znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 128/2010-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   novembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti N., s. r. o., Ž., zastúpenej Q., s. r. o., B., konajúcou prostredníctva advokáta JUDr. L. V., pre namietané porušenie jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžf 64/2008 z 21. júla 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 68/2005 z 24. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti N., s. r. o.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I.   ÚS   128/2010-15   z 31.   marca   2010   bola   na   ďalšie   konanie   prijatá   sťažnosť spoločnosti   N.,   s.   r.   o.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 64/2008 z 21. júla 2009 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   sp.   zn.   1   S 68/2005   z 24.   apríla   2008   (ďalej   len  ,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a vyžiadaných   súdnych   spisov   vyplynulo,   že sťažovateľke bola rozhodnutím Colného úradu Žilina (ďalej len,,colný úrad“) z 8. januára 1998   uložená   povinnosť   zaplatiť   colný   dlh   v sume   5 282 499   Sk.   Z odôvodnenia   tohto rozhodnutia vyplynulo, že sťažovateľka v rámci predmetu svojho podnikania zabezpečila colný   dlh,   ktorý   vznikol   hlavnému zodpovednému   tým,   že   tovar prepustený do   režimu tranzit nebol v určenej lehote dodaný colnému úradu určenia. Proti uvedenému rozhodnutiu sa sťažovateľka neodvolala.

3. Sťažovateľka podaním z 24. októbra 2000 žiadala colný úrad o povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo rozhodnutím z 8. januára 1998 z dôvodu, že tovar, v súvislosti s tranzitom ktorého vznikol colný dlh, nebol dovezený na územie Slovenskej republiky. Pred rozhodnutím o návrhu na obnovu konania colný úrad opakovane vyzval sťažovateľku, aby   preukázala   naplnenie   dôvodov   obnovy   konania,   a konanie   prerušil   v súvislosti s prebiehajúcim trestným konaním. Rozhodnutím colného úradu z 24. februára 2004 bola obnova   konania   podľa   §   62   ods.   1   písm.   a)   Správneho   poriadku   povolená,   pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že colný úrad za novú skutočnosť odôvodňujúcu povolenie   obnovy   konania považoval   výlučne znalecký   posudok   Ú.   v Ž.   z 18.   februára 2004, ktorého závery spochybnili prestup tovaru cez štátne hranice.

4.   Na   podnet   colného   úradu   mimo   odvolacieho   konania   postupom   podľa   §   65 Správneho poriadku Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len,,colné riaditeľstvo“) preskúmalo   rozhodnutie   colného   úradu   o povolení   obnovy   konania   a rozhodnutím z 21. júla 2004 ho zrušilo. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia o povolení obnovy konania bol záver, že neboli naplnené zákonné podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku, teda že nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia   účastníka   konania.   Colné   riaditeľstvo   k predmetnému   znaleckému   posudku uviedlo, že rieši len možnosť naloženia deklarovaného tovaru na určené vozidlo, ale nerieši skutočnosť podstatnú pre povolenie obnovy konania, či tovar bol do tuzemska dovezený. Ďalej uviedlo,   že ani zistenia   orgánov   činných   v trestnom   konaní a ani závery   orgánov českej colnej správy nepreukázali, že tovar na územie Slovenskej republiky nevstúpil.

5. Rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo financií“)   z 15.   novembra   2004   bolo   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   colného riaditeľstva zamietnuté a rozhodnutie colného riaditeľstva bolo potvrdené. V odôvodnení rozhodnutia   ministerstvo   financií   zhodne   so   závermi   colného   riaditeľstva   konštatovalo nenaplnenie dôvodov na povolenie obnovy konania. Poukázalo o. i. na závery rozhodnutí orgánov colnej správy Č., v zmysle ktorých sa nepreukázalo, že by deklarovaný tovar nebol z Č. vyvezený tak, ako bol deklarovaný. K predloženému znaleckému posudku uviedlo, že pracuje s viacerými neoverenými hypotézami, ktorých použitie výrazným spôsobom znižuje jeho   preukaznú   silu:   (i)   znalecká   organizácia   vychádzala   len   z predpokladaného   druhu návesu, keďže v spise nebola informácia o použitom druhu návesu, (ii) pri najobjemnejšej položke nákladu – športové potreby – znalecká organizácia vychádzala iba z približných rozmerov   rôznych   športových   potrieb   a   (iii)   taktiež   kalkuluje   len   s eventualitou kombinovaného   uloženia   tovaru,   pričom   však   možnosť   pozdĺžneho   uloženia   tovaru nevylúčila. V závere k znaleckému posudku ministerstvo financií uviedlo, že tento nový dôkaz   nemožno   vyhodnotiť   izolovane,   ale   len v kontexte   všetkých   získaných   dôkazov. Reagujúc   na   odvolacie   dôvody   ministerstvo   financií   nezistilo   ani   naplnenie   dôvodov obnovy v zmysle § 62 ods. 1 písm. c) a e) Správneho poriadku, pričom uviedlo, že keďže tieto dôvody neboli súčasťou návrhu na obnovu konania, colný úrad ich v rozhodnutí z 24. februára 2004 ani nemohol posúdiť. Sťažovateľka v sťažnosti vytýka správnym orgánom, že ,,...   vytvorením inkvizičného procesu (inkvizičný z toho dôvodu, že v mimo odvolacom konaní   colné   orgány sami   dali   podnet   na   konanie,   sami bez účasti   sťažovateľa   proces uskutočnili)   bez   riadnej   účasti   sťažovateľa   zrušili   právoplatné   rozhodnutie   o   povolení obnovy konania, aby zabránili sťažovateľovi v prístupe k administratívnemu konaniu (ktoré bolo právoplatne povolené) a znemožnili mu domáhať sa ochrany svojich práv“.

