SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 127/2016-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Dohálom, Lúčna 491, Trenčianska Turná, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konanívedenom pod sp. zn. 19 NcC 28/2015 a jeho uznesením z 12. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 NcC 28/2015 a jeho uznesenímz 12. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým rozhodolo sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni Okresného súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) Mgr. Lenke Kvasnicovej (ďalej len „zákonná sudkyňa“)tak, že nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdompod sp. zn. 18 C 12/2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom okresnýmsúdom pod sp. zn. 18 C 12/2014„vo veci o porušenia zákona“. Ako odporca vystupujev tomto konaní Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne.
Sťažovateľ v súdnom konaní vzniesol námietku zaujatosti, v ktorej uviedol, žeu zákonnej sudkyne možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti pre jej pomer k nemu.Uvedené vyplýva z toho, že„sudkyňa nie je voči nemu neutrálna, má voči nemu negatívne predsudky, svoje antipatie k nemu dala opakovane ostentatívne najavo, preukázala nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov a neschopnosť vyrovnať sa vnútorne s jeho námietkami v priebehu konania a s kritikou jej konania“.
Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonnásudkyňa nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pred okresnýmsúdom, za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodniltým, že sťažovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod na vylúčenie zákonnej sudkynea také skutočnosti neboli zistené ani zo súdneho spisu, ani z vyjadrenia zákonnej sudkyne,a teda nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnostio nezaujatosti namietanej sudkyne.
Sťažovateľ uviedol, že hoci si je vedomý, že meradlom hodnotenia objektivity sudcunemôže byť subjektívne hľadisko účastníka, je potrebné zohľadniť súdnu prax v obdobnýchveciach, v zmysle ktorej za„nestranného sudcu považuje takého, ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci a účastníkoch sporu (ich zástupcoch) v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní... Práve nestrannosť sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosť iného súdneho orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca na zákonného sudcu v zmysle č. 48 ods. 1 ústavy, tzn. sudcu na príslušnom súde, ktorý sa má od počiatku s napadnutou vecou zaoberať. (Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. 01. 2011, sp. zn. 1Ndz/1/2011).“.
Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že sudca má dbať o to, aby jeho nestrannosť neboladôvodne spochybňovaná, k účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvekpredsudkov. Uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľa síce vychádza z príslušnýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), avšak jeho odpoveďna sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti nie je relevantná, pretože sa nezaoberápodstatnými okolnosťami uvádzanými sťažovateľom. Zákonná sudkyňa sa počaspojednávania sťažovateľovi sarkasticky vysmievala, čo nie je možné považovaťza neutrálny postoj sudcu k účastníkovi konania, ani za prejav, ktorý nemá žiadnepredsudky ani antipatie. Názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že ideo subjektívny pocit sťažovateľa, nie je možné podľa názoru sťažovateľa akceptovať.Rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za jednostranné a účelové.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.19 NcC 28/2015 a jeho uznesením z 12. novembra 2015 porušené bolo, uznesenie krajskéhosúdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a krajský súd zaviaže zaplatiť mu trovy konaniav sume 284,08 €.
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených právuznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenejsťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014 o nevylúčenízákonnej sudkyne z jej prerokovávania a rozhodovania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd porušil jeho označené právanapadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým,že:
- uznesenie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené,
- boli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súduz prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa pre jej pomer k sťažovateľovi, ktorý savyznačuje jej negatívnym postojom k nemu.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ na pojednávaní konanom19. októbra 2015 vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni okresného súdu, ktorúzopakoval a doplnil v podaní doručenom okresnému súdu 2. novembra 2015, ktorúodôvodnil tým, že sudkyňa dáva nepokryte najavo svoje antipatie proti nemu, pohŕda ním,čím je jej objektívna nestrannosť v danej veci spochybnená.
V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd k podstate argumentáciesťažovateľa uviedol:
„V predloženej veci navrhovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod na vylúčenie sudkyne Mgr. Lenky Kvasnicovej z prejednávania a rozhodovania danej veci. Takéto skutočnosti nadriadený súd nezistil ani z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudkyne Mgr. Lenky Kvasnicovej. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody stanovené v § 14 ods. 1 O. s. p.
Podľa § 14 ods. 3 O. s. p dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z ust. § 15a ods. 5 O. s. p. pritom vyplýva, že na námietku, spočívajúcu v takýchto okolnostiach (t. j. okolností týkajúcich sa postupu súdu v prejednávanej alebo inej veci), sa neprihliada.
Krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne. Vychádzal pri svojom posudzovaní z toho, že nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu, vyjadrujúcu vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom a právnym zástupcom), je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, a to objektívnej rovine. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napríklad účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej veci. Z uvedeného vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, kam patrí osobné presvedčenie a správanie sa sudcu vo veci a objektívne hľadisko, ktoré spočíva na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu.
Krajsky súd považuje za potrebné poukázať na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno preto len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. O takýto prípad, kedy by bolo potrebné sudcu vylúčiť, však v tejto právnej veci nejde.
Teda nielen so zreteľom na subjektívne hľadisko, prezentované vo vyjadrení namietanej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, ale aj z objektívneho pohľadu, dospel krajský súd k záveru, že nejestvujú dôvody, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania namietanej sudkyne.
Krajský súd poukazuje i na skutočnosť, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov a je povinný prejednať a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu. Obsah tohto práva a povinností je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplynúť len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade splnené.“
Z posudzovaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutieo nevylúčení zákonnej sudkyne okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenejpod sp. zn. 18 C 12/2014 odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd prirozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovateľ namietaporušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to ajv spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj poukazom na relevantnújudikatúru ústavného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svojuustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03,I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostípojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, alepredovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva.Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamenána základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľaobjektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bolaz tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ideo zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohtopohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti(appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourtv. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého„spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“(porovnaj citovanú časť z odôvodneniauznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickejspoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danémurozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, byznamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebomedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00,IV. ÚS 287/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).
Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup krajského súdu v napadnutom konanínevykazuje znaky arbitrárnosti, pričom zároveň považuje právne závery krajského súduvyjadrené v jeho uznesení za legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný súdnezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá byzakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ichúčelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, žeskutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavya dohovoru.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovaniea rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnomkonaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokovávaniapre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného právana prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhuoprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP,resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimioznačeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahomzákladného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je dosiahnuť právnu istotu, že práve súdy sú týmiorgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súdpre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jehonezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívnehocharakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jehoosobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadneich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej vecia k účastníkom konania. Kľúčovým prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu jeto, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. V každomjednotlivom prípade treba rozhodnúť, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujúnedostatok nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvuz 20. 5. 1996). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu lensubjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálneexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiamo tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
V posudzovanom prípade zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že sa necítibyť zaujatá, účastníkov konania až do pojednávania nepoznala, k prerokovávanej veci nemážiaden vzťah. K obom zúčastneným stranám pristupuje nestranne a nezaujato. Vnútornépocity zákonnej sudkyne o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovaťa predpokladať (pokiaľ sa nepreukáže opak), že nezakladajú dôvod jej zaujatosti.
Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľ snaží spochybniť nestrannosť zákonnejsudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že argument vyvodzujúci zaujatosť lenzo subjektívnych pocitov sťažovateľa založených na posudzovaní mimiky, gestikuláciea spôsobe komunikácie sudkyne počas pojednávania nemôže sám osebe bez ďalšíchskutočností postačovať na založenie pochybnosti o (ne)zaujatosti zákonnej sudkynek účastníkovi konania.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že ak sťažovateľv konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody,ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho sťažnosť odmietne akozjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovanínezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej bypo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ichporušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenúpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016