SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 127/2014-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 21033/2013 – sp. zn. Rvp 21049/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 41 CoE 98/2013 z 18. júna 2013, sp. zn. 41 CoE 137/2013 z 18. júna 2013 a sp. zn. 14 CoE 55/2013 z 25. júna 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er 305/2009 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 24 Er 407/2009 z 21. decembra 2012 a sp. zn. 22 Er 13/2009 z 29. júna 2012 a zároveň postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 585/2012 z 3. mája 2013, sp. zn. 41 CoE 6/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 14 CoE 52/2013 z 25. júna 2013, sp. zn. 13 CoE 13/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 41 CoE 12/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 686/2012 z 3. mája 2013 a sp. zn. 2 CoE 109/2013 z 3. mája 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5 Er 731/2009 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er 803/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 13 Er 892/2004 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 13 Er 685/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 839/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er 837/2007 z 30. apríla 2012 a sp. zn. 5 Er 887/2010 z 13. decembra 2011 a zároveň postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 18/2013 z 22. mája 2013, sp. zn. 41 CoE 19/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 16 CoE 320/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 2 CoE 571/2012 z 3. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 318/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 16 CoE 321/2012 z 15. mája 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 7 Er 1014/2011 zo 4. februára 2013, sp. zn. 1 Er 1013/2010 z 11. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 1226/2009 z 13. júna 2012, sp. zn. 4 Er 133/2010 z 9. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 2390/2007 zo 14. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 2276/2009 z 8. júna 2012 a zároveň postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením sp. zn. 14 CoE 95/2013 z 30. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1 Er 92/2009 zo 4. mája 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 21033/2013 – sp. zn. Rvp 21049/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21033/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. septembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 41 CoE 98/2013 z 18. júna 2013, sp. zn. 41 CoE 137/2013 z 18. júna 2013 a sp. zn. 14 CoE 55/2013 z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er 305/2009 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 24 Er 407/2009 z 21. decembra 2012 a sp. zn. 22 Er 13/2009 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Zvolen“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 2 CoE 585/2012 z 3. mája 2013, sp. zn. 41 CoE 6/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 14 CoE 52/2013 z 25. júna 2013, sp. zn. 13 CoE 13/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 41 CoE 12/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 2 CoE 686/2012 z 3. mája 2013 a sp. zn. 2 CoE 109/2013 z 3. mája 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5 Er 731/2009 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er 803/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 13 Er 892/2004 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 13 Er 685/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 839/2007 z 30. apríla 2012, sp. zn. 5 Er 837/2007 z 30. apríla 2012 a sp. zn. 5 Er 887/2010 z 13. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Lučenec“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 18/2013 z 22. mája 2013, sp. zn. 41 CoE 19/2013 z 30. apríla 2013, sp. zn. 16 CoE 320/2012 z 15. mája 2013, sp. zn. 2 CoE 571/2012 z 3. mája 2013, sp. zn. 16 CoE 318/2012 z 15. mája 2013 a sp. zn. 16 CoE 321/2012 z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 7 Er 1014/2011 zo 4. februára 2013, sp. zn. 1 Er 1013/2010 z 11. októbra 2012, sp. zn. 5 Er 1226/2009 z 13. júna 2012, sp. zn. 4 Er 133/2010 z 9. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 2390/2007 zo 14. júna 2012 a sp. zn. 5 Er 2276/2009 z 8. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš“) a zároveň postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 14 CoE 95/2013 z 30. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1 Er 92/2009 zo 4. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Rimavská Sobota“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade už uvedených exekučných titulov Okresný súd Zvolen, Okresný súd Lučenec, Okresný súd Veľký Krtíš a Okresný súd Rimavská Sobota rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a), b) a g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavili, resp. vyhlásili za neprípustnú a následne zastavili alebo postupom podľa § 57 ods. 2 s poukazom predovšetkým na § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“) zastavili vo všetkých prípadoch z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu alebo notárska zápisnica, na podklade ktorých by bolo možné viesť exekúciu proti povinnému. Rozhodnutia Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Lučenec, Okresného súdu Veľký Krtíš a Okresného súdu Rimavská Sobota boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne. Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 21039/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 CoE 13/2013 z 28. februára 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 Er 685/2012 z 15. októbra 2012, bolo predmetom rozhodovacej činnosti týchto súdov zamietnutie návrhu sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie, teda všeobecné súdy postupovali podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Taktiež namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). V ostatnom sťažovateľka poukázala na to, že „Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj k vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej republiky.
4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 21033/2013 – sp. zn. Rvp 21049/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresných súdov
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
13. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje, a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú. Navyše, ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj k rozhodnutiam Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10) dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe.