6.   Žalobou   na   krajskom   súde   sa   sťažovateľka   domáhala   preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia ministerstva financií. Krajský súd rozsudkom z 24. apríla 2008 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom z 21. júla 2009 rozsudok krajského súdu potvrdil.  

7. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   na   preukázanie   zásahu   do   svojich   práv v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti:

,,Je   zrejmé,   že   Najvyšší   súd   SR   iba   poukázal   na   dikciu   Správneho   poriadku a spôsobom   aplikácie   sa   už   nezaoberal,   hoci   preukázateľne   viedla   k   ústavne nekonformnému   stavu,   pretože   vytvorila   predstavu,   že   riadne   administratívne   konanie, v ktorom sa zachováva štandard základných práv účastníka konania, bolo následne zrušené inkvizičným   rozhodnutím   mimo   odvolacieho   konania   (v   ktorom   účastník   pôvodného administratívneho   konania   nemá   žiadne   práva).   Práve   pre   tento   charakter   mimo odvolacieho   konania   má   sťažovateľ   za   to,   že   jednak   nemôže   byť   použité   v   neprospech účastníka administratívneho konania a odňať mu tým dobromyseľne nadobudnuté práva a jednak   takéto   inkvizičné   rozhodnutie   nemá   funkčný   význam,   pretože   nové   (obnovené) administratívne   konanie   nemožno   ním   zrušiť,   pretože   toto   rozhodnutie   zrušuje   len rozhodnutie o povolení obnovy konania. Táto skutočnosť však nemá právne účinky na nové obnovené konanie, ktoré sa na návrh účastníka konania začalo okamihom, keď nastala právna   skutočnosť   právoplatnosti   rozhodnutia   Colného   úradu   Ž.   o   povolení   obnovy konania. Táto právna skutočnosť má objektívnu povahu a nemožno ju vziať späť účelovým subjektívnym konaním colných orgánov. V tomto zmysle nové konanie možno ukončiť len meritórnym rozhodnutím, keďže na strane colných orgánov nie sú splnené podmienky na zastavenie konania a účastník konania návrh na obnovu konania nevzal späť...

Tvrdíme,   že   v   danom   prípade   ide   o   hrubé   zneužitie   inštitútu   preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania (§ 65 ods. 1 Správneho poriadku), pretože podnet na zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania nepodal účastník konania ani tretia osoba, ale správny orgán I. stupňa, ktorý po právoplatnosti rozhodnutia zmenil právny názor na vec. Podaním podnetu pritom zasiahol do dobromyseľne nadobudnutých práv žalobcu,   ktoré   mu   vznikli   v   obnovenom   konaní.   Žalobca   konal   tiež   v dôvere   vydaného rozhodnutia správneho orgánu, v dôvere, že právoplatne nadobudnuté právo mu vzhľadom na princíp res iudicata nemožno odňať...

Inštitút   preskúmania   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   rovnako   ako   celý systém opravných   prostriedkov   slúži na odstránenie   nezákonnosti rozhodnutí   správnych orgánov, ktorých sa dopustili v administratívnom konaní voči účastníkom konania. Neslúži na to, aby správne orgány bezdôvodne zmenili vyhodnotenie skutkového stavu na základe voľnej úvahy po právoplatnosti rozhodnutia. Tento inštitút neslúži na dodatočnú zmenu procesných rozhodnutí (napr. povolenej obnovy konania) v neprospech účastníkov konania, ale na zmenu meritórnych rozhodnutí u ktorých existuje značná intenzita dôvodov, a to práve na strane účastníkov konania, to vyplýva zo systematického výkladu § 66 Správneho poriadku i z toho, že v konaní o preskúmaní rozhodnutí mimo odvolacieho konania nie je upravený   základný   štandard   práva   účastníka   konania   ako   v   riadnom   administratívnom konaní, najmä vyjadriť sa k podnetu na zrušenie rozhodnutia, k podkladom rozhodnutia v mimo   odvolacom   konaní,   k   právnym   názorom   vysloveným   v   podnete,   práva   podať proti tvrdeniam a navrhovať dôkazy. To všetko práve preto, že zákon nepočíta s tým, že bude použitý v neprospech účastníka administratívneho konania tak, ako to urobili colné orgány.“

V doplnení   sťažnosti,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   16.   februára   2010, sťažovateľka   uviedla,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   považuje   za   svojvoľný,   a   tým   aj protiústavný, čo možno vzťahovať aj na rozsudok krajského súdu. Vytýka im, že nechránili jej   právo   na   obnovené   konanie   a nereparovali   pochybenie   správnych   orgánov. Argumentáciu   uzatvára   tvrdením: ,,Rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú   absolútne nepreskúmateľné,   keď   zmätočným   spôsobom   a bez   logického   odôvodnenia   reagovali   na odvolacie námietky týkajúce sa neexistencie oprávnenia colného riaditeľstva vstupovať do právoplatného rozhodnutia colného úradu, či práva na dobrú vieru v akty verejnej moci, ktorým svedčí prezumpcia správnosti.“

8. V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada ústavný súd, aby zrušil rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd aj najvyšší súd, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti a ku vhodnosti ústneho pojednávania.

