znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 129/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. D., P., a F. D., P., obaja zastúpení A. s. r. o., P., zastúpenej   konateľom   a   advokátom   JUDr.   K.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia ich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 30/2012 z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. D. a F. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013   doručená   sťažnosť   PhDr.   S.   D.,   P.,   a F.   D.,   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   obaja zastúpení A. s. r. o., P., zastúpenou konateľom a advokátom JUDr. K. V., ktorou namietajú porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20,   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 30/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «... rozsudky...   Okresného,   resp.   Krajského   súdu   v   Prešove   protizákonne a protiústavné   sťažovateľom   odňali   vlastnícke   právo   k   zastavanému   pozemku   o   výmere 400 m2, na ktorom majú legálne postavenú rekreačnú chatu. Podľa sťažovateľov, terajší vlastník dotknutej parcely, ktorá nie je totožná s parcelou, na ktorej sa nachádza rekreačná chata,   si   svoj   nárok   neuplatnili   v   zákonnej   prekluzívnej   lehote   podľa   §   868   až   §   879 Občianskeho zákonníka. Pritom podľa § 879 OZ vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam najmä napr. tzv. osadnícke vzťahy, urbariáty, komposesoráty sú upravené zákonom Národnej rady príslušnej republiky, t. j. napr. zák. č. 293/92 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam   a   zák.   č.   189/1992   Zb.   o   úprave   niektorých   pomerov   súvisiacich s nájmom   bytov   a   s   bytovými   náhradami.   V   súdnych   konaniach   bolo   preukázané, že dotknutá nehnuteľnosť sa nachádza v osade rekreačných chát, v rekreačnej oblasti S., na ktoré Mesto P. i vydalo štatút rekreačnej oblasti.

Preto   i z tohto dôvodu súdy oboch stupňov mali posudzovať nárok sťažovateľov i vo vzťahu „lex specialis“. Naopak, tzv. vlastníčka O. F. dotknutú nehnuteľnosť (pritom je otázne,   či   je   to   nehnuteľnosť   nachádzajúca   sa   pod   rekreačnou   chatou),   vlastníctvo nadobudla kúpou od M. B. v roku 2008, keď pritom na základe vykonaných úprav v rámci ROEP, kritická nehnuteľnosť mala byť začlenená do vlastníctva M. B., a to ako orná pôda i napriek tomu, že nehnuteľnosť sa nachádza v rekreačnej oblasti.

Prvostupňový súd pri posudzovaní uplatneného nároku odmietol aplikovať výkladové pravidlo,   podľa   §   3   ods.   1   OZ   a...   prvostupňový   súd   nerešpektoval   základný   procesný princíp podľa § 1 O. s. p...

Sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia, že v konečnom dôsledku súdy oboch stupňov, porušili ich ústavné práva podľa čl. 1 Ústavy SR... čl. 2 ods. 3 Ústavy SR... čl. 20 Ústavy SR... čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdia, že súdy oboch stupňov nepostupovali v súlade s ich ústavnými právami a jednostranne bez akéhokoľvek zákonného „váženia“, zamietli ich návrh na určenie vlastníckeho práva, keď pritom žalovaná v 1. rade špekulatívne nadobudla vlastníctvo pozemkov, na ktorých majú sťažovatelia v 1. a 2. rade postavenú rekreačnú chatu, od žalovanej v 2. rade až v roku 2007. Pritom sťažovatelia v 1. a   2.   rade   dobromyseľne   a   nerušene   pozemok   patriaci   k   rekreačnej   chate   užívali od roku 1969, t. j. do podania žaloby, t. j. 42 rokov. Potom sťažovatelia ku dňu 01. 01. 1992 nadobudli vlastníctvo k zastavanému pozemku rekreačnou chatou z titulu vydržania tohto vlastníctva. Súdy vôbec nebrali do úvahy tú skutočnosť, že sťažovatelia v 1. a 2. rade reálne a   nerušene   užívali   časť   pozemku,   na   ktorej   majú   postavenú   svoju   rekreačnú   chatu a ich správanie sa nebolo možné vysvetľovať len ako dobromyseľné a nerušené užívanie rekreačného pozemku. Nič nemení na skutočnosti, že sťažovatelia v 1. a 2. rade tvrdili pred súdom,   že   platili   JRD   S.,   so   sídlom   v A.,   nájomné.   Takéto   nájomné   ani nebolo dohodnuté v nájomnej zmluve. Preto táto zmluva, podľa § 41a OZ, musí byť aplikovaná ako zmluva o bezplatnom užívaní pozemku na rekreačné účely. Sťažovatelia v 1. a 2. rade, vykonávali platby, za chatou zastavanej pozemok, avšak tieto platby mylne posudzovali ako nájomné. Po vykonanom dokazovaní bolo preukázané, že tieto platby nie sú nájomným za   užívanie   pozemku,   ale   platbou   dane   z   nehnuteľnosti   platené   v   prospech   Obce   K. Dobromyseľnosť   a   nerušenosť   užívania   žalovaného   pozemku   bolo   preukázané   i tým, že na túto lokalitu ako rekreačná oblasť S. bol vydaný tzv. rekreačný štatút, tzn. že žalovaný pozemok   nikdy   nemohol   patriť   do   režimu   poľnohospodárskej,   resp. hospodárskej   pôdy, ale v súlade s platnými zákonmi v roku 1969 išlo o pozemok daný do osobného užívania. Preto ani nie je možné na žalovaný pozemok, aplikovať zák. č. 229/91 Zb. v platnom znení. Súdy pochybili, keď nárok sťažovateľov v 1. a 2. rade, neposudzovali podľa § 872 ods. 6 OZ, podľa novely OZ 509/1991 účinnej od 01. 01. 1992.

