SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 129/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., Majerská cesta 96,Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Milošom Barancom, Majerská cesta 96,Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správnehokonania pred Daňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskejrepubliky, ktorého výsledkom bol právoplatný dodatočný platobný výmerč. 9600401/5/1126705/2012/Rač z 21. júna 2012 (ďalej len „platobný výmer“). Ako ďalejsťažovateľka uvádza, „... predmetný platobný výmer dala sťažovateľka preskúmať v rámci správneho súdnictva, a to v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 24 S 134/2012, kde bola jej žaloba zamietnutá rozsudkom krajského súdu č. k. 24 S 134/2012-82 z 19. apríla 2013. Následne bola sťažovateľka účastníčkou odvolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013, v ktorom bol potvrdený prvostupňový rozsudok, a to napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2014. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnutým rozsudkom došlo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k zásahu do jej ústavných práv a jej ústavné práva boli týmto rozhodnutím porušené.“.
Sťažovateľka sa domnieva, že jej práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6ods. 1 dohovoru boli porušené „... prvostupňovým rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, ako aj napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj jemu predchádzajúci prvostupňový rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sú postihnuté arbitrárnosťou výnimočného rozsahu.“.
3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej podrobne opisuje priebeh konania tak predDaňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, akoi pred Krajským súdom v Banskej Bystrici a najvyšším súdom. Následne konštatuje, že„... všetky tieto štyri štátne orgány sa stretli s námietkou zaujatosti, ktorú sťažovateľka uplatnila pred vydaním platobného výmeru. Námietka zaujatosti sťažovateľky bola podaná ústne do zápisnice u správcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica 7. júna 2012. Toto podanie bolo formálne uznané ako námietka zaujatosti naposledy v napadnutom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to na strane 2, v druhom odseku, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza a nerozporuje, že Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie konania mal charakter námietok zaujatosti. Zo všetkých vyjadrení Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má sťažovateľka za preukázané, že jej podanie z 7. júna 2012 bolo vyhodnotené ako námietka zaujatosti.
Žiadny z vyššie uvedených štátnych orgánov Slovenskej republiky však nedal sťažovateľke odpoveď, na akom právnom základe došlo k vylúčeniu uplatnenia § 24 odsek 5 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý ustanovuje presný postup rozhodovania o vylúčení zamestnanca. Taktiež nedali odpoveď na to, ako došlo k vylúčeniu pôsobnosti ustanovenia § 24 odsek 4 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a jeho určitého odkladného účinku, ktorý celkom jasne ustanovuje, že zamestnanci, voči ktorým bola uplatnená námietka zaujatosti mohli v danom prípade vykonať nevyhnutné úkony a nie rozhodnúť vo veci samej, k čomu však došlo. Tohto vysvetlenia sa sťažovateľka opakovane domáhala, naposledy v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na strane 8 hore, kde pojednávala o spôsobe, akým mala byť námietka zaujatosti vyhodnotená. Všetky štyri vyššie vymenované štátne orgány sa však tejto otázke vyhli.“.
4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že pre postup správneho orgánupo uplatnení námietky zaujatosti toho času platilo ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákonaSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992Zb.“). V nadväznosti na uvedené sťažovateľka upriamuje pozornosť na argumentáciu,v zmysle ktorej «... najvyšší súd v napadnutom rozsudku v tejto veci konštatoval (strana 6, tretí odstavec), že správca dane „správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na jeho všeobecné a nekonkrétne námietky neprihliadal“. Toto konštatovanie je... nepochopiteľné. V situácii, ak je nejaké podanie sťažovateľa hodnotené ako námietka zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky hodnotí len „neprihliadanie“ na takúto námietku, pričom mu však vôbec nechýba rozhodnutie o takejto námietke pred rozhodnutím vo veci samej. Akým spôsobom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodnutie o námietke zaujatosti pred rozhodnutím vo veci samej nie je potrebné, v napadnutom rozsudku nikde nenájdeme. Rovnako odpoveď na túto otázku nenájdeme ani v rozhodnutiach ostatných troch štátnych orgánov, ktoré sa vecou predtým zaoberali. Ak teda napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedáva odpoveď na skutočnosť, prečo mohol správny orgán „neprihliadať“, inak povedané odignorovať, námietku zaujatosti sťažovateľa, jedná sa celkom jednoznačne o rozhodnutie arbitrárne. Výraz „odignorovať“ je plne namieste najmä pri postupe správcu dane, pretože ten podanie námietky zaujatosti v platobnom výmere nikde ani len nespomenul, čo podľa názoru sťažovateľa nemá obdobu. Štátne orgány musia postupovať v medziach zákonov, a ak zákon spája s nejakým inštitútom (napr. námietkou zaujatosti) určité právne následky či postupy, tieto sa musia bezpodmienečne rešpektovať....