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení zo 4. mája 2010 zotrvala na záveroch jeho rozsudku,   v zmysle ktorých ,,...   vo veci   sťažovateľky   neboli   splnené   podmienky   obnovy konania podľa § 62 a 63 Správneho poriadku, a preto rozhodnutím ministerstva financií nedošlo   k porušeniu   zákona“. Súhlasila   s upustením   od   ústneho   pojednávania   pred ústavným súdom.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení uviedla, že v podanej sťažnosti ,,...   sťažovateľka   po   vecnej stránke   uvádza v podstate tie isté námietky,   ktoré uplatnila v žalobe s tým, že súčasne vyslovila názor, že rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva... Námietky uvádzané sťažovateľkou sú nedôvodné a najvyšší súd   trvá   na   svojom   závere,   ktorý   vyslovil   v rozsudku,   ktorý   je   predmetom   ústavnej sťažnosti.“. Ďalej najvyšší súd poukázal vo vyjadrení na východiská rozhodovania súdov v správnom   súdnictve   a   k   meritu   sťažnosti   uviedol: ,,Podľa   názoru   najvyššieho   súdu, krajský   súd   správne   skúmal,   či   rozhodnutie   o povolení   obnovy   konania   (rozhodnutie colného úradu z 24. februára 2004) bolo vydané v súlade so zákonom a či na povolenie obnovy konania boli splnené podmienky taxatívne uvedené v ust. § 62 ods. 1 Správneho poriadku. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie o povolení obnovy konania bolo vydané v rozpore s ust. § 62 ods. 1 písm. a) správneho poriadku, keďže vyššie označený znalecký posudok nemožno považovať za novú skutočnosť ani dôkaz, ktorý   by   mohol   mať   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie   a ktorý   nemohol   byť   v konaní (pôvodnom) uplatnený bez zavinenia sťažovateľky, ide o rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom a preto bol daný dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 65 ods. 2 správneho poriadku. Súčasne najvyšší súd upriamuje pozornosť aj na skutočnosť, že sťažovateľka v návrhu na obnovu konania zo dňa 24. októbra 2000 uviedla iné skutočnosti a dôkazy, ktoré mali byť dôvodom pre povolenie obnovy konania, tieto však v priebehu konania o povolenie obnovy konania zmenila a poukazovala len na vyššie označený znalecký posudok.“  

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   navrhol,   aby   sťažnosti   vyhovené   nebolo, a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

10.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu listom zo 21. apríla 2010 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   a   preto   boli   splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

12. Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   rozsudku   najvyššieho   súdu,   rozsudku krajského súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu (ktorého súčasťou boli aj podstatné časti administratívneho   spisu)   a   vyjadrení   k sťažnosti   dospel   ústavný   súd   na   neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

13. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

15.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavnému súdu však ako orgánu ochrany ústavnosti v okolnostiach prípadu nemôže   prislúchať   pre   nedostatok   právomoci   posudzovanie   naplnenia   či   nenaplnenia dôvodov   na obnovu konania a následne ani zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva a ministerstva   financií.   To   všetko   totiž   spadalo   do   právomoci   správnych   orgánov a všeobecných (správnych) súdov.

16.   Podstata   námietok,   ktorými   sťažovateľka   odôvodňuje   zásah   do   svojich   práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, spočíva v jej tvrdeniach, že všeobecné súdy:

jej   neposkytli   súdnu   ochranu   pred   nezákonnými   rozhodnutiami   správnych orgánov, ktorými bolo zrušené rozhodnutie o povolení obnovy konania,

zo   strany   správnych   orgánov   akceptovali   zneužitie   inštitútu   preskúmania rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   v neprospech   účastníka,   ktorý   zrušeným rozhodnutím o povolení obnovy konania nadobudol dobromyseľne určité práva a

nedostatočne   a nepreskúmateľne   sa   vysporiadali   s jej   argumentáciou   o neexistencii   právomoci   colného   riaditeľstva   vstupovať   do   právoplatného   rozhodnutia colného úradu o povolení obnovy konania.

