znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 129/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Milana   Ľalíka prerokoval   prijaté   sťažnosti JUDr.   P.   P.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   H.,   B., ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Toš   2/2007 z 9. septembra 2008 a sp. zn. 1 TdoVš 1/2009   zo   17.   septembra   2009,   postupom a rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tošs   2/2007 z 9.   septembra 2008 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009, a postupom a rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na verejné a spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a právo   na   účinný   právny prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 a jeho uznesením zo 17. septembra 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 sa   z r u š u j e   a vec sa mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tošs 2/2007   a   jeho   uznesením z 9. septembra 2008   p o r u š e n é   b o l o.

4.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008 sa   z r u š u j e   a vec sa mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

5.   JUDr.   P.   P.   p   r   i z n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v sume   368,55 (slovom tristošesťdesiatosem   eur   a   päťdesiatpäť   centov),   ktorú   j   e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. J. H., advokátky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. V prevyšujúcej časti sťažnostiam   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Spojenie vecí a prijatie sťažností

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. decembra 2009   doručené   dve   sťažnosti   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorými   namietal porušenie   označených   základných   práv   postupom   a rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obvinenému (neskôr obžalovanému a odsúdenému) pre trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

2. V prvej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu v jeho trestnej veci, ktorým najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol jeho dovolanie. Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení   s čl.   47   ods.   3   a čl.   49   ústavy   aj   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 ako odvolacieho súdu, ktorým tento zamietol jeho odvolanie proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006 (ďalej len,,špeciálny súd“ a,,rozsudok špeciálneho súdu“).   Uvedeným   rozsudkom   špeciálneho   súdu   bol   sťažovateľ   na   tam   uvedenom skutkovom základe uznaný za vinného z trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov. Súčasne mu bol uložený trest prepadnutia veci – sumy 30 000 Sk, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu.  

3.   V druhej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd podľa § 382 Trestného poriadku per analogiam s poukazom na § 368 ods. 1 Trestného poriadku odmietol   jeho   dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008,   ktorým   tento   zamietol sťažnosť proti uzneseniu špeciálneho súdu z 30. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta 40 000 Sk. Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení   s čl.   47   ods.   3   a čl.   49   ústavy   aj   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tošs   2/2007   z 9.   septembra   2008   ako   sťažnostného   súdu. Naostatok   sťažnosťou   namietal   aj   konanie   a rozhodovanie   najvyššieho   súdu   ako sťažnostného, resp. dovolacieho súdu v súvislosti so skôr uloženou poriadkovou pokutou uznesením špeciálneho súdu z 5. septembra 2006. Išlo o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007.

4. Uznesením ústavného súdu z 31. marca 2010 boli uvedené veci prijaté na ďalšie konanie a spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 129/2010.

II.

Podstatné sťažnostné námietky

5.   Z obsahu   sťažností   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   advokátom,   ktorý   v rámci obhajoby svojho obvineného klienta podľa záverov právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov   požiadal   kolegyňu   advokátku   ako   obhajkyňu   spoluobvineného,   aby   ovplyvnila svojho klienta tak, aby tento zmenil svoju výpoveď na prospech klienta sťažovateľa. Za to jej sľúbil úplatok, čo prvotne odmietla, avšak neskôr, potom, ako bola ustanovená za agenta v zmysle   §   88b   ods.   1   Trestného   poriadku   (účinného   do   31.   decembra   2005) a spoluobvinený zmenil svoju výpoveď, boli peniaze odovzdané s tým, že časť mala byť určená pre ňu a časť pre spoluobvineného.  

6.   Konaniu   a rozhodovaniu   najvyššieho   súdu   v merite   jeho   trestnej   veci   –   teda v konaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu a v konaní o dovolaní proti zamietavému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľ vytýka, že najvyšší súd ako súd odvolací i dovolací

(i)   absolútne   nezohľadnil   dôkazné   vady   v trestnom   konaní   vedenom   proti sťažovateľovi, keď založil svoje rozhodnutie

na procesne nepoužiteľných dôkazoch (kolegyňa advokátka – agent provokatér),na nepreskúmateľnom odôvodnení, (ii)   svojvoľne   akceptoval   kvalifikáciu   skutku   ako   trestný   čin   podplácania,   hoci judikatúra podobné konanie kvalifikuje ako návod na trestný čin krivej výpovede (Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3/1981),

(iii)   v dôsledku   toho   rozhodoval   nepríslušný   súd   (špeciálny,   namiesto   okresného súdu), (iv)   ktorý   nemal   atribút   nezávislého   a nestranného   súdu,   lebo   sudcov   „vyberala“ výkonná zložka štátnej moci (previerky NBÚ u sudcov), pričom vzniesol aj námietku, že v odvolacom senáte rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený,

(v) a neprípustne kriminalizoval konanie sťažovateľa, keď ho urobil zodpovedným (vinným) zo spáchania trestného činu, ktorého znaky v jeho konaní neboli naplnené.

7. Vo vzťahu ku konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu ako sťažnostnému súdu a dovolaciemu   súdu   v súvislosti   s preskúmavaním   uznesenia   špeciálneho   súdu   o uložení poriadkovej pokuty okrem už uvedeného sťažovateľ namieta, že odmietnutím dovolania ako neprípustného   došlo   k   zásahu   do   jeho   označených   práv.   Sťažovateľ   je   na   rozdiel   od najvyššieho súdu názoru, že aj proti uzneseniu odvolacieho súdu o zamietnutí sťažnosti proti   uzneseniu   o uložení   poriadkovej   pokuty   je   dovolanie   prípustné,   a to   vychádzajúc z obsahu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8.   Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv, napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie najvyššieho súdu a vedľajších účastníkov konania

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatým sťažnostiam vyjadril najvyšší súd listom zo 7. mája 2010 tak, že ,,z obsahu rozhodnutí najvyššieho súdu jasne vyplýva jeho postoj k danej problematike, ako aj dôvody každého z rozhodnutí. Najvyšší súd v tomto smere   v súčasnosti   nezisťuje   dôvod   na   zmenu   svojich   pôvodných   stanovísk.“. Zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a pripojil vyžiadané súdne spisy.

