znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 129/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k. 14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009 a č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   14 CoE/99/2009-26   z 27.   októbra   2009   a č.   k.   13   CoE/203/2010-44   zo 7. septembra   2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 5. mája 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 730,27 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 20 dvojtýždňových splátkach v sume 66,39 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka, menovite   v zmluve   určený,   je   oprávnený   v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti, okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu   exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 8. júla 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 4. októbra 2003 podaný návrh na výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   svojím   uznesením   č.   k. 11 Er 2935/2003-15   z 3.   júla   2009   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Krajský   súd   na odvolanie   sťažovateľky   svojím   uznesením   č.   k.   14 CoE/99/2009-26   z 27.   októbra   2009 potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   a právne   správne.   Okresný   súd   svojím ďalším uznesením č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010 exekučné konanie zastavil. Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   uznesením   č.   k.   13   CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového protokolu...“.   V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa §   37EP)   a súčastne   bez   zákonného   zmocnenia...   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv.   exekúciou“. V tejto   súvislosti   ešte   uviedla,   že „ďalším   porušením   okresného   súdu a krajského súdu v priebehu konania na vyhlásenie neprípustnosti a následne konania na zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu týchto konaní súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za   neprípustnú   a následne   exekúciu   zastaviť.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov   sa   k   týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové   dôkazy.  ...   samotné   vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle   povinnému   odoberie   a   exekúciu   vyhlási   za neprípustnú a následne zastaví...“.

4.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a vec   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K uzneseniu krajského súdu č. k. 14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009

8. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

9.   Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 14 CoE/99/2009-26 z 27. októbra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 16. marca 2011, to znamená dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, preto ju bolo potrebné v tejto časti týkajúcej sa uznesenia krajského   súdu   č.   k.   14   CoE/99/2009-26   z 27.   októbra   2009   odmietnuť   ako   podanú oneskorene.

Ďalšie sťažovateľkou namietané uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2011 a v tomto prípade bola sťažnosť doručená ústavnému súdu v zákonnej dvojmesačnej lehote.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   v rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil   prvostupňové   uznesenie,   zrejme   aj   odvolaciemu   súdu,   pozn.),   že „z   vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37EP) a súčastne bez zákonného zmocnenia,... zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania   na   vyhlásenie   neprípustnosti   exekúcie,   či   konaniu o zastavení exekúcie“ (viac pozri bod 3).

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

13. Krajský súd uznesenie č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010 o zastavení konania odôvodnil takto:

„Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný zastavil exekúciu. Oprávnený   P.,   s.   r.   o.,   bol   zaviazaný   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   M.   trovy exekúcie vo výške 72,14 eura do troch dní. Prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ EP a exekúciu zastavil, pretože už predtým bola právoplatne súdom vyhlásená za neprípustnú.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje   správnosť   jeho   dôvodov   (§   219   ods.   2   OSP).   Ak   súd   vyhlási   exekúciu   za neprípustnú a rozhodnutie sa stane právoplatné,   nemá inej možnosti než v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ EP takúto exekúciu zastaviť.“

14. Z citovanej časti krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 vyplýva jeho stotožnenie sa s uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 2935/03-34 z 19. apríla 2010, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a teda   na skutočnosti, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2935/2003-15 z 3. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/99/2009-16 z 27. októbra 2009 vyhlásil exekúciu za   neprípustnú.   Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   14   CoE/99/2009-16   z 27. októbra   2009 v podstatnom dôvodil:

„Podľa názoru odvolacieho súdu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti, pokiaľ má ísť o spôsobilý exekučný titul musí byť spísaná s osobou povinnou a osobou oprávnenou.   Tejto   požiadavke   môže   byť   vyhovené   tým,   že tieto   osoby   budú   účastníkmi jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude spísaná za prítomnosti oboch účastníkov, alebo   pokračovaním   v   notárskej   zápisnici,   alebo   tak,   že k   prejavu   vôle   obsiahnutej v notárskej   zápisnici   spísanej   len   s   jednou   z uvedených   osôb pristúpi   druhá   formou samostatnej notárskej zápisnice. V predmetnom prípade bola notárska zápisnica spísaná len   so   zástupcom   povinnej   osoby.   Nezodpovedá   teda   požiadavkám,   ktoré   na   notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust.   § 41 ods. 2 písm.   c/ Exekučného poriadku. Podľa názoru krajského súdu zmluva uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je absolútne neplatná, nie je daný ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd považuje (aj vzhľadom na uvedené)   dôvody   napadnutého   uznesenia   za   správne   a   s   týmito   sa   stotožňuje.   Dôvody uvedené odvolaním nepovažoval za opodstatnené. Pokiaľ ide na námietku oprávneného, že exekučný súd už raz skúmal spôsobilosť exekučného titulu poukazuje odvolací súd na to, že počas celého exekučného konania, teda v každom jeho štádiu môže súd skúmať exekučný titul, či už na návrh účastníka alebo aj bez tohto návrhu. Pokiaľ zistí, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, exekúciu aj bez návrhu zastaví.“

15.   Jedným   z predpokladov   vedenia   exekučného   konania   je   relevantný   exekučný titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný právny názor krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je   spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď   z hľadiska   formálneho,   alebo   z hľadiska materiálneho,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je dôvod   na   zastavenie   exekučného   konania. Taktiež   za   ústavne   akceptovateľný   je   možné   považovať   právny   názor   krajského   súdu spočívajúci   v jeho   výklade   náležitostí   exekučnej   notárskej   zápisnice,   za   najdôležitejšiu náležitosť ktorej treba považovať súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ustanovenie v zmluvách o úvere uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas dlžníka s exekúciou znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku.   Vzhľadom   na   to,   že   sa   dlžníkovi   ako   spotrebiteľovi   zásadným   spôsobom v dôsledku   tohto   ustanovenia   zmluvy   o úvere   zhoršilo   jeho   zmluvné   postavenie,   čím vznikol   nepomer   v právach   a povinnostiach   medzi   odporcom   (oprávneným)   a dlžníkom (povinným)   v neprospech   dlžníka   bez   akejkoľvek   možnosti   ovplyvnenia   obsahu   tejto podmienky   zo   strany   spotrebiteľa,   súdy   rozhodujúce   v tejto   veci   považovali   uvedené ustanovenie za nepriateľnú zmluvnú podmienku.

16. V nadväznosti na tvrdenia sťažovateľky ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§   57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o zastavení   exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v súlade s § 27 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku „vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd postupoval ústavne súladným spôsobom, keď svojím uznesením č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   2935/03-34   z 19.   apríla   2010 o zastavení exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er 2935/03-15   z 3.   júla   2009   s spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   14   CoE/99/2009-26 z 27.októbra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

18.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk   a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

19. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7.   septembra   2010   (aj   v spojení   s odôvodnením   rozhodnutia   okresného   súdu   č.   k. 11 Er 2935/03-34   z 19.   apríla   2010)   a tiež   s poukazom   na   to,   že   obsahom   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010

20. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov stratila „právnu istotu a súčastne legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

22. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

23. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 13   CoE/203/2010-44   zo 7.   septembra   2010   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   č.   k. 11 Er 2935/03-34   z 19.   apríla   2010   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 18).

24. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE/203/2010-44 zo 7. septembra 2010 a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto bola sťažnosť v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

25. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011