znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 129/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1   a   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo 4. augusta 2011 a sp. zn. 6 Tp 121/2011 z 15. decembra 2011, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo 49/2011 z 27. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012   doručená   sťažnosť R.   S.,   t.   č.   vo   väzbe (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo 4. augusta 2011 a sp. zn. 6 Tp 121/2011 z 15. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo 4. augusta 2011“ a „uznesenie z 15. decembra 2011“), ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo 49/2011 z 27. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 27. decembra 2011“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „1)   Vyšetrovateľ   PZ   Okr.   riaditeľstva   PZ   v NR, svojim uznesením ČVS: ORP-329/OEK-NR-2008, v zmysle § 206 odst. 1 Tp zo dňa 6. 3. 2008,   mi   bolo   vznesené   obvinenie,   ktoré   bolo   doručené   mne   dňa   31.   10.   2011,   čo   je v hrubom rozpore už s citovaným § 206 odst. 1 TP. To znamená, že do väzby som bol vzatý ako   svedok,   bez   vznesenia   obvinenia,   tak,   ako   to   vyžaduje   zákon.   Týmto   konaním a vzneseným uznesením OS v NR sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo dňa 4. 8. 2011. Tiež pochybil aj KS   v   NR,   kde   svojim   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo/49/2011,   zamietol   moju   sťažnosť   proti uvedenému uzneseniu OS, a tým verifikovalo protiprávne rozhodnutie tohto súdu. Touto hrubou procesnou chybou, boli porušené moje zákonné a ľudské práva, stanovené nielen trestným   poriadkom,   ale   aj   Ústavou   SR,   tým   aj   Dohovorom   o   ľudských   právach a slobodách.

2) Ďalej   chcem   poukázať   na   protiprávne   konanie   OS   v   NR,   ktorý   sa   dostatočne nevysporiadal so skutočnosťou, že vzatiu do väzby musí predchádzať zo zákona vznesenie obvinenia na konkrétnu osobu a konkrétny čin a uvedený návrh musí obsahovať vecné, ako i materiálne podmienky, nutné pre rozhodnutie o väzbe. Tu chcem poukázať, že uvedené podmienky   neboli   splnené,   ani   pri   vzatí   do   väzby,   ani   pri   ďalších   rozhodovaniach o prepustení z väzby, ktoré OS v NR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tp 121/2011 deklarujú. Dôkaz, že OS pochybil, konal protiprávne a porušil moje práva, hlavne právo na slobodu a právo na obhajobu, dokumentuje skutočnosť, ktorú uvádzam v bode č. 1, kde vznesené obvinenie   z   6.   3.   2008,   ČVS-ORP   329/OEK-NR-2008,   ktoré   bolo   už   vykonštruované a účelovo pripravené, ešte v čase, keď bežalo trestné oznámenie na neznámych páchateľov, z toho istého dňa a pod tým istým spis. číslom, už bolo toho dňa vznesené obvinenie na konkrétne   osoby,   včítane   mňa,   a   to   v   procesnom   postavení   svedka,   čo   je   nonsens v slovenskom práve a je to trestuhodný a neetický postup, ktorý nemá oporu v právnych normách   SR.   Z   uvedeného   je   jasné,   účelová   konštrukcia   na   zdiskreditovanie a zdiskriminovanie mojej osoby. Aj z uvedeného konania OČTK, ale aj súdu, vyplýva hrubá procesná chyba.

3) Obdobne   protiprávne   postupoval   aj   OS   a   KS   v   NR,   aj   pri   mnohých   mojich žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ktoré   bezdôvodne   všetky   zamietal,   viď uznesenie OS v NR sp. zn. 6 Tp 121/2011 zo dňa 15. 12. 2011, ako i uznesenie KS v NR, sp. zn. 3 Tpo/49/2011, zo dňa 27. 12. 2011.