Sťažovatelia tvrdia, že napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné, nielen po vecnej stránke, ale i po právnej stránke. Súdy vôbec nebrali do úvahy tieto rozhodujúce skutočnosti a tomu zodpovedajúci právny stav. Konkrétne súdy nesprávne právne posúdili uplatnený nárok a nebrali vôbec do úvahy platné hmotnoprávne ustanovenia OZ o možnosti nadobudnúť vlastníctvo vydržaním. Toto je možné ilustrovať takto:

Súdy nepresvedčivo prejudicionálne rozhodli, že nájomná zmluva uzatvorená medzi sťažovateľmi ako nájomcami a vtedajším JRD v A., dňa 01. 09. 1969, je neplatná. Súdy ničím konkrétnym neodôvodnili, z akého právneho dôvodu táto zmluva je neplatná. Aj keď podľa   názvu   tohto   právneho   úkonu,   malo   sa   jednať   o   nájomnú   zmluvu,   avšak   podľa jej obsahu a vtedy platného právneho režimu sa jednalo o dohodu o bezplatnom užívaní pozemku   za   účelom   výstavby   rekreačnej   chaty.   Súčasťou   tejto   zmluvy   podľa   jej   čl.   I, bol i pripojený   situačný   plánok,   ktorý   identifikoval   miesto   výstavby   chaty   vo vzťahu k vtedajšej evidencii nehnuteľnosti pre k. úz. K.

Tento odkaz na   tzv.   situačný   plánok   jednoznačne   potvrdzuje,   že právo osobného užívania pozemku bolo identifikované touto prílohou. Takýto postup dovoľoval i vtedajší zák.   č.   22/64   Zb.   o   evidencii   nehnuteľností.   Doba   osobného   užívania   pozemku   bola stanovená na 50 rokov, počnúc od 1. 9. 1969, tzn. do 1. 9. 2019. Takýto spôsob uzatvárania zmlúv   zo   strany   JRD,   ako   svedok   jednoznačne   potvrdil   i   starosta   obce.   Pritom je nepochybné,   že   v   tomto   prípade   sa   nejednalo   o   poľnohospodársky   využiteľnú   pôdu, ale o lesnú pôdu, na ktorú vtedajšie MsNV v P. vydalo rekreačný štatút, lebo v tomto období sa uvažovalo, že oblasť tzv. S. bude využívaná na rekreačné účely. Preto v tejto oblasti okrem   povoľovania   výstavby   rekreačných   chát,   boli   vybudované   vtedajšími   podnikmi a ROH početné pionierske tábory a veľké rekreačné zariadenia, a to na pôde, ktorá patrila do súkromného vlastníctva, resp. bola vedená v evidencii vtedajšieho poľnohospodárskeho družstva, resp. štátnych lesov...

Pokiaľ   by   osobné   užívanie   dotknutých   parciel   bolo   protizákonné   a   neplatné, tak v žiadnom   prípade   by   vtedajší   MsNV,   Odbor   výstavby   v P.,   pod   číslom   4693/69-Fa zo dňa 14. 06. 1973 nemohol vydať rozhodnutie o prípustnosti stavby pre rekreačnú chatu v rekreačnej oblasti S... ani Obec K. dňa 12. 04. 2005 nevydala sťažovateľom potvrdenie č. 201/2005 o pridelenie súpisného čísla 468 na stavbu „chata na rekreáciu“ postavená na pozemku parc. č. 652 k. úz. K. Podľa tohto potvrdenia Obce K. predmetná chata bola daná do užívania ešte v roku 1963...

Aj keď sťažovatelia v 1. a 2. rade mali tvrdiť, že za pozemok daný do osobného užívania mali platiť nájomné, toto ich tvrdenie bolo zrejme vyprodukované omylom... lebo v skutočnosti platili bývalému MNV K., resp. neskôr Obecnému úradu v K. domovú daň, resp. daň z nehnuteľnosti... Potom neuvedenie výšky nájmu v nájomnej zmluve č. 84/69 z 1. 9. 1969, nemôže byť dôvodom na prejudicionálne rozhodnutie súdu, že má sa jednať o neplatnú nájomnú zmluvu...

Súdy   hrubo   pochybili,   keď   od   sťažovateľov   v   1.   a   2.   rade   vyžadovali tzv. dobromyseľnosťou   pri   nakladaní   s   pozemkom   zastavaným   stavbou,   ktorá je vo vlastníctve sťažovateľov v 1. a 2. rade. Súd zmätočne a deformovane v neprospech sťažovateľov sa odvolával na ust. § 130 ods. 1 OZ... (prvostupňový súd odmietol akceptovať i   prípadné   pochybnosti   v   neprospech   žalobcov   i   napriek   tomu,   že   títo   dobromyseľne a nerušene užívali žalovaný pozemok viac ako 43 rokov). Navyše, ani pôvodní vlastníci žalovanej parcely... nikdy nežiadali žalobcov ani o platenie nájomného, resp. o vypratanie pozemku alebo o odkúpenie tohto pozemku.

Pokiaľ by tomu bolo tak, tak žalobcovia by „oželeli“ aj svoj nárok na priznanie vlastníckeho   práva   z   titulu   vydržania,   a   vyporiadali   by   to   spôsobom   podľa   § 135c ods. 1, 2 OZ,   podľa   ktorého   je   možné,   že   súd   stavbu   za   náhradu   prikáže   vlastníkovi pozemku   alebo   súd   zriadi   za   náhradu   vecné   bremeno,   ktoré   je   nevyhnutné   na   výkon vlastníckeho práva k stavbe...

O   tom,   že   vlastníctvo   pozemku   je   možné   nadobudnúť   i   vydržaním   pozemku, ku ktorému má evidované vlastníctvo odlišná osoba od skutočného užívateľa, zodpovedá napr. i aktuálna súdna prax Okresného súdu v Prešove v konaní 13C 86/02, keď Okresný súd v Prešove vo svojom rozs. 13C 86/02-96 zo dňa 31. 10. 2005 zamietol žalobu o určenie, že žalobkyňa je výlučnou vlastníckou parcely KNC 1037/251 o výmere 2114 m2 vedenej na LV   č.   1371.   Túto   parcelu žalobkyňa mala platne   zdediť   po   svojom   nebohom otcovi na základe rozhodnutia vtedajšieho Štátneho notárstva v P. č. k. D 504/69. Tento rozsudok svojim rozs. 3Co 234/2006 zo dňa 30. 03. 2007 potvrdil...

Pokiaľ by sa súd oboznámil s obsahom citovaného súdneho spisu, tak by musel zistiť, že   držiteľ   pozemku   uzavrel   s   otcom   žalobkyne   neplatnú   kúpnu   zmluvu   o   odpredaji nehnuteľnosti... Napriek tomu, súd si osvojil, že i v tomto prípade sa jednalo o oprávnenú držbu právneho predchodcu žalovanej a akceptoval, že tento nadobudol vlastnícke právo vydržaním...