17.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   súdneho   prieskumu   v rámci   rozhodovania o odvolaní   posudzoval   tak   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   zákonnosť   rozhodnutia žalovaného   ministerstva   financií,   ktoré   bolo   predmetom   súdneho   prieskumu   na   prvom stupni. Na účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu. Tento po prepise dôvodov   rozsudkov   krajského   súdu,   obsahu   odvolania   a   vyjadrenia   k   nemu   na   vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p. na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach žaloby podľa § 250ja ods. 3 O. s. p. a bez pojednávania v zmysle odseku 2 uvedeného zákonného   ustanovenia   po   oznámení   miesta   a   času   verejného   vyhlásenia   rozsudku   na úradnej tabuli a internetovej stránke www.nssr.gov.sk vo veci rozhodol podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta posledná O. s. p. tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V   odvolaní   žalobca   namietal,   že   napadnutý   rozsudok   trpí   nedostatkom,   pretože odôvodnenie   rozsudku   spočíva   len   v   opise   tvrdení   účastníkov   a   chýba   mu   vyslovenie výsledku porovnávania skutkovej podstaty zisteného skutkového stavu so znakmi skutkovej podstaty   aplikovaných   právnych   noriem.   Odvolací   súd   k   uvedenej   námietke   uvádza,   že z napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmý záver, prečo krajský súd zamietol žalobu, a teda   napadnuté   rozhodnutie   považoval   za   zákonné.   V   odôvodnení   totiž   krajský   súd odkazuje na právny názor žalovaného, ktorý súčasne v odôvodnení aj dostatočne jasne uvádza. Preto odvolací súd po posúdení rozsudku mohol v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. konštatovať, že rozsudok bol vo výroku vecne správny. Uvedené námietky tak považoval za nedôvodné.

Ďalšou   námietkou   žalobca   namietal,   že   sa   krajský   súd   zaoberal   neodôvodnene podmienkami obnovy konania, keďže predmetom sporu podľa žalobcu bola nezákonnosť postupu žalovaného a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorí v rámci inštitútu preskúmavania rozhodnutia mimo odvolacieho konania zrušili rozhodnutie Colného úradu Ž. o povolení obnovy konania, čím formálne zastavili nové konanie. Namietal, že týmto zasiahli do kompetencie Colného úradu Ž., ktorý je kompetentný na rozhodnutie o povolení obnovy konania.

Ani s týmito námietkami sa odvolací súd nestotožnil. Otázka zastavenia konania, teda postupu   vyplývajúceho   z   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   kompetencie   Colného   úradu Žilina v ďalšom konaní o povolení obnovy konania, bola už rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. 10 S 32/05 zo dňa 4. novembra 2005 vyriešená. Preto sa námietkami spojenými s touto otázkou odvolací súd už nezaoberal.

Za nedôvodné považoval odvolací súd námietky žalobcu, že predmetné rozhodnutie nemohlo   byť   preskúmané   podľa   §   65   Správneho   poriadku.   Z   ustanovení   §   62   až   64 Správneho poriadku upravujúcich konanie o obnove konania nevyplýva,   že by možnosť preskúmania rozhodnutia vydaného v tomto konaní bola vylúčená. Ustanovenie § 64 ods. 4 upravujúce opravné prostriedky žiadne takého vylučovacie ustanovenie neobsahuje.

Na základe uvedeného potom sa krajský súd musel zaoberať ďalšími dôvodmi žaloby, týkajúcimi   sa   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného,   a   to,   či   bolo   rozhodnutie   o   obnove konania v súlade s § 62 ods. 1 písm. a/ SP, podľa ktorého Colný úrad Ž. obnovu konania povolil. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videl žalobca v tom, že ním predložené dôkazy preukazujúce dôvod obnovy konania v zmysle písm. a/ ako aj v zmysle písm. e/, neboli správne vyhodnotené žalovaným, resp. Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky ako správnym orgánom prvého stupňa.

Zo spisu žalovaného pre posúdenie uvedenej otázky vyplýva, že návrh na obnovu konania bol žalobcom podaný podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku, pričom ako dôvod obnovy uvádzal, že dňa 4. októbra 2000 zistil, že podľa českých colných orgánov tovar nebol na územie Slovenskej republiky dopravený. Rozhodnutím Colného úradu Ž. č. 219/4-1/2/2004   2   zo   dňa   24.   februára   2004   bolo   tomuto   návrhu   vyhovené a z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že colný úrad neuznal pre dôvod obnovy podľa § 62 ods. 1 písm. a/ všetky skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v návrhu pre obnovu konania, ale len ktoré vyplynuli zo znaleckého posudku zo dňa 18. februára 2004.

V rámci preskúmavania tohto rozhodnutia podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   zistilo,   že znalecký   posudok   č.   19/2004   zo   dňa 18. februára   2004   sa   zaoberá   len   skutočnosťou,   ktorá   jednak   už   z   predchádzajúcich znaleckých posudkov vyplývala (či bolo možné dané množstvo tovaru naložiť na vozidlo L. s valníkovými návesom pri optimálnom uložení) a jednak ktorá nerieši skutočnosť podstatnú pre povolenie obnovy konania, preukázanie, že tovar nebol do tuzemska dovezený. Táto skutočnosť - dôvod návrhu na obnovu konania podľa žalobcu, však nebola potvrdená ani vyjadrením   českých   colných   orgánov   (Záverečná   správa   zn. 1395/CVS-9/02   zo   dňa 17. septembra   2002   Colnej   správy   Českej   republiky),   ktoré   ju   ako   prípadný   dôvod   na povolenie obnovy konania uvádzaný žalobcom v návrhu vylúčilo. Rovnako ani zo zistení orgánov   činných   v   trestnom   konaní   nevyplývalo   preukázanie,   že   tovar   na   územie   SR nevstúpil.

