k bytu, ktorý sa nachádza v P. na M. ul. v zmysle § 706 ods. 1 OZ“.

Upozornením   z   9.   júla   1996   Mestský   bytový   podnik   v   Poprade   upozornil navrhovateľku na povinnosť uvoľniť a odovzdať byt na M. ul., ktorý užíva neoprávnene.

Navrhovateľka na toto upozornenie odpovedala listom z 31. júla 1996, v ktorom uviedla o. i., že je rozvedená, živiteľka dvoch maloletých detí, vlastný byt nemá, a preto nemôže byt uvoľniť.

Mestský úrad v Poprade v liste z 10. septembra 1996 navrhovateľke oznámil, že v súlade s čl. II všeobecne záväzného nariadenia mesta Poprad č. 5/95, ktorým sa stanovujú zásady   prideľovania   komunálnych   bytov   v meste   Poprad,   bola   jej   žiadosť   prerokovaná v Bytovej komisii pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad dňa 3. septembra 1996 a že navrhovateľku zapisujú do miestneho zoznamu uchádzačov o nájom bytu pod číslom 67/96. Zároveň   bola   navrhovateľka   upozornená,   že   v súlade   s vyššie   uvedenými   právnymi normami (t.   j.   Občianskym zákonníkom, Bytovým   zákonom   č.   189/92   Zb.   a uvedeným všeobecne záväzným nariadením mesta Poprad) mesto dáva uvoľnené byty do nájmu podľa poradovníka   schváleného   dňa   12.   júla   1995   a že   jej   preto   nemôže   byť   pridelený   byt, v ktorom teraz býva. Zároveň bolo navrhovateľke odporučené, aby si vzhľadom na veľmi nepriaznivú   situáciu   v oblasti   prenajímania   mestských   bytov   hľadala   možnosti   nájmu i u iných vlastníkov bytových priestorov.

Primátor mesta Poprad listom z 19. septembra 1996 oznámil navrhovateľke, že berie na vedomie jej odmietnutie dobrovoľne uvoľniť predmetný komunálny byt s tým, že svoju príspevkovú organizáciu Mestský bytový podnik v Poprade usmernil, aby v predmetnej veci požiadal príslušný súd o nariadenie vypratania bytu.

Na   základe   žaloby   Mestského   bytového   podniku   v   Poprade   z   30.   augusta   1996 o vypratanie navrhovateľky z bytu na M. ul. v P., pozostávajúceho z 2 izieb a príslušenstva, bez pridelenia akejkoľvek bytovej náhrady okresný súd rozsudkom z 31. októbra 1996 č. k. 11 C   822/96-28   uložil   navrhovateľke,   v   procesnom   postavení   ako   žalovaná,   povinnosť vypratať predmetný byt do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa 31. októbra 1996 uviedla, že navrhovateľka je vedená v poradovníku Mestského úradu v Poprade ako uchádzačka o pridelenie bytu. Navrhovateľka počas výsluchu ako účastníčka konania podľa § 131 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predložila súdu rovnopis oznámenia Mestského úradu v Poprade z 10. septembra 1996 o zápise uchádzača o nájom bytu do miestneho zoznamu, ktorý tvorí súčasť spisu okresného súdu na č. l. 21. Navrhovateľka   k   tomu   uviedla,   že   má   dlhodobo   podanú   žiadosť   o   pridelenie   bytu   v Poprade, pričom až rozhodnutím Mestského zastupiteľstva mesta Poprad dňa 3. septembra 1996   bola   zapísaná   do   miestneho   zoznamu uchádzačov   o   nájom   bytu.   Toto   vyjadrenie okresný súd uviedol aj v rozsudku z 31. októbra 1996.

Na   základe   odvolania   navrhovateľky   podaného   proti   celému   výroku   rozhodnutia okresného súdu vo veci samej krajský súd rozsudkom z 29. októbra 1997 č. k. 1 Co 131/97-49 rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol.

Obidva súdy založili svoje rozhodnutie na ustanovení § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého   „ak   nájomca   zomrie   (...),   stávajú   sa   nájomcami   (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci (...), ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt“.

Na základe vykonaného dokazovania oba súdy mali preukázané, že byt na M. ul. v P. je vo vlastníctve mesta Poprad ako obecný byt, ktorého nájomcom bol otec navrhovateľky, a že navrhovateľka v predmetnom byte žila najneskôr od roku 1992, kedy sa tam v dôsledku rozporov v manželstve presťahovala spoločne s maloletými deťmi a odkedy v ňom viedla spoločnú domácnosť so svojím otcom, o ktorého sa aj starala. Podľa názoru oboch súdov však   navrhovateľka   pre   nadobudnutie   predmetného   bytu   z   hľadiska   prechodu   nájmu nesplnila ďalšiu podmienku uvedenú v § 706 ods. 1 prvej vete Občianskeho zákonníka, a to aby   nemala   vlastný   byt,   pretože   naďalej   bola   nájomníčkou   družstevného   bytu nachádzajúceho sa v P. na T. ul., ohľadne ktorého uzavrela dohodu o ďalšom nájme bytu v prospech bývalého manžela až 6. februára 1995, teda viac ako rok po smrti svojho otca. Pokiaľ ide o deti navrhovateľky, súdy konštatovali, že taktiež nespĺňajú podmienku pre prechod   nájmu predmetného   bytu z dôvodu,   že maloleté deti   žili v predmetnom   byte v spoločnosti svojej matky, ktorá tiež zabezpečovala ich výživu, a preto nešlo o osoby, ktoré by sa starali o spoločnú domácnosť pôvodného nájomcu alebo by boli na neho odkázané výživou. Oba súdy teda dospeli k záveru, že navrhovateľka po smrti svojho otca užíva predmetný byt neoprávnene, a preto na návrh žalobcu jej uložili povinnosť vypratať ho do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa   názoru   okresného   súdu   navrhovateľka   má   možnosť   riešiť   svoju   bytovú situáciu bytom v K., ktorý zdedil jej maloletý syn, a preto aj prípadnú otázku náhradného bývania v danom prípade považoval za nedôvodnú. Krajský súd sa o tejto časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezmienil a nezaujal ani žiadne stanovisko k otázke bytovej náhrady.

