SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 128/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného JUDr. Dušanom Sitarčíkom, Staničná 11, Humenné, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné a jeho rozsudkomč. k. 7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013, ako i postupom Krajského súdu v Prešove a jehorozsudkom sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Humenné (ďalej aj „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k.7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), akoaj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn.4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postaveníodporcu v pôvodnom konaní bol účastníkom konania o zaplatenie sumy 5 298,05 €s príslušenstvom. Po tom, čo okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 298,05 € s príslušenstvom,protinávrh odporcu zamietol a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, sa sťažovateľodvolaním z 18. júla 2013 domáhal, aby krajský súd v celom rozsahu zmenil napadnutérozhodnutie okresného súdu tak, že „... zamietne v celom rozsahu návrh navrhovateľa a vyhovie v celom rozsahu protinávrhu sťažovateľa a prizná mu trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia“. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, 15. januára 2015 prevzalprostredníctvom právneho zástupcu rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co233/2013-1079z 19. novembra 2014, „... ktorým krajský súd potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5 179,15 € istiny s príslušenstvom a vo výroku o zamietnutí protinávrhu žalovaného, ďalej v prevyšujúcej časti nad sumu 5 179,15 € istiny s príslušenstvom zrušil rozsudok a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zrušil uznesenia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“.
3. Sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti prípadukonštatuje, že „... rozhodnutie odvolacieho súdu... je zmätočné, nevykonateľné a nemá oporu v skutkovom stave podľa dôkazov v súdnom spise a je v rozpore s právoplatnými rozsudkami v súdnom spise... odôvodnenie napadaného rozhodnutia je nedostatočné a je dokonca nejasné a nepreskúmateľné“.
S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že „... postupom okresného a odvolacieho súdu bola odňatá možnosť sťažovateľa konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O.s.p., premietajúca sa ako zásah do sťažovateľovho ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ako zásah do jeho zaručeného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských právach a slobôd v znení protokolu č. 11“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/668/2001 a následne postupom vo veci vedenej na Krajskom súde Prešov pod sp. zn. 4Co/223/2013 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Humenné zo dňa 9. júla 2013 č. k. 7C/668/2001-964 a súčasne zrušuje rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 19. novembra 2014 č. k. 4Co/233/2013-1079.
Okresný súd Humenné je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 254, 88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Dušana Sitarčíka, Nemocničná 11,066 01 Humenné (za dva úkony právnej služby a 2 krát režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že proti napadnutému rozhodnutiu krajskéhosúdu podal dovolanie, písomné vyhotovenie ktorého predložil ústavnému súdu spoluso svojou sťažnosťou.
II.
6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
10. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (IV. ÚS 195/07).
11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom Okresného súdu Humenné a jeho rozsudkom č. k. 7 C 668/2001-964 z 9. júla 2013
12. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomociústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, žeprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
13. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavya práva podľa dohovoru proti postupu a uzneseniu okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutieochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd.Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v častismerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014
14. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony nakonkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľačl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základnýchslobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorýnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa naochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
16. Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplynulo, že sťažovateľ súbežnes ústavnou sťažnosťou v lehote na podanie dovolania podal proti napadnutému rozhodnutiukrajského súdu aj dovolanie.
Napriek uvedenému si ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom sťažovateľomtvrdenú skutočnosť overil a zistil, že okresnému súdu bolo dovolanie sťažovateľa protirozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014 doručené 5. februára2014.
17. Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je právne posúdenienapadnutého rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania práv (bod 1),v dôsledku porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha (tak v konaní pred ústavným súdom,ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky) zrušenia nímoznačeného rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 233/2013 z 19. novembra 2014.
18. Sťažovateľom uvádzaná a ústavným súdom overená skutočnosť podaniadovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarityvyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje možnosť ústavného súdu meritórne konaťa rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva podľaústavy a práva podľa dohovoru, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v časerozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.
V prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosťpovažovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09,I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďžeuplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu(porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).
19. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podaniaopravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti jeústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnomprostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti budepovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veciSoffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutémuopravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
20. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie vpetite označených práv (bod 4) postupom krajského súdu a zároveň proti tomu istémupostupu krajského súdu smeruje aj podané dovolanie (bod 5 a 16), pričom sťažnosť podľa čl.127 ods. 1 ústavy, ako i dovolanie smerujú k rovnakému cieľu, a to k zrušeniu napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, a keďže v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolaciekonanie skončené, ústavný súd sa sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených práv a sťažnosťbola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci (návrh na zrušenie sťažnosťou napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov, ako i návrh na náhradu trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sanimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015