Uvedené skutočnosti správny orgán - Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, posúdil a dospel k záveru, že z nich nevyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania   tak,   ako   to   vyžaduje   ust.   §   62   ods.   1   písm.   a/   zákona   č.   71/1967   Zb.   Preto považoval rozhodnutie za nezákonné a zrušil preskúmavané rozhodnutie o povolení obnovy konania.

Žalovaný   sa   stotožnil   s   názorom   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   že predložený súdnoznalecký posudok nie je dôvodom pre povolenie obnovy podľa § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku. Predložený súdnoznalecký posudok je síce novým dôkazom, avšak už ďalšia podmienka, aby tento dôkaz mohol mať podstatný vplyv na rozhodnutie, nebola splnená. Žalovaný posúdil aj dôvod obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. e/ správneho poriadku, na ktorý sa žalobca tiež odvolal a konštatoval, že žalobca neuviedol, ktoré   dôkazy   sa   ukázali   ako   nepravdivé.   Záver   prvostupňového   správneho   orgánu,   že rozhodnutie   Colného   úradu   Ž.   o   povolení   obnovy   konania   bolo   vydané   v   rozpore   so zákonom, považoval za správny, a preto prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

S   týmto   posúdením   všetkých   návrhov   a   tvrdení   žalobcu   o   splnení   podmienok   na povolenie obnovy konania správnymi orgánmi v tomto konaní a v ich dôsledku posúdenia rozhodnutia o povolení obnovy konania Colným úradom Ž. sa stotožnil aj odvolací súd. Z predmetného   rozhodnutia   nebolo   sporné,   že   správny   orgán   uznal   žalobcovi   ako   dôkaz preukazujúci   uplatnenie   návrhu   podľa   §   62   ods.   1   písm.   a/   jedine   znalecký   posudok a ostatné   skutočnosti   a   dôkazy   uvádzané   žalobcom   tým   po   prevedení   dokazovania   ako dôvod   obnovy   konania   neuznal.   Podľa   návrhu   dôvodom   obnovy   konania   mala   byť skutočnosť, že tovar nebol dovezený na Slovensko, pretože išlo o fiktívny dovoz tovaru. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia pritom poukazoval na dôkazy, ktoré však v spojení s   dôkazmi   zadováženými   v   tomto   konaní   správnym   orgánom   uvedené   tvrdenie   žalobcu nepotvrdili. V konaní sa teda nezistili žiadne nové skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by predmetný   tovar   nebol   vyvezený   z Č.   tak,   ako   bol   deklarovaný   a   takéto   skutočnosti nevyplývali ani z predloženého znaleckého posudku, ktorý svojím záverom spochybňoval možnosti prepravy deklarovaného tovaru skôr z pohľadu jeho množstva, a teda nemohli spochybniť jeho dodávku. Názor žalobcu, že z ust. § 62 ods. 1 vyplýva, že k obnoveniu konania   musí   dôjsť   už na   základe predpokladu   existencie skutočností,   ktoré   mohli   mať podstatný vplyv bez možnosti právneho uváženia o tomto správnym orgánom, bolo nutné odmietnuť ako nesprávny, pretože naopak, z ustanovenia vyplýva, že správny orgán musí okrem dodržania lehôt skúmať, aj či existujú skutočnosti odôvodňujúce obnovu konania a či spĺňajú aj ďalšie podmienky v tomto ustanovení zakotvené.

Vzhľadom k tomu, že sa nepreukázala existencia skutočností odôvodňujúcich obnovu konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/, o ktoré opieral žalobca svoj návrh, správne právne posúdilo Colné riaditeľstvo SR ako orgán príslušný podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie o povolení obnovy konania ako vydané v rozpore so zákonom.

Odvolací súd preto na základe odvolania žalobcu posúdil rozsudok krajského súdu a v zmysle uvedeného právneho záveru   správnych   orgánov   dospel k záveru,   že dôvody odvolania   nespochybňujú   správnosť   výroku   o   zamietnutí   žaloby   krajským   súdom,   preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 O. s. p. rozsudok potvrdil.“

18. Keďže najvyšší súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku krajského súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto. Krajský súd po prepise dôvodov žaloby, vyjadrenia žalovaného, obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, ako aj obsahu administratívneho spisu a príslušných zákonných ustanovení na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Podmienkou rozhodovania správneho orgánu o povolení obnovenia konania je, že účastník podal návrh na obnovu konania, ktorý obsahuje náležitosti ustanovené zákonom (§ 63 ods. 2). Ak sú splnené podmienky ustanovené v § 62 a § 63 a existuje aspoň jeden z dôvodov obnovy konania uvedený v písmene a) - e) § 62 ods. 1, účastník konania má právny nárok na to, aby sa o jeho návrhu na obnovu konania rozhodlo, čo znamená, že správny   orgán   je   povinný   konať   a   o   takomto   návrhu   vždy   rozhodnúť.   Z   citovaného ustanovenia vyplýva, že musia byť súčasne splnené viaceré podmienky, aby bolo možné z právneho hľadiska hovoriť o existencii dôvodu na obnovu konania - dodatočne musia vyjsť najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, pričom musí ísť o také dôkazy, ktoré mohli mať podstatný   vplyv   na   rozhodnutie   a   navyše   sa   nemohli   v   konaní   uplatniť   bez   zavinenia účastníka konania. Nové skutočnosti alebo dôkazy možno chápať a vykladať len tak, že ide o skutočnosti a dôkazy, ktoré existovali už v čase správneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu   napadnutého   rozhodnutia.   Ak   určité   skutočnosti   nastali   až   po   právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, nie sú dôvodom pre obnovenie konania. Na obnovu konania však nestačí, aby tieto skutočnosti a dôkazy boli len nové; musia byť takej kvality, že keby sa uplatnili v pôvodnom konaní, mohli by zmeniť názor správneho orgánu na rozhodnutie vo veci.   Otázku,   či   konkrétna   skutočnosť   môže   mať   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie,   musí správny orgán posúdiť podľa okolností konkrétnej veci.

