znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 128/04-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. W., M. K., a M. Š., M. K., zastúpených advokátom JUDr.   J.   M.,   Advokátska   kancelária,   D.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 232/03 (pôvodne pod sp. zn. 2 T 214/02 a neskôr pod sp. zn. 2 T 78/03) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. W. a M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2003 doručená   a 10.   júla   2003,   12.   novembra   2003,   11.   decembra   2003,   10.   februára   2004 a 10. mája 2004 doplnená sťažnosť M. W., M. K., a M. Š., M. K. (ďalej len „sťažovatel“ a „sťažovateľka“   alebo   „sťažovatelia“)   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   M.,   Advokátska kancelária,   D.,   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 232/03 (pôvodne pod sp. zn. 2 T 214/02 a neskôr pod sp. zn. 2 T 78/03).

Zo   sťažnosti   a z priložených   písomností   vyplýva,   že   uznesením   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky v Banskej Bystrici zo 6. decembra 1995 sp. zn. ČVS: VP – 180/30-95 bolo podľa § 16 ods. 1 a 4 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona v podstate na tom skutkovom základe, že sťažovateľ sčasti spoločne s inými osobami a sčasti sám vo viacerých prípadoch v roku 1995 na území Slovenska na základe falošných dokladov prevzal tovar v značnej hodnote, za ktorý nezaplatil.

Odo dňa vznesenia uvedeného obvinenia sa sťažovateľ „ukrýval doma v rodinnom dome pred spoluobvinenými a najmä pred V., pretože ma chcel fyzicky zlikvidovať až po tom ako som sa dozvedel, že bol zavraždený som sa bol osobne prihlásiť na polícii vo Veľkom Krtíši (...)“. Na sťažovateľa „bolo vyhlásené celoštátne pátranie až po dobe 6 ½ ročnej sa prihlásil na polícii dňa 15. 6. 2002 (...)“. Uznesením Okresného súdu Lučenec z 25. mája 2002 sp. zn. Tp 51/95 bola na sťažovateľa uvalená väzba, ktorá sa mu započítala od 22. mája 2002. Sťažovateľ v prípravnom konaní viackrát požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pričom navrhol aj nahradenie väzby písomným sľubom obvineného podľa § 73 ods. 1 písm. b) TP, avšak jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo právoplatne vyhovené až okresným súdom 21. mája 2004.

Dňa   7.   augusta   2003   bola   na   sťažovateľa   podaná   obžaloba   na   Okresnom   súde Lučenec.   Uznesením   z 9.   septembra   2002   č.   k.   1   T   118/02-678   Okresný   súd   Lučenec vyslovil, že nie je miestne príslušný a vec postúpil, po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, 16. septembra 2002 Okresnému súdu Veľký Krtíš.

Najmä z tzv. petitu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia sú toho názoru, že v konaní vedenom   na Okresnom   súde   Veľký   Krtíš došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   tiež   uviedol,   že „napriek   tomu,   že sa   nestotožňujem   s názorom,   že účinným prostriedkom ochrany môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je   podanie   sťažnosti“,   vyčerpal   aj   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na   prieťahy v predmetnom konaní podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, pretože konanie je zdĺhavé a „ak takýto stav navodzuje svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to vo mne stratu dôvery k tomuto orgánu“.

Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovatelia prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48. ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši porušené.“