Dovolanie   navrhovateľky   opierajúce   sa   o   nedostatok   spôsobilosti   Mestského bytového   podniku   v   Poprade   byť   účastníkom   konania,   ktoré   podala   proti   rozhodnutiu krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 28. júla 1998 sp. zn. 2 Cdo 54/98 odmietol ako neprípustné bez preskúmania správnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu   s   poukazom   na   to,   že   bývalý   Mestský   bytový   podnik   v Poprade ako obecný podnik založený mestom Poprad bol právnickou osobou, a teda bol spôsobilým   byť   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania.   Najvyšší   súd   uviedol,   že spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka predstavujúcej hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci, nedostatok ktorej vedie k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím, a že v tomto štádiu konania neskúmal, či mestský bytový podnik bol vo veci aktívne legitimovaný, pretože existencia či neexistencia tohto hmotnoprávneho vzťahu účastníka k veci nie je relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b) OSP.

Mesto   Poprad   podalo   proti   navrhovateľke   návrh   na   začatie   exekúcie   vyprataním bytu. Proti   upovedomeniu   súdneho   exekútora   o začatí   exekúcie   vyprataním   bytu z 23. februára   1999   navrhovateľka   v procesnom   postavení   ako   povinná   osoba   podala námietky s odôvodnením, že „tu nemá kde s mal. dcérou sa vysťahovať, pretože syn, ktorý je plnoletý a má družstevný byt, si nepraje jej bývanie v tomto byte“. Uznesením z 10. mája 1999 č. k. Er. 2012/98-15 okresný súd tieto námietky povinnej proti exekúcii zamietol s odôvodnením, že „sa týkajú hmotnoprávneho nároku povinnej osoby, ktorý mala uplatňovať v pôvodnom   konaní   a na   ktorý   nie   je   možné   v exekučnom   konaní   žiadnym   spôsobom prihliadať“. Podľa poučenia tohto uznesenia odvolanie proti nemu nie je možné podať. Dňa 21. mája 1999 súdny exekútor vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie vyprataním predmetného bytu bez poskytnutia bytovej náhrady, ktorej termín určil na 18. jún 1999, kedy sa exekúcia aj uskutočnila.

Rozhodnutím z 8. júla 1999 č. j. 5214/388-OB, PMS 237/375-OB primátor mesta Poprad určil nájomkyňu A. S., trvale bytom P., na uzatvorenie zmluvy o nájme bytu na uvoľnený byt na adrese M. ul. na základe jej žiadosti z 24. júna 1999 vedenej pod č. j. PMS 237/375-OB a odporúčania Bytovej komisie pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad zo 6. júla 1999 s tým, že uvoľnený 1-izbový byt na M. ul. v P. bude ponúknutý v súlade so záujmami mesta rodine M. – asanantom z Továrenskej štvrte. V žiadosti A. S. z 24. júna 1999 sa uvádza, že opatruje 82-ročného otca, ktorého vek, ako aj zdravotný stav si už vyžadujú trvalú opateru, čo v jednoizbovom byte je veľmi sťažené a komplikované. V snahe riešiť   túto   situáciu   pokúšala   sa   o   výmenu   bytu   prostredníctvom   inzerátov,   ako   aj rokovaniami s neplatičmi prevzatím ich záväzkov, avšak bez úspechu. Preto žiada o pomoc pri sprostredkovaní výmeny jej 1-izbového bytu za 2-izbový.

Rozhodnutím z 11. augusta 1999 č. j. 6249/437-OB primátor mesta Poprad určil nájomcu G. H. s manželkou, trvale bytom P., na uzatvorenie zmluvy o nájme bytu na uvoľnený byt na adrese M. ul., P. na základe žiadosti menovaného o nájom bytu evidovanej pod č. 59/96, uznesenia Mestskej rady v Poprade č. 3/1998 z 24. marca 1998 a odporúčania Bytovej komisie   pri Mestskom zastupiteľstve mesta Poprad zo 6. júla 1999. V žiadosti menovaného z 19. júna 1996 sa uvádza, že spolu s manželkou a synom (rok narodenia 1995) bývajú zatiaľ u jeho starej matky, kde býva dohromady 18 ľudí v 2-izbovom byte, kde už niet pomaly ani kde spávať. Nakoľko syn je chorý, nutne potrebujú samostatný byt zo zdravotných a hygienických dôvodov.

Navrhovateľka v súčasnosti býva s dcérou a synom v jeho jednoizbovom byte v K.. Jej   žiadosť   o   nájom   bytu   je   evidovaná   v   miestnom   zozname   uchádzačov   o nájom komunálneho bytu vedeného Mestským úradom v Poprade pod pôvodným číslom 67/1996. V čase, keď jej žiadosť bola zapísaná do uvedeného miestneho zoznamu, sa mesto Poprad riadilo všeobecne záväzným nariadením č. 5/1995, ktorým sa stanovujú zásady prideľovania komunálnych bytov v meste Poprad.

