znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 129/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o., Majerská cesta 96,Banská   Bystrica,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Milošom   Barancom,   Majerská   cesta   96,Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti SCInvest   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. decembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SCInvest s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správnehokonania pred Daňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskejrepubliky,   ktorého   výsledkom   bol   právoplatný   dodatočný   platobný   výmerč. 9600401/5/1126705/2012/Rač z 21. júna 2012 (ďalej len „platobný výmer“). Ako ďalejsťažovateľka uvádza, „... predmetný platobný výmer dala sťažovateľka preskúmať v rámci správneho   súdnictva,   a   to   v konaní   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 24 S 134/2012,   kde   bola   jej   žaloba   zamietnutá   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 24 S 134/2012-82 z 19. apríla 2013. Následne bola sťažovateľka účastníčkou odvolacieho konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013, v ktorom bol potvrdený   prvostupňový   rozsudok,   a   to   napadnutým   rozsudkom   z   30.   októbra   2014. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnutým rozsudkom došlo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   k   zásahu   do   jej   ústavných   práv   a   jej   ústavné   práva   boli   týmto rozhodnutím porušené.“.

Sťažovateľka sa domnieva, že jej práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6ods.   1   dohovoru   boli   porušené „...   prvostupňovým   rozsudkom   Krajského   súdu   Banská Bystrica, ako aj napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj jemu predchádzajúci prvostupňový rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sú postihnuté arbitrárnosťou výnimočného rozsahu.“.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   podrobne   opisuje   priebeh   konania   tak   predDaňovým úradom Banská Bystrica a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, akoi pred Krajským súdom v Banskej Bystrici a najvyšším súdom. Následne konštatuje, že„... všetky tieto štyri štátne orgány sa stretli s námietkou zaujatosti, ktorú sťažovateľka uplatnila pred vydaním platobného výmeru. Námietka zaujatosti sťažovateľky bola podaná ústne do zápisnice u správcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica 7. júna 2012. Toto podanie bolo formálne uznané ako námietka zaujatosti naposledy v napadnutom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to na strane 2, v druhom odseku, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza a nerozporuje, že Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie konania mal charakter námietok   zaujatosti.   Zo   všetkých   vyjadrení   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   ako   aj Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   má   sťažovateľka   za   preukázané,   že   jej   podanie z 7. júna 2012 bolo vyhodnotené ako námietka zaujatosti.

Žiadny   z   vyššie   uvedených   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   však   nedal sťažovateľke odpoveď, na akom právnom základe došlo k vylúčeniu uplatnenia § 24 odsek 5 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý ustanovuje presný postup rozhodovania o vylúčení zamestnanca. Taktiež nedali odpoveď na to, ako došlo k vylúčeniu pôsobnosti ustanovenia § 24 odsek 4 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. o správe   daní   a   poplatkov   a   jeho   určitého   odkladného   účinku,   ktorý   celkom   jasne ustanovuje, že zamestnanci, voči ktorým bola uplatnená námietka zaujatosti mohli v danom prípade vykonať nevyhnutné úkony a nie rozhodnúť vo veci samej, k čomu však došlo. Tohto vysvetlenia   sa   sťažovateľka   opakovane   domáhala,   naposledy   v   odvolaní   proti prvostupňovému   rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   strane   8   hore,   kde pojednávala o spôsobe, akým mala byť námietka zaujatosti vyhodnotená. Všetky štyri vyššie vymenované štátne orgány sa však tejto otázke vyhli.“.

