znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 63/2011 z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   M.   M.   o d   m   i   e   t   a   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. T., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 63/2011 z 28. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie z 28. augusta 2012“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) na základe návrhu sťažovateľky smerujúcemu proti úpadcovi Z., akciová spoločnosť „v konkurze“, L., zastúpenému správcom konkurznej podstaty JUDr. M. B., B. (ďalej aj ako „odporca“), rozsudkom č. k. 61 Cbi 4/2009-831 z 10. novembra 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 61 Cbi 4/09-854 z 3. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 10. novembra 2010“) určil, že majetok, ktorý je zapísaný do súpisu oddelenej podstaty odporcu, a to... (ďalej spolu len „nehnuteľnosti“), je vylúčený zo súpisu majetku oddelenej podstaty   zabezpečeného   veriteľa   Č.,   a.   s.,   B.   Zároveň   okresný   súd   v   rozsudku   z   10. novembra 2010 určil, že odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 17 406,83 € na účet jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca podal proti rozsudku z 10. novembra 2010 odvolanie. Sťažovateľka podala odvolanie len v časti výroku o trovách konania, pretože jej okresný súd nepriznal trovy konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate.

Rozsudok z 10. novembra 2010 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 21/2011 z 10. augusta 2011 v spojení s opravným uznesením z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 10. augusta 2011“).Proti   rozsudku   z   10.   augusta   2011   podala   dovolanie   sťažovateľka   (napadla potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu o trovách konania) aj odporca (napadol potvrdzujúci výrok vo veci samej).

Najvyšší súd uznesením z 28. augusta 2012 zrušil rozsudok z 10. augusta 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie s poukazom na jeho nedostatočné odôvodnenie vo veci samej.

Podľa   sťažovateľky   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   28.   augusta   2012   obsahuje vyslovene nepravdivé   skutočnosti   týkajúce sa   tak   rozsudku   z 10.   augusta   2011,   ako aj rozsudku   z   10.   novembra   2010.   Sťažovateľka   považuje   za   nepravdivé   závery   uvedené v uznesení najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 týkajúce sa preukázania jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, neplatnosti záložnej zmluvy, posúdenia neoddeliteľnosti neplatnej časti   záložnej   zmluvy   od   jej   ostatného   obsahu,   ako   aj   závery   týkajúce   sa   posúdenia možného   vzniku   záložného   práva   v   dôsledku   odporcom   tvrdenej   dobromyseľnosti zabezpečeného   veriteľa   o výlučnom   vlastníctve   záložcu   k   zakladanej   veci.   Na   základe uvedených skutočností sťažovateľka «nemá a ani nemôže mať pocit o tom, že by Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo možné považovať za nestranné a spravodlivé. Tieto skutočnosti preukazujúce nepravdivé a z pohľadu objektívneho recipienta zavádzajúce tvrdenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   podľa   názoru   sťažovateľky   „rezultujú“ v arbitrárnosť Uznesenia už samé osebe.

Dôvodov, pre ktorý sťažovateľka považuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za arbitrárne a porušujúce nielen jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ale zasahujúce aj do princípu rovnosti strán, je však... nepomerne viac.».

Pri   špecifikovaní   základných   a   podstatných   znakov   arbitrárnosti   uznesenia z 28. augusta 2012, ktoré mali za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka poukázala na to, že najvyšší súd sa nijakým relevantným spôsobom nezaoberal jej argumentmi týkajúcimi sa neprípustnosti dovolania odporcu uvedenými v jej vyjadrení k dovolaniu zo 17. februára 2012, ďalej na to, že pre nesplnenie podmienok prípustnosti dovolania neexistoval ani žiaden dôvod na zásah do právoplatne skončeného konania   vo   veci   samej   (odporca   v   konaní   dostal   odpoveď   na   každé   svoje   tvrdenie), na nepravdivé   závery   v   otázkach,   ktoré   boli   rozhodujúce   pre   posúdenie   prípustnosti dovolania odporcu, ako aj na skutočnosť, že najvyšší súd podľa nej z právneho hľadiska nijako neposúdil   ani (samostatné)   dovolanie sťažovateľky   proti   potvrdzujúcemu   výroku odvolacieho súdu o trovách konania na súde prvého stupňa.

Sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   k   dovolaniu   zo   17.   februára   2012   podrobne odôvodnila svoj argument, podľa ktorého každá z odporcom v dovolaní nastolených otázok bola riešená buď v rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011, alebo rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2010, a taktiež na skutočnosť, že tieto rozsudky nemožno posudzovať izolovane, predovšetkým preto, že krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2010 aplikujúc § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Argumenty sťažovateľky obsiahnuté vo vyjadrení k dovolaniu zo 17. februára 2012 mali význam, resp. boli relevantné pre dovolacie konanie, a preto sa nimi najvyšší súd bol povinný zaoberať.

Najvyšší   súd   v   uznesení   z   28.   augusta   2012   uviedol,   že   krajský   súd   by   sa   mal v priebehu konania zaoberať námietkami odporcu uvedenými v jeho odvolaní napriek tomu, že na všetky odporcom predložené námietky odporcovi bola daná odpoveď v rámci konaní pred   krajským   súdom   a   okresným   súdom.   Sťažovateľka   túto   skutočnosť   podrobne analyzovala   vo   svojom   vyjadrení   k   dovolaniu   zo   17.   februára   2012   a   podľa   nej o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 nie je možné v žiadnom prípade ani uvažovať.

V odôvodnení uznesenia z 28. augusta 2012 najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že nevysvetlil dohodu z 10. októbra 2006, avšak z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 10. novembra 2010 vyplýva jednoznačne,   zrozumiteľne   a   nepochybne,   že   daný   úkon   vôbec   nie   je   pre   rozhodnutie dôležitý.   Záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   krajský   súd   nevysvetlil,   aký   dôkaz preukázal   tvrdenia   sťažovateľky   o   neplatnosti   záložnej   zmluvy,   je   nepravdivý,   pretože z rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 a rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2010 vyplýva, že týmto dôkazom bola zmluva o výstavbe, ktorou boli preukázané práva ďalších stavebníkov, ktorí záložnú zmluvu neuzatvárali. Námietku najvyššieho súdu, že krajský   súd   neodôvodnil   námietku   odporcu   o   obsahovej   oddeliteľnosti   časti   záložnej zmluvy,   považuje   sťažovateľka   taktiež   za   nepravdivú,   pretože   na   strane   52   rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 sa touto námietkou krajský súd nepochybne zaoberal a okresný súd sa touto námietkou nezaoberal, pretože ju odporca v konaní pred ním ani len nevzniesol.

Napriek tomu, že uznesením najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 bolo dovolaniu odporcu vo veci samej vyhovené, čím ex lege došlo aj k zrušeniu potvrdzujúceho výroku krajského súdu o trovách konania, najvyšší súd sa mal dovolaním sťažovateľky zaoberať, posúdiť ho a odpovedať na jej námietku, či v predmetnom konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd mal v tomto smere inštruovať ďalší postup krajského súdu minimálne z dôvodu hospodárnosti konania.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd už raz v predmetnom konaní porušil   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   čo   konštatoval   aj   ústavný   súd   v   svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 431/2010 z 11. novembra 2010, aj keď toto porušenie nenadobudlo ústavnoprávny rozmer, keďže v danom prípade išlo o rozhodnutie procesného charakteru. Opakovaný   prístup   najvyššieho   súdu,   ktorým   ignoruje   podania   sťažovateľky   a   naopak podania   odporcu   zohľadňuje   v   plnom   rozsahu,   má   za   daných   okolností   podľa   názoru sťažovateľky   jednoznačne   diskriminačný   charakter,   t.   j.   dochádza   ním   k   zásahu   do   jej základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Keďže   sťažovateľka   je   ako   vlastníčka   nehnuteľností   zapísaná   v   katastri nehnuteľností, v predmetnom konaní došlo postupom najvyššieho súdu nespochybniteľne k porušeniu   jej základného   práva na ochranu vlastníctva   podľa   čl.   20 ods.   1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   uviedla,   že   predmetné   konanie   je   spojené   s   jej bytostnými   záujmami   a   potrebami,   pretože   predmetom   konania   je   aj   ochrana   jej nehnuteľnosti (bytu a s ním spojených nebytových priestorov), ktorý sama trvale užíva. Uvedeným postupom najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky aj k porušeniu nielen jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ale aj základných práv na ochranu nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života čl. 19 ods. 2 a práva na ochranu nedotknuteľnosti obydlia čl. 21 ods. 1 ústavy.