Z čl. II tohto všeobecne záväzného nariadenia vyplýva, že občan mesta za účelom riešenia svojich bytových problémov má právo podať v písomnej forme a s odôvodnením žiadosť o pridelenie komunálneho bytu na Mestskom úrade v Poprade, ktorý po vyplnení príslušného dotazníka a preverení žiadateľom uvedených informácií žiadosť predkladá na posúdenie bytovej komisii. Bytová komisia preverí opodstatnenosť každej žiadosti podľa kritérií   uvedených   v   tomto   nariadení.   Vlastník   bytového   fondu   na základe   odporúčania bytovej komisie žiadosť o pridelenie bytu do 30 dní akceptuje ako opodstatnenú alebo ju zamietne.   Podľa   kritérií   pre   pridelenie   komunálneho   bytu   uvedených   v   čl.   III   tohto všeobecne záväzného nariadenia žiadateľ o pridelenie komunálneho bytu musí spĺňať jednu z nasledujúcich podmienok: a) je sociálne odkázaný a nemá pridelený komunálny byt, nemá vlastný byt, rodinný dom, družstevný byt a nie je stavebníkom rodinného domu, b) býva v zdravotne   závadnom   byte,   c)   bolo   mu   rozhodnutím   súdu   zrušené   právo   užívať   byt   po rozvode manželstva. Žiadateľ musí mať trvalé bydlisko v meste Poprad. Tieto kritériá sú posudzované vo vzájomnej súvislosti. Vo výnimočných prípadoch možno akceptovať aj žiadosť,   ktorá   nespĺňa   uvedené   kritériá,   a   to   po   preverení   bytovou   komisiou   a   po   jej prerokovaní   v   mestskej   rade.   Ak   medzi   dvoma   alebo   viacerými   žiadateľmi   dôjde   k nerozlíšiteľnosti   kritérií,   rozhoduje   dátum   podania   žiadosti.   Pri   posudzovaní   žiadosti v bytovej   komisii   sa   prihliada   na   nasledovné   kritériá:   celkový   počet   osôb,   o   ktoré   sa žiadateľ   stará,   veľkosť   úžitkovej   plochy   bytu   pripadajúcej   na   1   osobu,   stav   žiadateľa (ženatý,   rozvedený),   technický   stav   a   vybavenosť   terajšieho   bytu,   sociálna   odkázanosť žiadateľa, schopnosť žiadateľa riadne platiť poplatky za byt, primeranosť nárokov žiadateľa na   veľkosť   požadovaného   bytu.   Z   čl.   IV   tohto   všeobecne   záväzného   nariadenia   ďalej vyplýva,   že   po   preverení   a   odporúčaní   bytovou   komisiou   predloží   príslušné   oddelenie mestského   úradu   mestskej   rade   menný zoznam   žiadateľov,   ktorí   majú byť zaradení   do poradovníka.   Mestská   rada   odporučí   primátorovi   mesta   na   schválenie   žiadateľov   na zaradenie do poradovníka.

III.

Predmetným   návrhom   navrhovateľka   namietala   porušenie   jej   základných   práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1 ústavy. Toto porušenie   videla   v skutočnosti,   že   bola   nútená   spolu   s maloletou   dcérou   vypratať   byt, ktorého nájomcom bol jej otec, s ktorým až do jeho smrti žila spolu s deťmi v spoločnej domácnosti, nachádzajúci sa na M. ul. v P., bez zabezpečenia bytovej náhrady v čase, kedy nemala iný byt a bola z tohto dôvodu   vedená v miestnom zozname uchádzačov o nájom komunálneho bytu   mesta   Poprad.   V tejto   súvislosti   sa   domáhala   ústavnej   ochrany   pred zasahovaním do jej súkromného a rodinného života a do jej obydlia postupom mesta Poprad ako   vlastníka   bytu   a rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   predovšetkým   krajského   súdu, ktorý o tomto vyprataní rozhodol s konečnou platnosťou.

Tak mesto Poprad, ako aj krajský súd tieto námietky odmietli ako neodôvodnené.

Podľa čl. 19 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti (...) (ods. 1). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (ods. 2).

Podľa čl. 20 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje (ods. 1). Vlastníctvo zaväzuje.   Nemožno   ho   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými záujmami chránenými zákonom (ods. 3 prvá a druhá veta).

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku (...).

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

K   otázke rozsahu právomoci ústavného súdu

1.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd,   ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Vychádzajúc z nich ústavný súd   predovšetkým skúmal, či a v akej   miere   navrhovateľkou   napadnuté rozhodnutia   všeobecných   súdov   spadajú   do pôsobnosti označených článkov ústavy, či ich možno považovať za zásah do základných práv   navrhovateľky   a či   v kladnom   prípade   je   možné   tento   z ústavného   hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základného práva.

Osobitne pritom posudzoval rozsudok krajského súdu, najmä z toho hľadiska, či ako odvolací   súd,   ktorý   nebol   obmedzený   rozsahom   preskúmania   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa   napadnutého   odvolaním   navrhovateľky   a   rozhodoval   o   všetkých   skutkových a právnych otázkach veci, uviedol pre svoje rozhodnutie relevantné a dostatočné dôvody.

Namietané porušenia základných práv ústavný súd ďalej posúdil aj s prihliadnutím na   obsah   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   822/96   a písomného   materiálu,   ktorý ústavnému súdu predložili účastníci v tomto konaní, tak ako je uvedený v časti II tohto odôvodnenia. Tvrdenia účastníkov obsiahnuté v ich písomných alebo ústnych vyjadreniach a stanoviskách ústavný súd napokon posúdil vo svetle celej prerokovanej veci vymedzenej uznesením o prijatí podnetu navrhovateľky na konanie.