Táto   doterajšia   jednotná   súdna   prax   súdov   v P.   odporuje   právnym   záverom sťažnosťou   napadnutého   rozsudku.   Tento   rozsudok   ako   hlavný   dôvod   na   nepriznanie vlastníctva sťažovateľov vydržaním uvádza to,   že nemohlo zo strany sťažovateľov dôjsť k oprávnenej držbe, lebo títo mali neplatnú nájomnú zmluvu s vtedajším JRD (podľa vtedy platného zákona o poľnohospodárskom družstevníctve, družstvá napr. mohli dávať časť ornej pôdy do užívania aj ako tzv. záhumienok).

Sťažovatelia k tomuto príkladu, aká je súdna prax na Okresnom súde v Prešove, si dovoľujú   uviesť   i   ďalšie   judikáty   slovenských   súdov,   cit.:  ,,R 44/1996:   Neplatnosť právneho   úkonu   o   prevode   vlastníctva   nie   je   okolnosťou   vylučujúcou   nadobudnutie vlastníctva vydržaním...»

Sťažovatelia   poukazujú   tiež   na   procesné   pochybenia   Okresného   súdu   Prešov (ďalej len   „okresný   súd“)   a   krajského   súdu   v konaní   a uvádzajú: «zo   strany   žalovanej sa jedná o nedostatok v jej zastúpení advokátom JUDr. B.

Konkrétne plnomocenstvo na právne zastúpenie žalovanej   v 1.   rade...   je nejasné a nezrozumiteľné,   keď   v   plnomocenstve   zo   07.   03.   2011   je   ako   dôvod   splnomocnenia, cit.: „Spor D. F.“

Dokonca je tu vážna pochybnosť hodnovernosti podpisu žalovanej v 2. rade, t. j. F., keď   na   ďalšom   plnomocenstve   z   28.   11.   2011   nie   je   uvedený   dôvod   splnomocnenia a dokonca   podpis   splnomocniteľky   je   úplne   odlišný   od   jej   podpisu   na plnomocenstve zo 07. 03. 2011...

Súd   porušil   procesné   právo   sťažovateľov   na   vykonanie   všetkých   dôkazov sťažovateľov   v   1.   a   2.   rade,   keď   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   odmietol   ich   návrh na vykonanie dokazovania vypočutím svedkov...

Pokiaľ by súd vypočul navrhovaných svedkov, tak títo by mu potvrdili, že skutočne ako majitelia chát v rekreačnej oblasti S. vydržaním nadobudli vlastníctvo i k zastavaným pozemkom rekreačnými chatami.

Týmto súd odňal možnosť sťažovateľom riadne konať a uplatňovať svoje práva pred súdom. Títo svedkovia by jednoznačne potvrdili, že skutočne nielen sťažovatelia, ale i ďalší vlastníci rekreačných chát v rekreačnej oblasti S., dlhé desaťročia nerušene užívali nielen svoje legálne rekreačné chaty, ale i priľahlý pozemok a až od momentu, keď tieto pozemky odkúpila O. F., i títo majú podobné problémy ako sťažovatelia...

Aj keď Slovenská republika je v Európskej únii, kritizovaný postup prvostupňového súdu je nielen porušením procesného práva, hmotného práva, i ústavného práva podľa čl. 46 Ústavy SR, ale v konečnom dôsledku i Listiny základných práv a slobôd. Podľa tejto listiny, pokiaľ procesné právne úkony účastníkov riadenia obsahujú zjavnú nesprávnosť, keď   odstránenie   umožňuje   rovnako   odstrániť   nedostatok   podmienok   v   riadení,   pričom konštatovanie tejto zjavnosti nevyžaduje procesnú aktivitu súdu (napr. dokazovanie), nutné účastníkom riadenia dať príležitosť túto nesprávnosť odstrániť. Opakom tohto postupuje prehnaný   formalizmus,   ktorého   dôsledkom   je   sofistikované   zdôvodňovanie   zjavnej nespravodlivosti, a tým dotknutie zmyslu § 1 O. s. p., čl. 90 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Tieto pochybnosti sú evidentné i pri podpise O. F. za kupujúceho pri kúpnej zmluve z 3. 9. 2008...

Toto podporuje i tá skutočnosť, že pokiaľ by O. F. nezačala protiprávne atakovať ich dobromyseľné užívanie rekreačnej chaty...   je viac ako pravdepodobné,   že by neboli nútení podať túto žalobu. Navyše žalovaná v 1. rade nikdy písomne neoslovila žalobcov na to,   aby   títo   odkúpili   od   nej   pozemok   nachádzajúci   sa   pod   rekreačnou   chatou,   ale ako i ohliadka na mieste samom potvrdila, žalovaná buduje prístupovú cestu k svojej chate tak, že táto sa dotýka rekreačnej chaty žalobcov.

... umiestnenie prístupovej cesty... je v hrubom rozpore nielen so zák. č. 50/76 Zb... ale   i s príslušnými   vykonávacími   vyhláškami...   Pokiaľ   by   sa   žalobcovia   nebránili   touto žalobou...   v   súčasnosti by   O.   F.   im celú   rekreačnú chatu i s príslušenstvom   svojvoľne a protizákonne zbúrala...

v konečnom dôsledku súdy oboch stupňov Slovenskej republiky porušili nielen platné právne predpisy vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ale i ich ústavné práva podľa čl. 1, čl. 20, čl. 46 Ústavy SR, čo... znamená i hrubé porušenie ich európskych práv podľa čl. 6, 13, 17, 41 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, keďže je nepochybné, že sťažovatelia sú nielen slovenskými štátnymi občanmi, ale i občanmi Európskej únie.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodlo týmto nálezom: „1. Právoplatným rozsudkom 4Co 30/2012 Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 10. 2012   (doručeného   sťažovateľom   dňa   26.   11.   2012),   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok 17C 20/2011   Okresného   súdu   v   Prešove   zo   dňa   30.   01.   2012.   Boli   porušené   základné ústavné práva PhDr. S. D. a F. D., bytom P., a to hlavne, ich právo na zákonnú ochranu podľa čl. 1, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako i ich základné ľudské práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to najmä v jeho článkoch 6, 13, 17, 41 a nasl.

