znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 26 D 1730/2005, Dnot 227/05 a jeho uznesením z 21. januára   2008,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoD 2/2008 a jeho uznesením z 29. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 4. februára 2009 (na výzvu ústavného súdu doplnená podaniami z 9. marca 2009 a 12. marca 2009) doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho základného práva na dedenie zaručeného čl. 20 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   („právo   pokojne   užívať   svoj   majetok“)   zaručeného   čl.   1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   26 D 1730/2005, Dnot 227/05   a jeho   uznesením   z 21. januára   2008,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 CoD 2/2008 a jeho uznesením z 29. októbra 2008.

1.   Z obsahu   sťažnosti,   k nej   pripojených   písomností   a zistení   ústavného   súdu vyplýva,   že   na   návrh   sťažovateľa   začalo   8.   júna   2005   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 26 D 1730/2005   dedičské   konanie   o novoobjavenom   majetku   poručiteľky   R.   A.,   ktorá zomrela...   (ďalej   len   „poručiteľka“)   bez   zanechania   závetu.   Po   vykonaní   zisťovacích úkonov [výzvy sťažovateľovi, opakované dopyty na Katastrálnom úrade P., pracovisko S. (ďalej len „katastrálny úrad“) a Obecnom úrade P. (ďalej len „obecný úrad“), zabezpečenie listinných dôkazov, nahliadnutie do   dedičských   spisov,   vypočutie dedičov]   okresný súd uznesením č. k. 26 D 1730/2005-64 z 21. januára 2008 určil všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva po poručiteľke.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ 25. februára 2008 odvolaním (ostatní dediči 13. februára 2008). Krajský súd 29. októbra 2008 uznesením č. k. 12 CoD 2/2008-89 potvrdil „uznesenie súdu prvého stupňa“. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2008.

2.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   postupom a rozhodnutím okresného súdu z 21. januára 2008 v jeho dedičskej veci vedenej pod sp. zn. 26   D   1730/2005,   ako   aj   rozhodnutím   krajského   súdu   z 29.   októbra   2008   v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoD 2/2008 boli porušené ním označené základné práva zaručené ústavou (čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2), právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Súčasne žiadal zrušiť ním namietané rozhodnutia všeobecných súdov a jeho dedičskú vec   vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Žiadal   tiež   priznať   mu   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania.

II.

A. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 26 D 1730/2005, Dnot 227/05, z ktorého zistil (najmä vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) nasledovný postup v predmetnej dedičskej veci konajúcich všeobecných súdov.

1.   Sťažovateľ   8.   júna   2005   podal   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania (prejednanie dedičstva), ktorého vady odstránil podaniami z 20. júna 2005 a 18. júla 2005.

Okresný súd 21. júla poveril ďalším konaním vo veci súdnu komisárku (ďalej len „notárka“), ktorá požiadala 9. augusta 2005 katastrálny úrad o predloženie výpisu z listu vlastníctva   a identifikáciu   parciel   nehnuteľného   majetku   poručiteľky.   V januári   2006 notárka predvolala sťažovateľa (12. januára 2006 a 19. januára 2006) na upresnenie okruhu dedičov   a vyzvala ho   na predloženie   kúpnej   zmluvy, ktorou   predchodcovia   poručiteľky predali časť nehnuteľností. Táto zmluva bola na výzvu okresného súdu   24. apríla 2006 predložená katastrálnym úradom.

Na prejednaní dedičstva konanom 16. augusta 2006 bol stanovený súpis aktív a pasív majetku   poručiteľky,   ktorý   bol   po   doplnení   dokazovania   (nahliadnutie   do   dedičských spisov,   ďalšie   snímky   z katastrálnej   mapy   a informácie   z obecného   úradu)   upravený   na prejednaní dedičstva konanom 25. januára 2007. Zápisnicu o súpise aktív a pasív dediči odmietli podpísať.

Žiadosť   notárky   z 1.   marca   2007   o pribratie   znalca   z odboru   oceňovania nehnuteľností vrátil okresný súd 28. mája 2007 notárke späť s tým, že je ešte nutné požiadať obecný   úrad   a katastrálny   úrad   o podanie   informácie   o sporných   nehnuteľnostiach (informácie boli doručené okresnému súdu   27. júla 2007, 6. augusta 2007 a 5. októbra 2007).

Súpis   aktív   a pasív   majetku   poručiteľky   bol   uzatvorený   na   prejednaní   dedičstva konanom 8. januára 2008.