2.   Navrhovateľka   v   podnete,   ktorý   ústavný   súd   prijal   na   konanie,   výslovne nenamietala   aj   porušenie   čl.   21   ods.   3   ústavy   (ochrana   obydlia),   jednako   ale uvádzala skutkové tvrdenia, ktoré sa vo svojej podstate tohto článku týkali a ktoré navrhovateľka spojila o. i. s čl. 19 ods. 2 ústavy (ochrana súkromného a rodinného života). Ústavný súd v uznesení o prijatí podnetu na konanie vymedzil jeho predmet vecným pomenovaním bez toho, aby súčasne vo výroku uznesenia špecifikoval tie články ústavy, vo vzťahu ku ktorým predmetný podnet s ohľadom na uvádzaný skutkový základ prijal na konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že jeho právomoc sa vzťahuje na každú vec   týkajúcu   sa   výkladu   a aplikácie   ústavy,   ktorá   je   mu   predložená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   za   podmienok   ustanovených   v   ústave   a   zákone   o   ústavnom   súde. Navrhovateľka tieto podmienky splnila, čo ústavný súd už konštatoval v uznesení o prijatí jej podnetu na konanie.

Návrh,   ktorým   sa   začína   konanie pred   ústavným súdom   v obdobných   prípadoch, akým je prípad navrhovateľky, je charakterizovaný skutočnosťami, ktoré sú v ňom uvedené, a nie iba právnymi dôvodmi alebo tvrdeniami, o ktoré sa opiera. S ohľadom na zásadu iura novit curia sa ústavný súd nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania. Nemôže sa preto vzdať posúdenia návrhu podľa článku ústavy alebo jeho odseku len preto, že ho navrhovateľ výslovne   neoznačil.   Tým   viac   tak   nemôže   urobiť,   ak   systematika   ústavy   nevyžaduje nevyhnutne taký výklad, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda (PL. ÚS 43/95).

Zložitosť modernej spoločnosti robí čoraz ťažším oddeľovať od seba situácie, ktoré sú vnútorne spojené. Týka sa to aj mnohých základných práv, ktoré z takýchto   situácií jednotlivcom vyplývajú, bez ohľadu na to, či patria medzi občianske a politické práva alebo hospodárske a sociálne práva.

Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami   sa   zaručuje   ochrana   súkromia   v rôznych   životných   situáciách.   Do   sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý   zároveň   zasiahnuť   aj   do   súkromného   a rodinného   života   jednotlivca.   Podľa okolnosti   konkrétnej   veci   sa   ten   istý   zásah   môže   teda   dotknúť   tak   práva   na   ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

V danej veci sa skutkové tvrdenia obsiahnuté v návrhu očividne úzko dotýkali nielen súkromného   a rodinného   života   navrhovateľky,   ale   aj   ochrany   jej   obydlia.   Aj   právny zástupca   navrhovateľky   kvalifikoval   situáciu,   do   ktorej   sa   navrhovateľka   dostala, a skutočnosť, že bolo rozhodnuté o jej vyprataní bytu bez bytovej náhrady, ako porušenie jej ústavných práv tak podľa čl. 19 ods. 2, ako aj čl. 21 ods. 3 ústavy. Preto v právomoci ústavného   súdu   bolo   posúdiť   skutkový   základ,   o ktorý   sa   prijatý   podnet   navrhovateľky opieral, spolu s pôvodne označenými článkami aj podľa čl. 21 ods. 3 ústavy.

K   namietanému porušeniu čl. 19 ods. 2 a   čl. 21 ods. 3 v   spojení s   čl. 41 ods. 1 ústavy

1. Z hľadiska čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy ústavný súd skúmal, či namietané skutočnosti, najmä rozhodnutie krajského súdu, možno považovať za zasahovanie orgánmi verejnej moci a územnej samosprávy do   základných   práv navrhovateľky, ktoré jej tieto články zaručujú, t. j. do jej práva na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   z 29. októbra 1997   konštatoval,   že navrhovateľka „nesplnila pre nadobudnutie predmetného bytu z hľadiska prechodu nájmu (...) podmienku uvedenú v § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvá veta, a to aby nemala vlastný byt“, nakoľko bola „naďalej nájomkyňou družstevného bytu nachádzajúceho sa v P. na ul. T.“, ohľadom ktorého „uzavrela dohodu o ďalšom nájme bytu v prospech bývalého manžela až 6. 2. 1995, teda viac ako rok po smrti svojho otca“. Ani pokiaľ ide o maloleté deti navrhovateľky, krajský súd nezistil „taký (ich) kvalifikovaný vzťah (...) k pôvodnému nájomcovi, v dôsledku ktorého by bolo možné uzavrieť, že došlo k prechodu nájmu bytu na ne“.

Krajský súd teda posudzoval splnenie tejto podmienky „nemať vlastný byt“ ku dňu smrti nájomcu bytu. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dôvody, ktoré krajský súd uviedol, nemožno toto jeho posúdenie spochybniť.

Navrhovateľka sa však dovolala ústavnej ochrany z dôvodu, že „rozhodnutie súdu nebolo   spravodlivé,   pretože   sa   musela   z otcovho   bytu   v P.   vysťahovať   bez   poskytnutia bytovej   náhrady“,   a nie   preto,   že   všeobecné   súdy   neposúdili   zákonný   prechod   nájmu k predmetnému bytu na ňu alebo na jej deti. Navrhovateľka v tejto súvislosti uviedla, že nebolo   zakázané   nasťahovať   sa   do   bytu   jej   otca,   v ktorom   spolu   s deťmi   nebývala prechodne, ale od roku 1992 natrvalo, o čom malo mesto vedomosť. Mala podanú žiadosť o byt a bola presvedčená, že ich zákon bude nejako chrániť, aby sa nemusela z tohto bytu vysťahovať   na   ulicu.   Ďalej   namietala   spôsob,   akým   sa   v jej   prípade   prihliadlo   na skutočnosť,   že sa   môže nasťahovať do   bytu syna v K.,   ktorý   zdedil   po svojom otcovi. Tvrdila, že táto skutočnosť bola zneužitá na ujmu jej práv. Nakoniec uviedla, že jej maloletá dcéra   veľmi   ťažko   znášala,   že   sa   musela   nasťahovať   do   bytu   v K.   po   jej   bývalom manželovi, ktorý sa v tomto byte obesil.