2. Rozsudok 4Co 30/2012 zo dňa 19. 10. 2012 Krajského súdu v Prešove sa zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu v Prešove v konaní 17C 20/2011.

3. Priznáva   sťažovateľom   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   10.000   €,   ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Priznáva   trovy   konania   právneho   zastúpenia   vo   výške   323,52   €   (§   11   ods.   3 advokátskej   tarify)   vyčíslenej   právnym   zástupcom   sťažovateľom,   ktoré   je   Krajský   súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 17 C 20/2011 z 30. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zamietnutí žaloby sťažovateľov o určenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom majú postavenú rekreačnú chatu (ďalej len „pozemok“).

1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: «V zákonom   stanovenej   lehote   podali   proti   rozsudku   odvolanie   žalobcovia. Namietali,   že súd   odmietol   aplikovať výkladové   pravidlo vyplývajúce z ust.   § 3 ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   výkon   práv   a   povinností   vyplývajúcich z občianskoprávnych sporov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Napadnutý rozsudok považovali za zmätočný, nepreskúmateľný nielen po stránke vecnej, ale i právnej. Ďalej namietali,   že   súd   nezohľadnil   hmotnoprávne   ustanovenie   Občianskeho   zákonníka o možnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Nesúhlasili so záverom súdu, ktorý pre nadobudnutie   vlastníckeho   práva   vydržaním   skúmal   dobromyseľnosť   pri   nakladaní s pozemkom   od   žalobcov   v   1.   a   2.   rade.   Poukázali   na   to,   že   pri   pochybnostiach sa predpokladá,   že   držba   je   oprávnená.   Sporný   pozemok   žalobcovia   dobromyseľne a nerušene užívali viac ako 43 rokov.

Ďalej poukázali na súdnu prax Okresného súdu Prešov, a to rozhodnutie týkajúce sa konania vo veci vedenej pod sp. zn. 13C 86/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.   zn.   3Co 234/2006.   Ďalej   namietali   procesné   pochybenie súdu.   Poukázali na to,   že v udelenom plnomocenstve na právne zastúpenie žalovanej v 1.   rade udelené plnomocenstvo   je   nejasné,   nezrozumiteľné,   lebo   nie   je   presne   špecifikované,   na   ktorú konkrétnu   vec   sa   vzťahuje.   Ďalej   namietali   porušenie   procesných   práv   žalobcov na vykonanie všetkých dôkazov tým, že súd nevypočul navrhovaných svedkov, a tým odňal možnosť žalobcom riadne konať a uplatňovať svoje práva pred súdom. Taktiež namietali výrok   o   trovách   konania.   Uplatnené   náhrady   považovali   za   nehospodárne   a   neúčelné vo vzťahu k použitiu osobného motorového vozidla pri účasti na ohliadke na mieste samom. Ďalej namietali nesprávne priznanie dane z pridanej hodnoty, aj za náhradu cestovného a stratu času, ako aj, že nebolo preukázané, že by právny zástupca žalovaných zaplatil kolkové   známky   zo   svojich   finančných   prostriedkov,   a   preto   z   tohto   dôvodu   úhrada kolkových známok nemôže spadať pod poskytnutie právnej služby. Ďalej poukázali na to, že súd mal pri rozhodovaní otravách konania aplikovať ust. § 150 Občianskeho súdneho poriadku   s   prihliadnutím   na   vek,   zdravotný   stav,   ako   aj   majetkové   pomery   na   strane žalobcov, ktorých jediným príjmom je príjem z dôchodku. Poukázali na to, že žalovaná v 1. rade nikdy písomne neoslovila žalobcov, aby odkúpili pozemok nachádzajúci sa pod rekreačnou chatou i napriek tomu, že pri ohliadke na mieste samom potvrdila, že vybuduje prístupovú cestu k svojej chate, ktorá sa dotýka rekreačnej chate žalobcov. Umiestnenie prístupovej cesty, na ktoré dodnes nebolo vydané stavebné povolenie považovali v hrubom rozpore so zákonom o stavebnom konaní. Navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe vyhovieť.   Uplatnili   si   náhradu   trov   konania,   alternatívne   zrušiť   napadnutý   rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Právny zástupca žalobcov na odvolacom pojednávaní trval na dôvodoch podaného odvolania. Na doplnenie uviedol, že nájomnú zmluvu mal súd posudzovať podľa jej obsahu. Na základe neplatnej zmluvy žalobcovia vstúpili do oprávnenej držby sporného pozemku... Oboznámením sa s obsahom spisu, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že na základe neplatnej nájomnej   zmluvy   nemohli   byť   žalobcovia   dobromyseľní   v   tom,   že   užívajú   spornú nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Namietané nesprávne posúdenie nájomnej zmluvy č. 84/69 (v spise na č. l. 4. až 5 dňom 1. 9. 1969) uzavretej žalobcami a JRD „S.“ A., nebolo dôvodné.   Žalobcovia   z   nájomnej   zmluvy   nemohli   nadobudnúť   presvedčenie, že sú dobromyseľní, a že touto nájomnou zmluvou vstupujú do oprávnenej držby. Inštitút práva osobného užívania pozemku a nájom je odlišným inštitútom. V súvislosti s dlhodobým užívaním   veci   v   nájme   nemôže   dôjsť   k   premene   nájmu   na   vlastnícke   právo, ako je to v prípade práva osobného práva nehnuteľnosti, na čo súd prvého stupňa správne poukázal.