Okresný súd uznesením č. k. 26 D 1730/2005-64 z 21. januára 2008 určil všeobecnú cenu majetku, výšku dlhov a čistú hodnotu dedičstva po poručiteľke. Predmetné uznesenie dediči napadli 13. februára 2008 odvolaním (sťažovateľ podal odvolanie 21. februára 2008), ktorí   na   výzvu   okresného   súdu   v čase   od   10.   do   13.   marca   2008   uhradili   (okrem sťažovateľa) súdny poplatok. Na žiadosť sťažovateľa okresný súd 1. apríla 2008 priznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok.   Spis   bol   predložený krajskému súdu na odvolacie konanie 28. apríla 2008.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   12   CoD   2/2008-89   z 29.   októbra   2008   potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 15. decembra 2008 a nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2008.

2.   Krajskému   súdu   bolo   15.   januára   2009   doručené   dovolanie   sťažovateľa   proti rozhodnutiu krajského súdu z 29. októbra 2008. Dovolanie bolo postúpené okresnému súdu 22. januára 2009. Okresný súd uznesením zo 4. februára 2009 vyzval sťažovateľa, aby v lehote   10   dní   doplnil   svoje   podanie.   Na   výzvu   okresného   súdu   reagoval   sťažovateľ podaním z 13. februára 2009. [Dôvodom podania dovolania „... sú predovšetkým neúplne a nesprávne zistený skutkový stav, nesprávne vyhodnotenie veci s dôrazom na dokazovanie, čo sú v danom prípade nielen nedostatky, ktoré sa pomenovávajú vadami rozhodnutia, ale aj vadami konania, na ktoré sa vzťahujú zákonné ustanovenia §-u 237 OSP... nesprávny myšlienkový postup súdu zakladá dovolací dôvod podľa § 237, písm. f) OSP...“.]

3.   Okresný   súd   5.   marca   2009   predložil   súdny   spis   sp.   zn.   26   D   1730/2005, Dnot 227/05 ústavnému súdu.

B.   Krajská   prokuratúra   v Prešove   listom   č.   k.   Kc   52/2009-5   z 3.   apríla   2009 požiadala ústavný súd o zapožičanie súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 26 D 1730/2005, Dnot 227/05 z tohto dôvodu:

„Dňa 10. 3. 2009 bol Krajskej prokuratúre v Prešove doručený podnet I. K. K. zo dňa 22. 2. 2009, ktorým sa podávateľ podnetu domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného súdu v Prešove sp. zn. 26 D 1730/05, Dnot 227/05 zo dňa 21. 1. 2008 v spojení s rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   12   CoD   2/08   zo   dňa   29.   10.   2008 a následne, aby po jeho preskúmaní podal generálny prokurátor SR proti nim mimoriadne dovolanie podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku...“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby sa   jeho   vec...   prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola... v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Predmetom   časti   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   a slobôd sťažovateľa garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru), sťažovateľ okrem konštatovania, že „v dĺžke vedeného dedičského konania   –   cca   17   rokov,   ktoré   snáď   nemá   obdoby   v celej   E-Únii...“,   ktoré   zdôraznil tvrdením, že „Pred takmer 17-mi rokmi – ešte v mesiaci marci 1992 som... na Okresnom súde vo Svidníku oficiálne zahájil dedičské konanie po mojich právnych predchodcoch...“, neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti (na ktoré by mal ústavný súd prihliadnuť) potvrdzujúce   protiústavnosť   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   a aj   krajského   súdu v predmetnej veci a ani neoznačil (nekonkretizoval) obdobia, v ktorých konali menované súdy so zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd po preskúmaní úkonov okresného súdu a krajského súdu vyplývajúcich zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 26 D 1730/2005, Dnot 227/05 konštatoval, že dobu troch   rokov   a šiestich   mesiacov,   ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   (8.   júna   2005)   do právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu (17. decembra 2008), počas ktorých menované súdy   riadne   a plynule   konali   (pozri   body   A. 1   a 2   II.   časti   odôvodnenia),   nemožno považovať   za   dobu,   ktorej   dôsledkom   by   bolo   namietané   porušenie   sťažovateľom označeného práva. Sťažovateľovo tvrdenie o 17-ročnom trvaní dedičského konania nemá oporu v sťažovateľovej argumentácii a ani v postupe okresného súdu v ním napadnutom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   D   1730/2005,   Dnot   227/05,   ktoré   sa   týkalo   dovtedy sťažovateľom nenárokovaného novoobjaveného majetku po poručiteľke.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu a ani krajského súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by oprávnene odôvodňovali (aj po eventuálnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie) konštatovanie namietaného porušenia sťažovateľom označeného základného práva.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ďalšou   právne   relevantnou   skutočnosťou   odôvodňujúcou   odmietnutie   sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti je podanie sťažnosti ústavnému súdu 4. februára   2009,   t.   j.   v čase   po   17.   decembri   2008,   keď   už   nadobudlo   právoplatnosť uznesenie okresného súdu sp. zn. 26 D 1730/2005, Dnot 227/05 z 21. januára 2008. Ústavný súd totiž poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo. Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 34/99, I. ÚS 145/03, I. ÚS 55/05).