Ústavný súd nemal dôvod pochybovať o tom, že navrhovateľke vznikol v súlade so zákonom právny dôvod na bývanie v byte na M. ul. v P. najneskôr v roku 1992 odvodene na základe nájomného práva jej otca   k tomuto obecnému   bytu. Nemohol preto akceptovať tvrdenie   zástupkyne   mesta   Poprad   o neoprávnenom   nasťahovaní   sa   navrhovateľky   do predmetného bytu, nakoľko takéto tvrdenie nemá oporu v zisteniach všeobecných súdov. Podľa   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   „bolo   nepochybne   preukázané“,   že navrhovateľka „žila v predmetnom byte najneskôr od roku 1992, kedy sa tam v dôsledku rozporov v jej manželstve presťahovala spoločne s maloletými deťmi a viedla so svojím otcom spoločnú domácnosť, o ktorého sa aj starala.“

Navrhovateľka   od   tej   doby   nepretržite   tento byt užívala, a to aj po tom,   ako jej odvodený právny dôvod užívania predmetného bytu smrťou jej otca zanikol. Bolo nesporné, že   v čase,   keď   mesto   iniciovalo   súdne   konanie   a keď   rozhodovali   všeobecné   súdy o vyprataní   predmetného   bytu   navrhovateľkou   bez   zabezpečenia   bytovej   náhrady, navrhovateľka nemala vlastný byt.

Ústava pojem „súkromný a rodinný život“ ani „obydlie“ bližšie nedefinuje. Nakoľko základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (PL.   ÚS   5/93, PL. ÚS 15/98),   ústavný   súd   pri   vymedzení   obsahu   uvedených   pojmov   prihliadal   aj   na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Pojem „súkromný život“ je pojem široký a nemožno ho vyčerpávajúcim spôsobom definovať, najmä ho nemožno obmedziť na „intímnu sféru“, v ktorej každý môže viesť svoj osobný život podľa svojej chuti, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry. Ochrana súkromného   života   musí   teda   do   istej   miery   zahŕňať   právo   jednotlivca   nadväzovať   a rozvíjať vzťahy so svojimi blížnymi a vonkajším svetom, z ktorého nemožno vylúčiť ani profesijnú a pracovnú činnosť. Obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba býva alebo vykonáva svoju   obvyklú   profesiu   (napr.   rozsudok   Gillow z 24.   novembra   1986, §   46; rozsudok Niemietz zo 16. decembra 1992, § 29).

Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne.

Podľa názoru ústavného súdu zodpovedanie otázky, či bývanie osoby   v byte po zániku jej odvodeného práva na bývanie v ňom možno považovať za jej „obydlie“ v zmysle čl.   21   ústavy,   bude   závisieť   od   skutkových   okolností   konkrétneho   prípadu   a príslušnej zákonnej   úpravy,   ktorej   výklad   a uplatňovanie   musí   byť   v súlade   s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   okolnosti,   za   ktorých   sa   navrhovateľka   stala   jeho užívateľkou, ústavný súd bol názoru, že byt na M. ul. v P. treba považovať za jej „obydlie“ v zmysle   čl.   21   ods.   3   ústavy,   nakoľko   navrhovateľka   v čase,   keď   o ňom   konali a rozhodovali všeobecné súdy, bola naň odkázaná. Jeho nútené vypratanie, ktorému bola podrobená navrhovateľka spolu s jej maloletou dcérou, bez zabezpečenia bytovej náhrady predstavuje   zásah   do   jej   práv   na   ochranu   súkromného   a rodinného   života   a   obydlia zaručených v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy. Tento záver o zásahu odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu i tá okolnosť, že navrhovateľka sa de facto v dôsledku núteného vypratania uvedeného bytu musela vysťahovať aj z mesta Poprad, hoci v tomto meste vždy žila a bývala s rodinou a bola v ňom aj zamestnaná. Zostávalo posúdiť, či je možné tento zásah z ústavného hľadiska ospravedlniť alebo ho treba považovať za porušenie základných práv navrhovateľky.

2. Ústava v čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek   zasahovaním.   Zaručuje   ochranu   len   pred   takým   zasahovaním,   ktoré   je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj právnické   osoby   zasahovať   do   súkromného   a rodinného   života   iných   vtedy,   ak   ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami ústavy, ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie (II. ÚS 7/1999). Takouto normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Článok 21 ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti obydlia „iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ v záujme naplnenia tých cieľov, ktoré tento odsek ďalej taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia alebo   majetku   osôb,   na   ochranu   práv   a slobôd   iných   alebo   na   odvrátenie   závažného ohrozenia verejného poriadku.

Ústava   vo   viacerých   článkoch   používa   termín   „nevyhnutný   v demokratickej spoločnosti“ (napr. v čl. 24 ods. 4, čl. 26 ods. 4). Hoci ho používa v rôznych súvislostiach, nemožno mu pripisovať rôzny obsah. Rovnaký termín obsahuje aj dohovor (napr. v čl. 8 ods. 2, čl. 10 ods. 2), preto bolo potrebné pri jeho výklade a uplatňovaní prihliadať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. cit. rozsudok Gillow, § 55; rozsudok Matter v. Slovenská republika z 5. júla 1999, § 66).