Namietaná   nepreskúmateľnosť,   zmätočnosť   napadnutého   rozhodnutia   nebola opodstatnená.   Odôvodnenie   rozhodnutia   spĺňa   všeobecné   náležitosti   odôvodnenia rozhodnutia, je jasné, presvedčivé, zrozumiteľné v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Ani táto odvolacia námietka nebola opodstatnená. Namietané procesné pochybenie súdu vo vzťahu k udelenému plnomocenstvu žalovanou v 1. rade vo vzťahu k právnemu zástupcovi nebolo opodstatnené.   Je   nesporné,   že   plnomocenstvo   bolo   udelené,   označenie   veci   nemá za následok   jej   zmätočnosť.   K   spochybneniu   uvedeného   plnomocenstva   v   konaní   pred súdom nedošlo. Označenie sporu na udelenom splnomocenstve je vecou právneho zástupcu. Vo vzťahu k namietanému výroku o trovách konania odvolací súd poukazuje na to, že náhrada kolkových známok, ako aj náhrada cestovného, straty času vo vzťahu k týmto uplatneným náhradám nebola uplatnená daň z pridanej hodnoty. Tieto námietky neboli opodstatnené. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 150 O. s. p. odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní platí zásada zodpovednosti účastníka za výsledok sporu vyplývajúca z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa správne posúdením úspechu žalovaných v spore im priznal náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcom. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. prichádza do   úvahy   len   výnimočne   za   predpokladu   preukázania   existencie   dôvodov   hodných osobitného zreteľa. Len nepriaznivé sociálne a majetkové pomery žalobcov samo o sebe nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konanie žalovaným, ktoré boli v konaní úspešné.   Súčasťou   práva   účastníka   na   súdnu   ochranu   zaručeného   Ústavou   Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces je aj právo na   priznanie   náhrady   trov   konania   účastníkovi,   ktorý   bol   v   sporovom   konaní   úspešný. Nepriaznivé   sociálne   a   majetkové   pomery   žalobcov   boli   zohľadnené   pri   rozhodovaní o ich žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Nepriznaním náhrady trov konania žalovaným by došlo k neprimeranému zásahu do majetkovej sféry žalovaných – fyzických osôb. Ani táto námietka nebola opodstatnená.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, všímať si aj okolnosti, ktoré   viedli   účastníkov   k   uplatneniu   práva   na   súde   aj   ich   postoja   v   konaní   (Zborník IV. str. 64 Jaroslav Krajčák a kol., Občiansky súdny poriadok Eurunion).

Len neúspech žalobcov v konaní nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným (ZSP č. 6/2006).

Ani táto námietka nebola dôvodná. Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   potvrdil   napadnutý   rozsudok   ako   vecne   správny v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p..

O   trovách   odvolacieho   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   §   224   ods.   1   v   spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. zásadou úspechu žalovaných v odvolacom konaní, ktorým bola priznaná náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby á 28,50 Eur (tarifná odmena vo výške 1/13 výpočtového základu určeného pre rok 2012), t. j. v sume 58,69 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   ďalej   len citovanej vyhlášky). Z dôvodu zastupovania právnym zástupcom dvoch účastníkov na strane žalovaných bola základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50 % v súlade s ust. § 13 ods. 2 citovanej   vyhlášky.   Odvolací   súd   priznal   náhradu   za   2   úkony   právnej   služby   u   každej zo žalovaných, a to vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 20. 3. 2012, ako aj účasť na odvolacom pojednávaní dňa 19. 10. 2012, 4 x á 29,34 Eur, t. j. 117,36 Eur [§ 14 ods. 1 písm. b), c) citovanej vyhlášky. Súčasťou priznanej náhrady je 2 x režijný paušál á 7,63 Eur (§ 16 ods. 3 citovanej   vyhlášky].   Celkom   z   titulu   trov   právneho   zastúpenia   bola   priznaná   náhrada vo výške 132,66 Eur, z toho 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 26,53 Eur, t. j. celkom bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 159,19 Eur. Právny zástupca preukázal,   že   je   platom   dane   z   pridanej   hodnoty,   a   to   osvedčením   vydaným   Daňovým úradom P. dňa 26. 2. 2009, IČO pre daň SK..., a to od 17. 3. 2009 (v spise na č. l. 172). Povinnosť žalobcov v 1. a 2. rade nahradiť žalovaným trov právneho zastúpenia vyplýva z ust. § 149 ods. 1 O. s. p., u ktorých výška je v súlade s citovanou vyhláškou.»

