znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 129/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. E 504/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Topoľčany   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   504/98 p o r u š i l základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Topoľčany   p r i k a z u j e, aby vo veci vedenej pod sp.   zn. E 504/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti B., s. r. o., n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Spoločnosti B., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 991 Sk   (slovom   jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný súd Topoľčany   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. D. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 6. júla 2005   č.   k.   I.   ÚS   129/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., so sídlom B. (ďalej len   „sťažovateľka“),   právne   zastúpenej   advokátom   JUDr.   D.   K.,   B.,   ktorou   namietala porušenie svojich základných práv upravených v čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 504/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokladov   vyplynulo,   že   vo   veci   výkonu rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí,   ktorý   navrhla sťažovateľka   ako   oprávnená voči povinnej D. T. na vymoženie finančnej čiastky 1 400 Sk, vedenej na okresnom súde pod sp. zn. E 504/98 jej 27. januára 1999 okresný súd oznámil, že v čase nariadenia výkonu rozhodnutia „sa nenašli žiadne veci postihnuteľné“ patriace povinnej, „výkon rozhodnutia sa   stal   bezvýsledným,   pretože   bol   nariadený   neúčinne   (...)   neúčinne   nariadený   výkon rozhodnutia   nie   je   možné   zastaviť   a   preto   nebolo   vydané   ani   rozhodnutie   o zastavení výkonu rozhodnutia“.

Na ďalšie oznámenie okresného súdu (21. mája 2004) reagovala oprávnená listom z 10. júna 2004, v ktorom súdu oznámila, že jeho postup nemá oporu v zákone, pretože výkon rozhodnutia bol „účinne začatý a bude skončený až vymožením pohľadávky, resp. vydaním uznesenia o zastavení výkonu rozhodnutia“. Vo výkone rozhodnutia sťažovateľka žiadala pokračovať iným vhodným spôsobom. Prípisom z 28. júna 2004 však okresný súd sťažovateľke oznámil, že vec je právoplatne skončená, preto v nej nebude ďalej konať.Sťažovateľka 19. júla 2004 podala na okresnom súde „Sťažnosť na prieťahy v konaní č.   E   504/98-17“ podľa   §   17   a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov,   ktorou   sa   domáhala „odstránenia   prieťahov   v konaní   a aspoň   rozhodnutia, ktorým by sa konanie skončilo“.

Predseda senátu listom z 18. augusta 2004 sp. zn. Spr 1511/04 však sťažovateľke oznámil, že sťažnosť nepovažuje za opodstatnenú.

Z   označeného postupu   okresného   súdu   sťažovateľka   vyvodila,   že „konaním Okresného súdu v Topoľčanoch nám bolo znemožnené účinne sa domôcť našej pohľadávky, keď   súd   pri   realizácii   samotného   výkonu   rozhodnutia   nedôsledne   skúmal   majetkové pomery povinnej a uspokojil sa len s povrchnými zisteniami, na základe ktorých považoval celú vec za vybavenú (čím porušil naše právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Postupom Okresného súdu v Topoľčanoch dochádza k bezdôvodným prieťahom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR)   v súdnom   výkone   rozhodnutia,   keď   už   od   roku   1998   vedie   konanie,   ktoré   doteraz neprinieslo žiadne výsledky.   Pritom je zrejmé, že konanie sa účinne začalo podľa § 82 ods. 1 a 261 ods. 1 O. s. p. a prebieha dovtedy, kým nebude vymožená naša pohľadávka, ev. nedôjde k zastaveniu výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. e) (priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý sa ním dosiahne, nepostačí ani na krytie trov) alebo §   268   ods.   1   písm.   h)   O.   s.   p.   (vyhlásenie   výkonu   rozhodnutia   za   neprípustný   z iných dôvodov).   Ako   z uvedeného   vyplýva,   O.   s.   p.   predpokladá   skončenie   každého   (aj bezvýsledného) výkonu rozhodnutia uznesením, voči ktorému sa možno odvolať. Neobstojí preto   tvrdenie   súdu,   že   je   vec   právoplatne   skončená,   totiž   ani   nebolo   vydané   žiadne právoplatné rozhodnutie, ktorým by sa konanie končilo. Súd však už 6 rokov nerobí nič (pohľadávku   nevymáha),   necháva   nás   tápať   v právnej   neistote   bezvýsledným   výkonom rozhodnutia,   keď   o zastavení   výkonu   rozhodnutia   nijako   nerozhodol.   Pritom   nám   sa takýmto   postupom   odopiera   podať   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o zastavení   výkonu rozhodnutia, na ktoré nás O. s. p. oprávňuje - znemožňuje   sa nám domáhať sa zákonom ustanoveným postupom nášho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. (...)“

Porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka videla v „neúnosných prieťahoch v konaní trvajúcich už 6 rokov.“

Sťažovateľka   na rube   svojej   sťažnosti   označila   aj   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy, bližšie však nezdôvodnila, v čom konkrétne by malo spočívať porušenie tohto článku ústavy v daných súvislostiach.

1. 2. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd v Topoľčanoch vo veci vedenej pod sp. zn. E 504/98 porušil právo sťažovateľa   zákonom   ustanoveným   postupom   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a taktiež porušil právo sťažovateľa,   aby jeho vec bola prerokovaná bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresnému súdu v Topoľčanoch sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. E 504/98 konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie skončená.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Topoľčanoch povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Topoľčanoch je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania vo výške 11.115,- Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. S., listom z 24. augusta 2005 sp. zn. Spr. 812/05 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. septembra 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov, ktoré okresný súd v napadnutej veci vykonal, ako aj nasledovné relevantné skutočnosti: „(...)   Vzhľadom   ku   tomu,   že   v konaní   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   E   518/98   ide o totožného   oprávneného   ako   i spôsob   výkonu   rozhodnutia,   vzhľadom   na   ústavný   nález a rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 221/04-22 zo dňa 16. 3. 2005 v predmetnej veci t. j. v konaní sp. zn. E 504/98 sa vo veci koná ďalej postupom v zmysle zákona, zisťuje sa aký hnuteľný majetok v súčasnej dobe povinná vlastní.

Netrváme na tom, aby sa vo veci prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

„(...) oznamujeme Ústavnému súdu SR, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústnej pojednávanie. Trovy právneho zastúpenia si uplatňujeme (...).

K zaslanému vyjadreniu Okresného súdu Topoľčany sa vyjadrujeme tak, že nemáme vedomosť o tom, že by Okresný súd Topoľčany vo veci výkonu rozhodnutia konal napriek podanej   ústavnej   sťažnosti.   Naviac   v konaní   o výkon   rozhodnutia   zbytočné   prieťahy pretrvávajú už vyše 6 rokov a ani prípadná činnosť súdu po takomto čase úplnej nečinnosti nemôže   vzniknuté   bezdôvodné   prieťahy   v konaní   súdu   ospravedlniť   a zodpovednosť Okresného súdu Topoľčany za ne vylúčiť.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. E 504/98:

Dňa   30.   júna   1998   podala   B.,   a.   s.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „oprávnená“),   na Okresnom súde Piešťany „Návrh na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí v sume 1.400.-   Sk   s prísl.“,   proti   D.   T.,   T.   (ďalej   len   „povinná“).   Veci   bola   pridelená   sp.   zn. E 172/98.

Dňa 13. júla 1998 Okresný súd Piešťany postúpil vec Okresnému súdu Topoľčany, kde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. E 504/98.

Dňa 28. júla 1998 okresný súd vydal uznesenie, ktorým nariadil výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí.

Dňa 9. novembra 1998 okresný súd predvolal povinnú za účelom jej výsluchu na 12. november 1998.