4) Tiež   poukazujem   na   skutočnosť,   že   OS   v   NR,   nebola   dodržaná   zásada proporcionality, nakoľko v medzinárodnom vydávacom rozkaze, súdom VB, boli uvedené dôvody vydania mojej osoby do SR s tým, že podám svedectvo trestuprávnej veci a vydám veci, ktoré by som eventuálne mohol mať, a ktoré sa týkajú uvedenej trestnej veci. Avšak OS v NR vôbec nebral do úvahy túto skutočnosť a nenaplnil dôvody vydávacej väzby a rozhodol protiprávne len o mojom vzatí do väzby, kde hrubým spôsobom porušil vyššie spomínanú zásadu proporcionality. Tu tiež poukazujem na hrubú procesnú chybu.

5) V ďalšom chcem poukázať na nezákonný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sp. zn. Kv 92/2009, zo dňa 27. 1. 2012, podaným Kraj. prokuratúrou v NR, kde sp. zn., ako je uvedené vyššie, nie je adekvátna a aktuálna k uvedenému trest. činu, nakoľko uvedený trestný čin bol spáchaný v r. 2008, kde bolo začaté aj trestné stíhanie, t. j. že príslušná prokuratúra mala byť Okr. prokur. a tá mala vykonávať dozor v uvedenom prípade a je nepochopiteľné,   že   v   návrhu   na   predĺženie   väzby   sa   objavuje   Kraj.   prokur.   v   NR, a to návrhom, sp. zn. z r. 2009, čo je účelová konštrukcia pri zlyhaní proces. postupov celého   OČTK   a   týmto   Kraj.   prokur.   neetickým   spôsobom   zasahuje   do   trestnoprávneho procesu v snahe za každú cenu udržať ma vo väzbe, hoci som nevinný a svoju výpoveď a svoje   svedectvo   som   jasne   preukázal.   V   uvedenom   návrhu   prokuratúry   na   predĺženie väzby sa nesprávne uvádza, že som o trestnom stíhaní vedel, a že som bol v telef. kontakte s vyšetrovateľkou a napriek tomu som opustil územie SR. Toto nie je pravdou, čo sa dá ľahko dokázať výpisom presných hovorov u môjho mobil. operátora, a tiež som podrobne popísal celé merito veci a moje postavenie v nej, takže je irelevantné tvrdenie prokurátora KP v uvedenom návrhu, že som tak konal úmyselne sa vyhnúť trestnému konaniu. Práve naopak, tak ako to potvrdzuje priebeh celej udalosti, som bol účastný v uvedenej kauze len okrajovo, ako vodič, ktorý urobil dopravnú službu, svojmu známemu, obvinenému V. Tiež je neopodstatnené tvrdenie prokurátora, že najmä na závažnosť a rozsah trestnej činnosti, nemohol vyšetrovateľ skončiť vyšetrovanie v zákonom dovolenej lehoty väzby, lebo prípad je jednoduchý a jasný od samého začiatku a pri riadnom konaní OČTK mal byť v tejto lehote ukončený, lebo je preukázaný čin a jeho aktéri, a je zavádzajúce moju osobu silou mocou vtlačiť do uvedeného prípadu. Je irelevantné tvrdenie prokurátora v závere návrhu, že by mojim prepustením na slobodu, mohlo byť zmarené, alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, a že naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a Tp trest. poriadku,   a   že   predovšetkým   existuje   odôvodnená   obava,   že   by   som   mohol   v   prípade prepustenia na slobodu ujsť, alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu, alebo trestu. Je to bezdôvodné, účelové a protiprávne tvrdenie, nakoľko ja sám som sa prihlásil úradom VB a súhlasil som s vydaním do SR za účelom podania svedeckej výpovede v uvedenom trestnoprávnom konaní. Po vydaní do SR som spolupracoval s OČTK aj súdom a   podal   som   hodnoverné   a   relevantné   svedectvo   o   celej   veci.   Čiže   je   nepravdivé a neopodstatnené tvrdenie prokuratúry,   ktorá je   v prípravnom konaní garantom mojich práv a pri tom neberie do úvahy skutočnosti a vážne procesné chyby, ktoré preukazujú moje nezákonné držanie vo väzbe.