Vo   svojej   doterajšej   judikatúre   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V danom prípade k námietkam sťažovateľov vyjadreným v odvolaní zaujal podrobné stanovisko   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   už   okresný   súd,   pričom   z   citovanej   časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že okresný súd zistil správne skutkový stav a správne vec právne posúdil.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu, v ktorom okrem iného uvádza: „Žalobcovia dňa 26. 1. 2011 doručili návrh, ktorým žiadali určiť, že sú   vlastníkmi   parcely   652   o   výmere   400   m2 kat.   územie   K.,   na   ktorej   je   postavená rekreačná chata č. súpisné 468 patriaca do vlastníctva žalobcov na tom skutkovom základe, že dňa 1.   9.   1969 uzatvorili s prenajímateľom JRD S. so sídlom v A. nájomnú zmluvu na dobu   nájmu   50   rokov   počnúc   od   1.   9.   1969   na   pozemok   v   správe   prenajímateľa za účelom výstavby rekreačnej chaty. Podľa tejto zmluvy mali právo užívať pozemok do 1. 9. 2019. Rozsah výmery pozemku v zmluve nebol určený, a preto platí aj zákonný stav podľa § 199 až § 200 vtedy platného Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pozemky patriace do vlastníctva alebo do správy socialistických organizácii možno dať do užívania občanom pre   účely   výstavby   rekreačnej   chaty   najviac   o   výmere   400 m2.   Rozhodnutím   MNV   v P. odboru výstavby č. 4693/69 zo dňa 14. 6. 1973 bolo vydané rozhodnutie o prípustnosti stavby   pre   rekreačnú   chatu   v   rekreačnej   oblasti   S.   Dňa 12. 4.   2005   Obec   K.   vydalo potvrdenie   o   súpisnom   čísle   468   rekreačnej   chaty   na parcele   652   kat.   územie   K. s potvrdením,   že   táto   bola   daná   do   užívania   v   roku   1973   vrátane   priľahlého   pozemku ku chate. Podľa listu vlastníctva č. 991 kat. územie K., vlastníkom parcely č. 810/102 – trvalé trávnaté porasty o výmere 2703 m2 je žalovaná v 1. rade. Na tejto parcele by sa mala nachádzať aj parcela 652, na ktorej je postavená chata č. súpisné 468. Listom z 29. 8. 2010 žalovaná   v   1.   rade   vyzvala   žalobcu   v 2.   rade   na   odstránenie   stavieb   z   pozemku, a to v termíne do 30. 9. 2010 s tým, že pokiaľ nedodrží tento termín, dá vypratať pozemok na svoje náklady. Na základe toho žalobcovia začali pátrať, z akého titulu a vo vzťahu k akému   pozemku   žalovaná   v   1.   rade   takto   vystupuje   voči   ním.   Z   výpisu   z   katastra nehnuteľnosti vyplýva, že vlastníckou parcely č. 810/102 je žalovaná v 1. rade. Následne zistili, že podľa kúpnej zmluvy zo dňa 3. 9. 2008 žalovaná v 1. rade kúpila tento pozemok od pôvodnej   vlastnícky,   t.   j.   žalovanej   v   2.   rade.   Podľa   grafickej   identifikácie   parciel č. 5839/2010, parcela KN 652 kat. územie K. bola vytvorená z časti pozemnoknižnej parcely 810/102, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. 240 kat. územie K. Žalobcovia v 1. a 2. rade v dobrej viere, dobromyseľne a nerušene parcelu 652 užívali až do 29. 8. 2010, kedy žalovaná v 1. rade ich upozornila na možnosť vypratania. Žalobcovia tvrdia, že túto časť pozemku,   na   ktorej   stojí   aj   ich   rekreačná   chata   č.   súpisné   468   vydržali   do   svojho vlastníctva, vrátane zastavaného pozemku parcela č. 652 o výmere 400 m2. Podľa platného právneho režimu do 31. 3. 1983 podľa § 199 ods. 1 a § 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka vtedy platného, mohol mať občan v osobnom užívaní pozemok prenechaný na výstavbu rodinného domu o výmere najviac 800 m2 a pozemok určený na výstavbu chaty, garáže alebo zariadenia záhradiek vo výmere 400 m2. Podľa Občianskeho zákonníka účinného od 1.   1.   1992   novelou,   žalobcovia   v   1.   a   2.   rade   mohli   nadobudnúť   vlastníctvo   k   ich zastavanej parcele č. 652 o výmere 400 m2 pre kat. územie K. vydržaním podľa § 129 ods. 1,   § 130 ods.   1,   §   134   ods.   1   a   3   Občianskeho   zákonníka.   Žalobcovia   ako   oprávnení držitelia   nepretržite   po   dobu   10   rokov   parcelu   č.   652   užívali   nerušene   a   stali   sa oprávnenými držiteľmi aj pred 1. 1. 1992, a to tej časti parcely teraz označenej ako parcela 652 z pôvodnej   pzk   parcely   810/102   kat.   územie   K.,   preto   im   vzniklo   vlastnícke   právo po uplynutí zákonnej doby na vydržanie vlastníctva, preto je v tejto časti čiastočne neplatná aj kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovanými v 1. a 2.   rade. Žalovaná v 1.   rade cez parcelu 652 buduje prístupovú cestu k svojej chate, v dôsledku čoho zlikvidovala žalobcom záhradný krb, kôlňu na drevo a vyrezala okrasné kríky a stromy bez stavebného povolenia. Žalobcovia   vypovedali,   že   dňa   1.   9.   1969   uzavreli   nájomnú   zmluvu   s   JRD   S. so sídlom v A., na základe ktorej začali užívať vyčlenený pozemok. V roku 1973 dostali stavebné povolenie na výstavbu chaty, ktorú aj v tom roku postavili a v roku 2005 im vydal starosta obce K. súpisné číslo a povolenie na užívanie chaty. Na základe toho došlo k zápisu vlastníckeho   práva   tejto   stavby   na   parcele   652.   Pokiaľ   ide   o   nájomnú   zmluvu,   bolo dohodnuté, že budú tento pozemok užívať 50 rokov za nájomné, ktoré riadne platili a platia ho dodnes...

Z predloženej nájomnej zmluvy č. 84/69 vyplýva,   že JRD S.   prenajalo žalobcom na 50 rokov pozemok bez bližšej identifikácie a výmery od 1. 9. 1969 bez uvedenia výšky nájmu.

Podľa § 198 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 platného do 31. 12. 1991 právo osobného užívania pozemkov slúži na to, aby si občania na pozemkoch, ku ktorým sa právo zriadi mohli vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku. Podľa § 199 ods. 1 citovaného zákona, právo osobného užívania môže sa zriadiť len k   pozemkom,   ktoré   sú   v   socialistickom   spoločenskom   vlastníctve   a   ktoré   sú   podľa územných plánov alebo   územných rozhodnutí   určené na výstavbu   rodinných   domčekov, rekreačných chát alebo garáži alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska pôda nesmie sa na zriadenie práva osobného užívania použiť. Podľa   zákona   872   ods.   1   zákona   509/1991,   právo   osobného   užívania   pozemku vzniknuté   podľa doterajších   predpisov,   ktoré   trvá ku   dňu nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie § 8 ods.   1   zákona   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.

Vykonaným   dokazovaním   nebolo   preukázané,   že   by   žalobcom   vzniklo   právo osobného užívania k predmetnému pozemku. Samotní žalobcovia, ako právny titul, ktorým sa   ujali   užívania   predmetnej   nehnuteľnosti   uvádzajú   nájomnú   zmluvu,   ktorú   uzatvorili s JRD v A. v roku 1969. Ako už súd vyššie uviedol, predmetná nájomná zmluva je neplatný právny   úkon   pre   svoju   neurčitosť   v   zmysle   §   37   Občianskeho   zákonníka,   a   teda   súd prejudiciálne určil, že ide o neplatnú nájomnú zmluvu, ktorá je od počiatku neplatná. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Oprávnená držba je fakticky ovládanie vecí alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s ním ako so svojim v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva tieto patria. Pri oprávnenej držbe musí byť splnené ako náležitosti faktické ovládanie vecí alebo vykonávanie práva, vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, dobrá viera, že mu vec patrí alebo vykonávanie práva patria. Tá skutočnosť, či držiteľ alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný (bona fide) alebo nedobromyseľný (mala fide), treba vždy   hodnotiť   objektívne,   nielen   zo   subjektívneho   hľadiska,   teda   z   hľadiska   osobného presvedčenia   samotného   držiteľa   veci.   Dobromyseľnosť,   ako   vnútorný   psychický   stav nemožno priamo dokázať. Možno onej usudzovať z okolnosti, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda   alebo   právo,   ktoré   vykonáva   patria.   Okolnosti,   z   ktorých   možno   usudzovať na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Na rozdiel od držiteľa vlastník musí preukázať platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva.   Význam   oprávnenej   držby   spočíva   v   zákonnej   možnosti,   jej   premeny na vlastnícke právo, prípadne na právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Táto premena sa uskutočňuje zo zákona prostredníctvom vydržania, ktoré upravuje § 134 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov ak ide o nehnuteľnosť. Z   vykonaného   dokazovania   súd   má   za   to,   že   žalobcovia   nepreukázali   svoju dobromyseľnosť,   o   čom   svedčí   aj   ich   vstup   do   držby.   Skutočnosť,   že   si   boli   vedomí, že užívajú   prenajatý   pozemok   potvrdili   sami   žalobcovia   a   preukazovali   to   nájomnou zmluvou   a   uvádzaním,   že   platili   nájomné,   a   to   každoročne   JRD,   a   potom   miestnemu národnému výboru v obci.