Ústavný   súd   v súlade   s   medzinárodným   štandardom   sa   už   k   tomuto   ústavnému termínu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ vyjadril vo svojej doterajšej judikatúre (napr.   I.   ÚS   33/95,   II.   ÚS   28/96,   PL.   ÚS   15/1998)   tak,   že   ho   „možno   vysvetliť   ako naliehavú   spoločenskú   potrebu   prijať   obmedzenie   základného   práva   alebo   slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom   teda   je,   že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti“.   Inými   slovami,   zásah   musí   zodpovedať   naliehavej   spoločenskej   potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu; pri určovaní rozsahu obmedzenia je dôležitá aj podstata práva, ktoré sa má obmedziť.

Obidva posudzované články ústavy majú síce inú štruktúru a formuláciu podmienok, ale s odvolaním sa na vyššie uvedené nemôže byť v prístupe k ich výkladu a uplatňovaniu v konkrétnej veci podstatný rozdiel. A fortiori nemôže tomu tak byť v danej veci, v ktorej má   posudzovaný   zásah   do   základných   práv   garantovaných   týmito   článkami   spoločný skutkový   základ.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   jeho   ústavnosti   s ohľadom   na konkrétne okolnosti danej veci nerozlišoval medzi jednotlivými článkami. Nakoniec treba dodať, že aj podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné   zásady   ako   v prípade   čl.   21   ods.   3   ústavy,   pretože   podneoprávneným zasahovaním“   treba   rozumieť   také   zasahovanie,   ktoré   nemá   základ   v   zákonnej   úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.

3.   Zástupca   krajského   súdu   odmietol   tvrdenie   o neprípustnom   zasahovaní   do ústavných   práv   navrhovateľky   ako   neodôvodnené   a   zdôraznil,   že   súdy   skúmali   vec   aj z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal v prípade navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady. Jej   konanie bolo   špekulatívne,   o čom   svedčí   aj dohoda,   ktorú   uzavrela   v roku   1995   so svojím bývalým manželom, ktorou sa vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného nájmu.

Zástupkyňa mesta Poprad taktiež odmietla námietky o zasahovaní do súkromného a rodinného života navrhovateľky a o porušení obydlia ako neodôvodnené a zdôraznila, že v súdnom   konaní   týkajúcom   sa   ochrany   jeho   vlastníckych   práv   mesto   postupovalo   pri vyprataní navrhovateľky v súlade s platnými právnymi normami a ústavou. Navrhovateľka jeho   byt   neoprávnene   užívala;   vzdala   sa   bytu,   na   ktorého   užívanie   mala   právo. Navrhovateľke vyšli v ústrety tým, že evidujú jej žiadosť o pridelenie komunálneho bytu; takýchto žiadostí mesto eviduje 900 a v každom prípade postupuje v súlade so zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že zánik odvodeného práva na bývanie v prípade, akým bol prípad navrhovateľky, Občiansky zákonník výslovne neviaže na zabezpečenie bytovej náhrady,   a preto   právnym   dôsledkom   zániku   nájmu   je   zásadne   povinnosť   osoby,   ktorá z takéhoto   nájmu   odvodzovala   svoje   právo   na   bývanie   v   byte,   byt   vypratať   bez zabezpečenia bytovej náhrady. Len s ohľadom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje,   že   „výkon   práv   a povinností   vyplývajúcich   z občianskoprávnych   vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi“, prichádza do úvahy možnosť neprimeranú tvrdosť, ktorá by v podobných situáciách mohla vzniknúť bezprostredným uskutočnením výkonu práva na vypratanie   bytu,   zmierniť   tým,   že   povinnosť   vypratať   byt   sa   podmieni   zabezpečením bytovej náhrady.

Najvyšší   súd   priznáva   citovanému   ustanoveniu   síce   zásadný   aplikačný a interpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv, ale nepovažuje ho za ustanovenie, ktoré má vlastnú priamu normotvornú platnosť. Z toho vyvodzuje záver, že „v prípadoch, keď súd vyslovuje povinnosť vypratať byt (obytný dom) osobám, ktorým právny dôvod k jeho nájmu (predtým užívaniu) vôbec nevznikol, je priznanie náhrady za takto vypratávaný byt absolútne vylúčené, a to aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho   zákonníka.   Na   základe   ustanovenia   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka nemožno súdnym rozhodnutím konštituovať dovtedy nejestvujúce právo pre faktického, ale neoprávneného užívateľa bytu (obytného domu), a tým zároveň určovať určitú povinnosť vlastníkovi   bytu   (obytného   domu),   tomuto   konštituovanému   právu   zodpovedajúcu.“ (rozsudok z 20. 11. 1997, 1 Cdo 48/97).

Odhliadnuc od toho, že skutkové okolnosti veci, v súvislosti s ktorou bol tento názor najvyšším   súdom   vyslovený,   sa   podstatne   odlišujú   od   posudzovanej   veci,   svojou rigidnosťou   nemôže   byť tento   názor   v súlade   s ústavou   a dohovorom   s ohľadom   na   tie zásady,   ktoré   musia   byť   splnené   v prípade   zásahu   do   práva   na   ochranu   súkromného a rodinného života a obydlia, tak ako boli uvedené vyššie. Podľa názoru ústavného súdu aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť vykladaný a uplatňovaný v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), resp. nemôže byť vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za následok   porušenie záväzkov Slovenskej   republiky vyplývajúcich   z dohovoru   alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka   základných   práv   a slobôd,   umožňuje   dosiahnuť   s ohľadom   na   jej   konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje ústava alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.

