znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 128/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. N., N. N. a maloletého A. N., zastúpeného jeho matkou A. N., všetci bytom T., právne zastúpených advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Žilina č. k. 16 C 127/94-618 z 20. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N., N. N. a maloletého A. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2005 doručená sťažnosť A. N. (ďalej aj „sťažovateľka v I. rade“), N. N. (ďalej len „sťažovateľka v II. rade“) a maloletého A. N., zastúpeného jeho matkou A. N. (ďalej len „sťažovateľ v III. rade“;   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   všetci   bytom   T.,   právne   zastúpených advokátkou   Mgr. E.   S.,   N.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C 127/94-618 z 20. mája 2005.

Podanie sťažovateľov z 20. júna 2005, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. júna 2005,   považovali   sťažovatelia   pôvodne   za   doplnenie   svojej   sťažnosti,   ktorú   podali ústavnému   súdu   už   22.   februára   2005,   o ktorej   ústavný   súd   už   medzičasom   rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 158/05-18 z 1. júna 2005. Na základe výzvy ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľov listom z 18. júla 2005 upresnila, „že sťažovatelia žiadajú, aby bolo podanie zo dňa 20. júna 2005 zohľadnené ako samostatná sťažnosť vzhľadom na to, že o sťažnosti,   ktorej   doplnením   bolo   uvedené   podanie,   Ústavný   súd   SR   rozhodol   pred doručením   tohto   doplnenia“. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v tomto   konaní posudzoval podanie sťažovateľov z 20. júna 2005 ako samostatnú sťažnosť v rozsahu nimi namietaného porušenia práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 16 C 127/94-618 z 20. mája 2005.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 16 C 127/94 sa sťažovatelia domáhajú náhrady škody s príslušenstvom a platenia renty   žalovanými   (zdravotníckymi   zariadeniami),   ktorí   mali   porušením   ich   povinností zapríčiniť   úmrtie   Ing.   A.   N.   (manžela   a otca   sťažovateľov).   Sťažovatelia   namietajú porušenie nimi označených práv z dôvodu ich nespokojnosti s uznesením okresného súdu č. k. 16 C 127/94-618, ktorým okresný súd 20. mája 2005 rozhodol, že nepripúšťa zmenu žalobného návrhu sťažovateľov, o pripustení ktorej žiadali podaním z 10. júna 2004, ktorým sa domáhali zaplatenia „každému jednotlivo 1.000.000,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy“ s príslušenstvom.

Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd mal pripustiť ich návrh z 10. júna 2004 na rozšírenie pôvodného žalobného návrhu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/94, a to aj z týchto dôvodov: «Okrem zistenia príčiny smrti Ing. N. a príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaných v 1. a/alebo 2. rade a škodlivým následkom - smrťou Ing. N. a určenia zodpovednosti   u   žalovaných   v   1.   a/alebo   2.   rade,   ktoré   sa   zisťujú   v konaní   v   rámci pôvodného   návrhu,   by   v   konaní   o   zmenenom   návrhu   nebolo   teda   potrebné   ďalšie nehospodárne a rozsiahle dokazovanie, nad rámec dokazovania, ktoré už bolo alebo ktoré bude vykonané v konaní o nároku pozostalých na náhradu škody, a ktoré by tým ohrozovalo hospodárnosť konania, ako na to poukazuje Okresný súd v predmetnom uznesení (...). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že i v konaní v rozsahu pôvodného návrhu (teda   bez   pripustenia   zmeny   návrhu)   je   ešte   potrebné   ďalšie   dokazovanie,   a   doterajšie výsledky dokazovania nie sú pre súd postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej, pričom na rozdiel od Okresného súdu Žilina sťažovatelia tvrdia, že ide síce o právne odlišné nároky, avšak s totožnými spornými stranami, právnym základom uplatňovaného nároku (zavinená smrť Ing. N. a s tým súvisiace plnenia pozostalým), bez výrazne odlišnej línie dokazovania v konaní samom.

Naviac, uznesenie je neúplné, pretože nepripúšťa výslovne len „uloženie povinnosti odporcom v rade 1), 2) zaplatiť navrhovateľom v rade 1), 2), 3) jednotlivo po 1.000.000 Sk“ vrátane úrokov, ale súd sa nevysporiadal so zvyšnou časťou návrhu upresňujúcou dovtedy uplatnený nárok, a to ani tak, že by v tejto časti návrh na zmenu pripustil, ani že by v tejto časti návrh na zmenu nepripustil, ale ani v smere, že návrh v tejto časti považuje len za upresnenie   doterajšieho   petitu,   a   nevysporiadal   sa   s   touto   časťou   návrhu   ani   len v odôvodnení uznesenia. (...).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   uznesením   okresného   súdu č. k. 16 C 127/94-618 z 20. mája 2005 bolo porušené ich základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, každému zo sťažovateľov priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 16 C 127/94-618 z 20. mája 2005, ktorým okresný súd nepripustil návrh sťažovateľov na zmenu žalobného návrhu.

