znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 129/06-67

Ústavný súd Slovenskej   republiky na verejnom zasadnutí 28. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta   o sťažnosti Ing.   I.   M.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. R.   Ž.,   K.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 35/98 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo Ing.   I.   M. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003 postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   35/98 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. M. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   Ing.   I.   M. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   8 936 Sk (slovom osemtisícdeväťstotridsaťšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. Ž., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. apríla 2006 č. k. I. ÚS 129/06-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   Ing.   I.   M., K.   (ďalej len   „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 v období po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. II.   ÚS   152/02   zo   16.   apríla   2003 (nadobudol právoplatnosť 15. mája 2003).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29 C   35/98 v čase po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 312 000 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. 1SprV/479/2006 z 13. decembra 2006 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 8. januára 2007.

Predseda   okresného   súd   vo   svojom   vyjadrení   okrem   popisu   procesných   úkonov okresného   súdu   v skúmanom   konaní   okrem   iného   uviedol: „(...)   K   dĺžke   predmetného konania   je   potrebné   uviesť,   že   táto   je   spôsobená   predovšetkým   procesnou   nejasnosťou okruhu účastníkov na strane žalovaných, ale i nutnosťou predkladania spisu nadriadeným súdom v dôsledku opravných prostriedkov, podávaných sťažovateľom. (...)

Zároveň   Vám   oznamujem,   že   súhlasím   s   upustením   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľa k predmetnému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že „(...)   trvá   na   ústnom   pojednávaní   pred   Ústavným   súdom   SR,   pretože   od   ústneho pojednávania   možno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   v súvislosti   s prerokovaním   jeho sťažnosti ohľadom konania č. 29 C 35/98 (...).“

3. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2007   sp. zn.   Spr 140/07   rozhodlo,   že   s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj   Horváth,   sa   prerokujú   v II. senáte   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sa   táto   vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 29 C 35/98 v čase po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003, t. j. po 15. máji 2003:

Okresný súd v tomto období na základe odvolania sťažovateľa opakovane (štyrikrát) predkladal spis súdom vyššej inštancie na konanie o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch,   ktoré   ho   raz   odmietli,   dvakrát   potvrdili   uznesenia   okresného   súdu,   a raz odmietli   dovolanie   sťažovateľa,   ktoré   smerovalo   proti   rozhodnutiam,   proti   ktorým dovolanie nie je prípustné. Okresný súd doručoval rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len „krajský   súd“)   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) účastníkom konania poštou, ale aj prostredníctvom Mestskej polície v K., zisťoval ich pobyt   prostredníctvom   Mestskej   evidencie   obyvateľov   v K.   a Registra   obyvateľov Slovenskej republiky v B., vydal dve opravné uznesenia na opravu chýb v písaní skorších rozhodnutí (9. decembra 2004 a 1. februára 2005), jedno uznesenie o zastavení konania proti žalovaným v 2. a 4. rade, raz pojednával vo veci (15. júna 2006) a dvakrát si vyžiadal informácie od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Podľa   zistenia   ústavného súdu   na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu z 18. apríla 2007, ktorým tento zastavil konanie proti žalovanému v 1. rade z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, sa vec od 23. mája 2007 nachádza na krajskom súde.

Na základe žiadosti sťažovateľa z 8. januára 2007 ústavný súd sťažnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 28. júna 2007. Zúčastnili   sa   ho   sťažovateľ   a   jeho   právny   zástupca,   ktorí trvali   na   obsahu   sťažnosti a doteraz predložených písomných stanoviskách, nové skutočnosti nepredniesli a navrhli, aby ústavný súd predmetnej ústavnej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel, pričom si uplatnili trovy konania aj za účasť na tomto ústnom pojednávaní.

Sťažovateľ na ústnom pojednávaní uviedol, že okresný súd ho ako účastníka konania od roku 1997 (podaná žaloba) ešte ani raz nevypočul k meritu veci, že konanie okresného súdu je „kamuflované“, pretože koná s takými účastníkmi na strane odporcov,   ktorí už neexistujú,   a v súvislosti   s tým   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu preskúmavané konanie zastaviť a priznal mu náhradu škody za nevymožiteľnosť práva.