10.   Zástupkyňa   sťažovateľa   na   výzvu   ústavného   súdu   listom   z 3.   mája   2010 oznámila, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

11. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosti boli prejednané a rozhodnuté na   neverejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu.   Po   posúdení   sťažností   a   ich   príloh, uznesení najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaných súdnych spisov a vyjadrenia k sťažnosti, dospel   ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   k záveru,   že   sťažnosť   je   v časti dôvodná.

IV.

Východiská rozhodnutia ústavného súdu

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

13.   Vo   všeobecnosti   platí,   že ústavný   súd   je zdržanlivý,   pokiaľ   ide   o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov,   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely,   kde   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu   pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   práva   na spravodlivé súdne konanie (a súvisiacich práv) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14.   V konaní   o sťažnostiach   sťažovateľa   bolo   takto   primárnou   úlohou   ústavného súdu posúdiť, či interpretácia a aplikácia Trestného poriadku, prípadne Trestného zákona bola zlučiteľná   s ústavou   a dohovorom,   teda   či   napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľa.

V.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008)

a dovolacieho súdu (sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009)

15.   V rámci   vymedzeného   rozsahu   ústavno-súdneho   prieskumu   sa   ústavný   súd najskôr zaoberal tými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré mali priamy vzťah k trestnej zodpovednosti   sťažovateľa.   Definitívnym   rozhodnutím,   ktorým   bolo   trestné   stíhanie sťažovateľa v rovine všeobecného súdnictva skončené, bolo uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 (ďalej pre účely tejto časti nálezu len,,uznesenie dovolacieho súdu“). Sťažovateľ v dovolaní podanom proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 (ďalej pre účely tohto bodu nálezu len,,uznesenie odvolacieho súdu“) ako dôvody dovolania uplatnil:

hlavné pojednávanie na špeciálnom   súde   30.   novembra   2006   bolo konané v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky [§ 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku],

vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z úkonov trestného konania,   čím   sťažovateľ   mal   na   mysli   najmä   JUDr.   J.   M.,   ktorý   sám   svoju zaujatosť   namietal   a napriek   tomu   príslušným   senátom   nebol   vylúčený z rozhodovania [§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku],

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,   čím   sťažovateľ   namietal   zákonnosť   použitia   dôkazu   získaného agentom, v pozícii ktorého pôsobila advokátka ako obhajkyňa spoluobvineného v trestnej veci, kde sťažovateľ vykonával obhajobu svojho klienta [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku],

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].

16. V podaní nazvanom „Doplnenie dovolania“ z 30. júna 2009, ktoré bolo doručené do podateľne najvyššieho súdu 3. júla 2009, sťažovateľ k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že skutok, za ktorý bol odsúdený, mal byť posúdený ako návod na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 175 ods. 1 písm. b) Trestného zákona (za predpokladu naplnenia všetkých znakov jeho skutkovej podstaty), a nie ako trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm.   b)   Trestného   zákona.   V tomto   smere   odkázal   na   závery   odbornej   literatúry a judikatúry   a   taktiež   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   v dôsledku   nesprávnej   právnej kvalifikácie skutku vo veci rozhodoval nepríslušný súd, čím je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dovolacieho súdu po uvedení výroku rozsudku špeciálneho súdu, uznesenia odvolacieho súdu a dôvodov dovolania na jeho vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zložení päťčlenného senátu, na   podklade   podaného   dovolania   preskúmal   napadnuté   uznesenie,   ako   aj   jemu predchádzajúce konanie a to v tom smere, ako to vyplýva z dôvodov dovolania, ktorými je viazaný a zistil, že dovolanie nie je dôvodné. K jednotlivým dovolacím dôvodom uvádza: Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak

d)hlavné pojednávanie alebo, verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

e)vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Čo sa týka konania hlavného pojednávania dňa 30. novembra 2006 v neprítomnosti obvineného, tak všetky procesné podmienky na jeho vykonanie boli zachované. Na termín hlavného pojednávania bol obvinený JUDr. P. P. riadne predvolaný. Potvrdenie o práce- neschopnosti   zo   dňa   6.   novembra   2006   bolo   podkladom   na   ospravedlnenie   jeho neprítomnosti na hlavnom pojednávam dňa 7. novembra 2006. Svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní dňa 30. novembra 2006 obvinený riadne neospravedlnil, žiadne potvrdenie o trvaní jeho práceneschopnosti nepredložil a jeho písomné podania súdu v tomto smere obsahujú iba ironické invektívy voči viacerým sudcom prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu. Závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ohľadne práceneschopnosti obvineného   a   postupu   ošetrujúceho   lekára   sú   bezpredmetné,   pretože   súd   ich   mal   k dispozícii až po termíne konania hlavného pojednávania a bolo povinnosťou obvineného riadne a včas ospravedlniť svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní a zároveň požiadať o odročenie termínu, ak sa chcel pojednávania osobne zúčastniť. Žiadne písomné podanie v tomto smere voči súdu však obvinený neurobil.

Keďže obvinený krátko pred termínom konania hlavného pojednávania vypovedal plnú moc svojej obhajkyni JUDr. K. D., bolo na ňom, aby si zvolil iného obhajcu, najmä v procesnej situácii, keď sa nejedná o prípad nutnej obhajoby. V tejto súvislosti je treba podotknúť, že na podanie dovolania a zastupovanie v konaní o dovolaní obvinený opätovne splnomocnil obhajkyňu JUDr. K. D. Vypovedanie plnej moci v konaní pred prvostupňovým súdom, aj keď je to nesporne právo obvineného, je preto možné hodnotiť ako obštrukciu s cieľom zmariť termín konania hlavného pojednávania. Najvyšší súd ako súd odvolací vo svojom uznesení,   ktorým rozhodoval o odvolaní obvineného sa touto otázkou podrobne zaoberal   a   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   dovolací   súd   poukazuje   v   celom rozsahu.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Tr. por. preto v zmysle vyššie uvedeného naplnený nebol.