Dňa 16. novembra 1998 sa zásielka vrátila späť okresnému súdu s tým, že adresát nebýva na uvedenej adrese.

Dňa   30.   novembra   1998   súd   požiadal   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky, Centrálnu   evidenciu   pobytu   obyvateľov   B.   (ďalej   len   „CEPO“),   o oznámenie   adresy povinnej.

Dňa 30. novembra 1998 súdny vykonávateľ spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu hnuteľností s konštatovaním, že ulica, ktorú uvádza oprávnená vo svojom návrhu na výkon rozhodnutia ako adresu trvalého bydliska povinnej, v T. neexistuje.

Dňa 2. decembra 1998 CEPO oznámila súdu, že povinná býva v C., okres T.Dňa 21. decembra 1998 súdny vykonávateľ spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu hnuteľností,   pretože   zistil,   že   dom   na   uvedenej   adrese   a   jeho   zariadenie   patrí   rodičom povinnej.

Dňa 13. januára 1999 nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu z 28. júla 1998, ktorým súd nariadil výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí.

Dňa 27. januára 1999 súd oznámil oprávnenej, že predmetný výkon rozhodnutia bol „nariadený   neúčinne,   stal   sa   bezvýsledným“. Podľa   názoru   súdu „neúčinne   nariadený výkon rozhodnutia nie je možné zastaviť, jeho zastavenie by nemalo oporu v zákone, preto nebolo ani vypracované rozhodnutie o zastavení výkonu rozhodnutia“.

Dňa   12.   mája   2004   právny   zástupca   oprávnenej   požiadal   okresný   súd,   aby „postupoval v súlade s § 264 ods. 1 O. s. p. a zistil, či nemožno nariadiť výkon rozhodnutia iným spôsobom a to zrážkami zo mzdy, prípadne z podpory v nezamestnanosti s poukazom na ustanovenie § 299 ods. 1 O. s. p.“ Súčasne oznámil súdu, že oprávnená zanikla bez likvidácie a všetky práva, pohľadávky a záväzky prešli na sťažovateľku.

Dňa 21. mája 2004 okresný súd oznámil sťažovateľke, že „v tejto veci bol výkon rozhodnutia nariadený neúčinne, čo Vám bolo oznámené prípisom zo dňa 27. 1. 1999. Vec je právoplatne skončená nemožno v nej konať. Pokiaľ si chcete pohľadávku vymáhať musíte podať nový návrh na výkon rozhodnutia. Týmto súd podanie zo dňa 12. 5. 2004 považuje za vybavené.“

Dňa 14. júna 2004 právny zástupca sťažovateľky oznámil súdu, že nesúhlasia s tým, že predmetný „výkon rozhodnutia bol nariadený neúčinne“, a ak „je súd názoru, že sa nenašli hnuteľné veci postihnuteľné výkonom rozhodnutia, musí vydať podľa ust. § 268 ods. 1   O.   s.   p.   uznesenie   o zastavení   výkonu   rozhodnutia,   proti   ktorému   je   prípustné odvolanie“. Sťažovateľka sa dožadovala aj toho, aby jej podanie „bolo považované za sťažnosť na prieťahy v konaní spôsobené nedôsledným postupom súdu“.

Dňa 28. júna 2004 súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľky, že nemôže podať „návrh na zmenu spôsobu výkonu rozhodnutia, nakoľko vec bola právoplatne skončená - výkon   rozhodnutia   bol   nariadený   neúčinne,   čo   Vám   bolo   oznámené   prípisom   zo   dňa 27. 1. 1999“.