Ďalšou   podmienkou,   ktorá   musí   byť   splnená   je,   že   skutočnosti,   alebo   dôkazy   sa nemohli v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania. Konaním treba rozumieť tak prvostupňové ako aj odvolacie konanie.

Súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného a aj s tým, že predložený súdnoznalecký posudok nie je dôvodom pre povolenie obnovy konania podľa § 62   ods.   1   písm.   a)   správneho   poriadku.   Súdnoznalecký   posudok   č.   19/2004   bol vypracovaný 18.2.2004 a rozhodnutie č. 16-6021/98 o oznámení colného dlhu je zo dňa 8.1.1998.

Pri   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   Krajský   súd   v   Bratislave   dospel k právnemu názoru totožnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, že napadnutým rozhodnutím   žalovaného   správneho   orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona,   preto   súd s poukazom na ust. § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol.“

III.

19.   Rozhodnutia   všeobecných   súdov   a ich   odôvodnenie   sú   častým   predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len  ,,ESĽP“)   pripomenul,   že   súdne   rozhodnutia   musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (napr.   Higgins c. Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

20. Sťažovateľka v petite sťažnosti výslovne nenavrhovala, aby ústavný súd vyslovil porušenie   označených   práv   aj   rozsudkom   krajského   súdu.   Ústavný   súd   preto   nemal právomoc   zaoberať sa   prípadným   porušením   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom krajského súdu, a to pre (i) viazanosť petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)   a zároveň   (ii)   z dôvodu,   že   rozsudok   krajského   súdu   a prípadné   porušenie   práv sťažovateľky týmto rozsudkom bolo preskúmateľné v rámci riadneho inštančného postupu najvyšším súdom. Vychádzajúc z uvedených kritérií ostalo potom v právomoci ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky.

21.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   rozsudku   (bod   17   odôvodnenia   tohto   nálezu) zrozumiteľným   a dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok krajského   súdu   ako   vecne   správny.   Podľa   ústavného súdu   postup   najvyššieho   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené   práva.   Najvyšší   súd   dal   sťažovateľke   v napadnutom   rozsudku   vyčerpávajúcu odpoveď na to, prečo v jej veci neboli splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy konania, a teda prečo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie colného riaditeľstva o zrušení rozhodnutia colného úradu o povolení obnovy konania, bolo zákonné. Súčasne sa vyjadril aj k právomoci príslušného správneho orgánu v rámci   prieskumu   mimo   odvolacieho   konania   zrušiť   rozhodnutie   o povolení   obnovy konania.   Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky po skutkovej, ako aj po právnej stránke.

22.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   nemožno   uvažovať   o porušení   označených   práv sťažovateľky.

23.   Aj napriek   tomu,   že   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   rozvíjať   závery najvyššieho   súdu   a   podávať   výklad   podústavného   (v   tomto   prípade   správneho)   práva, reagujúc na sťažnostné námietky považuje za potrebné uviesť toto:

Obnova konania spolu s preskúmaním rozhodnutia mimo odvolacieho konania sú ako   opravné   prostriedky   spôsobilé   vyvolať   zmenu   alebo   zrušenie   právoplatného rozhodnutia správneho (colného) orgánu. Predstavujú teda zákonom povolenú odchýlku od zásadnej   požiadavky,   ktorou   je   záväznosť   a nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí, preto sa v správnej praxi označujú aj ako mimoriadne opravné prostriedky. To však zároveň znamená,   že   nie   sú   generálne   použiteľné   a možno   ich   s úspechom   uplatniť   len   vo výnimočných   prípadoch.   Základná   idea   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   totiž vychádza   z toho,   že   právna   istota   a stabilita   nastolené   právoplatným   rozhodnutím   sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy   konania do   systému   opravných   prostriedkov   je umožniť účastníkovi správneho   (colného)   konania   nové   konanie   s novým   rozhodnutím   vo   veci,   v ktorej   sa správne (colné) konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo.