II.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   najmä   z „upovedomenia   o spôsobe   vybavenia sťažnosti“, ktoré doručil právny zástupca sťažovateľov ústavnému súdu 10. februára 2004 vyplýva, že: „... Vec sa pôvodne viedla na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši pod sp. zn. 2 T 214/02 a 2 T 78/03. Z obsahu spisu som zistil, že obžaloba pôvodne napadla na Okresný súd v Lučenci dňa 23. 08. 2002. Obžalovaný bol M. W. Uznesením zo dňa 09. 09. 2002 č. k. 1 T 118/02-678 Okresný súd v Lučenci vyslovil, že nie je miestne príslušný a vec postúpil Okresnému   súdu   vo   Veľkom   Krtíši.   Citované   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 16. 09. 2002, pričom spis bol doručený tunajšiemu súdu dňa 17. 10. 2002. Dňa 10. 12. 2002 sudkyňa Mgr. E. S. určila termín predbežného prejednania obžaloby na deň 18. 12. 2002. Dňa 18. 12. 2002 na neverejnom zasadnutí bola predbežne prejednaná obžaloba a vec vrátená   prokurátorovi   na   došetrenie.   Uznesenie   bolo   vyhotovené   dňa   16. 01. 2003 a vypravené dňa 17. 01. 2003. Dňa 24. 01. 2003 bola doručená súdu sťažnosť prokurátora proti tomuto uzneseniu a dňa 28. 01. 2003 sťažnosť obžalovaného. Prokurátor požiadal súčasne o zapožičanie spisu, za účelom odôvodnenia sťažnosti. Dňa 14. 02. 2003 boli súdu doručené dôvody sťažnosti okresného prokurátora vo Veľkom Krtíši. Dňa 18. 02. 2003 bola vec predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolaciemu na rozhodnutie o sťažnostiach. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 04. 03. 2003 sp. zn. 5 To 31/03 zamietol sťažnosť okresného prokurátora vo Veľkom Krtíši, ako aj obvineného M. W. Dňa 18. 03. 2003 bol spis vrátený Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši a dňa 21. 03. 2003 bolo   uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   expedované   obžalovanému   a jeho obhajcovi. Dňa 31. 03. 2003 bol spis odoslaný Okresnej prokuratúre vo Veľkom Krtíši. Po došetrení veci bola dňa 07. 08. 2003 podaná nová obžaloba na Okresný súd v Lučenci a uznesením tohto súdu z 26. 08. 2003 sp. zn. 1 T 120/03 bola vec postúpená Okresnému súdu   vo   Veľkom   Krtíši.   Spis   bol   doručený   Okresnému   súdu   vo   Veľkom   Krtíši   dňa 11. 09. 2003.   Dňa   15.   10.   2003   bolo   vykonané   neverejné   zasadnutie,   na   ktorom   bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu. Uznesením č. k. 2 T 232/03-797 (sp. zn. 2 T 78/03   podľa   registra   súdneho   manažmentu)   bolo   vyhotovené   aj   expedované   dňa 23. 10. 2003. Dňa 04. 11. 2003 bola doručená na súd sťažnosť okresného prokurátora vo Veľkom Krtíši proti tomuto rozhodnutiu. Spis bol predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o tejto sťažnosti dňa 06. 11. 2003. Dňa 18. 11. 2003 bolo odvolacím súdom napadnuté uznesenie zrušené a spis bol vrátený Okresnému súdu vo Veľkom Krtíši dňa   25.   11.   2003.   Dňa   25.   11.   2003   sudkyňa   Mgr.   E.   S.   určila   termín   hlavného pojednávania   na   deň   12.   01.   2004.   Termín   hlavného   pojednávania   bol   preložený   na deň 09. 02. 2004 z dôvodu pracovnej neschopnosti Mgr. E. S.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   ústavnému   súdu   10.   mája   2004   rozsudok okresného súdu z 1. marca 2004 sp. zn. 2 T 232/03, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného   a bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   troch   rokov   so   zaradením   do I. nápravnovýchovnej   skupiny.   S uvedeným   prípisom   bola   ústavnému   súdu   zároveň doručená   fotokópia   odvolania,   ktoré   podal   proti   tomuto   rozsudku   sťažovateľ   22.   apríla 2004. Podľa zistenia ústavného súdu, o predmetnom odvolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...). Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 232/03 (pôvodne pod sp. zn. 2 T 214/02 a neskôr pod sp. zn. 2 T 78/03).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pod uvedenými spisovými značkami ide o jednu   a tú   istú   trestnoprávnu vec,   v ktorej   okresný   súd   konal ako súd prvého stupňa v trestnej veci sťažovateľa.

