znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 128/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   JUDr.   Dušanom   Sitarčíkom,   Staničná   11,   Humenné,   vo   veci   namietanéhoporušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné a jeho rozsudkomč. k. 7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013, ako i postupom Krajského súdu v Prešove a jehorozsudkom sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   a jeho   rozsudkom   č.   k.7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), akoaj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v právnom   postaveníodporcu   v   pôvodnom   konaní   bol   účastníkom   konania   o   zaplatenie   sumy   5 298,05   €s príslušenstvom. Po tom, čo okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   5 298,05   €   s príslušenstvom,protinávrh odporcu zamietol a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, sa sťažovateľodvolaním z 18. júla 2013 domáhal, aby krajský súd v celom rozsahu zmenil napadnutérozhodnutie   okresného   súdu   tak,   že „...   zamietne   v celom   rozsahu   návrh   navrhovateľa a vyhovie v celom rozsahu protinávrhu sťažovateľa a prizná mu trovy konania vrátane trov právneho   zastúpenia“. Ako   ďalej   sťažovateľ   uvádza,   15.   januára   2015   prevzalprostredníctvom   právneho   zástupcu   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   Co233/2013-1079z 19. novembra 2014, „... ktorým krajský súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5 179,15 € istiny s príslušenstvom a vo výroku o zamietnutí protinávrhu   žalovaného,   ďalej   v   prevyšujúcej   časti   nad   sumu   5 179,15   €   istiny s príslušenstvom   zrušil   rozsudok   a   v   rozsahu   zrušenia   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa na ďalšie konanie a zrušil uznesenia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.

3.   Sťažovateľ   s   poukazom   na   podrobne   uvedené   skutkové   okolnosti   prípadukonštatuje,   že „... rozhodnutie   odvolacieho   súdu... je   zmätočné,   nevykonateľné a   nemá oporu v skutkovom stave podľa dôkazov v súdnom spise a je v rozpore s právoplatnými rozsudkami v súdnom spise... odôvodnenie napadaného rozhodnutia je nedostatočné a je dokonca nejasné a nepreskúmateľné“.

S ohľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domnieva,   že „...   postupom   okresného a odvolacieho súdu bola odňatá možnosť sťažovateľa konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O.s.p., premietajúca sa ako zásah do sťažovateľovho ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ako zásah do jeho zaručeného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských právach a slobôd v znení protokolu č. 11“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/668/2001 a následne postupom vo veci vedenej na Krajskom súde Prešov pod sp. zn. 4Co/223/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 9. júla 2013 č. k. 7C/668/2001-964 a súčasne zrušuje rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 19. novembra 2014 č. k. 4Co/233/2013-1079.

Okresný súd Humenné je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 254, 88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Dušana Sitarčíka, Nemocničná 11,066 01 Humenné (za dva úkony právnej služby a 2 krát režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že proti napadnutému rozhodnutiu krajskéhosúdu   podal   dovolanie,   písomné   vyhotovenie   ktorého   predložil   ústavnému   súdu   spoluso svojou sťažnosťou.

II.

6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (IV. ÚS 195/07).

11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môžeústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojejsťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

II.A   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   postupom Okresného súdu Humenné a jeho rozsudkom č. k. 7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013

12.   Ústavný   súd   stabilne   vo   svojej   judikatúre   týkajúcej   sa   otázky   právomociústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, žeprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

13. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavya práva podľa dohovoru proti postupu a uzneseniu okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa,   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Príslušným   súdom   na   poskytnutieochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd.Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   na   prerokovanie   sťažnosti   v   častismerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014

14. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   nakonkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľačl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základnýchslobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorýnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa naochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

16.   Zo   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ súbežnes ústavnou sťažnosťou v lehote na podanie dovolania podal proti napadnutému rozhodnutiukrajského súdu aj dovolanie.

Napriek uvedenému si ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom sťažovateľomtvrdenú   skutočnosť   overil   a zistil,   že   okresnému   súdu   bolo   dovolanie   sťažovateľa protirozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014 doručené 5. februára2014.

17.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   v tejto   časti   sťažnosti   je   právne   posúdenienapadnutého rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania práv (bod 1),v dôsledku porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha (tak v konaní pred ústavným súdom,ako   aj podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky)   zrušenia   nímoznačeného rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014.

18.   Sťažovateľom   uvádzaná   a   ústavným   súdom   overená   skutočnosť   podaniadovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarityvyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje možnosť ústavného súdu meritórne konaťa rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označeného   základného   práva   podľaústavy a práva podľa dohovoru, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v časerozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

V prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosťpovažovať   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďžeuplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu(porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).

19. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podaniaopravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti jeústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnomprostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti budepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veciSoffer proti   Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutémuopravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

20. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie vpetite označených práv (bod 4) postupom krajského súdu a zároveň proti tomu istémupostupu krajského súdu smeruje aj podané dovolanie (bod 5 a 16), pričom sťažnosť podľa čl.127 ods. 1 ústavy, ako i dovolanie smerujú k rovnakému cieľu, a to k zrušeniu napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, a keďže v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolaciekonanie skončené, ústavný súd sa sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

21. Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených práv a sťažnosťbola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa   v   uvedenej   veci   (návrh   na   zrušenie   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutívšeobecných súdov, ako i návrh na náhradu trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sanimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015