znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 129/03-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť P. F. a M. F., obaja bytom R., zastúpených advokátkou JUDr.   D.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 102/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 102/97 p o r u š i l   právo P. a M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   102/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   F.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún) a M. F.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je im Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.  

4. P. F. a M. F. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 270 Sk (slovom   dvadsaťjedentisícdvestosedemdesiat   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Prešov   povinný   vyplatiť   advokátke   JUDr.   D.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. mája 2003 a 23. júna 2003 doručené podania, ktoré ústavný súd posúdil ako sťažnosť v zmysle čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) P. F. (ďalej aj „sťažovateľ“) a M. F. (ďalej aj „sťažovateľka“), obaja (ďalej aj „sťažovatelia“) bytom R., zastúpených advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 8 C 102/97.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 129/03-14   z 25. júna 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali,   aby   ústavný   súd   vyslovil   namietané porušenie   označeného   základného   práva,   priznal   im   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 1 400 000 Sk a zároveň priznal náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú podaním z 25. septembra 2003 uplatnili vo výške 46 950 Sk.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Prešov, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. U 3005/03 zo 7. augusta 2003 a sťažovatelia, zastúpení svojou právnou zástupkyňou, stanoviskom z 25. septembra 2003.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti   uviedol,   že  ...   „Dňa 12. decembra   1997   podali   sťažovatelia   žalobu   (...).   Keďže   nárok   súvisel   s trestným konaním, bol v prvom rade zabezpečovaný trestný spis. Tento bol pripojený 23. januára 1998. Je pravdivé tvrdenie sťažovateľov, že termín pojednávania bol vytýčený až na 29. apríla 1999, avšak po tomto termíne súd vykonával dôkazy bez akýchkoľvek prieťahov a dňa 18. novembra 1999 rozhodol v merite veci.

V dôsledku odvolania účastníkov bol spis na odvolacom konaní od 10. novembra 2000 do 10. apríla 2001, kedy bol vrátený na ďalšie konanie v časti nároku. Ďalšie termíny pojednávaní boli vytýčené na 16. mája 2002 a 1. októbra 2002. Pre vznesenú námietku zaujatosti   však   pojednávanie   z 1.   októbra   2002   bolo   odročené   na   neurčito   a spis   bol predložený na rozhodnutie o tejto dňa 8. októbra 2002. Uznesením zo dňa 20. novembra 2002   bolo   rozhodnuté   o námietke   zaujatosti   a spis   sa   vrátil   na   súd   I.   stupňa   dňa 11. decembra 2002.

Keďže konajúca sudkyňa JUDr. V. G. odišla dňom 1. apríla 2003 na stáž na Krajský súd v Prešove, bola vec dočasne prerozdelená do senátu JUDr. A. K. Táto referátom zo dňa 15. júla 2003 vytýčila termín pojednávania na 13. októbra 2003.

Z ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   je   s poukazom   na   uvedené   potrebné konštatovať, že prejednávaná vec je vzhľadom na nároky žalobcov, fakticky zložitá.Mám   za   to,   že   súd   v konaní   postupoval   spôsobom,   ktorý   viedol   a vedie k právoplatnému rozhodnutiu. (...)

Taktiež je potrebné uviesť, že sťažovatelia nevyužili možnosť domôcť sa nápravy podaním sťažnosti podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 80/92 Zb., ale obrátili sa priamo na ústavný súd.

S poukazom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 102/97 neboli porušené   základné   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla, že... „Je pravdou, že námietka voči zaujatosti sudkyni bola vznesená, ale táto bola vznesená   dňa   30.   mája   2002.   O námietke   bolo   rozhodnuté   uznesením   Krajského   súdu v Prešove dňa 20. novembra 2002. Z vyjadrenia Okresného súdu je zrejmé, že spis bol postúpený Krajskému súdu až po piatich mesiacoch po vznesení námietky, t. j. 1. októbra 2002.Spis sa   následne vrátil Okresnému súdu dňa 11. decembra 2002 a od tejto doby procesný súd vo veci nevykonal žiadne úkony. (...)

