znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 128/09-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podal žalobu „03. 04. 2008 na Vojenský obvodový súd v Bratislave, proti policajtovi por. S., PRE PR0TIZÁKONNE ZBAVENIE SLOBODY a PROTIZÁKONNÉ VYHLÁSENIE CELOŠTÁTNEHO PÁTRANIA po osobe sťažovateľa na čo nemal dôvod...

Napriek jednoduchosti veci, vojenský prokurátor kpt. P., vyšetrovateľ mjr. P. a ďalší zažalovaní vytvorili ŠTÁTO-MAFIÁNSKU ZLOČINECKÚ SKUPINU za účelom ochrany por.   S.   a   machináciami   so   spisom,   machináciami   vo   vyšetrovaní   a zaplienením   spisu CHRÁNIA POLICAJTA – ZLOČINCA pred potrestaním dodnes...

Žalobou   začal   manipulovať   aj   sudca   P.,   predtým   prokurátor   V0P   BA.   Opäť   sa pokúsil zmanipulovať konanie postúpením spisu na Obvodovú vojenskú prokuratúru, ktorá už raz konanie PROTIZÁKONNÝM SPÔSOBOM ZMARILA, keď samotný P. klamal vo veci ako posledný podvodník...

Sťažnosť predsedovi Vojenského obvodového súdu viedla k náprave a súdny spis bol postúpený Okresnému súdu Bratislava II. Zákonný sudca Mgr. R. P. je nečinný. Sťažnosť na prieťahy v konaní predseda súdu neriešil...“.

2. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal nález tohto znenia: „II. A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1medzinárodného dohovoru D. B.

II. B. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dna doručenia nálezu Ústavného súdu.

II.   C.   Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje   Okresnému súdu Bratislava II konať vo veci 8 C/107/2008 bezodkladne, zabezpečiť vyšetrovací spis pre dokazovanie ÚIS- 418/1BA-P0-2004.

II. D. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje ZMARIŤ konanie 8 C/107/2008 protizákonným spôsobom pod hrozbou násobkov zadosťučinenia.

II. E. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť trovy advokáta v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a nasl.   zákona   o súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.

V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť adresovanú ústavnému súdu sťažovateľ podal 7. apríla 2009 a predsedníčke okresného súdu bola doručená 10. marca 2009, sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008, t. j. necelý mesiac pred podaním sťažnosti na ústavnom súde, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť,   keďže   doterajšia   celková   dĺžka   posudzovaného   konania   pod   sp.   zn. 8 C/107/2008 nepresiahla 13 mesiacov.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch (m. m.   II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Doterajšia dĺžka konania vedeného okresným súdom (viac ako 11 mesiacov) spolu s charakterom   veci   (žaloba   o ochranu   osobnosti)   zatiaľ   vylučuje,   aby   konanie   vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C/107/2008 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi,   resp.   nepostačuje   na   prijatie   záveru,   že   by   kratšie   prieťahy   dosahovali   takú intenzitu, že by ich bolo možné označiť za zbytočné.

Žaloba   sťažovateľa   navyše   vykazovala   nedostatky,   lebo   bola   podaná   na   vecne a miestne   nepríslušnom   Vojenskom   obvodovom   súde   Bratislava.   Okresnému   súdu   bola postúpená 5. mája 2008. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde tiež ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009