4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že pre postup správneho orgánupo uplatnení námietky zaujatosti toho času platilo ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákonaSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992Zb.“).   V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   argumentáciu,v zmysle ktorej «... najvyšší súd v napadnutom rozsudku v tejto veci konštatoval (strana 6, tretí odstavec), že správca dane „správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na jeho   všeobecné   a   nekonkrétne   námietky   neprihliadal“.   Toto   konštatovanie   je... nepochopiteľné.   V   situácii,   ak   je   nejaké   podanie   sťažovateľa   hodnotené   ako   námietka zaujatosti,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   hodnotí   len   „neprihliadanie“   na   takúto námietku, pričom mu však vôbec nechýba rozhodnutie o takejto námietke pred rozhodnutím vo   veci   samej.   Akým   spôsobom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k záveru,   že rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   pred   rozhodnutím   vo   veci   samej   nie   je   potrebné, v napadnutom rozsudku nikde nenájdeme. Rovnako odpoveď na túto otázku nenájdeme ani v rozhodnutiach ostatných troch štátnych orgánov, ktoré sa vecou predtým zaoberali. Ak teda   napadnutý   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nedáva   odpoveď   na skutočnosť,   prečo   mohol   správny   orgán   „neprihliadať“,   inak   povedané   odignorovať, námietku zaujatosti sťažovateľa, jedná sa celkom jednoznačne o rozhodnutie arbitrárne. Výraz „odignorovať“ je plne namieste najmä pri postupe správcu dane, pretože ten podanie námietky   zaujatosti   v   platobnom   výmere   nikde   ani   len   nespomenul,   čo   podľa   názoru sťažovateľa nemá obdobu. Štátne orgány musia postupovať v medziach zákonov, a ak zákon spája s nejakým inštitútom (napr. námietkou zaujatosti) určité právne následky či postupy, tieto sa musia bezpodmienečne rešpektovať....

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   síce   pristúpil   k   vecnému   vyhodnoteniu   námietky zaujatosti,   avšak   svedkov   navrhnutých   na   jej   ozrejmenie   po   vecnej   stránke   odmietol vypočuť. V zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní a poplatkov je však evidentné, že ani Krajský súd v Banskej Bystrici, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nemali kompetenciu hodnotiť námietku zaujatosti po vecnej stránke.».

5. Sťažovateľka v podanej sťažnosti dáva do rozporu závery najvyššieho súdu o tom,že   neuniesla   dôkazné   bremeno,   a konštatuje   arbitrárnosť   napadnutého   rozhodnutianajvyššieho   súdu   z dôvodu,   že   najvyšší   súd „...   nijako   nevysvetlil,   prečo   by   dôkazy predložené sťažovateľkou do daňovej kontroly mali byť irelevantné.

Rovnaké námietky, ako sťažovateľka uplatňuje v tejto sťažnosti voči napadnutému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, platia aj voči prvostupňovému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, nakoľko na jeho odôvodnenie sa Najvyšší súd Slovenskej republiky bezvýhradne odvoláva a stotožňuje sa s ním.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžf   76/2013 z 30. októbra   2014   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 269,58 € (2 x úkon á 127,16 € + 2 x 7,63 € paušál, a to za prevzatie veci a túto sťažnosť) + 20 % DPH, spolu s DPH v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu

-advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

7. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy 18. februára 2015 doručené písomnéstanovisko najvyššieho súdu k podanej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd v ňom, reagujúcna argumentáciu sťažovateľky, na podporu svojich tvrdení uvádza, že „... súdy konajúce o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti druhej hlavy OSP nie sú   súdmi   skutkovými,   ale   súdmi   preskúmacími,   a   preto   nevykonávajú   dôkazy   (iba výnimočne) v konaní tak, ako je to pri civilných žalobách, v civilnom sporovom konaní. Na základe toho potom ani nie sú viazané návrhmi účastníka vykonávať v daných veciach dokazovanie.   Dokazovanie   totiž   vykonáva   správny   orgán,   ktorého   rozhodnutie   sa preskúmava, pričom, ak by bolo dokazovanie vykonané nedostatočne, teda tak, že by nebol náležité zistený skutkový stav veci, súd by napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom doplnenia zistenia skutkového stavu veci. Takáto situácia však v tomto prípade nenastala. Správne orgány oboch stupňov dostatočne zistili skutkový stav veci a správne rozhodli o tom, že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno na dodanie služieb od spoločnosti ROYAL REAL, s.r.o.

Pokiaľ   ide   o   vznesenú   námietku   zaujatosti   zo   strany   žalobcu,   tak   odvolací   súd rovnako   ako   prvostupňový   súd   ju   nepovažoval   za   námietku   v   zmysle   §   24   zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších predpisov, nakoľko nebola smerovaná voči konkrétnym zamestnancom správcu dane s ich pomerom k veci alebo daňovému subjektu alebo ich zástupcovi.

Ani v ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebolo uvedené voči komu a z akých dôvodov vzniesol námietku zaujatosti a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom   na   preukázanie   reálnosti   zdaniteľných   plnení   je   potrebné   nielen   mať   doklady dokumentujúce uskutočnenie obchodu alebo dodanie služby, ale musí byť v daňovom konaní aj   preukázaná   reálnosť   uskutočnenia   zdaniteľných   plnení   osobami   ktoré   obchod   alebo službu mali dodať alebo vykonať.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.“.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší takérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal.... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.zn. 8 Sžf 76/2013 z 30. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Ústavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľkou tvrdených námietok zadovážilpríslušný spis Daňového úradu Banská Bystrica.