Pokiaľ   sa   týka   námietky, že   my sťažovatelia   sme   nevyužili   možnosť   domôcť   sa nápravy podaním sťažnosti, poukazujem na fotokópiu podacieho lístku zo dňa 31. mája 2002,   kde   sme   žiadali   o zmenu   predsedu   senátu   kvôli   zaujatosti   a taktiež   sme   žiadali odstránenie prieťahov v konaní. Táto naša žiadosť bola adresovaná predsedovi Krajského súdu,   ktorý   mal   podľa   nášho   názoru   a v zmysle   zákona   vec   buď   postúpiť   predsedovi Okresného súdu alebo vo veci rozhodnúť, resp. podať stanovisko“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia podali na okresnom súde 12. decembra 1997 žalobu o náhradu škody proti R. H. z R. (ďalej len „žalovaný“), ktorý bol v trestnom konaní (sp. zn. 1 T 2/96) odsúdený za trestný čin vraždy ich syna D. F.

Po zadovážení trestného spisu z Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 21.   januára   1998   a žiadosti   sťažovateľa   z 12.   októbra   1998   o vytýčenie   pojednávania okresný súd 23. februára 1999 určil termín pojednávania na 29. apríl 1999.

Dňa   9.   marca   1999   boli   žalovanému   (ktorý   sa   nachádzal   v Nápravnovýchovnom ústave   v Košiciach   -   Šaci)   doručené   predvolanie   na   pojednávanie,   žaloba   a výzva   na vyjadrenie sa k nej.

Pojednávanie   konané   29.   apríla   1999   bolo   pre   neprítomnosť   žalovaného   a jeho právneho zástupcu odročené.

Na pojednávaní konanom 11. mája 1999 za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov   bol   vykonaný   výsluch   sťažovateľov   a žalovaného   k predmetu   sporu. Pojednávanie bolo odročené na 8. jún 1999 za účelom doloženia listinných dôkazov.V mesiaci   máj   1999   si   okresný   súd   zadovážil   vyjadrenia   z Úradu   práce   Prešov a Okresného   úradu   v Prešove   o evidencii   nezamestnanosti   a poberaní   sociálnych   dávok sťažovateľmi.

Na pojednávaní konanom 8. júna 1999 právny zástupca žalovaného žiadal predložiť pracovnú charakteristiku sťažovateľov a oznámiť dôvody, prečo boli skončené ich pracovné pomery. Pojednávanie bolo odročené na 16. september 1999.

V mesiaci jún 1999 si okresný súd zadovážil dôkazy o dĺžke pracovného pomeru sťažovateľa, potvrdenie o zamestnaní nebohého syna sťažovateľov a o sociálnych dávkach, ktoré im boli poskytované, správu o povesti sťažovateľa a opis mzdového listu nebohého syna sťažovateľov.

V mesiacoch   august   a september   1999   zisťoval   okresný   súd   adresy   bývalých zamestnávateľov sťažovateľa.

Pojednávanie konané 16. septembra 1999 bolo pre neprítomnosť právneho zástupcu sťažovateľov odročené na 14. október 1999.

Dňa 8. októbra 1999 predložili sťažovatelia špecifikáciu žaloby.Na pojednávaní konanom 14. októbra 1999 okresný súd pripustil rozšírenie petitu žaloby. Pojednávanie bolo odročené na 18. november 1999 za účelom predloženia ďalších dôkazov a špecifikácie žaloby sťažovateľmi (predložená 29. októbra 1999).

Na pojednávaní konanom 18.   novembra   1999 okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8 C 102/97-89   priznal časť   náhrady   škody   sťažovateľom   (náhradu   trov   konania   účastníkom nepriznal). Dňa 16. decembra 1999 predseda okresného súdu súhlasil s predĺžením lehoty na napísanie   rozsudku   (rozsudok   doručený   právnym   zástupcom   účastníkov   23.,   resp. 24. februára 2000).

Žalovaný   podal   proti   rozsudku   6.   marca   2000   odvolanie   (napadol   rozhodnutie o trovách konania) a sťažovatelia podali odvolanie 8. marca 2000.

Okresný súd 18. augusta 2000 zaslal odvolania účastníkom na vzájomné vyjadrenie.Okresný súd predložil 10. októbra 2000 súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach.

Krajský   súd   uznesením   z 28.   marca   2001   zrušil   prvostupňový   rozsudok v zamietavom výroku a o trovách konania a vrátil vec na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému   súdu   10.   apríla   2001.   Druhostupňové   rozhodnutie   bolo   doručené   právnym zástupcom účastníkov 21., resp. 25. mája 2001 so žiadosťou, aby v lehote 20 dní označili súdu dôkazy, ktoré navrhujú vykonať.

