SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 127/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o., Zochova 6-8,Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o.,v mene ktorej koná JUDr. Roman Kvasnica, vo veci namietaného porušenia základnýchpráv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 39/2014z 22. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o., odmieta z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 19 Co 39/2014 z 22. septembra 2014 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v 1. rade v súdnomspore o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 27 C 173/2012 na návrh.Okresný súd uznesením z 23. októbra 2013 vyslovil, že „na námietku miestnej nepríslušnosti, vznesenú odporcom 1/ dňa 30. 08. 2013, neprihliada“. O odvolanísťažovateľa z 11. novembra 2013 rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, žeuznesenie okresného súdu potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti (a zhodne aj v odvolaní) uviedol, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... a zároveň súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“, tietonámietky v dôsledku potvrdenia uznesenia okresného súdu odvolacím súdom uplatňuje ajvoči rozhodnutiu krajského súdu z 22. septembra 2014.
4. Podľa názoru sťažovateľa:„Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, takto svojím postupom, keď svoje uznesenie odôvodnil spôsobom privodzujúcim odňatie sťažovateľa zákonnému sudcovi a nerešpektujúc právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, sťažovateľa odňal zákonnému sudcovi a odňal mu tak aj právo na súdnu ochranu, pretože nezrušil nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu sa tak zároveň dostáva do rozporu s ústavno-právne garantovanými právami sťažovateľa na zákonného sudcu, v súlade s ktorými musia byť zákonné normy interpretované tak, aby výkladom zákonných ustanovení súdom nebol účastník konania odňatý zákonnému sudcovi.“
5. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je sťažovateľova námietka vočipostupu krajského súdu (najmä jeho interpretácii relevantnej právnej normy), ktorý potvrdilprvostupňové rozhodnutie, keď neprihliadol na námietku miestnej príslušnosti vznesenúsťažovateľom, pretože ju neuplatnil pri prvom úkone, ktorý mu patril podľa § 105 ods. 1zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“) „... súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr juskúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorýúčastníkovi patrí.“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 48 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 38 ods. 1 Listiny..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... uznesením Krajského súdu... zo dňa 22.09.2014, č. k. 19Co/39/2014-304, porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu... zo dňa 22.09.2014... Krajský súd... je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
9. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, akv konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jehozákonnému sudcovi. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranejlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne ojeho občianskych právach alebo záväzkoch...
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochranysvojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestrannevo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochranav medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranuvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva nasúdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalopodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnejnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normyna zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné ajarbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo ajextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj domáhať sa toho, aby súd rozhodolo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článokzahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú zárukyustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právona spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
13. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňazákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu trebapokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (napr.I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu,ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre inéďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Ústavný princíp zákonného sudcu trebapokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej stranedotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníkakonania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopredstanovených legislatívnych zásad.
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
15. K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv postupoma rozhodnutím menovaných súdov (body 1 a 6) ústavný súd predovšetkým konštatuje, žev danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súduzostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislostis jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 19 Co 39/2014z 22. septembra 2014 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu dospelk záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jehoargumentácia z v konaní zistených skutkových záverov. Krajský súd v namietanomuznesení sp. zn. 19 Co 39/2014 z 22. septembra 2014 po uvedení podstaty prvostupňovéhorozhodnutia a odvolacej argumentácie sťažovateľa svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Podľa ustanovenia § 105 O.s.p. súd z úradnej povinnosti skúma, či je daná podmienka miestnej príslušnosti súdu. Postupuje tak prv, než začne konať vo veci samej. Ak súd začne konať vo veci samej, miestnu príslušnosť môže však skúmať len na námietku účastníka, ak je uplatnená pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Prvým úkonom účastníka v zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. je len úkon, ktorým účastník po prvý raz mal možnosť v konaní procesným spôsobom reagovať (napr. vyjadrenie k návrhu, podanie odporu), prípadne jeho výpoveď urobená na prvom pojednávaní. V danej veci odporca 1/ vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti dňa 30.08.2013, tvrdiac, že sa jedná o námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trenčín pri prvom úkone, ktorý mu patrí.
