znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 128/05-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2005 predbežne prerokoval sťažnosť F. Š., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cpr 75/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2004 doručená   a 9.   júla   2004   upresnená   sťažnosť   F.   Š.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cpr 75/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ „žalobou podanou dňa 14. 11. 2002 sa na Okresnom   súde   Bratislava   III   domáhal   vydania   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci odškodnenia za   sťaženie spoločenského uplatnenia. Veci bola pridelená sp. zn. 20 Cpr 75/2002.“ Podľa sťažovateľa do podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci bol vykonaný jediný procesný úkon, odporca bol vyzvaný, aby sa vyjadril k žalobe. Vec podľa názoru sťažovateľa „nevykazuje   črty   mimoriadnej   náročnosti   a právnej   zložitosti“. Sťažovateľ uviedol,   že   trpí   chorobou   z   povolania   –   chronickou   intoxikáciou   sírouhlíkom.   Žalobou podanou na okresnom súde sa domáha voči odporcovi, spoločnosti I., a. s., B., zvýšenia odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v súvislosti   s uvedeným   ochorením. Choroba má negatívny dopad na žalobcov rodinný život, jeho pracovný potenciál je veľmi zúžený. Ochrany svojich práv na konanie bez zbytočných prieťahov sa sťažovateľ domáhal aj   podaním   sťažnosti   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) 10. februára 2004. K náprave však nedošlo, súd zostal aj naďalej nečinný. Podľa sťažovateľa „došlo postupom porušovateľa k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil   ust.   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (...)“. Na   základe   uvedených relevantných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.: 20 Cpr 75/2002 porušil právo p. F. Š., (...) aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cpr 75/2002 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   F.   Š.,   (...)   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   150   000.-   Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť p. F. Š., (...) trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F. (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20   Cpr   75/02   dochádza   k porušovaniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu zapožičaný až 24. júna 2005, vyplýva, že do 10. februára 2004, keď sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní   podľa   §   17   zákona   o štátnej   správe   súdov,   sa   napadnuté   konanie   skutočne vyznačovalo prieťahmi, tak ako to tvrdil sťažovateľ, keďže vo veci boli vykonané iba tri úkony okresného súdu, navyše došlo aj k jednému významnejšiemu obdobiu nečinnosti, avšak v danom prípade sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi okresného súdu sa stala účinným prostriedkom   nápravy, pretože od vybavenia (aj   keď nie včasného) tejto sťažnosti došlo k náprave a okresný súd až do vydania rozhodnutia konal vo veci v podstate priebežne a navyše aj sústredene a hospodárne, pričom zákonná sudkyňa vykonala vo veci najmenej šestnásť úkonov, z toho šesť pojednávaní (25. augusta 2004, 6. októbra 2004, 25. októbra 2004, 9. marca 2005, 13. apríla 2005 a 23. mája 2005, keď bol vo veci samej vynesený aj rozsudok).  

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že uvedený postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom   článku   ústavy.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka,   či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Po vyčerpaní sťažnosti ako prostriedku nápravy podľa § 17 zákona o štátnej správe súdov   sťažovateľom   procesné   úkony   okresného   súdu   v podstate   plynulo   smerovali k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľa, čo   je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005