Sťažovatelia 24. júla 2001 oznámili, že dôkazy na úhradu nákladov na výživu už súdu predložili, a žiadali aj o úhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný   súd   predvolal   22.   marca   2002   účastníkov   a ich   právnych   zástupcov   na pojednávanie   vytýčené   na   16.   máj   2002   a súčasne   vyzval   sťažovateľov,   aby   predložili listinné   dôkazy   o svojich   majetkových   pomeroch.   Taktiež   požiadal   obecný   úrad a katastrálny úrad o podanie informácie o majetkových pomeroch sťažovateľov (informácie predložené 2. a 16. mája 2002).

Pojednávanie konané 16. mája 2002 bolo odročené pre neprítomnosť sťažovateľa (dlhodobá práceneschopnosť) a právneho zástupcu žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na 1. október 2002.

Dňa 12. júna 2002 bolo z krajského súdu doručené podanie sťažovateľov, v ktorom namietali zaujatosť zákonnej sudkyne.

Na   pojednávaní   konanom   1.   októbra   2002   bola   oboznámená   vyššie   uvedená námietka sťažovateľov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Zákonná sudkyňa sa k námietke zaujatosti vyjadrila 1. októbra 2002 (necíti sa byť zaujatou) a 8. októbra 2002 bol súdny spis zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o tejto námietke.

Krajský súd uznesením z 20. novembra 2002 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokovania a rozhodovania o veci. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 11. decembra 2002.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 1.   apríla   2003   bol   súdny   spis   dočasne pridelený inej sudkyni (z dôvodu stáže zákonnej sudkyne na krajskom súde).

Okresný   súd   15.   júla   2003   vytýčil   termín   pojednávania   na   13.   október   2003. Predvolanie bolo 30. júla 2003 opätovne doručované žalovanému (tentoraz na adresu jeho trvalého bydliska).

Ústavnému   súdu   bol   súdny   spis   sp.   zn.   8   C   102/97   doručený   7.   augusta   2003 a vrátený späť okresnému súdu 11. septembra 2003.

Ústavný súd zistil, že pojednávanie nariadené na 13. október 2003 bolo odročené.

III.

1. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (ods.   1).   Ak   ústavný   súd   vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (ods. 2). Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie (ods. 3).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyniesol   rozhodnutie,   ktorým   vysloví porušenie   označeného   základného   práva,   priznal   im   primerané   finančné   zadosťučinenie a náhradu trov ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov navrhol, aby ústavný súd vyslovil,   že   jeho   postupom   v predmetnom   konaní   neboli   porušené   základné   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu.   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre ľudské   práva   v Štrasburgu)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

2.1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súd   je   rozhodovanie   o návrhu   na   náhradu škody podanú voči odporcovi, ktorý bol trestným súdom uznaný za vinného z trestného činu vraždy   spáchaného na ich   jedinom synovi D. F.,   za čo   bol odsúdený na trest odňatia slobody   vo   výmere   10   rokov.   Aj   keď   právna   úprava   predmetnej   veci   a jej   aplikácia v občianskom súdnom konaní nie je podľa názoru ústavného súdu natoľko komplikovaná a právne   náročná,   aby   odôvodňovala   doterajší   zdĺhavý   priebeh   konania,   ústavný   súd považuje faktickú náročnosť konania o predmetnej veci vyvolanú nevyhnutnosťou pomerne obšírneho zisťovania   relevantných skutočností potrebných na rozhodnutie (zabezpečenie podkladov a stanovísk od správnych orgánov, zisťovanie adries a potvrdení od bývalých zamestnávateľov   sťažovateľov   a ich   nebohého   syna,   zisťovanie   majetkových   pomerov sťažovateľov,   doplnenie dokazovania o rozšírených   návrhoch   sťažovateľov) za okolnosť majúcu určitý vplyv na predĺženie priebehu konania. Na druhej strane bolo potrebné v tejto súvislosti prihliadnuť aj na to, že základ nároku bol vyriešený v trestnom konaní, o výsledok ktorého sa náhrada škody uplatnená sťažovateľmi opierala. Obťažnosťou veci teda nebolo možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2.2. Pri posudzovaní správania sťažovateľov v konaní o predmetnej veci ústavný súd ho hodnotil ako aktívne a súčinnostné.   Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by bolo možné pripísať na ťarchu sťažovateľov vzhľadom na celkovú dĺžku konania.