Dňa 11. júla 2005 okresný súd požiadal obec C., aby oznámila, aký hnuteľný alebo nehnuteľný majetok vlastní povinná, prípadne kde je zamestnaná a aký je jej zdroj príjmov. Súčasne dal konajúci sudca úpravou kancelárii pokyn, aby požiadala S. p. T. o podanie správy, kto prevádza odvody za povinnú do ich poisťovne.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí vedenom   pod   sp.   zn. E 504/98,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   oprávnená,   došlo   k porušeniu   jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

1.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana poskytovaná súdom v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí podľa VI. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Súčasťou tejto súdnej ochrany je aj právo účastníka konania, aby sa konanie začaté na jeho návrh skončilo spôsobom, ktorý mu umožní pokračovať v ďalšej ochrane   jeho   judikovaného   práva,   t.   j.   aby   súd   o skončení   konania   rozhodol   úkonom, ktorým   je   výlučne   súdne   rozhodnutie,   proti   ktorému   sa   účastník   môže   -   za   zákonom ustanovených predpokladov - aj brániť opravným prostriedkom (mutatis mutandis II. ÚS 221/04).

Podľa judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Platí to nielen   pre hmotné právo,   ale aj pre normy procesného práva (napr. IV. ÚS 77/02).

Okresný   súd   v danej   veci   27.   januára   1999   oznámil   sťažovateľke,   že   výkon rozhodnutia bol „nariadený neúčinne, stal sa bezvýsledným“, a podľa právneho názoru súdu „neúčinne nariadený výkon rozhodnutia nie je možné zastaviť, jeho zastavenie by nemalo oporu   v zákone,   preto   nebolo   ani   vypracované   rozhodnutie   o zastavení   výkonu rozhodnutia“. Inak   povedané,   okresný   súd   v napadnutej   veci   odmietol   zastaviť   výkon rozhodnutia uznesením, proti ktorému sťažovateľka chcela podať opravný prostriedok. Vo svojom právnom názore sa súd riadil rozhodnutím Najvyššieho súdu ČSSR uverejneným pod číslom R 18/80, podľa ktorého sa výkon rozhodnutia stal bezvýsledným, ak sa pri výkone rozhodnutia predajom hnuteľných vecí nenašli žiadne postihnuteľné veci patriace povinnému. Toto stanovisko okresný súd zopakoval v prípisoch adresovaných sťažovateľke 21. mája 2004 a 28. júna 2004, pričom konštatoval, že vec vedená pod sp. zn. E 504/98 bola právoplatne skončená, a preto v nej nemožno konať (pozri časť II tohto nálezu).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd po zistení, že povinný nemá hnuteľné veci, ktoré by bolo možné spísať, uskutočnenie výkonu rozhodnutia predajom hnuteľných vecí považoval   za   skončené   v dôsledku   jeho „bezvýslednosti“.   Žiadne   rozhodnutie   o tom nevydal a považoval vec za právoplatne skončenú.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   právoplatné   skončenie   veci   predpokladá rozhodnutie,   ktoré   nadobúda   právoplatnosť   v zmysle   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (§ 167 a nasl. OSP v spojení s § 254 OSP). Takéto rozhodnutie vo veci výkonu rozhodnutia sp. zn. E 504/98 vydané nebolo. V dôsledku takého postupu okresného súdu sťažovateľka   nemala   možnosť   brániť   sa   proti „bezvýslednosti“ výkonu   rozhodnutia predajom hnuteľných vecí, prípadne uviesť informácie o hnuteľných veciach povinného, ktoré by sa mohli spísať. Takýto postup okresného súdu preto nie je v súlade s ústavne súladným chápaním obsahu základného práva na súdnu ochranu pri výkone rozhodnutia. Akceptovanie takého postupu by znamenalo, že oprávnená (sťažovateľka) by sa nemohla žiadnym spôsobom brániť proti záveru súdu o „bezvýslednosti“ výkonu rozhodnutia aj keby povinný mal hnuteľné veci, ktoré by sa mohli spísať a predať pri výkone rozhodnutia. V tejto   spojitosti   sa   nemožno   odvolávať   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   ČSSR uverejnené   pod   číslom   R   18/80,   ktoré   nemohlo   reflektovať   súčasné   ústavné   pomery a predovšetkým obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo (mutatis mutandis I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, IV. ÚS 37/02).