Ústava obsahuje v čl. 20 ods. 3 o. i. zákaz zneužiť vlastníctvo na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Pod ochranou zákona je o. i. aj rodina, pritom ústava výslovne zaručuje osobitnú ochranu detí a mladistvých (čl. 41 ods. 1 ústavy). Ústava tvorí jeden celok, preto nemožno jednotlivé ustanovenia vykladať samostatne, bez vnútornej spojitosti a bez vzájomnej závislosti (PL. ÚS 4/00).

Z čl. 19 ods. 2, resp. čl. 21 ods. 3 ústavy vyplýva povinnosť všeobecných súdov v každom prípade, v ktorom hrozí zásah do základných práv, ktoré tieto články zaručujú, skúmať   s ohľadom   na   jeho   konkrétne   okolnosti,   či   tento   zásah   je   nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a primeraný sledovanému cieľu. V tomto zmysle bolo potrebné aj   v danej   veci   skúmať,   či   nie   je   vypratanie   obecného   bytu   navrhovateľkou   bez zabezpečenia bytovej náhrady v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník v zásade ponecháva súdu možnosť, aby jednak s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 712), resp. s prihliadnutím na príkaz, aby výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1), rozhodol o povinnosti vypratať byt tak, že ju bude viazať na zabezpečenie príslušnej   bytovej   náhrady.   Ani   prípadná   okolnosť   dvoch   bytov   nemusí   odôvodňovať vypratanie   bytu   bez   bytovej   náhrady,   čo   vyplýva   z ustanovenia   §   711   ods.   1   písm.   g) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak má nájomca dva alebo viac bytov, nemusí súd privoliť k výpovedi nájmu v prípade, že „od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby užíval   iba   jeden   byt“.   Z toho   vyplýva,   že   súd   v týchto   sporoch   vždy   musí   skúmať   aj existenciu   „dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa“,   resp.   „súlad   s dobrými   mravmi“   či jednoducho „spravodlivosť uvažovaného opatrenia“.

Tým viac to tak bolo potrebné v danej veci s ohľadom na okolnosť, že mesto Poprad ako   vlastník   bytu   v rovnakom   čase,   keď   iniciovalo   začatie   súdneho   konania,   zapísalo navrhovateľku   do   zoznamu   uchádzačov   o nájom   obecných   bytov.   Ako   vyplýva   zo všeobecne záväzného nariadenia tohto mesta, nejde o automatické zapísanie žiadateľa do takéhoto zoznamu, ale o zapísanie, ktorému predchádza preverenie opodstatnenosti žiadosti príslušnými   orgánmi   mesta   podľa   podmienok   a   kritérií   uvedených   v tomto   nariadení. Jednou z podmienok o. i. je, že žiadateľ je sociálne odkázaný a nemá pridelený komunálny byt, nemá vlastný byt, rodinný dom, družstevný byt a nie je stavebníkom rodinného domu. Len keď je žiadosť takto opodstatnená, vlastník bytového fondu žiadosť o pridelenie bytu akceptuje, inak ju zamietne (časť II tohto odôvodnenia).

V prípade mesta za tých okolností, ako tomu bolo v danej veci, je dosť ťažko oddeliť jeho práva vlastníka od jeho povinnosti starať sa o základné potreby obyvateľov mesta, a preto   nemožno a priori vychádzať   z   toho,   že   na   základe   ustanovenia   §   3   ods.   1 Občianskeho zákonníka aktom aplikácie práva sú v takomto prípade konštituované dosiaľ neexistujúce povinnosti vlastníka. Toto ustanovenie vyžadovalo v danej veci najmä zistiť, či mesto Poprad ako vlastník a zároveň správca komunálneho bytového fondu malo v čase rozhodovania súdu taký dôvod dosiahnuť okamžité vypratanie navrhovateľky z bytu, ktorý bolo treba považovať za jej „obydlie“ v zmysle čl. 21 ods. 3 ústavy, že by nebolo od neho spravodlivé žiadať, aby jeho vypratanie súd viazal na zabezpečenie bytovej náhrady.

Tak   krajský   súd,   ako   aj mesto   Poprad   sa   bránili predovšetkým   tým,   že   konanie navrhovateľky   vzhľadom   na   dohodu,   ktorú   uzavrela   v roku   1995   so   svojím   bývalým manželom, ktorou sa vzdala bytu, na ktorý mala právo z titulu spoločného nájmu, bolo špekulatívne.

Ústavný   súd   k tomu   poznamenáva,   že   s ohľadom   na   okolnosti,   za   ktorých   sa navrhovateľka   i s deťmi   odsťahovala   z družstevného   bytu,   v ktorom   žila   so   svojím manželom,   do   obecného   bytu   svojho   otca,   toto   jej   konanie   nemožno   považovať   za špekulatívne   v snahe   získať   obecný   byt.   Je   nepochybné,   že   tak   urobila   v situácii negatívneho dopadu prehlbujúceho sa rozvratu manželských vzťahov na ňu osobne, ako aj na maloleté deti, čoho dôkazom je aj to, že zhruba o dva roky neskôr jej manželstvo bolo skutočne   rozvedené,   pričom   súd   konštatoval   o.   i.,   že   „výčitky   odporcu   (jej   manžela) presiahli primeranú, slušnú formu, boli hrubé, nezriedka sa odporca i agresívne správal voči navrhovateľke“. Toto konštatovanie môže vysvetliť jej následné správanie, prečo po smrti otca sa neusilovala vrátiť k manželovi do spoločného bytu, ale snažila sa doriešiť ďalšie užívanie bytu, v ktorom so svojím otcom určitý čas viedla spoločnú domácnosť.