K otázke, ktorí sudcovia trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu mali, resp. nemali byť vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci je možné uviesť len toľko, že príslušné senáty najvyššieho súdu sa niekoľkokrát zaoberali námietkami zaujatosti či už zo strany obvineného JUDr. P. P., alebo zo strany sudcov, ktorí namietli svoju zaujatosť vo veci. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je nevyhnutné ich rešpektovať. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že obvinený sa s týmito rozhodnutiami   a   argumentáciou   uvedenou   v   odôvodnení   nestotožňuje.   Neobstojí   ani argument,   že   predchádzajúci   predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   M.   K.   nemohol   určiť zloženie senátu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozsudku Špeciálneho súdu, lebo sám bol z vykonávania úkonov trestného stíhania v tejto veci vylúčený. Predseda súdu totiž v situácii, keď v zmysle rozvrhu práce bolo potrebné rozhodnúť o zložení senátu, keďže časť   sudcov   trestnoprávneho   kolégia   bola   vylúčená   z   vykonávania   úkonov   trestného konania v tejto veci pre pomer k obvinenému, konal nie v pozícii sudcu rozhodujúceho vo veci, ale v pozícii orgánu štátnej správy súdov.

Na základe vyššie uvedených skutočností nie je naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.

Čo sa týka postavenia svedkyne JUDr. M. M. ako agenta a prípustnosti dôkazu jej výsluchmi v konaní, tak aj dovolací súd je toho názoru, že tieto dôkazy boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Na tomto závere nemôže nič meniť ani   uvádzané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   správnom   konaní,   z   ktorého   vyplýva,   že postavenie advokáta v trestnom konaní je v rozpore s procesným postavením agenta podľa príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Tento   záver   môže   mať   totiž   význam   iba   z hľadiska   prípadného   disciplinárneho   postihu   príslušného   advokáta.   Nemôže   však   mať negatívny   dopad   na   použiteľnosť   tohto   dôkazu   v   trestnom   konaní,   ak   všetky   príslušné procesné ustanovenia boli dodržané. Aj v tomto smere sa odvolací súd v dôvodoch svojho uznesenia   podrobne   touto   problematikou   zaoberal   a   adekvátnym   spôsobom   sa   s   ňou vysporiadal. Dovolací súd aj v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. preto nie je naplnený.

Neobstojí   ani   tvrdenie obvineného,   že súdy postupovali   v   rozpore so   zásadou   in dubio pro reo a že nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného. Je na rozhodnutí súdu konajúceho vo veci, aké dôkazy v konaní vykoná a ktoré dôkazy, aj keď sú procesnou stranou navrhované, nevykoná. Námietky v tomto smere môže procesná strana uplatniť   v   rámci   odvolacieho   konania.   Skutkové   zistenia   (v   tomto   smere   aj   hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné, a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi prvého a druhého stupňa zistený skutkový stav je správne kvalifikovaný podľa príslušných ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, v tomto smere však v prerokovávanej veci nie je možné rozhodnutiam súdov nič vytýkať.

Na   základe   uvedených   skutočností   dovolací   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zistil,   že   dovolanie   obvineného   JUDr.   P.   P.   nie   je   dôvodné   a   preto   ho   na neverejnom zasadnutí, podľa § 382 písm. c/ Tr. por., bez preskúmania veci na verejnom zasadnutí, odmietol.“

18. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu bolo úlohou   ústavného   súdu   posúdiť   jeho   konformitu   s obsahom   základných   práv,   ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti namietal. Pri tomto skúmaní dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie dovolacieho súdu nie je ústavne akceptovateľné z dvoch základných dôvodov, pričom   každý   z nich   je   spôsobilý   aj   samostatne   (a   o   to   viac   v spojení   s ďalším)   viesť k záveru o zásahu do niektorého z označených práv sťažovateľa. Tou časťou sťažnosti, kde sťažovateľ uvažoval nad znakmi špeciálneho súdu   a nezávislosťou   a nestrannosťou   jeho sudcov, sa ústavný súd bližšie nezaoberal, pretože všetky relevantné otázky v tomto smere už boli zodpovedané v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08.

19.   Zloženie   odvolacieho   senátu   vo   väzbe   na   uplatnený   dovolací   dôvod   – rozhodovanie vylúčeným sudcom

Kreácia odvolacieho senátu najvyššieho súdu bola limitovaná tým, že bolo potrebné rozhodnúť o viacerých námietkach zaujatosti, ktoré postupne podávali tak sťažovateľ, ako aj jednotliví   sudcovia,   ktorí   vzhľadom   na   svoje   zaradenie   v rozvrhu   práce   rozhodovali v trestných   senátoch   najvyššieho   súdu.   Spoločným   menovateľom   viacerých   námietok zaujatosti   bola   skutočnosť,   že   tak   otec,   ako   aj   matka   sťažovateľa   pracovne   dlhú   dobu pôsobili na najvyššom súde (otec bývalý sudca, matka bývalá zamestnankyňa kancelárie podpredsedu   najvyššieho   súdu).   Sťažovateľ   občasne   navštevoval   svojich   rodičov   na najvyššom súde a do styku s niektorými sudcami prichádzal   aj mimo pracovného času, keďže   títo   navštevovali   rodičov   sťažovateľa.   Uznesením   senátu   najvyššieho   súdu   pod vedením JUDr. M. F. sp. zn. 5 Ndt 18/2004 zo 6. októbra 2004 boli z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vylúčení sudcovia JUDr. Š. M., JUDr. E. B., JUDr. Š. H., JUDr. M. P., JUDr. H. S., JUDr. P. T., JUDr. P. K., JUDr. M. L. a JUDr. J. M.. Keďže   uvedení   sudcovia   sami   oznámili   svoju   zaujatosť,   pretože   dlhé   roky   poznali a spolupracovali   s rodičmi   sťažovateľa,   v dôsledku   čoho   poznali   aj   sťažovateľa,   senát rozhodujúci o ich vylúčení dospel k záveru, že ide o také okolnosti,   v dôsledku   ktorých môžu   objektívne   vzniknúť   pochybnosti   o ich   nezaujatosti,   a preto   ich   z rozhodovania o trestnej   veci   sťažovateľa   vylúčil.   Z obdobných   dôvodov   oznámil   svoju   zaujatosť   aj sudca   JUDr.   M. K.,   pričom   aj   on   bol ako sudca vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa, a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 TošNd 2/2007 z 8. marca 2007. Naopak, sudcovia JUDr. J. K. a JUDr. J. K., ktorých zaujatosť namietal sám sťažovateľ   (pre   ich   pomer   k veci,   nadštandardné   kladné   vzťahy   s JUDr.   D.   L.,   ktorý v súvisiacej správnej veci zastupoval advokátku-agentku), vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa neboli (uznesenie   najvyššieho súdu sp. zn. 3 TošNd 2/2007 z 8. marca 2007 a uznesenie sp. zn. 3 TošNd 4/2007 z 11. apríla 2007).