Krajský súd v Banskej Bystrici síce pristúpil k vecnému vyhodnoteniu námietky zaujatosti, avšak svedkov navrhnutých na jej ozrejmenie po vecnej stránke odmietol vypočuť. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov je však evidentné, že ani Krajský súd v Banskej Bystrici, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nemali kompetenciu hodnotiť námietku zaujatosti po vecnej stránke.».
5. Sťažovateľka v podanej sťažnosti dáva do rozporu závery najvyššieho súdu o tom,že neuniesla dôkazné bremeno, a konštatuje arbitrárnosť napadnutého rozhodnutianajvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd „... nijako nevysvetlil, prečo by dôkazy predložené sťažovateľkou do daňovej kontroly mali byť irelevantné.
Rovnaké námietky, ako sťažovateľka uplatňuje v tejto sťažnosti voči napadnutému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, platia aj voči prvostupňovému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, nakoľko na jeho odôvodnenie sa Najvyšší súd Slovenskej republiky bezvýhradne odvoláva a stotožňuje sa s ním.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 269,58 € (2 x úkon á 127,16 € + 2 x 7,63 € paušál, a to za prevzatie veci a túto sťažnosť) + 20 % DPH, spolu s DPH v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu
-advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
7. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 18. februára 2015 doručené písomnéstanovisko najvyššieho súdu k podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd v ňom, reagujúcna argumentáciu sťažovateľky, na podporu svojich tvrdení uvádza, že „... súdy konajúce o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti druhej hlavy OSP nie sú súdmi skutkovými, ale súdmi preskúmacími, a preto nevykonávajú dôkazy (iba výnimočne) v konaní tak, ako je to pri civilných žalobách, v civilnom sporovom konaní. Na základe toho potom ani nie sú viazané návrhmi účastníka vykonávať v daných veciach dokazovanie. Dokazovanie totiž vykonáva správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava, pričom, ak by bolo dokazovanie vykonané nedostatočne, teda tak, že by nebol náležité zistený skutkový stav veci, súd by napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom doplnenia zistenia skutkového stavu veci. Takáto situácia však v tomto prípade nenastala. Správne orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav veci a správne rozhodli o tom, že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno na dodanie služieb od spoločnosti ROYAL REAL, s.r.o.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti zo strany žalobcu, tak odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd ju nepovažoval za námietku v zmysle § 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších predpisov, nakoľko nebola smerovaná voči konkrétnym zamestnancom správcu dane s ich pomerom k veci alebo daňovému subjektu alebo ich zástupcovi.
Ani v ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebolo uvedené voči komu a z akých dôvodov vzniesol námietku zaujatosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení je potrebné nielen mať doklady dokumentujúce uskutočnenie obchodu alebo dodanie služby, ale musí byť v daňovom konaní aj preukázaná reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení osobami ktoré obchod alebo službu mali dodať alebo vykonať.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.“.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší takérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal.... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Ústavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľkou tvrdených námietok zadovážilpríslušný spis Daňového úradu Banská Bystrica.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
12. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecnýchsúdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnostirozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahovorgánov verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomocivšeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnenýposudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu(obdobne napr. III. ÚS 78/07).
13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľačl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ vrátane najvyššieho súduje výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,t. j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavnéhoporiadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, žeani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámcavšeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámciprehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ichjudikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
14. O taký prípad však v prerokúvanej veci nešlo, keďže konaniu pred najvyššímsúdom a jeho rozhodnutiu, ktoré sťažovateľka sťažnosťou napadla, nemožnoz ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn.8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačnezvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať obdobnéprávne otázky.
15. Sťažnosti sťažovateľky chýba v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,keď jej základom bolo iba vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názoromnajvyššieho súdu.
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie akoprimárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republikyrešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochraneľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavkurešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutéhorozhodnutia najvyššieho súdu, v rámci ktorého odvolací súd správne poznamenal, že„... krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutia z tých dôvodov, ktoré ako dôvody nezákonnosti žalobca uplatnil v žalobe. Krajský súd poukázal na to, že žalobcovo podanie vo veci námietok zaujatosti pracovníkov správcu dane, resp. celej finančnej správy a Ministerstva financií SR neobsahuje žiadne skutočností, ktoré by nasvedčovali vzťahu medzi konkrétnym zamestnancom správcu dane a konateľom žalobcu ani v osobnej a ani v inej rovine. Poukázal na to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie konania mal charakter námietok zaujatosti voči zamestnancom správcu dane, avšak takáto pochybnosť nemôže založiť všeobecné tvrdenie o zaujatosti správneho orgánu ako takého z dôvodu pomsty zo strany štátu, ale musí isť o konkrétnu námietku voči konkrétnemu zamestnancovi správcu dane....
Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP, v celom rozsahu stotožnil a považuje ich za svoje vlastné.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 247 a nasl. OSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil....
Taktiež neobstojí ani námietka ohľadom nezákonnosti vykonania daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, t. j. Daňového úradu Banská Bystrica a Finančného riaditeľstva SR. Žalobca nikde ani v daňovom konaní a ani v napadnutej žalobe nepreukázal, že by mal konkrétne námietky voči zamestnancom správcu dane alebo žalovaného. Preto správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na jeho všeobecné a nekonkrétne námietky neprihliadal. Zo strany správcu dane a žalovaného išlo o naplnenie legitímnosti zákonom o správe daní sledovaného cieľa, t. j. zabezpečenia fiškálnych záujmov štátu. Preto uvedený postup krajského súdu v danej veci nevybočil z rámcov legálnosti a zákonnosti a nemal charakter svojvoľnosti a arbitrárnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici a nepovažujúc námietky žalobcu za dôvodné, napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň odkazuje.“.
19. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. zamestnanecsprávcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený aj v prípade, že sa v tej istejveci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.
20. Zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než buderozhodnuté o jeho nezaujatosti, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony. O vylúčenízamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec,ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúcehozamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúcizamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemánadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadenýsprávcovi dane (ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákona č. 511/1992 Zb.).
21. V zmysle ustanovenia § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovsa daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona dokončí podľadoterajších predpisov.
Zo spisu Daňového úradu Banská Bystrica považoval ústavný súd za preukázané, žedaňové konanie bolo u sťažovateľky v súvislosti s výkonom daňovej kontroly danez pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťroka 2010 začaté 20. júna 2011na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 651/320/30917/2011/Rač z 23. mája2011.
22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že námietka zaujatostispôsobilá na jej posúdenie príslušným orgánom musí mať v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.určitú mieru nevyhnutnej kvality, ktorou tak v počiatku (t. j. 7. júna 2012 v čase podanianámietky zaujatosti ústne do zápisnice o ústnom pojednávaní), ako i následne v priebehusamotného konania (v dôsledku jej doplnenia zo strany sťažovateľky) sťažovateľkinanámietka nedisponovala.
Hoci sťažovateľka vo vznesenej námietke zo 7. júna 2012 uviedla, že „... uplatňuje zaujatosti podľa § 24 zákona č. 511/1992 Zb., a to vo vzťahu ku všetkým zamestnancom správcu dane, vrátane vedúceho zamestnanca, ktorý už nemá nadriadeného zamestnanca... namietam, pre potreby posudzovania medzinárodnými súdnymi inštanciami, aj zaujatosť celej Finančnej správy SR, ako aj Ministerstva financií SR....“, predmetná námietka samaosebe nebola podľa názoru ústavného súdu spôsobilá jej prieskumu v zmysle ustanovenia§ 24 ods. 1 zákona 511/1992 Zb., pretože právna úprava v tomto smere hovorío konkrétnom zamestnancovi, ktorý môže byť vylúčený len z uvedeného zákonnéhodôvodu.
23. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v čase vydaniadodatočného platobného výmeru, t. j. 21. júna 2012 (teda v čase konania pred príslušnýmprvostupňovým orgánom), neexistovala právne spôsobilá námietka zaujatosti, keďžesťažovateľka príslušnému daňovému úradu predostrela námietku zaujatosti všeobecnúa nekonkrétnu tak, ako to správne vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.Rovnako i podľa názoru ústavného súdu v čase rozhodovania tak Daňového úraduBanská Bystrica (t. j. rozhodnutie č. 9600401/5/1135758/2012/Rač 21. júna 2012), akoi v čase vydania rozhodnutia Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (t. j.rozhodnutie č. 1100301/1/1194015/2012/5094 z 22. októbra 2012) sťažovateľka príslušnýmdaňovým úradom konkretizovanú a odôvodnenú námietku zaujatosti, adresovanú vočikonkrétnym zamestnancom správcu dane, nepredložila.
V kontexte uvedeného následné dodatočné rozhodovanie o nevylúčení zamestnancasprávcu dane – (rozhodnutie č. 9600401/5/3422394/2012/Sovoz 20. novembra 2012), respektíve o zastavení daňového konania vo veci námietky zaujatostivoči zamestnancom správcu dane – (rozhodnutieč. 9600401/5/3744965/2012/Sovo zo 14. decembra 2012, ako i rozhodnutieč. 9600401/5/3745014/2012/Sovo zo 14. decembra 2012) – nemá vplyv na správnosťrozhodnutí príslušných daňových orgánov.
24. V závere ústavný súd dáva do pozornosti, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovýmprocesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie„obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavnéhosúdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústido protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesnýpostup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučnez formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015