11.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

12.   Z   uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecnýchsúdov   a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   preskúmavanie   zákonnostirozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahovorgánov verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomocivšeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnenýposudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu(obdobne napr. III. ÚS 78/07).

13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti právnickej osoby podľačl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ vrátane najvyššieho súduje výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov,t. j. či   v konaní   a rozhodnutí   v ňom   vydanom   (ne)boli   dotknuté   predpismi   ústavnéhoporiadku chránené práva alebo slobody právnickej osoby. To v danom kontexte znamená, žeani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,lebo   konanie   o sťažnosti   nie   je   pokračovaním   konania   v ďalšej   inštancii   mimo   rámcavšeobecného   súdu   a ústavnému   súdu   v ňom   zásadne   neprislúcha,   aby   v jeho   rámciprehodnocoval   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   alebo   zjednocoval   ichjudikatúru. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

14. O taký prípad však v prerokúvanej veci nešlo, keďže konaniu pred najvyššímsúdom   a   jeho   rozhodnutiu,   ktoré   sťažovateľka   sťažnosťou   napadla,   nemožnoz ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn.8 Sžf   76/2013   z   30.   októbra   2014   vyslovil   názor   náležite   odôvodnený   a interpretačnezvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať obdobnéprávne otázky.

15. Sťažnosti sťažovateľky chýba v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,keď   jej   základom   bolo   iba   vyjadrenie   nesúhlasu   s vysloveným   právnym   názoromnajvyššieho súdu.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   akoprimárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republikyrešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochraneľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavkurešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutéhorozhodnutia   najvyššieho   súdu,   v rámci   ktorého   odvolací   súd   správne   poznamenal, že„... krajský   súd...   preskúmal   napadnuté   rozhodnutia   z   tých   dôvodov,   ktoré   ako   dôvody nezákonnosti žalobca uplatnil v žalobe. Krajský súd poukázal na to, že žalobcovo podanie vo   veci   námietok   zaujatosti   pracovníkov   správcu   dane,   resp.   celej   finančnej   správy a Ministerstva financií SR neobsahuje žiadne skutočností, ktoré by nasvedčovali vzťahu medzi konkrétnym zamestnancom správcu dane a konateľom žalobcu ani v osobnej a ani v inej rovine. Poukázal na to, že obsah podania žalobcu označený ako návrh na zastavenie konania mal charakter námietok zaujatosti voči zamestnancom správcu dane, avšak takáto pochybnosť nemôže založiť všeobecné tvrdenie o zaujatosti správneho orgánu ako takého z dôvodu pomsty zo strany   štátu, ale musí isť o konkrétnu námietku voči konkrétnemu zamestnancovi správcu dane....

Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP, v celom rozsahu stotožnil a považuje ich za svoje vlastné.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 247 a nasl. OSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil....

Taktiež neobstojí ani námietka ohľadom nezákonnosti vykonania daňovej kontroly zamestnancami   správcu   dane,   t.   j.   Daňového   úradu   Banská   Bystrica   a   Finančného riaditeľstva   SR.   Žalobca   nikde   ani   v   daňovom   konaní   a   ani   v   napadnutej   žalobe nepreukázal,   že   by   mal   konkrétne   námietky   voči   zamestnancom   správcu   dane   alebo žalovaného. Preto správne vykonával daňovú kontrolu u žalobcu, keď na jeho všeobecné a nekonkrétne námietky neprihliadal. Zo strany správcu dane a žalovaného išlo o naplnenie legitímnosti zákonom o správe daní sledovaného cieľa, t. j. zabezpečenia fiškálnych záujmov štátu. Preto uvedený postup krajského súdu v danej veci nevybočil z rámcov legálnosti a zákonnosti a nemal charakter svojvoľnosti a arbitrárnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   a   nepovažujúc   námietky   žalobcu za dôvodné, napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň odkazuje.“.

19. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. zamestnanecsprávcu dane je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,k daňovým subjektom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti.Zamestnanec správcu dane je z daňového konania vylúčený aj v prípade, že sa v tej istejveci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.