20. Z pohľadu ústavného súdu mala pre kreáciu odvolacieho senátu najvyššieho súdu osobitný   význam   námietka   zaujatosti   vznesená   sudcom   JUDr.   J.   M..   Tento   totiž   sám namietal svoju zaujatosť z dôvodu, že poznal matku sťažovateľa, keďže bola pracovníčkou kancelárie podpredsedu najvyššieho súdu v čase, keď on túto funkciu zastával, a osobne poznal   aj   sťažovateľa,   ktorý   matku   v   práci   občas   navštevoval.   Osobne   poznal   aj   otca sťažovateľa, ktorý bol sudcom a predsedom senátu najvyššieho súdu. Preto bol sám toho názoru,   že   jeho   vzťah   k rodičom   sťažovateľa   a k nemu   samotnému   môže   zakladať pochybnosť   o jeho   nezaujatosti,   a žiadal,   aby   bol   príslušným   senátom   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa.

21. O námietke zaujatosti vznesenej sudcom JUDr. J. M. rozhodol senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 1 TošNd 2/2007 z 25. apríla 2007 tak, že tento nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestných veciach sťažovateľa vedených pod sp. zn. 2 Toš 2/2007 a 2 Tošs 2/2007. V odôvodnení tohto uznesenia príslušný senát 1 TošNd uviedol, že u JUDr. J. M. nezistil dôvody na jeho vylúčenie, a zároveň uviedol, že ,,senát 1 Toš   sa   preto   nestotožňuje   s rozhodnutím   tohto   súdu   zo   6.   októbra   2004,   sp.   zn. 5 Ndt 18/2004,   ktorým   prakticky   z tých   istých   dôvodov   vylúčil   z vykonávania   úkonov trestného konania väčšinu sudcov trestného kolégia“.  

22. Na základe podaného dovolania a uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku bolo potom úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu posúdiť, či vo veci, konkrétne v odvolacom senáte, nekonal sudca, ktorý mal byť vylúčený   z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Na   takéto   posúdenie   a následné rozhodnutie má výlučnú právomoc najvyšší súd, a v tomto smere ho nemôže ústavný súd zastupovať. Ústavnému súd však ex constitutione prislúcha posúdiť, či najvyšší súd túto právomoc   nevykonával   ústavne   nekonformným   spôsobom.   Uznesenie   dovolacieho   súdu bolo v tomto smere odôvodnené tým, že „príslušné senáty najvyššieho súdu sa niekoľkokrát zaoberali námietkami zaujatosti či už zo strany obvineného alebo zo strany sudcov, ktorí namietli svoju zaujatosť vo veci. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné a je nevyhnutné ich rešpektovať.“. V podstate teda najvyšší súd uzavrel, že dovolaciemu súdu neprislúcha skúmať otázku (ne)vylúčenia sudcov z vykonávania úkonov trestného konania, ak o tejto rozhodli príslušné senáty konajúceho súdu. Na prvý pohľad sa uvedený záver môže javiť ako zákonný a ústavne konformný. V prípade sťažovateľa však neobstojí z dvoch dôvodov, z ktorých   prvý   je   všeobecne   aplikovateľný   a druhý   vyvolaný   konkrétnou   situáciou sťažovateľa.

23. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku je postavené na slovnom spojení ,,sudca..., ktorý mal byť vylúčený...“.   Takto formulovaná dikcia dôvodu dovolania podľa ústavného súdu neumožňuje dovolaciemu súdu odmietnuť dovolanie pre absenciu tohto dôvodu iba odkazom na iné rozhodnutie(-a) o ne/vylúčení sudcov odvolacieho senátu. Naopak, bolo ústavnou povinnosťou dovolacieho súdu v záujme reálneho naplnenia práv obvineného podľa čl. 46 ods. 1 spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru pri takto uplatnenom dôvode dovolania meritórne skúmať, či sudca JUDr. J. M. mal, alebo nemal byť (teda nie či bol, alebo nebol) vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Na tomto závere nič nemení ani jednoinštančnosť konania o vylúčení sudcu, pretože ani v tomto   konaní   nemožno   vylúčiť   pochybenie   senátu   konajúceho   o vylúčení   sudcu. Vzhľadom   na   primárnu   právomoc   všeobecných   súdov   poskytovať   ochranu   základným právam   a   slobodám   preto   patrí   do   ústavnej   a zákonnej   právomoci   dovolacieho   senátu posúdiť a rozhodnúť o tom, či sudca odvolacieho senátu mal alebo nemal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Tomu nasvedčuje aj dikcia § 388 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého ak dovolací súd (po zrušení napadnutého rozhodnutia) prikazuje vec na nové prerokovanie a rozhodnutie, môže súčasne nariadiť, aby ju súd rozhodol v inom zložení senátu alebo aby ju rozhodol iný sudca. K tomu môže dôjsť vtedy, ak výsledky konania   o dovolaní   ukazujú   na   pochybnosti   o nezaujatosti   senátu   alebo   sudcu,   a to z hľadiska   vyvarovania   sa   opätovného   porušenia   zákona   (Minárik,   Š.   a kol.:   Trestný poriadok, stručný komentár, Druhé prepracované a doplnené vydanie,   IURA EDITION, Bratislava, s. 939).

