znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 129/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., T. – V. zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Nitre sp. zn. 7 Co/135/2008 z 27. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2009   doručená   sťažnosť   A.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 7 Co/135/2008-120 z 27. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu (žalovanej strany) účastníkom   občianskoprávneho   súdneho   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   50/2007.   Predmetom   sporu   bolo, či účastníci   konania   uzatvorili   platnú   dohodu   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „dohoda o BSM“), a posúdenie toho, či účastníci touto uzatvorenou dohodou o BSM obsiahli vyporiadanie všetkého majetku patriaceho do BSM. V tomto   konaní   bola   navrhovateľka   úspešná,   keď   okresný   súd   vyhovel   jej   návrhu na zaplatenie 100 000 Sk rozsudkom zo 17. marca 2008. Proti tomuto rozsudku okresného súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie a domáhal   sa,   aby krajský   súd   napadnuté   rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. Krajský súd však rozsudkom z 27. novembra 2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadiska   rešpektovania   základného   práva   sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a základného práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd   pri   svojom   rozhodovaní   neaplikoval   platné   právo   v súlade   s bežne   zaužívanými postupmi, ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý právne relevantným spôsobom neodôvodnil, takže aplikoval len jednostranný výklad prejavu vôle kopírujúci stanovisko druhej strany v spore.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem uvedeného namietal, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z nesprávneho právneho záveru, keď žalobe vyhovel, pričom sa vôbec nezaoberal   otázkou   všetkých   vecí   patriacich   do   BSM   a veľkosti   podielov,   ktorými sa zmluvné strany dohody o BSM medzi sebou mali vyporiadať.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co/135/2008-120 zo dňa 27. 11. 2008 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   7   Co/135/2008-120   zo   dňa   27.   11. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v obsahu sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 135/2008.

Podľa názoru sťažovateľa porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívalo   najmä   v tom,   že   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu   vychádzalo   po   právnej stránke z neúplného a nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v napadnutom rozhodnutí pri   výklade   jeho   prejavu   vôle   aplikoval   nepreskúmateľné   výkladové   stanoviská,   ktoré neodôvodnil a na základe ktorých dospel k záveru odlišnému od jeho skutočnej vôle.

Ústavný   súd konštatuje,   že o svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad a následná aplikácia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“) zo   strany krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, napadnutým rozhodnutím neboli porušené princípy   spravodlivého   procesu,   a   preto   nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom jeho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, takže bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a meritórne rozhodol (I. ÚS 62/97).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Podľa názoru ústavného súdu procesný postup všeobecných súdov v predmetnej veci bol   uskutočnený   zákonom   predvídaným   spôsobom,   a preto   aj   ústavný   súd   ho   považuje za ústavne relevantný a akceptovateľný.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný súd poukazuje aj na normatívnu dikciu čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o akomkoľvek   trestnom   čine,   z ktorého je obvinený.   Vo   vzťahu   ku   skutočnostiam   namietaným   sťažovateľom   možno   dôvodiť, že interpretácia právneho úkonu, t. j. „dohody o BSM“, za použitia výkladových pravidiel podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako prejav realizácie zásady voľného hodnotenia dôkazov   zo   strany   súdu   v namietanom   konaní   nevykazuje   znaky   odchýlenia   sa od požiadaviek   legality   v rozhodovaní   súdnej   moci   a   nemožno   ju   a priori   vnímať ako porušenie označených článkov ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť   sa   s názorom   sťažovateľa   o nespravodlivosti   konania   všeobecného   súdu konajúceho   v jeho   veci.   Pritom   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   opomínať   fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľa s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02), preto nemôže rozhodovať o sporoch súkromnoprávnych (tu vlastníckych) tak, ako sa toho domáhal sťažovateľ, ktorý ho obsahom sťažnosti staval do bežnej prieskumnej inštancie krajského súdu.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vzhľadom   na   to, že sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009