znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 128/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 154/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2003 doručená sťažnosť Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/02. Sťažovateľ okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   práva   žiadal   prikázať   konať   a rozhodnúť   „čo najrýchlejšie“ vo veci a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie „v sume 10.000.000 Sk“.Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 4. júla 2000 Okresnému súdu Košice I návrh na ochranu osobnosti, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 25 C 308/00, a zároveň s ním podal aj žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku a o ustanovenie zástupcu v konaní. Podaním zo 16. októbra 2002 doplnil návrh o ďalšieho „odporcu“. „Dôvodom bola chýbajúca právna subjektivita na strane odporcu v prvom rade“. Po tom, čo uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 125/01-21 z 30. mája 2001 bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 25 C 308/00-16 z 15. februára 2001 o zastavení   konania   z dôvodu   nesprávneho   označenia   odporcu   a vec   bola   vrátená   súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   krajský   súd   z dôvodu   rozhodnutia   o vylúčení   sudcov Okresného   súdu   Košice   I z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci   (keďže   sťažovateľ v inom   konaní podal   žalobu proti   Okresnému súdu   Košice   I a jeho predsedovi)   svojím uznesením   č.   k.   13   Nc   2/02-30   z 28.   januára   2002   vec   sp.   zn.   25 C 308/00   prikázal okresnému súdu (t. j. Okresnému súdu Košice – okolie), ktorému z tohto dôvodu bola vec postúpená 15. apríla 2002 a je odvtedy vedená v konaní pod sp. zn. 11 C 154/02.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   v súvislosti   so žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie od platenie súdneho poplatku ho listom z 12. augusta 2002   vyzval   na   preukázanie   osobných   a   majetkových   pomerov,   na   ktorý   sťažovateľ reagoval   6.   novembra   2002   tým,   že   okresnému   súdu   podal   vyplnené   príslušné   tlačivo. Následne   okresný   súd   svojím   listom   z 20.   januára   2003   opakovane   žiadal   sťažovateľa o „oznámenie rodinných pomerov“, na ktorý sťažovateľ odpovedal listom z 10. marca 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/02 po prevzatí veci na základe jej prikázania najvyšším súdom (15. apríla 2002) doteraz nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresný súd opakovane vyzval sťažovateľa (12. augusta 2002 a 20. januára 2003) na odstránenie vád jeho procesného návrhu, ktorého posúdenie okresným súdom je predpokladom prejednania a rozhodnutia   vo   veci   samej,   pričom   sťažovateľ   na   výzvy   okresného   súdu   reagoval s oneskorením (6. novembra 2002 a 10. marca 2003), ktoré samo osebe predĺžilo konanie, na ktoré sa predmetnou sťažnosťou sťažuje. Nedostatky procesných návrhov, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, sú okolnosťou,   na   ktorú   ústavný   súd   musí   prihliadať   pri   posudzovaní   tvrdenia   o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

S ohľadom   na   tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľa.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   z týchto dôvodov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003