24. Osobitosť trestnej veci sťažovateľa vyvolaná oprávnenými otázkami nad tým, ktorí   sudcovia   (nie)sú   zaujatí,   tiež   vyžadovala,   aby   dovolací   senát   venoval   meritórnu pozornosť uplatnenému dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Dva senáty najvyššieho súdu totiž v dvoch uzneseniach (sp. zn. 5 Ndt 18/2004 zo 6. októbra 2004 a sp. zn. 3 TošNd 2/2007 z 8. marca 2007) dospeli k záveru, že vzájomné poznanie sa a pracovné vzťahy sudcov najvyššieho súdu k rodičom sťažovateľa a k nemu samotnému sú dôvodom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Iný senát najvyššieho súdu   v ďalšom   uznesení   (sp.   zn.   1   TošNd   2/2007   z 25.   apríla   2007)   dospel   u sudcu vznášajúceho námietku vlastnej zaujatosti z totožných dôvodov (JUDr. J. M.) k opačnému záveru   a tohto   nevylúčil.   Rozdielnosť   názorov   rôznych   senátov   najvyššieho   súdu   takto vyžadovala, aby dovolací senát najvyššieho súdu v päťčlennom zložení v záujme reálneho, a nielen iluzórneho naplnenia ústavného práva na sťažovateľa na súdnu ochranu (v spojení s právom na zákonného sudcu) a práva na spravodlivé súdne konanie, vecne posúdil, či sudca JUDr. J. M. mal, alebo nemal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

25. Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu je však dôkazom toho, že najvyšší súd tak nekonal. Tým priamo zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a do jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ktorých implicitnou súčasťou je právo každej osoby uplatňujúcej právo na podanie opravného prostriedku, aby príslušný preskúmavací súd pri rozhodovaní o ňom, reálne a nielen formalisticky posúdil naplnenie jeho explicitne ustanovených zákonných dôvodov. Súčasne tým najvyšší súd porušil aj právo sťažovateľa na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, keďže napriek svojej ústavnej povinnosti a zákonnej právomoci skúmať, či v odvolacom senáte nerozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, realizáciu tejto prieskumnej právomoci   bez   relevantného   dôvodu   opomenul,   čím   odoprel   dovolaniu   podanému sťažovateľom   charakter   účinného   právneho   prostriedku   nápravy   proti   uzneseniu odvolacieho súdu.  

26. K nesprávnej právnej kvalifikácii zisteného skutku a nepríslušnosti súdu vo väzbe na uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a a) Trestného poriadku

V dovolaní a jeho doplnení doručenom najvyššiemu súdu 3. júla 2009 sťažovateľ ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku [podplácanie podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona namiesto návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého   znaleckého   posudku   podľa   §   175   ods.   1   písm.   b)   Trestného   zákona]. Sťažovateľ   v tomto   smere   poukazoval   na   komentár   k Trestnému   zákonu   a stanovisko najvyššieho   súdu   uverejnené   vo   Výbere   rozhodnutí   a stanovísk   najvyššieho   súdu   SR 3/1981, ktoré obdobné konanie právne kvalifikovali ako návod na trestný čin podľa § 175 ods.   1   písm.   b)   Trestného   zákona.   V nadväznosti   na   uvedené   boli   podľa   sťažovateľa naplnené aj dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, keďže pri takej právnej kvalifikácii by nebol príslušný špeciálny súd.

27. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dovolacieho senátu k takto formulovaným dôvodom dovolania uviedol: ,,Dovolací súd sa môže iba zaoberať otázkou, či súdmi prvého a   druhého   stupňa   zistený   skutkový   stav   je   správne   kvalifikovaný   podľa   príslušných ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, v tomto smere však v prerokovávanej veci nie je možné rozhodnutiam súdov nič vytýkať.“ Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho senátu   však   ústavný   súd   nemôže   hodnotiť   inak   ako   arbitrárne   a neposkytujúce   žiadne odpovede na nastolené právne (a nie skutkové) otázky, ktoré sťažovateľ uplatnil ako dôvody dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sťažovateľ najmä v doplnení jeho dovolania nenamietal nesprávnosť skutkových zistení nižších súdov, ale nesprávnosť nimi vykonanej právnej kvalifikácie zisteného skutku. Najvyšší súd nedal žiadnu, nie to ešte presvedčivú   odpoveď   na   to,   prečo   konanie   sťažovateľa   napĺňa   znaky   trestného   činu podplácania a nie znaky návodu na trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku, pričom in concreto mal sťažovateľovi vysvetliť, prečo sa na právne posúdenie jeho skutku nepoužije staršia judikatúra najvyššieho súdu, resp. prečo sa od nej bolo na mieste   odchýliť.   Na   súvisiacu   dovolaciu   námietku   preukazujúcu   podľa   sťažovateľa naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (rozhodol nepríslušný súd) najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď.  

28. Na zodpovedanie nastolených právnych otázok nemá právomoc ústavný súd, ale výlučne   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd.   Jeho   odpoveď   však   musí   byť   (i)   najmä   daná, a potom (ii) jednoznačná a presvedčivá. Najvyšší súd ako dovolací súd musí zodpovedať otázku,   či   skutok,   z ktorého   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného,   bol   v skutkovej   vete rozsudku   vymedzený   tak,   aby   zodpovedal   znakom   skutkovej   podstaty   trestného   činu podplácania,   a   nie   návodu   na   trestný   čin   krivej   výpovede   a nepravdivého   znaleckého posudku.   Len   tak   by   najvyšší   súd   naplnil   svoje   ústavné   poslanie   nezávislého   súdneho orgánu, do ktorého právomoci patrí posúdiť všetky otázky relevantné na uznanie viny a uloženie trestu (čl. 50 ods. 1 ústavy) za konanie, o ktorom len zákon ustanoví, že je trestným   činom   (čl.   49   ústavy).   Ak   tak   neurobil,   porušil   napadnutým   uznesením dovolacieho   senátu   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