24.   Sťažovateľka   bola   rozhodnutím   colného   úradu   z 8.   januára   1998   zaviazaná zaplatiť colný dlh, pričom jej povinnosť vyplynula z toho, že záručným vyhlásením, ktoré prijal   colný   úrad,   zabezpečila   colný   dlh,   ktorý   vznikne porušením   podmienok   na   tovar prepustený do režimu tranzit. Sťažovateľka konajúc v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti teda dobrovoľne zabezpečila colný dlh, čím sledovala dosiahnutie zisku, ktorý je imanentným znakom podnikania (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Imanentnou súčasťou podnikania   je   však   aj   podnikateľské   riziko,   že   konkrétny   obchod,   prípadne   celá podnikateľská   činnosť   podnikateľa   skončí   stratou,   ktorú   znáša   sám   podnikateľ. Sťažovateľka   si   poskytnutím   zabezpečenia   colného   dlhu   musela   byť   vedomá   (i)   tak vzhľadom na to, že to bolo predmetom jej podnikania, ako aj vzhľadom na (ii) prezumpciu znalosti právnych predpisov (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky), že zodpovedá   za zaplatenie colného dlhu spoločne a nerozdielne s dlžníkom (deklarantom). Dôsledkom tejto zodpovednosti sťažovateľky ako ručiteľky bolo, že colný úrad mohol od nej požadovať zaplatenie colného dlhu deklaranta rovnako ako od deklaranta samotného (m. m. I. ÚS 298/09).

25. Aj napriek tomu, že to nemá priamy súvis s predmetom konania pred správnymi orgánmi   a neskôr   správnymi   súdmi,   je   potrebné   ako   významnú   skutočnosť   uviesť,   že sťažovateľka nepodala odvolanie proti rozhodnutiu o vzniku colného dlhu z 8. januára 1998. Toto rozhodnutie totiž bolo vydané s odstupom jedného roka potom, ako tovar prepustený do režimu tranzit (8. januára 1997) nebol dodaný colnému orgánu určenia. V odvolacom konaní, prípadne neskôr v rámci súdneho prieskumu by totiž sťažovateľka mala dostatočný priestor na uplatnenie svojich námietok. Tvrdenie sťažovateľky prezentované v správnom konaní, že tak nepostupovala na doporučenie riaditeľa colného úradu (pod hrozbou odňatia povolenia poskytovať ručenie), vyhodnotil ústavný súd ako účelové.

26. Sťažovateľka podala návrh na obnovu konania 24. októbra 2000, ktorý odôvodnila tým, že tovar nebol dopravený na územie Slovenskej republiky, čo vyvodzovala z toho, že tovar sa ešte v decembri 1998 nachádzal v sklade odosielateľa v Č., colné orgány Č. zistili, že na tovar nebol v súvislosti s jeho vývozom uplatnený odpočet DPH a nebola uskutočnená platba   za   tovar   medzi   kupujúcim   a   predávajúcim.   Pre   neúplnosť   návrhu   ju   colný   úrad vyzval na doplnenie návrhu o dôkazy, ktoré preukazujú jej tvrdenia, a následne rozhodnutím zo 14. júna 2001 konanie prerušil do skončenia vyšetrovania trestného činu sprenevery, ktoré sa viedlo proti obvinenému O. A. (prepravcovi tovaru). Po vyhodnotení všetkých predložených dôkazov colný úrad konštatoval ich nespôsobilosť vyvolať obnovu konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku, až na predložený znalecký posudok z 18. februára 2004. V samom závere rozhodnutia o povolení obnovy konania colný úrad konštatoval,   že   tento   je   novou   skutočnosťou   (správne   novým   dôkazom,   pozn.),   ktorá spochybňuje prestup tovaru cez štátne hranice.  

27. Colné riaditeľstvo a ministerstvo financií však mali na tento dôkaz a celkovo na splnenie zákonných podmienok obnovy konania odlišný názor, s ktorým sa neskôr stotožnili aj správne súdy. V podstate konštatovali, že znalecký posudok rieši len možnosť naloženia deklarovaného   tovaru   na   určitý   typ   vozidla   bez   toho,   aby   mohol   priamo   či   nepriamo vyvrátiť dovoz tovaru do tuzemska. V odôvodnení svojich rozhodnutí poukázali na to, že tento   dôkaz   je   potrebné   hodnotiť   v kontexte   všetkých   získaných   dôkazov   (najmä rozhodnutia slovenských a českých colných orgánov o prepustení tovaru do navrhovaného colného režimu a záverečná správa Celního ředitelství Olomouc zo 17. septembra 2002), pričom   poukázali   aj   na   to,   že   sťažovateľka   postupne   menila   a   rozširovala   dôvody   na povolenie obnovy konania. Pokiaľ išlo o dôvody obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) a e) Správneho poriadku, ministerstvo financií poukázalo aj na skutočnosť, že tieto neboli obsiahnuté v návrhu na obnovu konania, a teda colný úrad o nich rozhodovať nemohol.