2.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci, ktoré sa začalo na   okresnom   súde   12.   decembra   1997,   nie   je   doteraz,   t.   j.   po   takmer   šiestich   rokoch, skončené. V tejto súvislosti ústavný súd vzal do úvahy tú skutočnosť, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom (18. novembra 1999), v ktorom priznal časť náhrady škody uplatnenej sťažovateľmi. Keďže krajský súd na základe včas podaného odvolania zrušil prvostupňový rozsudok v zamietavom výroku a o trovách konania, v tejto časti ešte konanie nie je právoplatne uzavreté.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a z k nej pripojených písomných dokumentov, z obsahu   predmetného   súdneho   spisu   a zo   stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom,   ktorý   nevykonal žiadne úkony (resp. úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci) v období:

- od 12. decembra 1997 (nápad veci na okresný súd) do 23. februára 1999 (vytýčenie termínu prvého pojednávania), t. j. v trvaní cca dvanástich mesiacov, keď jediným úkonom okresného súdu bolo pripojenie trestného spisu sp. zn. 1 T 2/96;

- od 24. júla 2001, keď sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že dôkazy na úhradu nákladov   na   výživu   už   predložili   a že   žiadali   aj   úhradu   nemajetkovej   ujmy   do

23. marca   2002   (vytýčenie   termínu   pojednávania),   t.   j.   v trvaní   cca   siedmich mesiacov;

- od   11.   decembra   2002   (vrátenie   súdneho   spisu   z krajského   súdu   s rozhodnutím o námietke   zaujatosti)   do   15.   júla   2003   (vytýčenie   termínu   pojednávania),   t.   j. v trvaní vyše siedmich mesiacov, keď okresný súd (okrem opatrenia jeho predsedu na   dočasné   pridelenie   súdneho   spisu   inej   sudkyni   a doručovania   predmetného uznesenia   účastníkom   konania)   nevykonal   žiadny   procesný   úkon   smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Vyššie uvedené obdobia v celkovom trvaní vyše dvadsatichšiestich mesiacov boli v zmysle už vyššie uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bolo konaním, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a ktoré významnou mierou ovplyvnilo celkovú dĺžku doterajšieho konania (vyše päť rokov a desať mesiacov).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

V danej   súvislosti   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   to,   že   výsledok   posudzovaného konania má osobitný význam pre sťažovateľov, z dôvodu ktorého sa vyžadoval osobitný prístup okresného súdu k predmetnej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľov   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

3. Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. Aj keď sťažovatelia sa v petite svojej sťažnosti výslovne nedomáhali tohto výroku, ústavný súd usúdil s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania, že spolu   s vyslovením   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je potrebné okresnému súdu prikázať, aby v predmetnej veci v zmysle citovaného ustanovenia zákona konal, tak ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 1 400 000 Sk. Zdôvodnili to tým, že „toto dlhoročné konanie s neprimerane dlhými pauzami nepriaznivo pôsobí na náš psychický stav, v dôsledku ktorého som ja, sťažovateľ, vážne ochorel“. Podľa sťažovateľov ich syn v čase, keď sa trestný čin stal, im poskytoval v zmysle zákona o rodine výživné pre rodičov, ktoré síce nebolo uhrádzané na základe rozhodnutia súdu, ale túto povinnosť voči nim si ich syn plnil dobrovoľne vzhľadom na to, že obaja boli nezamestnaní. V tejto súvislosti poukazujú na to, že „... Jeho stratou sme stratili všetky radostné   dni,   ktoré   spočívajú   v upevňovaní   vzťahov   medzi   rodičmi   a deťmi,   a v tomto smere sme zostali hlboko ochudobnení o radosť z výchovy našich budúcich potomkov, ako sme aj hlboko psychicky postihnutí so smrťou nášho syna. V tejto súvislosti poukazujeme aj na hlbokú duševnú ranu a následným úmrtím svokry – matky, ktorá keď sa dozvedela túto smutnú správu, na mieste skonala...“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri bod 2 tejto časti), najmä povahu sporu a jeho význam pre sťažovateľov považoval za primerané vo výške 40 000 Sk pre každého z nich.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   si   uplatnili   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej pomoci   podľa   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) v sume 46 950 Sk (za jeden právny úkon 15 650 Sk).

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   -   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) a ani hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred okresným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2002 ustálená sumou 12 811 Sk.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži   o 20   %,   ak   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov ich právneho zastúpenia v zmysle citovanej vyhlášky (§ 13 ods. 8, § 16, § 17 ods. 2, § 18 v spojení s § 1 ods. 3), a to za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastupovania,   spísanie   sťažnosti,   spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu), čo predstavuje odmenu (po zaokrúhlení podľa § 25 citovaného zákona) vo výške 21 270 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk znížených o 20 %, t. j. odmena 3 416 Sk a režijný paušál 128 Sk, spolu 3 544 Sk), ktorú ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, tak ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003