29. Sťažovateľ v dovolaní tiež argumentoval nezlučiteľnosťou postavenia advokáta ako obhajcu v trestnom konaní s postavením agenta, pretože tieto činnosti sú v protiklade, ďalej poukazoval na to, že agent vystupoval ako provokatér, teda iniciatívne navádzal na spáchanie   trestného   činu,   s tým,   že   súdy   neprihliadli   na   dôkazy   preukazujúce   jeho iniciatívne   konanie.   Napokon   namietal   aj   spoluprácu   agentky–advokátky   s políciou   ešte pred jej ustanovením za agenta. Dovolaciu argumentáciu v tomto smere uzatvára tým, že dôkazy získané nezákonným ustanovením agenta sú procesne nepoužiteľné a že okrem takto vykonaných dôkazov niet iných dôkazov, ktoré by preukazovali jeho trestnú činnosť.

30. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dovolacieho senátu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku uviedol: ,,Čo sa týka postavenia svedkyne JUDr. M. M. ako agenta a prípustnosti dôkazu jej výsluchmi v konaní, tak aj dovolací súd je toho názoru, že tieto dôkazy boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Na tomto závere nemôže nič meniť ani   uvádzané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   správnom   konaní,   z   ktorého   vyplýva,   že postavenie advokáta v trestnom konaní je v rozpore s procesným postavením agenta podľa príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Tento   záver   môže   mať   totiž   význam   iba   z hľadiska   prípadného   disciplinárneho   postihu   príslušného   advokáta.   Nemôže   však   mať negatívny   dopad   na   použiteľnosť   tohto   dôkazu   v   trestnom   konaní,   ak   všetky   príslušné procesné ustanovenia boli dodržané. Aj v tomto smere sa odvolací súd v dôvodoch svojho uznesenia   podrobne   touto   problematikou   zaoberal   a   adekvátnym   spôsobom   sa   s   ňou vysporiadal. Dovolací súd aj v tomto prípade v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia.“

Keďže   dovolací   súd   sa   stotožnil   v tomto   smere   s odôvodnením   uznesenia odvolacieho senátu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto: „Z obsahu spisu vyplýva, ako na to vecne správne a výstižne poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku, že k ustanoveniu JUDr. M. za agentku došlo až po tom, čo už jej bol obžalovaným skôr sľubovaný   úplatok   v   súvislostiach   podobne   rozvedených   v   napadnutom   rozsudku,   takže získané poznatky odôvodňovali podozrenie úmyslu obžalovaného spáchať korupčný trestný čin. Rovnako je zrejmé, že k odhaleniu a usvedčeniu obžalovaného inými prostriedkami by bolo podstatne sťažené, preto ustanovenie agenta bolo namieste. Okolnosť,   že   týmto   agentom   bola   advokátka   JUDr.   M.   M.,   ktorá   podľa zistenia V. disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory svojim konaním sa tak dopustila   disciplinárneho   previnenia,   čo   potvrdil   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky svojim rozsudkom z 15. februára 2007, sp. zn. 3 Sž 36/2006, nemala vplyv na použiteľnosť uvedeného dôkazu v posudzovanej veci. Zistenia   V.   disciplinárneho   senátu   Slovenskej   advokátskej   komory   ako   aj   senátu správneho   kolégia,   sa   totiž   výhradne   vzťahovali   na   otázku   zistenia,   či   je   v   súlade   so zákonom   o advokácii,   pôsobenie   advokáta   ako agenta.   Najvyšší   súd   vo   svojom   už   skôr citovanom   rozsudku   podrobne   rozobral   dôvody   pre   naznačenú   otázku,   avšak   súčasne upozornil, že v posudzovanej veci nijako obsahovo nepreskúmaval činnosť JUDr. M. M. ako agentky;   v   uvedenom   konaní   išlo   výhradne   o   riešenie   otázky,   či   agent   ako   inštitút   je zlučiteľný s výkonom advokácie. Najvyšší   súd   napokon   zdôraznil,   že   neposudzoval   zákonnosť   použitia   agenta   ako dôkazu v trestnom konaní (v prejednávanej veci), ale výlučne jeho zlučiteľnosť s postavením advokáta podľa zákona o advokácii. Posudzoval teda vznik osobitných právnych dôsledkov v   prípade   porušenia   zákona   o   advokácii,   pretože   plnením   úlohy   agenta   je   Trestným zákonom vylúčená iba jeho trestná zodpovednosť, ale nie je vylúčená jeho zodpovednosť za disciplinárne správne delikty podľa zákona p advokácii a advokátskeho poriadku. Odvolací súd zistil, že JUDr. M. M. bola za agenta ustanovenú v súlade s Trestným poriadkom   a   v   súlade   s   ním   aj   ako   agent   postupovala.   Pokiaľ   svojim   súhlasom spolupracovať   ako   advokátka   v   postavení   agenta   porušila   svoje   povinnosti   advokátky neznamená   to   automaticky,   že   by   uvedený   dôkaz   bol   nezákonný   a   nepoužiteľný   pri rozhodovaní o obžalobe, ktorá na obžalovaného JUDr. P. P. bola podaná. Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď aj tento dôkaz vykonal a prihliadal naň v rámci rozhodovania o vine obžalovaného.“