Ani zo skutočnosti, že navrhovateľka sa vzdala práva k spoločnému bytu v prospech bývalého manžela nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že jej prístup bol špekulatívny, pretože aj v prípade, že by zostala jeho ďalšou nájomníčkou, jej manželovi by týmto ešte nezaniklo právo na bývanie v ňom a jej osobná situácia, v dôsledku ktorej podala návrh na rozvod, by sa prakticky nezmenila.

Nakoniec treba v tejto súvislosti poukázať aj na to, že v tom čase sa ani mesto Poprad jednoznačne   nevyjadrilo   k otázke   zákonného   prechodu   nájmu   na   navrhovateľku   k bytu, v ktorom   už   dlhší   čas   so   svojím   otcom   a deťmi   spoločne   bývala,   čo   je   zrejmé   z   listu primátora   mesta   z 19.   júla   1995   (časť   II   tohto   odôvodnenia),   preto   presvedčenie navrhovateľky o tom, že v tomto byte býva natrvalo alebo že sa nemusí z neho vysťahovať „na ulicu“, mohlo byť vyvolané aj samotným konaním mesta ako vlastníka tohto bytu. Hoci krátko na tento list primátora mesto jednoznačným spôsobom vyzvalo navrhovateľku na vypratanie predmetného bytu (list Mestského úradu v Poprade zo 4. augusta 1995), v tom čase však už jej bývalý manžel tragicky zomrel (1. augusta 1995), v dôsledku čoho sa jej situácia, pokiaľ ide o možnosť mať „obydlie“ v inom byte než v obecnom byte mesta, ktorý užívala,   stala   nezvratná.   V roku   1996,   keď   sa   začalo   súdne   konanie   o vypratanie predmetného   bytu,   sa   navrhovateľka   ocitla   v ťažkej   životnej   situácii   aj   ako   matka maloletých detí, ktoré tragicky stratili otca. Preto bez skúmania týchto skutkových okolností danej veci, v čom ústavný súd nemôže nahradiť všeobecný súd, nebolo možné posúdiť, či prevažuje záujem mesta na bezprostrednom vyprataní navrhovateľky z tohto bytu nad jej potrebou   mať   zabezpečenú   bytovú   náhradu.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel návrhu mesta Poprad na doplnenie dokazovania.

Zástupca krajského súdu uviedol, že súdy skúmali vec aj z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka a nezistili žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal v prípade navrhovateľky znieť výrok aj na zabezpečenie bytovej náhrady.

Ústavný súd však k tomu poznamenáva, že z rozsudkov okresného a krajského súdu takéto   skúmanie   veci   nevyplýva.   Okresný   súd   v tejto   súvislosti   len   konštatoval,   že navrhovateľka   má   možnosť   riešiť   svoju   bytovú   situáciu   bytom   v K.,   ktorý   zdedil   jej maloletý syn, a preto aj prípadnú otázku náhradného bývania považoval za neodôvodnenú. Zo   svojej   strany   krajský   súd   sa   o tejto   časti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezmienil a nezaujal ani žiadne stanovisko k otázke bytovej náhrady.

Zo spisu okresného súdu pritom vyplýva, že navrhovateľka uvádzala, že nemá v tom čase iný byt a že z tohto dôvodu má podanú žiadosť o pridelenie komunálneho bytu, ktorú mesto akceptovalo. Súd pri hodnotení dôkazov musí „starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci“ (§ 132 v spojení s § 157 ods. 2 OSP).   Preto   krajský   súd   nesmel   pri   hodnotení   dôkazov   opomenúť   prihliadať   na   tieto skutočnosti, ktoré podľa názoru ústavného súdu boli spolu s ostatnými okolnosťami veci dôležité pre jej posúdenie z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka a dotknutých   článkov ústavy. Krajský súd preto nesmel vo svojom rozhodnutí opomenúť ani zaujať stanovisko k otázke odôvodnenosti zabezpečenia bytovej náhrady navrhovateľke z hľadiska tých zásad, ktoré už boli uvedené vyššie.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   krajského   súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa povinnosti navrhovateľky vypratať predmetný byt do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, t. j. bez zabezpečenia bytovej náhrady,   je   takým   zásahom   do   jej   práv   na   ochranu   súkromného   a rodinného   života a obydlia, ktorý sa nezakladal na relevantných a dostatočných dôvodoch. Preto tento zásah nemožno   považovať   ani   za   oprávnený   v zmysle   čl.   19   ods.   2,   ani   za   nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v zmysle čl. 21 ods. 3 ústavy, a to aj so zreteľom na osobitnú ochranu detí a mladistvých v zmysle čl. 41 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov preto vyslovil, že krajský súd porušil jej základné práva zaručené v čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 v spojení s čl. 41 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na tento záver už ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať aj namietaným čl. 19 ods. 1 ústavy.

4. Na druhej strane v časti, v ktorej navrhovateľka žiadala vysloviť takéto porušenie aj vo vzťahu k mestu Poprad v spojení s čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ústavný súd jej návrhu nevyhovel, pretože nezávisle od výsledku súdneho konania, za ktorý zodpovedá len súd, nemožno   v okolnostiach   jej   núteného   vypratania   z predmetného   bytu   bez   zabezpečenia bytovej náhrady vidieť samostatné porušenie uvedených článkov ústavy   zo strany tohto účastníka   konania. Za   uvedených   okolností   ústavnému   súdu   ani neprislúchalo vlastným posúdením   nahradiť   posúdenie   príslušných   orgánov   mesta,   pokiaľ   ide   o to,   aká   bytová politika je najlepšia pri riešení problémov bývania v meste, alebo aké opatrenia bolo treba v danej oblasti prijať vo všeobecnosti, resp. v jednotlivých prípadoch v čase, keď došlo k jej nútenému vyprataniu predmetného bytu.