SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o., Zochova 6-8,Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o.,v mene ktorej koná JUDr. Roman Kvasnica, vo veci namietaného porušenia základnýchpráv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 39/2014z 22. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   POHODA   FESTIVAL,   s.   r.   o.,   odmieta   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti POHODA FESTIVAL, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský   súd“)   sp.   zn.   19   Co   39/2014   z 22.   septembra   2014   (ďalej   aj   „napadnutérozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v 1. rade v súdnomspore o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 27 C 173/2012 na návrh.Okresný   súd   uznesením   z 23.   októbra   2013   vyslovil,   že „na   námietku   miestnej nepríslušnosti,   vznesenú   odporcom   1/   dňa   30.   08.   2013,   neprihliada“.   O odvolanísťažovateľa z 11. novembra 2013 rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, žeuznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti (a zhodne aj v odvolaní) uviedol, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci... a zároveň súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“, tietonámietky v dôsledku potvrdenia uznesenia okresného súdu odvolacím súdom uplatňuje ajvoči rozhodnutiu krajského súdu z 22. septembra 2014.

4. Podľa názoru sťažovateľa:„Krajský   súd   v Trenčíne,   ako   súd   odvolací,   takto   svojím   postupom,   keď   svoje uznesenie   odôvodnil   spôsobom   privodzujúcim   odňatie   sťažovateľa   zákonnému   sudcovi a nerešpektujúc   právo   na   zákonného   sudcu   v zmysle   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   resp.   čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   sťažovateľa   odňal zákonnému sudcovi a odňal mu tak aj právo na súdnu ochranu, pretože nezrušil nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu sa tak zároveň dostáva do rozporu s ústavno-právne garantovanými právami sťažovateľa na zákonného sudcu,   v súlade   s ktorými   musia   byť   zákonné   normy   interpretované   tak,   aby   výkladom zákonných ustanovení súdom nebol účastník konania odňatý zákonnému sudcovi.“

5.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   sťažovateľova   námietka   vočipostupu krajského súdu (najmä jeho interpretácii relevantnej právnej normy), ktorý potvrdilprvostupňové rozhodnutie, keď neprihliadol na námietku miestnej príslušnosti vznesenúsťažovateľom, pretože ju neuplatnil pri prvom úkone, ktorý mu patril podľa § 105 ods. 1zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“) „... súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr juskúma   len   na   námietku   účastníka,   ak   ju   uplatní   najneskôr   pri   prvom   úkone,   ktorýúčastníkovi patrí.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 48 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 38 ods. 1 Listiny..., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... uznesením Krajského súdu... zo dňa 22.09.2014, č. k. 19Co/39/2014-304, porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu... zo dňa 22.09.2014... Krajský súd... je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

9.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravnýchprostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje nakontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, akv   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

10. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jehozákonnému   sudcovi.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranejlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne ojeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podstata   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochranysvojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestrannevo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochranav medziach   zákonov,   ktorú   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranuvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva nasúdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalopodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnejnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normyna zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné ajarbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo ajextrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj domáhať sa toho, aby súd rozhodolo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článokzahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú zárukyustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2.1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právona spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebnéposudzovať spoločne (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).

13. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňazákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu trebapokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (napr.I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06) a tiež sudcu,ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre inéďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02). Ústavný princíp zákonného sudcu trebapokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej stranedotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníkakonania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopredstanovených legislatívnych zásad.