To   znamená,   že   celý   návrh   na   predĺženie   trvania   lehoty   väzby   je   účelový a protiprávny a vážne prehlbuje už tak porušené moje zákonné a ľudské práva, nakoľko som nezákonne držaný vo väzbe a to hrubým svojvoľným a arbitrárnym konaním OČTK a súdov. Na základe uvedených skutočností a preukázaných hrubých procesných chýb, vás žiadam o zrušenie v tejto sťažnosti uvádzaných uznesení Okr. súdu a Kraj. súdu a okamžité prepustenie mojej osoby z väzby na slobodu.“

Následne sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že: „1) Ruší uznesenie OS v NR sp. zn. 6 Tp 301/2010 zo dňa 4. 8. 2011

2) Ruší uznesenie OS v NR sp. zn. 6 Tp 121/2011 zo dňa 15. 12. 2011

3) Ruší uznesenie KS v NR sp. zn. 3 Tpo 49/2011 zo dňa 27. 12. 2011

4) Prepustí   moju   osobu   z   väzby   na   slobodu   pre   porušenie   mojich   zákonných a ľudských práv a na základe uvedených procesných chýb.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy uzneseniami okresného súdu zo 4. augusta 2011   a z   15.   decembra   2011,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu   z   27.   decembra   2011. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- uznesenie o vznesení obvinenia proti nemu zo 6. marca 2008 mu bolo doručené až 31. októbra 2011 v rozpore s § 206 ods. 1 Trestného poriadku,

- okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, že pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, ako ani pri „ďalších rozhodovaniach o prepustení z väzby, ktoré OS v NR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tp 121/2011 deklarujú“, neboli naplnené „vecné, ako i materiálne podmienky“,

- súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci boli bezdôvodne zamietnuté jeho žiadosti o prepustenie na slobodu,

- v konaní o vydávacej väzbe postupoval okresný súd nesprávne, pretože v ňom nedodržal zásadu proporcionality,

- Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala okresnému súdu   nezákonný   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   jeho   väzby   sp.   zn.   Kv   92/2009 z 27. januára 2010, pretože príslušnou ku konaniu v tejto veci mala byť Okresná prokuratúra Nitra.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uzneseniami okresného súdu zo 4. augusta 2011 a z 15. decembra 2011, ako aj postupom krajskej prokuratúry pri podaní návrhu na predĺženie jeho väzby

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   190 ods.   1 Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie

a)   policajt   prokurátorovi,   ktorý   vykonáva   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti v prípravnom konaní, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi,

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti uzneseniam okresného súdu zo 4. augusta 2011 a z 15. decembra 2011, ako aj proti nezákonnému postupu krajskej prokuratúry   pri   podaní   návrhu   na   predĺženie   väzby   existujú   účinné   právne   prostriedky v dispozičnej   sfére   sťažovateľa,   predovšetkým   podanie   podnetu   alebo   sťažnosti. Rozhodovanie o týchto účinných prostriedkoch   nápravy patrí do právomoci príslušného prokurátora   alebo   príslušného   súdu,   ktorí   majú   právomoc   posúdiť   všetky   relevantné skutkové aj právne okolnosti daného prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia vyšetrovateľa, krajskej prokuratúry či okresného súdu.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   krajského   súdu z 27. decembra 2011

Sťažovateľa namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu z 27. decembra 2011, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 23. septembra 2009 ako nedôvodnú.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   z   27.   decembra   2011. Uznesením okresného súdu z 23. septembra 2009 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom   sa   s   ním   stotožnil   krajský   súd.   V   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia z 27. decembra 2011 krajský súd uviedol: „Krajský súd v Nitre, ako nadriadený orgán, na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou,   preskúmal podľa   § 192 odsek   1   písmeno   a/,   b/   Trestného   poriadku   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť nie je dôvodná...