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 24.   augusta   2005   uviedol,   že „vzhľadom na ústavný nález a rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 221/04-22 zo dňa 16. 3. 2005 v predmetnej veci t. j. v konaní sp. zn. E 504/98 sa vo veci koná ďalej postupom v zmysle zákona“. Podľa zistenia ústavného súdu 11. júla 2005 došlo v napadnutej veci k pokračovaniu v konaní. Treba však konštatovať, že v čase doručenia predmetnej sťažnosti ústavnému   súdu,   t.   j.   16.   septembra   2004,   porušenie   označeného   základného   práva okresným súdom ešte trvalo.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napriek   tomu,   že sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv   v napadnutom   konaní   zákonom ustanoveným   spôsobom,   okresný   súd   svojím   postupom   a úkonmi   vo   veci   výkonu rozhodnutia sp. zn. E 504/98 tým, že o svojom závere o bezvýslednosti výkonu rozhodnutia nevydal   rozhodnutie   a neumožnil   tak   sťažovateľke   obranu   proti   takému   postupu a rozhodnutiu, porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (II.   ÚS   26/95).   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.   Toto   základné   právo   sa   uplatňuje   aj   v nútenom výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí.   V takom   druhu   civilného   procesu   je   účelom   tohto základného   práva   to,   aby   sa   po   nariadení   núteného   výkonu   bez   zbytočných   prieťahov uskutočnil tento výkon (prípadne súdna exekúcia) tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak   tomu   nebránia   dôvody   relatívnej   alebo   absolútnej   neprípustnosti   núteného   výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený (podobne II. ÚS 205/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

2. 1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania vôbec nebola závislá od zložitosti veci.

2. 2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

2. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez akýchkoľvek zákonných dôvodov minimálne v období od 27. januára 1999 do 11. júla 2005. Okresný súd teda počas viac ako šiestich rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka   ako   navrhovateľka   vo   veci výkonu   rozhodnutia   počas   súdneho   konania nachádza,   čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky aj na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

2.   4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd je pritom viazaný právnym názorom, ktorý je vyslovený v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), t. j. že musí vo veci konať a rozhodnúť   a   nemôže   tvrdiť,   že   došlo   k   právoplatnému   rozhodnutiu   v dôsledku „bezvýslednosti“ výkonu rozhodnutia.

2. 5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 30 000 Sk aj z dôvodu „neúnosných prieťahov v konaní trvajúcich už 6 rokov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, a to najmä na skutočnosť, že okresný súd plne rešpektoval jeho uznesenie sp. zn. II. ÚS 221/04 a aj v napadnutej veci začal konať, ústavný súd dospel k názoru, že výrok o porušení jej základných práv, o prikázaní okresnému súdu konať   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   záväzného   právneho   názoru   ústavného   súdu a o uložení povinnosti okresnému súdu uhradiť jej trovy konania pred ním postačuje na efektívnu   ochranu   jej   základných   práv.   Preto   ústavný   súd   finančné   zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal.

3. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy (...).V predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby sa zaoberal aj   namietaným   porušením   čl.   2   ods.   2   ústavy,   pretože   toto   ustanovenie   sťažovateľka neuviedla v tzv. petite svojej ústavnej sťažnosti a pretože tento článok ústavy zakotvuje všeobecný   ústavný   princíp   legality,   pričom   sťažovateľka   označila   aj   konkrétne   články ústavy, vo vzťahu ku ktorým došlo k vysloveniu porušenia jej základných práv.

4. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 991 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti z 13. septembra 2004 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z   5.   septembra   2005).   Za   dva   úkony   vykonané   v roku   2004   patrí   odmena   v sume   po 4 534 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2005, patrí odmena v sume 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a § 11   ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   20   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky predstavujú celkom sumu 11 991 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2005