1. Pokiaľ predmetná sťažnosť smeruje k porušeniu práva na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   vychádzajúc   z petitu sťažnosti a ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde („ústavný súd je viazaný návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone“)   ústavný   súd posudzoval z hľadiska namietaného porušovania označených základných práv len konanie v takom jeho štádiu, ktoré bolo vymedzené „postupom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši“ (mutatis mutandis I. ÚS 132/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 61/98). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03). Obdobne to platí v danej súvislosti aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 109/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať   postup   okresného   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   vzhľadom   najmä   na celkovú   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy a dohovoru. Ani právny zástupca sťažovateľa bližšie neupresnil, nekonkretizoval a v predmetnej sťažnosti nešpecifikoval obdobia, v ktorých sa okresný   súd mal dopustiť   „zbytočných   prieťahov“   v zmysle čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. prekročenia „primeranej lehoty“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, z príloh, ktoré sťažovateľ   pripojil   k svojej   sťažnosti,   vyplýva,   že   okrem   krátkodobého   odročenia   už nariadeného pojednávania (9. február 2004) v dôsledku pracovnej neschopnosti konajúcej sudkyne sa vo veci pred okresným súdom konalo plynulo, pričom vykonané úkony boli efektívne, smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Faktom je, že účastníci konania, a to tak sťažovateľ, ako aj okresný prokurátor v danej trestnoprávnej veci opakovane využili prostriedky právnej nápravy, ktoré mali k dispozícii. K tomu ústavný súd dodáva, že ak na jednej strane sťažovateľ ako účastník konania je oprávnený využiť na svoju obranu všetky procesné prostriedky dané mu príslušným procesným kódexom, na druhej   strane   musí   počítať   s tým,   že   ich   využitie   môže   mať   za   nevyhnutný   dôsledok spomalenie   postupu   všeobecného   súdu   pri   prerokovaní   veci   samej,   a tým   aj   predĺženie súdneho   konania   a že   tento   dôsledok   (predĺženie   konania)   nemôže   v sťažnosti   podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy následne úspešne pričítať výlučne postupu konajúceho súdu a len z tohto dôvodu vyvodzovať porušenie jeho práv podľa citovaných článkov ústavy a dohovoru.

Vo   vzťahu   k   napadnutému postupu   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   ústavný   súd konštatuje, že obsah sťažnosti ani jej prílohy nenaznačujú žiadne prieťahy spôsobené týmto súdom   v doterajších   konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pôvodne   pod   sp.   zn.   2   T 214/02, neskôr pod sp. zn. 2 T 78/03 a napokon pod sp. zn. 2 T 232/03, a preto v tejto časti bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ predmetnú sťažnosť na ústavnom súde podala aj matka sťažovateľa M. Š., pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd okrem uvedeného bral do úvahy, že sťažovatelia   (fyzické   alebo   právnické   osoby)   môžu   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy namietať len porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ale nie aj práv a slobôd iných. Sťažnosti,   v ktorých   sťažovatelia   nenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými (mutatis mutandis III. ÚS 41/00, II. ÚS 113/02). Ústavný súd konštatuje, že v konaní vedenom na okresnom súde pôvodne pod sp. zn. 2 T 214/02, neskôr pod sp. zn. 2 T 78/03 a napokon pod sp. zn. 2 T 232/03 sťažovateľka nebola účastníčkou konania. Keďže porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 232/03 (pôvodne pod sp. zn. 2 T 214/02 a neskôr pod sp. zn. 2 T 78/03) pred ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníka tohto súdneho konania a keďže jej sťažnosť nebolo možné   posúdiť   ako   dôvodnú   ani   inak,   v tejto   časti   bolo   potrebné   sťažnosť   po   jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2004