Predseda   okresného   súdu   sa   nezúčastnil   verejného   pojednávania,   svoju   neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie verejného pojednávania, preto senát ústavného súdu rozhodol o prerokovaní veci bez jeho prítomnosti.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 196/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet,   a právoplatne nerozhodli   (m. m. I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01, IV. ÚS 52/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha uloženia   povinnosti   žalovaným „uverejniť   opravu   nepravdivých   a pravdu   skresľujúcich údajov   v hromadných   informačných   prostriedkoch“,   došlo   v období po   právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003 (nadobudol právoplatnosť 15.   mája   2003)   k   porušeniu   označeného   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra   ústavného   súdu   (sa   ustálila)   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru posudzovanú   vec   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (m. m. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   nezistil   v posudzovanom období žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo faktickej zložitosti ovplyvňujúcej   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   v období   po   15.   máji   2003, t. j. po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003.

Pokiaľ ide o povahu veci, ústavný súd zohľadnil, že predmet označeného konania sa priamo týka osobného statusu sťažovateľa, takže v danom prípade ide o mimoriadne citlivé konanie.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sa   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (v   procesnom postavení   žalobcu),   ústavný   súd   ani   v období   po   vydaní   nálezu   sp.   zn.   II. ÚS   152/02 zo 16. apríla 2003 nezistil v jeho správaní žiadne také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripočítať na jeho ťarchu pri konštatovaní zistených zbytočných prieťahov v konaní. V súvislosti s podávaním riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov ústavný súd podotýka, že na ich využívanie má podľa Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ ako   účastník   konania   právo,   avšak   v súvislosti   s rozhodovaním   súdov   vyššej   inštancie o týchto   opravných   prostriedkoch   musí   sťažovateľ   strpieť   spomalenie konania, ktoré   sa v celkovom kontexte nedá pričítať na vrub konajúcemu súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v období po 15. máji 2003, t. j. v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003.

Vychádzajúc zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a v jej prílohách, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 152/02 zo 16. apríla 2003, t. j. od 15. mája 2003 nevyvíjal adekvátnu procesnú aktivitu a zistil síce krátke, ale opakované obdobia nečinnosti v období od 8. marca 2004 (vrátenie spisu okresnému súdu po odvolacom konaní) do 9. decembra 2004, keď vydal opravné uznesenie k uzneseniu z 12. decembra 2002, t.j. viac ako 9 mesiacov, pričom v tomto období sa aktivita okresného súdu   upriamovala na doručovanie rozhodnutia   krajského súdu   účastníkom   konania a na s tým spojené neefektívne zisťovanie pobytu žalovaného v 3. rade.

Čo sa týka namietaného kamuflovania konania okresným súdom ústavný súd uzavrel, že   uvedené   tvrdenia   a   požiadavky   sťažovateľa   nesúvisia   s predmetom   konania   pred ústavným súdom, t. j. so skúmaním, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   s meritom   veci prejednávanej v napádanom konaní, o ktorej rozhodnúť prináleží okresnému súdu.  

Ústavný súd poznamenáva, že dobu počas ktorej sa spis z dôvodu odvolacích konaní a dovolacieho   konania   nachádzal   na   krajskom   súde   a najvyššom   súde   a   ktorej   dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na   jeho   ťarchu,   a preto   sa   v tomto   období   z objektívnych   dôvodov   nemohol   dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   aj   napriek   ústavným   súdom   už   vyslovenému porušeniu   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v predmetnej veci, konanie, ktoré sa začalo na okresnom súde 26. januára 1998, nie je ku dnešnému dňu, t. j. po viac ako deviatich rokoch meritórne rozhodnuté ani na súde prvého stupňa, pričom vo veci už rozhodoval ústavný súd 16. apríla 2003.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že v období po vydaní rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   152/02   zo   16.   apríla   2003   došlo   zo   strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 opätovne k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti na toto rozhodnutie a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 312 000 Sk   z dôvodu „bezprecedentného   protiústavného   ignorovania   rozhodnutia ústavného súdu zo 16. apríla 2003 (Nález č. II. ÚS 152/02) mi zo strany prvostupňového (...)   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   vo   veci   ochrany   osobnosti,   čím   mi v daných súvislostiach bolo odňaté základné právo“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   pre   sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 11 576 Sk za štyri úkony právnej pomoci.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   Základná   sadzba   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2006   je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk. Základná sadzba za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci uskutočnené v roku 2006 (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu)   v sume   5 788   Sk   vrátane   paušálu   a za   jeden   úkon   právnej   pomoci   uskutočnený v roku 2007 (podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu) v sume 3 148 Sk vrátane   paušálu.   Ústavný   súd   tak   sťažovateľovi   priznal   úhradu   trov   v celkovej   sume 8 936 Sk.

Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   za   účasť na verejnom   pojednávaní   28.   júna   2007,   pretože   na   tomto   pojednávaní   neodzneli   nové skutočnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci zbytočných prieťahov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 28. júna 2007