Žalovaná   v   2.   rade   preukázala,   že   predmetný   pozemok   nadobudla   ako   dedička po svojom otcovi A. I., ktorý zomrel..., a to v podiele 11/12 a podiel 1/12 nadobudla kúpnou zmluvou, ktorú uzatvorila 11. 5. 1994 s V. I., ako predávajúcim. Žalobcovia preto nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi predmetného pozemku, keďže vlastník tejto nehnuteľnosti bol známy a bol riadne zapísaný v pozemkovej knihe, ako aj na liste vlastníctva. K premene nájomného   vzťahu   na   vlastnícky   nemôže   dôjsť   takýmto   spôsobom,   ako   na   to   poukázali aj žalované. Táto premena by bola možná len v prípade práva osobného užívania pozemku, ale   takéto   právo   osobného   užívania   žalobcom   nebolo   nikdy   zriadené   a   ani   samotní žalobcovia neodvodzovali svoj vstup do držby zriadením práva osobného užívania. Z tohto dôvodu   žalobcovia   nemohli   ako oprávnení   držitelia   vydržať   predmetnú   nehnuteľnosť, pretože   vstup   do   držby   nebol   na základe   toho,   že   by   nebol   známy   vlastník   predmetnej nehnuteľnosti, ale na základe toho, že tento vstup odôvodňovali z titulu nájomnej zmluvy. To,   že   pôvodný   vlastník,   t.   j.   žalovaná   v   2.   rade   od   žalobcov   nepožadovala   úhradu nájomného, resp. že neriešila s nimi užívanie tohto pozemku ešte neznamená, že žalobcovia sú dobromyseľní držitelia. Vlastník pozemku má právo sám rozhodnúť, akým spôsobom bude   vykonávať   svoje   vlastnícke   právo   a ako sama   žalovaná   v   2.   rade   uviedla,   ujala sa vlastníctva po zrušení štátnych majetkov, kedy boli pozemky vrátené vlastníkom. V roku 1992   v   dedičskom   konaní   nešila   toto   vlastnícke   právo   na   základe   dedičského   konania, ktorým ho aj nadobudla a bola zapísaná na liste vlastníctva a v roku 1994 si odkúpila zostávajúci   podiel,   takže   od   roku   1994   bola   výlučnou   vlastníckou   parcely   810/102. Žalobcovia mali možnosť zistiť, kto je vlastníkom tejto nehnuteľnosti nahliadnutím do listu vlastníctva   na   katastri   nehnuteľnosti,   resp.   na obecnom   úrade.   Sám   vypočutý   svedok starosta obce Ing. V. I. potvrdil, že tento pozemok nikdy nespadal do vlastníctva obce. Bolo známe aj pri delimitácii majetku po zaniknutých národných výboroch, že tieto pozemky majú   svojho   vlastníka   a   nespadajú   do majetku   obce,   ani   štátu.   Žalovaná   v   1.   rade preukázala,   že na   základe   kúpnej   zmluvy   uzavretej   so   žalovanou   v 2. rade   sa   stala vlastníckou   v   roku   2007,   kedy   bol   aj   povolený   vklad   vlastníckeho   práva,   a preto   ako vlastník   má   právo   toto   svoje   vlastnícke   právo   realizovať,   užívať,   nakladať   sním   podľa svojho rozhodnutia. Táto žaloba žalobcov nie je preto dôvodná a súd ju zamietol.“Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že citované rozsudky obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov, a závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný   súd   preto   považuje   takéto   odôvodnenie   rozsudku   za dostatočné,   jasne a zrozumiteľne   reagujúce   na   všetky   pre   vec   významné   argumenty   sťažovateľov obsiahnutých v ich odvolaní, a teda za ústavne konformné.