Ústavný   súd   k tejto   časti   sťažnosti   ešte   poznamenáva,   že   sťažovateľ   nevyužil možnosť domáhať sa nápravy podaním sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorej uplatnenie   považuje   ústavný   súd   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   má predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Nevyužitie tohto právneho prostriedku je ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto jej časti pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva dediť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok... Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilného právneho názoru ústavného súdu vysloveného už vo veci sp. zn. I. ÚS 132/93 ochranu vlastníckeho práva pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú   všeobecné   súdy.   Tejto   ochrany   sa   nemožno   domáhať   podnetom   na   začatie konania (resp. sťažnosťou) pred ústavným súdom. Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok uvedených   v ústave   alebo   ďalších   zákonoch.   Z uvedenej   právnej   normy   však   nemožno vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok   jej   poskytnutia,   ktoré   sú   uvedené   predovšetkým   v Občianskom   zákonníku. Nemožno však odvodzovať ústavné právo získať do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi (napr. I. ÚS 59/94, I. ÚS 128/95). Ústavná ochrana majetku sa priznáva len vlastníkovi, ktorý ho nadobudol v súlade   s platným   právnym   poriadkom   (napr.   PL.   ÚS   11/95).   Začatie   konania   pred ústavným súdom na základe návrhu fyzickej osoby vo veci ochrany vlastníckeho práva predpokladá existenciu jej vlastníckeho práva a súčasne taký procesný postup všeobecného súdu v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým by sa porušilo základné právo upravené v čl. 46 až čl. 50 ústavy (napr. I. ÚS 43/97).

Ústavou   priznané   právo   dediť   majetok   ako   jednej   z právne   upravených   foriem (spôsobov) nadobudnutia vlastníckeho práva k nemu je predmetom podrobnejšej úpravy v Občianskom zákonníku (jeho siedmej časti § 460 až § 487), ako aj v Občianskom súdnom poriadku (jeho tretej časti piatej hlave).

Predmetom   tejto   časti   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   označených   práv   postupom v posudzovanej dedičskej veci konajúcich všeobecných súdov a ich rozhodnutím o určení všeobecnej ceny novoobjaveného majetku, výšky dlhov a čistej hodnoty dedičstva.

Vychádzajúc z už uvedeného, ale aj skutočnosti, že predmetné dedičské konanie nie je právoplatne skončené (len jeho časť o určení všeobecnej ceny majetku, jeho aktív a pasív a čistej   hodnoty   dedičstva),   ako   aj   z dôvodu   možnosti   uplatnenia   si   nároku   (v   prípade zistenia a preukázania nových právne relevantných skutočností) oprávnených dedičov na novoobjavený majetok podaním návrhu podľa § 175x Občianskeho súdneho poriadku na začatie dedičského konania o tomto majetku na príslušnom všeobecnom súde, ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základného práva dediť zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy). Namietanie porušenia sťažovateľovho práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu kvalifikuje ústavný súd, vzhľadom na svoj právny názor už vyjadrený   k namietanému porušeniu   základného práva   na dedenie   (podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy), ako zjavne neopodstatnené, pretože o potenciálnom vlastníctve sporného majetku sťažovateľom, ktorý môže tento majetok nadobudnúť dedičstvom, nebolo ešte právoplatne rozhodnuté.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 138/02, I. ÚS 176/07).

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že označenými rozhodnutiami všeobecných súdov nedošlo a ani nemohlo dôjsť k porušeniu práva nerušeného užívania majetku sťažovateľa, ktorý ešte tento majetok nevlastní (reálne a ani právne). Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tiež ako zjavne neopodstatnenú.

3. Aj   keď   sťažovateľ   nenamietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd nad rámec už uvedeného (v bodoch 1 a 2) poznamenáva, že doterajší postup menovaných všeobecných súdov v posudzovanom dedičskom konaní, tak ako   vyplýva   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   26 D 1730/2005,   Dnot   227/05, nevytvára predpoklad na prípadné úspešné domáhanie sa vyslovenia porušenia uvedených práv podaním sťažnosti ústavnému súdu. Postup vo veci konajúcich všeobecných súdov aplikujúcich   na   existujúci   skutkový   stav   (zistený   okresným   súdom   a vyplývajúci z účastníkmi produkovaných dôkazov) aktuálne všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj interpretácia   príslušných   ustanovení   týchto   predpisov   v sťažnosťou   napadnutých rozhodnutiach   súdov   nevykazujú   také   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   kvalifikovať konanie a závery menovaných súdov za neodôvodnené a arbitrárne a v konečnom dôsledku oprávňovali konštatovanie porušenia uvedených práv.

K predmetu posudzovanej sťažnosti treba ešte poznamenať, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní, t. j. postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesno-právnymi a hmotnými predpismi konania, nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv a slobôd.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009