28.   K možnosti   zrušenia   rozhodnutia   o povolení   obnovy   konania   v rámci preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania ústavný súd uvádza:

Na   rozdiel   od   obnovy   konania,   ktorou   sa   sleduje   náprava   skutkových   omylov a pochybení, pri preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania ide o posúdenie súladu rozhodnutia so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Rovnako ako obnovu konania, aj preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   môže   svojím   podnetom   iniciovať účastník konania pri uplatnení dispozičnej zásady alebo správny orgán ako prejav zásady oficiality   (§   65   ods.   1   Správneho   poriadku).   Správny   poriadok   v rámci   negatívnej enumerácie upravuje rozhodnutia, ktoré nemožno zrušiť mimo odvolacieho konania – ide o rozhodnutia, ktorými bol udelený súhlas na občianskoprávny alebo pracovnoprávny úkon, alebo   ktorými   sa   rozhodlo   vo   veci   osobného   stavu   –   ak   účastník   nadobudol   práva dobromyseľne   (§   67   Správneho   poriadku).   Všetky   iné   rozhodnutia   vydané   v správnom (v prípade sťažovateľky v colnom) konaní, teda aj rozhodnutie o povolení obnovy konania možno zmeniť alebo zrušiť, ak správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia zistí, že   boli   vydané   v rozpore   so   zákonom.   Musí   však   dbať   o to,   aby   práva   nadobudnuté dobromyseľne boli dotknuté čo najmenej (§ 65 ods. 2 Správneho poriadku), a rešpektovať aj základné pravidlá konania (§ 3 Správneho poriadku).  

29.   In   concreto   teda   možno   uzavrieť,   že   príslušný   správny   orgán   môže   v rámci preskúmania   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   zrušiť   aj   rozhodnutie   o povolení obnovy konania ak zistí, že bolo vydané v rozpore so zákonom, čo je dané aj vtedy, ak dôvody   na   povolenie   obnovy   konania   neboli   naplnené.   Samozrejme,   správny   orgán   je povinný   svoje   zrušujúce   rozhodnutie   náležite   odôvodniť,   a dbať   tak   o jeho preskúmateľnosť. Ak túto povinnosť splní a jeho právny záver o nenaplnení dôvodov na povolenie obnovy konania má rozumný základ, nie je svojvoľný či nelogický, nemožno uvažovať o porušení práv účastníka konania. Skutočnosť, že tak môže postupovať aj na podnet   prvostupňového   správneho   orgánu,   sama   osebe   neznamená,   že   ide   o inkvizičný proces (ako tvrdí sťažovateľka), ale je prejavom verejno-právneho charakteru správneho (colného)   konania, a je typická   aj pre   iné druhy   verejnoprávnych   konaní (napr. daňové konanie). Ak za týchto okolností krajský súd žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva financií zamietol a najvyšší súd tento rozsudok potvrdil ústavne akceptovateľným spôsobom (body 21 a 22 odôvodnenia tohto nálezu), nemožno uvažovať o porušení označených práv sťažovateľky.  

30. K spôsobu uplatňovania námietok sťažovateľkou v žalobe pred krajským súdom a neskôr   pred   najvyšším   súdom   je   potrebné   len   stručne   uviesť,   že   presahovali   rozsah pôvodného konania o obnove konania, kde sťažovateľka uplatňovala ako dôvod obnovy konania nové skutočnosti, resp. dôkazy v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku. Až   neskôr,   v konaní   o preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   a v jeho odvolacom štádiu, sťažovateľka poukazovala aj na ďalšie dôvody obnovy konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. c) a e) Správneho poriadku, čo neskôr zrekapitulovala aj v žalobe podanej na krajským súde. Ak však colný úrad povolil obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) Správneho   poriadku   bez toho,   aby   posudzoval   dôvody   obnovy   konania   v zmysle iných zákonných   ustanovení,   ani   colné   riaditeľstvo   a ani   ministerstvo   financií   nemohli preskúmavať zákonnosť jeho rozhodnutia z hľadiska naplnenia, resp. nenaplnenia dôvodov pre obnovu konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. c) a e) Správneho poriadku. Za týchto okolností preto aj správne súdy mohli posudzovať zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia len vo vzťahu ku konštatovanému nenaplneniu dôvodov na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku.

31. K tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta, že ,,... rozhodnutie colného riaditeľstva zrušuje len rozhodnutie o povolení obnovy konania. Táto skutočnosť však nemá právne účinky na nové obnovené konanie, ktoré sa na návrh účastníka konania začalo okamihom, keď nastala právna skutočnosť právoplatnosti rozhodnutia Colného úradu Ž. o povolení   obnovy   konania...“, ústavný   súd   uvádza,   že   nemohla   byť   predmetom posudzovania v rámci konania o tejto sťažnosti. Ako totiž vyplynulo z doplnenia sťažnosti doručeného ústavnému súdu 30. decembra 2009, colný úrad ďalšie konanie v súvislosti s konaním o povolenie obnovy konania rozhodnutím z 2. decembra 2009 zastavil v zmysle § 46 a § 30 písm. i) Správneho poriadku. Proti uvedenému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodne   (rozhodlo)   colné   riaditeľstvo   a ktoré   je   následne preskúmateľné   na   základe   žaloby   v správnom   súdnictve   (dvojinštančne).   Právomoc príslušného správneho súdu vyrovnať sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľky vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   aby   sa   v konaní   o tejto   sťažnosti   zaoberal   touto   časťou sťažnostnej argumentácie.

32. Keďže sťažnosti vyhovené nebolo, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd zrušil rozsudky všeobecných súdov, pretože takýto výrok je viazaný na výrok o porušení práv sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010