Pokiaľ nadriadený orgán preskúmal predložený spisový materiál, zistil, že v prípade obvineného sú splnené materiálne i formálne podmienky väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného   poriadku.   Obvinený   opustil   územie   Slovenskej   republiky   a   ani   za   použitia všetkých   dostupných   prostriedkov   nebolo   možné   zabezpečiť   jeho   účasť   na   úkonoch trestného   konania.   Až   prostredníctvom   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   bolo   možné zabezpečiť jeho účasť. Námietky obvineného, uvádzané v písomných dôvodoch sťažnosti, že orgánom činnými v trestnom konaní napomáhal a označil ďalšie osoby, ktoré sa mohli zúčastňovať na prejednávanej trestnej činnosti, nie sú dôvodom na jeho prepustenie z väzby na slobodu. Dôvod väzby uvedený v § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, teda tzv. útekovej väzby je daný tým, že obvinený sa vyhýbal trestnému stíhaniu a v mieste trvalého bydliska sa nezdržiaval, pričom ani rodinný príslušníci a susedia nevedeli uviesť miesto jeho pobytu.

Súd I. stupňa sa pri jeho rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu   zaoberal,   aj   jeho   žiadosťou   o   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka. Názor obvineného vyslovený v písomných dôvodoch sťažnosti, že súd I. stupňa sa možnosťou nahradenia väzby týmto inštitútom nezaoberal sa nezakladá na pravde. V samotnej výrokovej časti napadnutého uznesenia súd I. stupňa postupom podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku vyslovil, že neprijíma návrh obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd I. stupňa sa zaoberal aj odôvodnením, prečo nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Tu   aj   nadriadený   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   prípade   obvineného   nie   je dostatok   takých   skutočností,   ktoré   by   boli   dostatočným   dôvodom   na   kladné   vyhovenie žiadosti obvineného tak o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj alternatívne o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou...“

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 15. decembra 2011 posudzoval krajský súd   splnenie   formálnych,   ako   aj   materiálnych   podmienok   väzby.   Keďže   argumentácia sťažnosti bola zameraná predovšetkým na splnenie materiálnych podmienok väzby a síce spochybnenie trvania dôvodov tzv. útekovej väzby, krajský súd svoju prieskumnú právomoc zameral predovšetkým týmto smerom. Existenciu dôvodov tzv. útekovej väzby odôvodnil tým,   že   sťažovateľ   sa   trestnému   stíhaniu   vyhýbal,   zdržiaval   sa   na   neznámom   mieste a opustil územie Slovenskej republiky, pričom jeho účasť na úkonoch trestného konania bolo   možné   zabezpečiť   až   po   vydaní   európskeho   zatýkacieho   rozkazu.   Z   odôvodnenia uznesenia   okresného   súdu   z   15.   decembra   2011,   na   ktoré   krajský   súd   v   uznesení z 27. decembra 2011 poukazuje, vyplýva, že sťažovateľ mal vedomosť od začiatku, že je proti nemu vznesené obvinenie a je orgánmi činnými v trestnom konaní hľadaný, napriek tomu o mieste jeho pobytu nevedeli ani jeho rodinní príslušníci a sťažovateľ opustil územie Slovenskej   republiky.   Jeho   účasť   na   úkonoch   trestného   konania   bola   zabezpečená   až prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu a pri jeho realizácii a vydávaní jeho osoby na územie Slovenskej republiky sťažovateľ využil všetky dostupné prostriedky na to, aby nebol vydaný, z čoho je zrejmá jeho snaha o vyhýbanie sa trestnému konaniu. Okresný súd v odôvodnení uznesenia z 15. decembra 2011 taktiež vo vzťahu k pretrvávaniu dôvodov väzby   sťažovateľa   uviedol,   že   pri   svojom   rozhodovaní   prihliadol   na   závažnosť   trestnej činnosti,   ktorej   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť,   jeho   predchádzajúci   spôsob   života,   povahu prejednávaného trestného činu, ako i jeho následkov.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci predostreli celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvody tzv. útekovej väzby sťažovateľa, ktoré zhodnotil v ich vzájomných súvislostiach.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 27. decembra 2011 nemožno vyvodiť, že by   sa   nevysporiadal   s   právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne a preskúmateľne.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie   ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy sťažovateľovi na jej doplnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012