20. Zamestnanec, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, smie do doby, než buderozhodnuté   o   jeho   nezaujatosti,   vykonať   vo   veci   len   nevyhnutné   úkony.   O   vylúčenízamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec,ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúcehozamestnanca   správcu   dane   rozhodne   o   vylúčení   jeho   najbližšie   nadriadený   vedúcizamestnanec.   Pri   námietke   zaujatosti   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemánadriadeného   vedúceho   zamestnanca,   rozhodne   o   vylúčení   orgán   najbližšie   nadriadenýsprávcovi dane (ustanovenie § 24 ods. 4 a 5 zákona č. 511/1992 Zb.).

21. V zmysle ustanovenia § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovsa   daňová   kontrola   začatá   a neukončená   pred   účinnosťou   tohto   zákona   dokončí   podľadoterajších predpisov.

Zo spisu Daňového úradu Banská Bystrica považoval ústavný súd za preukázané, žedaňové   konanie   bolo   u   sťažovateľky   v súvislosti   s výkonom   daňovej   kontroly   danez pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťroka 2010 začaté 20. júna 2011na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 651/320/30917/2011/Rač z 23. mája2011.

22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva,   že námietka zaujatostispôsobilá na jej posúdenie príslušným orgánom musí mať v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.určitú mieru nevyhnutnej kvality, ktorou tak v počiatku (t. j. 7. júna 2012 v čase podanianámietky zaujatosti ústne do zápisnice o ústnom pojednávaní), ako i následne v priebehusamotného   konania   (v   dôsledku   jej   doplnenia   zo   strany   sťažovateľky)   sťažovateľkinanámietka nedisponovala.

Hoci sťažovateľka vo vznesenej námietke zo 7. júna 2012 uviedla, že „... uplatňuje zaujatosti podľa § 24 zákona č. 511/1992 Zb., a to vo vzťahu ku všetkým zamestnancom správcu dane, vrátane vedúceho zamestnanca, ktorý už nemá nadriadeného zamestnanca... namietam, pre potreby posudzovania medzinárodnými súdnymi inštanciami, aj zaujatosť celej Finančnej správy SR, ako aj Ministerstva financií SR....“, predmetná námietka samaosebe nebola podľa názoru ústavného súdu spôsobilá jej prieskumu v zmysle ustanovenia§ 24   ods.   1   zákona   511/1992   Zb.,   pretože   právna   úprava   v   tomto   smere   hovorío konkrétnom   zamestnancovi,   ktorý   môže   byť   vylúčený   len   z uvedeného   zákonnéhodôvodu.

23.   S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v   čase   vydaniadodatočného platobného výmeru, t. j. 21. júna 2012 (teda v čase konania pred príslušnýmprvostupňovým   orgánom),   neexistovala   právne   spôsobilá   námietka   zaujatosti,   keďžesťažovateľka   príslušnému   daňovému   úradu   predostrela   námietku   zaujatosti   všeobecnúa nekonkrétnu tak, ako to správne vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.Rovnako i podľa názoru ústavného súdu v čase rozhodovania tak Daňového úraduBanská Bystrica (t. j. rozhodnutie č. 9600401/5/1135758/2012/Rač 21. júna 2012), akoi v čase   vydania   rozhodnutia   Finančným   riaditeľstvom   Slovenskej   republiky   (t.   j.rozhodnutie č. 1100301/1/1194015/2012/5094 z 22. októbra 2012) sťažovateľka príslušnýmdaňovým   úradom   konkretizovanú   a odôvodnenú   námietku   zaujatosti,   adresovanú   vočikonkrétnym zamestnancom správcu dane, nepredložila.

V kontexte uvedeného následné dodatočné rozhodovanie o nevylúčení zamestnancasprávcu   dane   – (rozhodnutie   č.   9600401/5/3422394/2012/Sovoz 20. novembra 2012), respektíve o zastavení daňového konania vo veci námietky zaujatostivoči   zamestnancom   správcu   dane   – (rozhodnutieč. 9600401/5/3744965/2012/Sovo   zo 14.   decembra   2012,   ako   i rozhodnutieč. 9600401/5/3745014/2012/Sovo   zo 14.   decembra   2012)   –   nemá   vplyv   na   správnosťrozhodnutí príslušných daňových orgánov.

24. V závere ústavný súd dáva do pozornosti, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovýmprocesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie„obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavnéhosúdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústido protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesnýpostup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučnez formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnomprerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015