Z obsahu spisu vyplýva, že odporcovi bolo dňa 21.05.2013 doručené uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.04.2013, č. k. 27C/173/2012-46, ktorým bol vyzvaný, aby sa vyjadril písomne k podanému návrhu na začatie konania, a to v lehote 30 dní. Odporca 1/ sa k podanému návrhu v stanovenej lehote (až doposiaľ) nevyjadril. Dňa 21.05.2013 bolo odporcovi 1/ doručené predvolanie na pojednávanie, určené na deň 23.08.2013 o 09:00 hod. Na uvedené pojednávanie sa odporca 1/ neustanovil, svoju neúčasť neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu odročenie pojednávania a v uvedený deň súd prvého stupňa s poukazom na § 101 ods. 2 O.s.p. v danej veci pojednával, bol prednesený návrh na začatie konania a boli vypočutí prítomní navrhovatelia 1/, 2/. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že odporca 1/ námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trenčín nevzniesol včas v súlade s § 105 ods. 1 O.s.p., t. j. námietka odporcu 1/ nebola uplatnená pri prvom úkone, ktorý mu patril.
Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že prvý úkon, ktorý v danej veci odporcovi 1/ patril, bolo vyjadrenie k návrhu na základe uznesenia okresného súdu v stanovej lehote, ktorého súčasťou bez akýchkoľvek pochybností mohla byť námietka odporcu 1/ v zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. Odporca 1/ uvedený úkon nevykonal, k návrhu na začatie konania, ktorý mu bol riadne doručený spolu s výzvou súdu, sa nevyjadril. Odporca 1/ sa neustanovil na pojednávanie dňa 23.08.2013, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, čím zmaril možnosť vyjadriť sa k návrhu a byť vypočutý ako účastník konania na pojednávaní okresného súdu. Skutočnosť, že odporca 1/ svoje právo vyjadriť sa k návrhu, ako i právo zúčastniť sa pojednávania vo veci samej a byť vypočutý ako účastník konania, nevyužil, nemôže mať za následok, že súd bude posudzovať vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti ako prvý úkon, ktorý odporcovi 1/ vo veci patril. Zo znenia ust. § 105 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že nie je významné, či účastník námietku vzniesol pri prvom úkone, ktorý v konaní urobil, ako sa mylne domnieva odporca 1/, ale či námietku vzniesol pri prvom úkone, ktorý mu patril (aj keď ho nevykonal), čo v danej veci bolo vyjadrenie k návrhu. Pokiaľ by odvolací súd pripustil argumentáciu odporcu 1/, musel by pripustiť i taký záver, že pri nečinnosti niektorého z účastníkov konania by uvedená námietka mohla byť vznesená kedykoľvek v priebehu súdneho konania, čo nesporne nie je zmyslom a cieľom uvedeného zákonného ustanovenia.
Z týchto dôvodov krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“
III.A
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu konštatuje, že tento súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľnéa ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcichprocesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu ajnáležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumnýma v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesenétvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil aj svojeúvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenianapadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčivým spôsobom vyplývajú dôvody, prektoré tento súd nevyhovel sťažovateľovej námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu,vychádzajúc pritom z ústavne súladnej interpretácie relevantnej právnej normy upravujúcejpodmienky skúmania miestnej príslušnosti.
V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom rozporovaný právnynázor vyslovený v predmetnej (aktuálne posudzovanej) veci konajúcimi všeobecnými súdminie je ojedinelý. Napr. komentár Občianskeho súdneho poriadku uvedený v právnejdatabáze ASPI k ustanoveniu § 105 ods. 1 poslednej vete OSP (pozri tiež bod 5) uvádza:„Prvým úkonom účastníka v zmysle § 105 ods. 1 je ten úkon, ktorým účastník po prvý razmal možnosť v konaní procesným spôsobom reagovať (napr. vyjadrenie k návrhu, odvolanieproti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia, podanie odporu).“
18. Podľa názoru ústavného súdu použitý výklad (§ 105 ods. 1 OSP) krajským súdom(ale aj okresným súdom) nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. V tejto súvislosti jepotrebné zdôrazniť, že v zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu ani problematický čihraničný výklad právnej normy nie je možné považovať za arbitrárny, ak ho súdyprimeraným spôsobom odôvodnili.
III.B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
19. Z obsahu sťažnosti a z jej petitu (bod 6) vyplýva, že v súvislosti s porušenímzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľ namietal ajporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahuzákladného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právoúčastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06,IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
21. Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa neindikujú také pochybeniezo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu knapadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušenézákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože nezistil porušenieoznačených práv, t. j. porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015