Keďže rozhodnutie o tejto sťažnosti má primárny význam do času, kým krajský súd opätovne na základe uznesenia najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 opätovne nerozhodne, sťažovateľka ústavný súd požiadala o prednostné vybavenie sťažnosti v zmysle § 26 zákona o ústavnom súde

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález,   v   ktorom   vysloví,   že uznesením najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru, uvedené rozhodnutia zruší a vec vráti najvyššiemu súdu, aby o nej znovu konal a rozhodol a zaviaže najvyšší súd uhradiť jej trovy právneho zastúpenia.

Ústavnému   súdu   bol   31.   januára 2013 doručený   sťažovateľkin   návrh   na vydanie dočasného opatrenia. Z jeho obsahu vyplýva, že v súčasnosti krajský súd v predmetnej veci ďalej konaná v rámci konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 43 CoKR 48/2012. S ohľadom   na   túto   skutočnosť   má   rozhodnutie   ústavného   súdu   o   jej   sťažnosti   vedenej pod sp. zn. Rvp 7/2013 „... de facto a de lege význam len do času resp. v prípade, že Krajský súd v Banskej Bystrici zatiaľ vo veci opätovne nerozhodne“.

V rámci odôvodnenia svojho návrhu sťažovateľka okrem iného uviedla: «...   opätovným   konaním   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   ktorého   rozhodnutie s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obdo 63/2011, zo dňa 28. 08. 2012, nie je v žiadnom prípade možné vopred s určitosťou prejudikovať, môže   byť   zmenený   aj   výrok   vo   veci   samej   už   raz   právoplatne   skončeného   konania, čo prakticky úplne neguje akúkoľvek právnu istotu jeho účastníkov. Pokiaľ pritom uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obdo/63/2011 zo dňa 28. 08. 2012, s takou mierou protiústavnosti ako uviedla navrhovateľka vo svojej sťažnosti, bude podkladom pre ďalšie konanie vo veci a z toho vyplývajúcich aj ďalších rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, nadobudne tým de facto protiústavný charakter prakticky celé konanie ako také...

Uloženie dočasného opatrenia však úplne najzásadnejšie odôvodňuje situácia, ktorá môže reálne nastať v prípade, že hoci Ústavný súd Slovenskej republiky dôjde k názoru, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je protiústavné Krajský súd v Banskej Bystrici   rozhodne   napr.   vo   veci   samej   ešte   pred   doručením   prípadného   nálezu „pod tlakom“ rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odlišne ako pri svojom prvom posúdení, pričom takéto rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici by sa okamžite (doručením) stalo   aj   právoplatným.   Právoplatnosť   takého   rozhodnutia,   pokiaľ   by   toto   znelo   v neprospech navrhovateľky, by mala za následok okamžitý vznik oprávnenia odporcu, ktorý je správcom konkurznej podstaty, pristúpiť k speňažovaniu (dražbe) majetku navrhovateľky. To   znamená,   na základe   uvedenej   skutočnosti prípadným rozhodnutím   Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho pred rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľky proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.   zn.   5Obdo/63/2011,   zo   dňa   28.   08.   2012,   môžu   na   strane   navrhovateľky   vzniknúť výrazné a nenapraviteľné majetkové škody (speňaženie jej majetku, pričom nadobudnutie vlastníctva k majetku zo strany vydražiteľa by už bolo následne v zmysle súvisiacej právnej úpravy nedotknuteľné).»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal dočasné opatrenie, ktorým krajskému súdu uloží, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 43 CoKR 48/2012 (predtým   pod   sp.   zn.   43   CoKR   21/2011)   dočasne   nekonal   a   nerozhodol o nej až do nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 7/2013.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv uznesením najvyššieho súdu z 28. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom z 10. augusta 2011 potvrdil rozsudok z 10. novembra 2010. Najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky uznesením z 28. augusta 2012 zrušil rozsudok z 10. augusta 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP je potrebné považovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok jeho odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), ktoré je porušením práva na spravodlivý súdny proces. Zo záverov najvyššieho súdu vyplýva, že rozsudok z 10. augusta 2011 trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, a z tohto dôvodu uvedené rozhodnutie zrušil podľa § 243b ods. 2 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže rozsudok z 10. augusta 2011 bol v rámci jeho preskúmania najvyšším súdom po   podaní   dovolania   sťažovateľkou   uznesením   z   28.   augusta   2012   zrušený   a   vec   bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, v predmetnej veci dosiaľ neexistuje právoplatné rozhodnutie.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu z 28. augusta   2012.   Sťažovateľka   bude   mať/má   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv v konaní pred krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky vrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013