31. Dovolací senát najvyššieho súdu takto zhodne s dôvodmi odvolacieho senátu najvyššieho súdu posudzoval ustanovenie advokáta za agenta a procesnú použiteľnosť takto získaných   dôkazov,   na   základe   interpretácie   účinných   ustanovení   Trestného   poriadku upravujúcich použitie agenta, ktorej interpretácii neprotirečil ani názor správneho senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku JUDr. M. M. proti rozhodnutiu Slovenskej advokátskej komory (ktorým bola menovaná uznaná za vinnú z disciplinárneho previnenia a bolo jej uložené disciplinárne opatrenie – vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Sž 36/2006 z 15. februára 2007). V citovanom rozhodnutí správneho súdu tento podrobil zlučiteľnosť inštitútu agenta s postavením advokáta podrobne analýze. Táto sa týkala všeobecných princípov advokácie a   jej   výkonu   [nezávislosť advokáta,   povinnosť   mlčanlivosti,   povinnosť   chrániť a presadzovať záujmy klienta, viazanosť   jeho   pokynmi,   ústavné   právo   na   obhajobu,   riziká   vyplývajúce   z možnosti,,policajnej   provokácie“,   potenciálne   právne   možnosti   dané   ustanoveniami   trestného poriadku   upravujúcimi   agenta,   požiadavka   na   advokátov   ako   objektívne   (navonok) nezávislých   a   pod.].   Záverom   najvyšší   súd   (jeho   správny   senát)   v citovanom   rozsudku uzavrel,   že   advokát   pri   výkone   advokácie   nemôže   pôsobiť   ako   agent.   Správny   senát v citovanom   rozsudku   zároveň   zvýraznil,   že   v ňom ,,neposudzoval   zákonnosť   použitia agenta ako dôkazu v trestnom konaní“.

32. Ústavný súd preto neakceptoval výhrady sťažovateľa, na základe ktorých tento namietal zákonnosť použitia dôkazu získaného agentom, keďže nezistil rozpornosť daného stavu so zákonnou úpravou inštitútu agenta (najmä § 88b Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005). Posúdenie prípadného ne/súladu citovaného zákonného ustanovenia s ústavou je možné postupom podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, o ktoré konanie v danej veci nejde.

33.   Nad   rámec   uvedených   záverov   o zásahu   do   označených   práv   sťažovateľa uznesením dovolacieho súdu (body 19 a 26) považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť, že najvyšší   súd   sa   pri   rozhodovaní   o dovolaní   sťažovateľa   dopustil   vnútornej   ťažko obhájiteľnej   kontroverzie.   Výrokom   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   dovolanie odmietol   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   na   neverejnom   zasadnutí.   Uvedené zákonné ustanovenie však umožňuje najvyššiemu súdu odmietnuť dovolanie na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci vtedy, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania. Vzťahuje sa teda na prípady, keď najvyšší súd bez preskúmania veci zistí, že   dovolanie neobsahuje   žiaden   dôvod   v zmysle   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku.   Z odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu však vyplýva, že tento zistil, že dovolanie obsahuje dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. d), e), g) a i) Trestného poriadku, a tieto preskúmal, keďže   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva   určité   stanovisko   k sťažovateľom uplatneným   dôvodom   dovolania.   Pre   takýto   postup   a skúmanie   danosti   uplatnených dôvodov   dovolania   ich   preskúmaním   však   §   384   ods.   1   Trestného   poriadku   vyžaduje verejné zasadnutie, na ktorom dovolací súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania, ktoré sú uvedené v dovolaní. Na riziká spojené   s možným   porušením   základných   práv   a   slobôd   (spojených   napr.   so   zásadou verejnosti, zásadou ústnosti či zásadou denegatio iustitie) takýmto postupom dovolacieho súdu,   upozornil   ústavný   súd   už   v skoršom   náleze   (I.   ÚS   402/2008   z 1.   apríla   2009). Z uvedeného dôvodu ústavný súd vyslovil aj porušenie práva sťažovateľa na verejné súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

34. Bez zreteľa na už uvedené je potrebné konštatovať, že v trestnej veci sťažovateľa vyvstávajú podstatné otázniky nad tým, či všetci členovia dovolacieho senátu boli riadne oboznámení so spisom a podkladmi na rozhodnutie. Zloženie dovolacieho senátu bolo totiž ustálené   až   16.   septembra   2009   (v   dôsledku   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndt 16/2009 zo 16. septembra 2009), teda   len jeden deň   predtým, ako dovolací súd dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.

35.   Vzhľadom   na   už   uvedené   dôvody   ústavný   súd   konštatoval,   že   najvyšší   súd rozhodnutím o dovolaní porušil označené práva sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu), toto zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde)   a jeho   povinnosťou   bude   ústavne   konformným a presvedčivým   spôsobom   vysporiadať   sa   s dovolaním   sťažovateľa   proti   uzneseniu odvolacieho súdu v intenciách uvedených v odôvodnení tohto nálezu.  

36. Zrušením uznesenia dovolacieho súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie sa zároveň   obnovila   jeho   právomoc   na   zistenie   danosti   dôvodov   dovolania   a poskytnutie ochrany   prípadne   porušeným   právam   sťažovateľa   uznesením   odvolacieho   súdu.   Pre nedostatok   ústavnej   právomoci   (čl.   127   ods.   1   ústavy)   preto   ústavný   súd   nevyhovel sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

VI.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006)

a dovolacieho súdu (sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 zo 19. júla 2007)