14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

15.   K sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupoma rozhodnutím menovaných súdov (body 1 a 6) ústavný súd predovšetkým konštatuje, žev danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súduzostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislostis jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   19   Co   39/2014z 22. septembra 2014 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu dospelk záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jehoargumentácia   z v konaní   zistených   skutkových   záverov.   Krajský   súd   v namietanomuznesení sp. zn. 19 Co 39/2014 z 22. septembra 2014 po uvedení podstaty prvostupňovéhorozhodnutia a odvolacej argumentácie sťažovateľa svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Podľa   ustanovenia   §   105   O.s.p.   súd   z   úradnej   povinnosti   skúma,   či   je   daná podmienka miestnej príslušnosti súdu. Postupuje tak prv, než začne konať vo veci samej. Ak súd začne konať vo veci samej, miestnu príslušnosť môže však skúmať len na námietku účastníka,   ak   je   uplatnená   pri   prvom   úkone,   ktorý   účastníkovi   patrí.   Prvým   úkonom účastníka v zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. je len úkon, ktorým účastník po prvý raz mal možnosť v   konaní   procesným   spôsobom   reagovať   (napr.   vyjadrenie   k návrhu,   podanie   odporu), prípadne jeho výpoveď urobená na prvom pojednávaní. V danej veci odporca 1/ vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti dňa 30.08.2013, tvrdiac, že sa jedná o námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trenčín pri prvom úkone, ktorý mu patrí.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   odporcovi   bolo   dňa   21.05.2013   doručené   uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 25.04.2013, č. k. 27C/173/2012-46, ktorým bol vyzvaný, aby sa vyjadril písomne k podanému návrhu na začatie konania, a to v lehote 30 dní. Odporca   1/   sa   k   podanému   návrhu   v   stanovenej   lehote   (až   doposiaľ)   nevyjadril.   Dňa 21.05.2013   bolo   odporcovi   1/   doručené   predvolanie   na   pojednávanie,   určené   na   deň 23.08.2013 o 09:00 hod. Na uvedené pojednávanie sa odporca 1/ neustanovil, svoju neúčasť neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu odročenie pojednávania a v uvedený deň súd   prvého   stupňa   s   poukazom   na   §   101   ods.   2   O.s.p.   v   danej   veci   pojednával,   bol prednesený návrh na začatie konania a boli vypočutí prítomní navrhovatelia 1/, 2/. Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že odporca 1/ námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Trenčín nevzniesol včas v súlade s § 105 ods. 1 O.s.p., t. j. námietka odporcu 1/ nebola uplatnená pri prvom úkone, ktorý mu patril.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že prvý úkon, ktorý v danej veci odporcovi 1/ patril, bolo vyjadrenie k návrhu na základe uznesenia okresného súdu v stanovej lehote, ktorého súčasťou bez akýchkoľvek pochybností mohla byť námietka odporcu 1/ v zmysle § 105 ods. 1 O.s.p. Odporca 1/ uvedený úkon nevykonal, k návrhu na začatie konania, ktorý mu bol riadne doručený spolu s výzvou súdu, sa nevyjadril. Odporca 1/ sa neustanovil na pojednávanie   dňa   23.08.2013,   na   ktoré   bol   riadne   a   včas   predvolaný,   svoju   neúčasť neospravedlnil,   nepožiadal   z   dôležitého   dôvodu   o   odročenie   pojednávania,   čím   zmaril možnosť   vyjadriť   sa   k   návrhu   a   byť   vypočutý   ako   účastník   konania   na   pojednávaní okresného súdu. Skutočnosť, že odporca 1/ svoje právo vyjadriť sa k návrhu, ako i právo zúčastniť sa pojednávania vo veci samej a byť vypočutý ako účastník konania, nevyužil, nemôže mať za následok, že súd bude posudzovať vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti ako prvý úkon, ktorý odporcovi 1/ vo veci patril. Zo znenia ust. § 105 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že nie je významné, či účastník námietku vzniesol pri prvom úkone, ktorý v konaní urobil, ako sa mylne domnieva odporca 1/, ale či námietku vzniesol pri prvom úkone, ktorý mu patril (aj keď ho nevykonal), čo v danej veci bolo vyjadrenie k návrhu. Pokiaľ by odvolací súd pripustil argumentáciu odporcu 1/, musel by pripustiť i taký záver, že pri nečinnosti niektorého   z   účastníkov   konania   by   uvedená   námietka   mohla   byť   vznesená   kedykoľvek v priebehu súdneho konania, čo nesporne nie je zmyslom a cieľom uvedeného zákonného ustanovenia.

Z týchto dôvodov krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“

III.A

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu konštatuje, že tento súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   jeho   úvahy   vychádzajúz konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľnéa ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcichprocesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   ajnáležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane rozumnýma   v   okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom   reflektoval   na   sťažovateľom   vznesenétvrdenia a pochybnosti, ku ktorým v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil aj svojeúvahy. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu aj z citovaných častí odôvodnenianapadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčivým spôsobom vyplývajú dôvody, prektoré tento súd nevyhovel sťažovateľovej námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu,vychádzajúc pritom z ústavne súladnej interpretácie relevantnej právnej normy upravujúcejpodmienky skúmania miestnej príslušnosti.

V súvislosti   s tým   ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovateľom   rozporovaný   právnynázor vyslovený v predmetnej (aktuálne posudzovanej) veci konajúcimi všeobecnými súdminie   je   ojedinelý.   Napr.   komentár   Občianskeho   súdneho   poriadku   uvedený   v právnejdatabáze ASPI k ustanoveniu § 105 ods. 1 poslednej vete OSP (pozri tiež bod 5) uvádza:„Prvým úkonom účastníka v zmysle § 105 ods. 1 je ten úkon, ktorým účastník po prvý razmal možnosť v konaní procesným spôsobom reagovať (napr. vyjadrenie k návrhu, odvolanieproti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia, podanie odporu).“

18. Podľa názoru ústavného súdu použitý výklad (§ 105 ods. 1 OSP) krajským súdom(ale aj okresným súdom) nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. V tejto súvislosti jepotrebné zdôrazniť, že v zmysle rozhodovacej praxe ústavného súdu ani problematický čihraničný   výklad   právnej   normy   nie   je   možné   považovať   za   arbitrárny,   ak   ho   súdyprimeraným spôsobom odôvodnili.

III.B

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

19. Z obsahu sťažnosti a z jej petitu (bod 6) vyplýva, že v súvislosti s porušenímzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny sťažovateľ namietal ajporušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Ústavný súd s poukazom na rozdelenie súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) stabilne judikuje, že skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu len vtedy,ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).Ústavný súd taktiež zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahuzákladného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právoúčastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (napr. III.   ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06,IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

21. Podľa názoru ústavného súdu námietky sťažovateľa neindikujú také pochybeniezo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu knapadnutému rozhodnutiu tohto súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušenézákladné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   pretože   nezistil   porušenieoznačených práv, t. j. porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015