14. V spojitosti s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov v sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 21033/2013, sp. zn. Rvp 21035/2013 – sp. zn. Rvp 21037/2013, sp. zn. Rvp 21040/2013 – sp. zn. Rvp 21042/2013, sp. zn. Rvp 21045/2013, sp. zn. Rvp 21047/2013 a sp. zn. Rvp 21049/2013 boli vydané mimo rámca účinnosti spomenutej právnej úpravy. Je preto zarážajúce, prečo sťažovateľka v týchto podaných sťažnostiach vytýka postupu všeobecných súdov nerešpektovanie v tom čase neúčinnej, resp. neplatnej alebo neexistujúcej právnej úpravy. V prípade sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 21034/2013, sp. zn. Rvp 21038/2013, sp. zn. Rvp 21043/2013 – sp. zn. Rvp 21044/2013 a sp. zn. Rvp 21048/2013 týkajúcich sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 41 CoE 137/2013 z 18. júna 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 Er 407/2009 z 21. decembra 2012, uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 CoE 52/2013 z 25. júna 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 Er 892/2004 zo 14. decembra 2012 a uznesení krajského súdu sp. zn. 4 CoE 18/2013 z 22. mája 2013, sp. zn. 41 CoE 19/2013 z 30. apríla 2013 a sp. zn. 16 CoE 321/2012 z 15. mája 2013 v spojení s postupom a súvisiacimi uzneseniami Okresného súdu Veľký Krtíš boli dôvody zastavenia vedeného exekučného konania vyjadrením § 57 ods. 1 písm. a) a b) Exekučného poriadku alebo § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo zákonom daným/predpokladaným postupom predovšetkým prvostupňových súdov nariaďovať pojednávanie k tejto otázke, resp. spôsobu zastavenia exekučného konania, a to vrátane postupu podľa § 57 ods. 5 Exekučného konania, ustanovenie ktorého sa na uvedený dôvod zastavenia exekučného konania vecne nevzťahovalo. V súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
15. V prípade sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 21046/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 CoE 571/2012 z 3. mája 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 4 Er 133/2010 z 9. augusta 2012 postupovali všeobecné súdy v exekučnom konaní podľa § podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V nadväznosti na Okresným súdom Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 133/2010 zvolený dôvod zastavenia vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nachádzal postup podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku svoje zákonné opodstatnenie. K týmto námietkam sťažovateľky ústavný súd však poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03 a III. ÚS 201/04). V dôsledku skutočnosti, že sťažovateľka v odvolacom konaní pred krajským súdom predmetnú argumentáciu smerujúcu k postupu Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 133/2010 podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku neuplatnila, je táto samotná skutočnosť dôvodom odmietnutia predmetnej sťažnosti v tejto jej časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. K námietke sťažovateľky k postupu krajského súdu v odvolacom konaní (sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) konštatuje, že podľa svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného účastníka exekučného konania a pod.). Posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.
17. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
18. Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 21039/2013 týkajúcej sa uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 CoE 13/2013 z 28. februára 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 Er 685/2012 z 15. októbra 2012 bolo predmetom rozhodovacej činnosti týchto súdov zamietnutie návrhu sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie, teda všeobecné súdy postupovali podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Jadrom sťažovateľkiných námietok voči postupu všeobecných súdov je predovšetkým postup krajského súdu, ktorý svojím uznesením sp. zn. 13 CoE 13/2013 z 28. februára 2013 potvrdil v odvolacom konaní uznesenie okresného súdu sp. zn. 13 Er 685/2012 z 15. októbra 2012, ktorým okresný súd ako súd exekučný zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie vedenej na podklade rozsudku rozhodcovského súdu ako právne nespôsobilého exekučného titulu v dôsledku tej skutočnosti, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená, resp. odvodená od neprijateľnej zmluvnej podmienky. V súvislosti s uvedenými sťažovateľkou predostretými námietkami ústavný súd konštatuje, že postup všeobecných súdov v exekučnom konaní podľa § 44 Exekučného poriadku bol už predmetom ústavného prieskumu ústavným súdom, a to predovšetkým v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 22/2014 z 22. januára 2014 (doručenom sťažovateľke 13. februára 2014, pozn.), ktorým bola ňou podaná sťažnosť odmietnutá v rovnakej časti ako zjavne neopodstatnená, ako aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 746/2013 z 11. decembra 2013 (doručenom sťažovateľke 17. januára 2014, pozn.), ktorým bola sťažnosť taktiež odmietnutá aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, na ktoré tam predostreté závery ústavný súd odkazuje aj v prípade tejto sťažnosti, v dôsledku čoho ju v tejto časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. V súvislosti s posúdením relevantnosti exekučného titulu, ktorým v prípade tejto sťažnosti bol rozsudok rozhodcovského súdu, ústavný súd poukazuje na svoje závery vyslovené v bode 12 tohto rozhodnutia.
19. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
20. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
21. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014