37. Túto časť sťažnosti ústavný súd v tomto konaní nemohol meritórne prerokovať a rozhodnúť, pretože tomu bránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Sťažovateľ totiž už   v minulosti   namietal   pred   ústavným   súdom   porušenie   označených   práv   týmito rozhodnutiami najvyššieho súdu, pričom ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 303/07 zo   6.   decembra   2007   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol. V odôvodnení uznesenia ústavný súd v podstatnom uviedol: «Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že zásadná   otázka,   ktorú   sťažnosť   nastoľuje,   je   otázka   prípustnosti   dovolania   ako mimoriadneho opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o uložení poriadkovej pokuty. Podľa názoru najvyššieho súdu strana v trestnom konaní môže   dovolaním   napadnúť   iba   konečné   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Na   druhej   strane sťažovateľ vykladá ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku o prípustnosti dovolania širšie,   lebo   podľa   jeho   názoru   sa   vzťahuje   aj   na   iné   rozhodnutia,   než   vo   veci   samej. Najvyšší súd (ako dovolací súd) v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp.   zn.   1   TdoVš   2/2007   z   19.   júla   2007,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu najvyššieho súdu (ako sťažnostného súdu) sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006,   poukázal   okrem   iného   na   to,   že:   „Trestný   poriadok   síce   nedefinuje   pojem   vec právoplatne skončená, ale z výkladu ustanovení § 368 až § 392, ktoré upravujú inštitút dovolania je možné vyvodiť záver, že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita   veci,   teda   rozhodnutia,   ktorými   sa   končí   trestné   stíhanie   obvineného   ako   celok. Odporovalo by zámeru Trestného poriadku, ak by mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním, bolo prípustné napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvého alebo druhého stupňa nie vo veci samej, teda tie, ktoré rozhodujú len o čiastkových otázkach, napr. otázkach vedenia konania, vykonávacieho konania a pod.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom procese výnimočné postavenie   a   bolo   by   nelogické   jeho   osobitný   štatút   narúšať   možnosťou   napadnúť   tiež parciálne   rozhodnutia,   ktorých   zákonnosť   a   dôvodnosť   je   posudzovaná   v   konečnom rozhodovaní   o   merite   veci.   Súdne   konanie   v   trestných   veciach   je   v   zásade   konanie dvojinštančné a zákon dáva iba v mimoriadnych prípadoch, presne stanovených, možnosť domáhať   sa   nápravy   prípadného   nezákonného   postupu   mimoriadnym   opravným prostriedkom. Rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty k týmto prípadom neprináležia. Pripustenie možnosti podávať dovolanie aj čo sa týka takýchto rozhodnutí o parciálnych otázkach by prinieslo aj neprimerané predlžovanie rozhodnutia vo veci samej, najmä v komplikovaných   veciach   s   viacerými   obvinenými   a   v   prípade   väzobných   vecí   by znemožňovalo plynulé a rýchle vybavovanie prípadov, kde je obmedzená osobná sloboda obvinených.

Ústavný súd konštatuje, že je plným právom najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený rozhodovať   v   trestných   veciach   v   dovolacom   konaní,   vykladať   procesnoprávne   otázky súvisiace s dovolacím konaním. Keďže ide o inštitút zavedený zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   s   účinnosťou   od   1.   januára   2006,   je pochopiteľné,   že   rozhodovacia   prax   najvyššieho   súdu   je   dosiaľ   stále   iba   v   začiatkoch. Podľa názoru ústavného súdu však závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   V   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť,   a   vysporiadal   sa   s ďalšími   namietanými   skutočnosťami,   a   preto   ich   ústavný   súd   považuje   i   z   hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho súdu v sťažnosťou   napadnutom jeho   uznesení nemožno   označiť   za   vybočujúce z rámca   platnej zákonnej úpravy a ústavný súd zastáva názor, že sú aj dostatočne zdôvodnené.

Ďalej   treba   poznamenať,   že   nejde   o   ojedinelý   právny   názor   jedného   zo   senátov najvyššieho   súdu,   lebo   aj   iné   päťčlenné   dovolacie   senáty   najvyššieho   súdu   dospeli   k obdobným záverom (napr. sp. zn. 1 TdoVš 2/2006) a navyše je tento názor (ako to napokon vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007) v súlade   aj   s   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré   bolo   prijaté trestnoprávnym kolégiom dňa 8. decembra 2006, pod. č. Tpj 32/06.»

VII.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu (sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008)

a dovolacieho súdu (sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009)

38. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ opätovne, avšak vo vzťahu k iným uzneseniam najvyššieho súdu namieta, že najvyšší súd nemal dovolanie proti uzneseniu sťažnostného súdu   o poriadkovej   pokute   odmietnuť   ako   neprípustné,   ale   naopak,   mal   toto   meritórne prerokovať a rozhodnúť o ňom. Keďže však táto právna otázka vo väzbe na možný zásah do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy už bola predmetom posudzovania ústavného súdu   (IV.   ÚS   303/07),   zmena   judikatúry   by   vyžadovala   postup   podľa   §   6   zákona o ústavnom súde. Na takýto postup však ústavný súd ani v tomto konaní nezistil dôvod, pretože   aj   prvý   senát   považuje   zdôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa neprípustnosti   dovolania   proti   uzneseniu   sťažnostného   súdu   o poriadkovej   pokute   za ústavne akceptovateľné.

39. Uznesenie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu však v tomto smere nemohlo ostať mimo rámca pozornosti ústavného súdu. Pre absenciu prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o poriadkovej pokute totiž nemôže najvyšší súd ako dovolací súd preskúmať, či v tejto sťažnostnej veci nekonal vylúčený sudca (JUDr. J. M.). Avšak, ak by v ďalšom konaní najvyšší súd ako dovolací súd po zrušení jeho uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu) v intenciách uvedeného v bode 19 až 26, napr. vyhovel dovolaniu   sťažovateľa   proti   zamietavému   meritórnemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu z citovaného dôvodu (rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený) a ústavný súd by nezrušil uznesenie najvyššieho súdu ako sťažnostného súdu vo veci poriadkovej pokuty, toto by už de   iure   napriek   jeho neústavnosti   a nezákonnosti   nebolo   žiadnym   procesným   postupom zrušiteľné.   Ústavný   súd   preto   aj   toto   uznesenie   sťažnostného   súdu   zrušil   a vrátil   vec najvyššiemu súdu ako sťažnostnému súdu na ďalšie konanie (bod 4 výroku nálezu), pretože nastolené otázky   o nevylúčení jedného z členov sťažnostného senátu a o vylúčení iných sudcov,   resp.   žiaden   vecný   prieskum   týchto   otázok   zo   strany   dovolacieho   súdu, potencionálne indikujú záver o porušení práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 3 výroku nálezu).  

VIII.

Trovy konania

40. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa (5. výrok nálezu).   S poukazom   na §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a vyhlášku   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 368,55 €, a to za 3 úkony právnej pomoci po 115,90 €, t. j. prevzatie   a príprava   zastúpenia,   prvá   sťažnosť,   druhá   sťažnosť,   3   x   paušálna   náhrada hotových   výdavkov   po   6,95   €,   ktoré   zaviazal   najvyšší   súd   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia   účastníkom konania.

41.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sudca   spravodajca   pripája k odôvodneniu nálezu doplňujúce stanovisko.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011