Sťažovatelia   nesúhlasia   s citovaným   rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorý   svoje rozhodnutie   zdôvodnil   tým,   že   konanie   o zmenenom   návrhu   by   si   vyžadovalo   ďalšie dokazovanie, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, pretože výsledky dovtedajšieho   konania   by   nemohli   byť   spoľahlivým   podkladom   pre   konanie   o tomto zmenenom   návrhu,   s čím   sa   sťažovatelia   nestotožňujú.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie podoprel aj tým, že sťažovateľmi novo uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je založený na inej právnej kvalifikácii ako nárok, o ktorom okresný súd dovtedy konal na základe   pôvodnej   žaloby.   Sťažovatelia   sa   ani   s touto   časťou   odôvodnenia   nestotožňujú dôvodiac, že „(...) ide síce o právne odlišné nároky, avšak s totožnými spornými stranami, právnym základom uplatňovaného nároku (zavinená smrť Ing. N. a s tým súvisiace plnenia pozostalým), bez výrazne odlišnej línie dokazovania v konaní samom“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Citované ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a tomu zodpovedajúce ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru je primárnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných štátnych orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (práva na spravodlivý proces) zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súlade s tým všeobecné súdy poskytujú súdnu ochranu tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesno   -   právnymi   a hmotno-právnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94, I. ÚS 117/05).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   spravodlivé súdne konanie, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neakceptovateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie zmeny žalobného návrhu, jej opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti zmeny žalobného návrhu je otázkou zákonnosti a jej riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľov (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov so skutkovým a právnym názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom uznesení č. k. 16C 127/94-618, týkajúcim sa otázky prípustnosti zmeny návrhu v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva najmä, že: „(...) Podľa ustanovenia § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Podľa ustanovenia § 95 ods. 2 OSP, súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu.   Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný   iný   súd.   V   takom   prípade   pokračuje   súd   v   konaní   o   pôvodnom   návrhu   po právoplatnosti uznesenia.

Zmena   návrhu   na   začatie   konania,   spočívajúca   okrem   iného   v jeho   rozšírení,   je jedným z dispozičných oprávnení navrhovateľa vo vzťahu k predmetu konania. Citované ustanovenie § 95 ods. 2 OSP predpokladá dva prípady, kedy súd zmenu návrhu nepripustí. Po prvé je to v prípade, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, po druhé, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.

V prejednávanej veci výsledky rozsiahleho dokazovania ku dňu podania zmeneného návrhu   smerujú   ku   konaniu   o   nárokoch   pozostalých   podľa   ustanovenia   §   448   a   449 Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej sa navrhovatelia domáhajú v zmysle zmeny návrhu zo dňa 10. 6. 2004, je odlišným nárokom, ktorý po právnej stránke možne subsumovať pod ustanovenia § 11 a nasled. Občianskeho zákonníka upravujúcich ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súd má preto za to, že výsledky doterajšieho konania by nemohli   byť   spoľahlivým   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu   a   pripustenie navrhovanej   zmeny   návrhu   v   tomto   štádiu   konania   by   bolo   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti konania, a preto zmenu návrhu vo vyššie uvedenom znení nepripustil.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor okresného súdu o neprípustnosti zmeny návrhu   v danej   veci   je   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   okresný   súd   k   zásadným tvrdeniam sťažovateľov zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresný   súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné návrh sťažovateľov na zmenu návrhu pripustiť. Okresný súd sa okrem iného náležite vysporiadal aj so skutkovou argumentáciou   sťažovateľov   vo   vzťahu   k predmetnému   návrhu   na   zmenu   pôvodného žalobného návrhu.

V každom prípade tento postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych (ale ani skutkových) názorov okresného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci okresného súdu je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   ide   o namietanú „neúplnosť“ napadnutého uznesenia súvisiacou so „zvyšnou časťou návrhu upresňujúcou dovtedy   uplatnený   nárok“,   nič   nebráni   sťažovateľom,   aby   pôvodný   návrh   v priebehu konania prípadne upresnili.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2006