Ústavný súd po oboznámení sa s odvolaním sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu zistil, že sťažnosť doručená ústavnému súdu a odvolanie proti rozsudku okresného súdu sú takmer totožné.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   s   dôvodmi   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu sa vysporiadal krajský súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou inštanciou“, a preto nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti rozsudku   okresného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   považoval   ústavný   súd   vyjadriť sa iba k týmto podstatným skutočnostiam uvedeným v sťažnosti.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľov   s   právnym   posúdením   zmluvy, na základe ktorej užívali pozemok, ku ktorému sa určovacou žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva. Zatiaľ čo sťažovatelia tvrdia, že napriek tomu, že v názve je uvedené, že ide o nájomnú zmluvu, „podľa jej obsahu a vtedy platného právneho režimu sa jednalo o dohodu   o   bezplatnom   užívaní   pozemku   za   účelom   výstavby   rekreačnej   chaty“,   podľa názoru okresného súdu a krajského súdu išlo o neplatnú nájomnú zmluvu. Ústavný súd konštatuje, že dôvody, pre ktoré posúdil okresný súd, resp. krajský súd zmluvu ako neplatnú nájomnú   zmluvu,   sú   v   odôvodnení   rozsudkov   zrozumiteľne   uvedené.   Sťažovatelia v sťažnosti   neuvádzajú žiadne argumenty, ktorými by právny názor všeobecných   súdov spochybnil. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovatelia v návrhu na určenie vlastníckeho práva uvádzajú, že s JRD S. uzatvorili nájomnú zmluvu a že vlastnícke právo k pozemku nadobudli vydržaním, keďže tento užívali nepretržite po dobu 10 rokov. Podľa § 872 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   právo   osobného užívania   pozemku   vzniknuté   podľa   doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o   úprave   vlastníckeho   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení neskorších   predpisov   tým   nie   je   dotknuté.   Pokiaľ   by   skutočne   sťažovatelia   mali   právo osobného   užívania   pozemku,   ako   tvrdia,   jeho   vlastníkmi   by   sa   stali   1.   januára   1992 (deň účinnosti § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tom prípade však nebol dôvod na to, aby sa domáhali určenia vlastníckeho práva z titulu vydržania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pokiaľ sťažovatelia argumentujú rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 86/2002 z 31. októbra 2005,   je   potrebné   uviesť,   že   medzi   nadobudnutím   vlastníckeho   práva vydržaním na základe neplatnej kúpnej zmluvy a neplatnej nájomnej zmluvy pre účely nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním   je   zásadný   rozdiel.   Pri   neplatnej   kúpnej zmluve sa   kupujúci   domnieva,   že   sa   stal   vlastníkom   kupovanej   nehnuteľnosti,   a   teda je dobromyseľný   v   tom,   že   mu   patrí   vlastnícke   právo.   Pri   neplatnej   nájomnej   zmluve sa môže   nájomca   iba   domnievať,   že   mu   patrí   právo   nehnuteľnosť   užívať,   teda   jeho dobromyseľnosť   sa   vzťahuje   iba   na   právo   užívania   nehnuteľnosti.   Nie   je   však dobromyseľný v tom, že mu patrí vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Nič na tom nemení ani dĺžka   užívania   nehnuteľnosti,   pretože   vlastnícke   právo   nie   je   možné   nadobudnúť ani v prípade, ak by bola nehnuteľnosť užívaná po celú zákonom predpokladanú vydržaciu dobu na základe platnej nájomnej zmluvy. Ako správne krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, „V súvislosti s dlhodobým užívaním veci v nájme nemôže dôjsť k premene nájmu na vlastnícke   právo...“.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že   práve   v   súvislosti   so   skúmaním dobromyseľnosti sťažovateľov je dôležité, od akej právnej skutočnosti odvádzajú samotní sťažovatelia právo užívania sporného pozemku. Pokiaľ sťažovatelia boli presvedčení o tom, že pozemok užívajú na základe nájomnej zmluvy, a v skutočnosti by išlo z ich   strany o omyl, ako to tvrdí právny zástupca sťažovateľov v odvolaní proti rozsudku okresného súdu,   nemohli   byť   už   dobromyseľní   v   tom,   že   im   vlastnícke   právo   k   pozemku   patrí, a tak neboli naplnené predpoklady vyžadované Občianskym zákonníkom na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   okresný   súd   bez   odôvodnenia   odmietol   návrh na vykonanie   dôkazov   –   výsluchov   svedkov.   Ústavný   súd   z   odvolania   podaného sťažovateľmi proti   rozsudku   okresného súdu   zistil, že sťažovatelia   v ňom okrem   iného namietali aj túto skutočnosť, pričom   v odvolaní uviedli, že „svedkovia by jednoznačne potvrdili, že skutočne nielen žalobcovia ale i ďalší vlastníci rekreačných chát v rekreačnej oblasti   S.,   dlhé   desaťročia   nerušene   užívali   nielen   svoje   legálne   rekreačné   chaty, ale i priľahlý pozemok a až do momentu keď tieto pozemky odkúpila žalovaná v 1. rade, i títo majú podobné problémy ako žalobcovia“.

Dokazovanie   v   občianskom   súdnom   konaní   prebieha   vo   viacerých   fázach; od navrhnutia   dôkazu,   jeho   zabezpečenie,   vykonanie   až   po   následné   vyhodnotenie. Kým navrhovanie   dôkazov   je   právom   a   zároveň   procesnou   povinnosťou   účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje   prejav   zákonnej   právomoci   všeobecného   súdu   korigovať   návrhy   účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť,   aby   sa   zisťovanie   skutkového   stavu   dokazovaním   držalo   v   mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokovávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Z rozsudku okresného súdu a aj z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že skutočnosť dlhodobého   nerušeného   užívania   pozemku   zo   strany   sťažovateľov   nebola   sporná. Výsluchom   navrhnutých   svedkov   by   sa   táto   skutočnosť   iba   opakovane   potvrdila. Pre zistenie   skutkového   stavu   výsluch   navrhnutých   svedkov   nemal   žiadny   význam a nevykonaním   navrhnutých   dôkazov   sa   sťažovatelia   nedostali   do   nevýhodnejšieho postavenia   ako   druhá   strana   v   konaní.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   skutočnosť, že okresný   súd   a   následne   ani   krajský   súd   neuviedli   dôvody,   pre   ktoré   sťažovateľmi navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov) neboli vykonané, nemôže viesť k záveru o porušení ich práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore nemožno vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopustiť sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 41 dohovoru ak súd dospeje k záveru, že bol porušený dohovor alebo jeho protokoly,   a   ak   vnútroštátne   právo   dotknutej   Vysokej   zmluvnej   strane   umožňuje len čiastočnú   nápravu,   súd   prizná   v   prípade   potreby   poškodenej   strane   spravodlivé zadosťučinenie.

Pokiaľ   sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietajú aj porušenie čl. 13, čl. 17 a čl. 41 dohovoru, v jej odôvodnení neuviedli žiadne konkrétne dôvody pre toto svoje tvrdenie. Zo sťažnosti sťažovateľov nie je zrejmé, z akého dôvodu malo   dôjsť   k   porušeniu   týchto   ich   práv,   hoci   jednou   z   náležitostí   sťažnosti   podanej ústavnému súdu   podľa   § 20 ods.   1 zákona o ústavnom   súde   je i odôvodnenie návrhu. Navyše,   je   potrebné   uviesť,   že   čl.   41   dohovoru   neobsahuje   žiadne   konkrétne   právo, ale upravuje   postup   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   pri   rozhodovaní   o   finančnom zadosťučinení   pri   porušení   práv   chránených   dohovorom.   Ústavný   súd   preto   považoval sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju aj v tejto časti odmietol.

K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy rozsudkom krajského súdu

K   sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   práv   hmotnoprávneho   charakteru   podľa čl. 20   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nebolo možné vysloviť ani porušenie základných práv podľa čl. 20 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. februára 2013