SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 128/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojenís čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitresp. zn. 25 Co 582/2015 z 28. októbra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkomKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 582/2015 z 28. októbra 2015(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ vystupuje v procesnom postavenížalovaného v konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 17 C 213/2014. Okresný súd v tomto konaní rozsudkom z 8. apríla 2015 vyhovelžalobe žalobcu a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 €. Protirozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.25 Co 582/2015 z 28. októbra 2015 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdupotvrdil.
Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlok porušeniu ním označených práv, keďže krajský súd ako súd odvolací svoje uznesenienedostatočne odôvodnil a nevysporiadal sa v ňom s jeho argumentmi uvedenými v odvolaníproti rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Proti uvedenému rozhodnutiu – rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/582/2015 z 28.10.2015, podal sťažovateľ dovolanie, ktoré právne odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Pretože judikatúra v smere prípustnosti dovolania založeného na námietke, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je porušením práva účastníka konať pred súdom, je nejednotná - pričom časť rozhodnutí NS SR nedostatočne odôvodnené rozhodnutie považuje za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP zakladajúci prípustnosť dovolania (výberovo 5 Obdo 32/2013, 4 MCdo 6/2013, podobne aj 2 MCdo 24/2012, 7 Cdo 69//2013, 2 Cdo 11/2010, 2 Cdo 170/2005), ďalšia časť rozhodnutí nedostatočné odôvodnenie (zakladajúce nepreskúmateľnosť) považuje len za tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá síce zakladá dôvodnosť dovolania, nezakladá však jeho prípustnosť (3 Cdo 525/2014, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Práve pre nejednotnosť judikatúry v otázke prípustnosti dovolania pre porušenie práva na odôvodnenie, a absenciu zjednocujúceho stanoviska NS SR sťažovateľ z dôvodu procesnej opatrnosti podáva aj túto ústavnú sťažnosť. Navrhuje preto, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o prijateľnosti ústavnej sťažnosti týkajúcej až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o jeho dovolaní.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Krajský súd v Nitre rozhodnutím sp. zn. 25Co/582/2015 z 28.10.2015 a v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu porušil základné práva sťažovateľa
- právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle jeho dodatkových protokolov, v spojení s článkom 46 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na rovnosť účastníkov podlá čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky II. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/582/2015 z 28.10.2015, a vec mu vracia na ďalšie konanie.
II. Ukladá porušovateľovi práv nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR, ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť na účet jeho advokátky do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Pretože rovnakými vadami ako zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu trpí aj rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 17C/213/2014 zo dňa 8.4.2015, Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje aj toto rozhodnutie.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdusp. zn. 25 Co 582/2015 z 28. októbra 2015 do rozhodnutia ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochranysvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré muzákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdteda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozsudkomkrajského súdu, proti ktorému využil možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok –dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) rozhodnuté.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľa má najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011, I. ÚS 480/2013).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanejústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie jedovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súduodmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušeniesťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolaniaa súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedenýprincíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravnéprostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných právalebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), žev prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutío takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolanianeprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného právana súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípadeprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podaniesťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu preľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016