znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/06-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť 1. Ing. V. K., 2. Ing. H. K., obaja bytom K., a 3. obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, so sídlom K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K.   a Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky, vo veci trestného oznámenia z 23. októbra 2000 týkajúceho sa podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   V. K., Ing. H. K. a obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. septembra 2005   doručená   sťažnosť   1.   Ing.   V.   K.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   2.   Ing.   H.   K.   (ďalej   aj „sťažovateľka“), obaja bytom K., a 3. obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, so sídlom K. (spolu ďalej aj „sťažovatelia”), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci trestného oznámenia z 23. októbra 2000 týkajúceho sa viacerých trestných činov.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 23. októbra 2000   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálna   prokuratúra“) trestné oznámenie na JUDr. I. S., správkyňu konkurznej podstaty úpadcu K., s. r. o., so sídlom   v K.,   vo   veci   podozrenia   zo   spáchania   viacerých   trestných   činov.   Podaním   zo 6. novembra   2000   generálna   prokuratúra   potvrdila   odstúpenie   trestného   oznámenia   na vybavenie   Krajskej   prokuratúre   K.   (ďalej   aj   „krajská   prokuratúra“).   Podaním z 11. decembra   2000   krajská   prokuratúra   oznámila   odstúpenie   trestného   oznámenia   na vybavenie Okresnej prokuratúre K. (ďalej aj „okresná prokuratúra“). Dňa 5. decembra 2000 okresná prokuratúra oznámila odstúpenie trestného oznámenia vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. (ďalej aj „Policajný zbor“). Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru v K. dňa 24. septembra 2002 sťažovateľovi na jeho sťažnosť adresovanú Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   B.   oznámil,   že   jeho   sťažnosť   odstúpil   na vybavenie   okresnej   prokuratúre.   Okresná   prokuratúra   5.   decembra   2000   sťažovateľovi oznámila   odstúpenie   trestného   oznámenia   vyšetrovateľovi   Policajného   zboru   s tým,   že vyšetrovateľ   upovedomí   sťažovateľa   o vykonaných   opatreniach   do   15.   januára   2001. Vyšetrovateľ však sťažovateľa v tomto termíne s vykonanými opatreniami neoboznámil, preto sťažovateľ a sťažovateľka dňa 2. septembra 2002 podali sťažnosť Úradu inšpekčnej služby   Policajného   zboru   B.   Dňa   10.   októbra   2002   okresná   prokuratúra   skonštatovala prieťahy   v konaní   vyšetrovateľa.   Keďže   sa   vo   veciach   trestných   oznámení   ani   naďalej podľa sťažovateľa nekonalo, 24. februára 2005 požiadal okresnú prokuratúru o prešetrenie postupu vyšetrovateľa. Okresná prokuratúra 21. marca 2005 konštatovala prieťahy vo veci sp. zn. ČVS: OUV-1117/20-K-2-2001. Na opakované žiadosti o upovedomenie o výsledku preskúmavania iných trestných oznámení mu bol 18. júla 2005 doručený prípis generálnej prokuratúry, ktorým mu oznámila, že na ďalšie podnety sťažovateľov, ktoré sa budú týkať správkyne konkurznej podstaty JUDr. I. S., nebude reagované.

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že došlo k zásahu do nimi označených základných práv a slobôd.

Porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   sťažovatelia   vidia   v tom,   že vyšetrovateľ konal s prieťahmi a neinformoval sťažovateľa o vykonaných opatreniach do 15. januára   2001   tak,   ako   mu   to   uložila   okresná   prokuratúra,   a nerešpektoval   pokyn prokurátora,   aby   meritórne   rozhodol   do   31.   októbra   2002.   Napriek   tomu   prokuratúra nevyužila svoje oprávnenia podľa   § 157 ods. 2 a § 174 ods.   1 a 2 Trestného poriadku (aktuálneho znenia), a teda nevykonávala svoje povinnosti podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku. Porušila tým aj svoje povinnosti vyplývajúce jej z ustanovenia § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) a § 5 písm. a) zákona o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. v platnom znení (ďalej len   „zákon   o prokuratúre“)   K porušeniu   čl. 2   ods.   2 ústavy   došlo   podľa   sťažovateľa   aj postupom vyšetrovateľa, ktorý nerešpektoval pokyny prokurátora, a tiež postupom krajskej prokuratúry,   ktorá   nepotvrdila   prevzatie   jeho   podnetu   z   11.   júna   2005.   Generálna prokuratúra porušila ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy tým, že mu 11. júla 2005 oznámila, že na ďalšie podnety sťažovateľov,   ktoré sa   budú   týkať správkyne konkurznej podstaty JUD. I. S., nebude reagovať.

Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovatelia považujú skutočnosť,   že   hoci   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   v súlade   s ustanovením   §   158 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku a § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre domáhali ochrany svojho vlastníctva, zákonom ustanovený orgán nepostupoval v súlade so zákonom a súčasne mu odňal právo na opravný prostriedok vo forme opakovaného protestu podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovatelia vidia v tom, že napriek   konštatovaniu   prieťahov   vo   vyšetrovaní   jeho   podnetov   okresnou   prokuratúrou, prieťahy   neboli   odstránené   a okresná   prokuratúra   neprijala   efektívne   opatrenia   na   ich odstránenie.

Porušenie čl. 149 ústavy namietajú sťažovatelia z dôvodu, že prokuratúra nedozrela na zákonné vybavenie a zákonný postup vyšetrovacieho orgánu pri preverovaní trestných oznámení   sťažovateľa.   Neochránila   zákonné   práva   sťažovateľov   a v rozpore s ustanoveniami § 31 - 34 zákona o prokuratúre „vadne“ vybavila podnet z 11. júna 2005. Oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 11. júla 2005 mu bola odňatá možnosť domáhať sa znovunastolenia právneho stavu.

Porušenie svojich práv podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie vidia sťažovatelia v tom,   že   vymáhanie   náhrady   škody,   ktorá   im   vznikla   trestnými   činmi,   je podmienené znalosťou   osoby   páchateľa,   a keďže   trestné   oznámenie   sťažovateľa   z   23. októbra   2000 nedospelo do štádia podania obžaloby na konkrétnu osobu, je sťažovateľom bránené, aby boli   verejne   vypočutí   nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý   môže   rozhodnúť   o osobe vinníka a náhrade škody.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru sťažovateľ   odôvodnil identicky ako pri námietke porušovania základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie.

Podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 13 dohovoru došlo tým,   že   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   sťažovateľom   svojím   rozhodnutím z 11. júla 2005 odňala právo na preskúmanie ich veci podnetom, prípadne opakovaným podnetom.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že vo veci   trestného   oznámenia   z   23.   októbra   2000,   týkajúceho   sa   podozrenia   zo   spáchania dvanástich   označených trestných činov, došlo   u všetkých sťažovateľov postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   48   ods.   2   ústavy   v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy,   čl.   8   a čl.   10   všeobecnej deklarácie   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   má   zároveň   porušovateľom   ich   práv prikázať, aby sa v budúcnosti zdržali porušovania zákona, najmä, aby predmetné veci Úrad justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   K.   ukončil   bez zbytočných prieťahov.

Generálnej   prokuratúre   má   ústavný   súd   prikázať,   aby   sa   zaoberala   prípadnými opakovanými podnetmi sťažovateľov vo veci ich trestných oznámení a tieto aby vybavila v súlade so zákonom.

Sťažovatelia   navrhli,   aby   z   titulu   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi   zaplatil   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru K. 4 000 000 Sk, sťažovateľke 1 000 000 Sk a obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, 5 000 000 Sk. Z toho istého titulu navrhli, aby generálna prokuratúra zaplatila sťažovateľovi 8 000 000 Sk, sťažovateľke 2 000 000 Sk a obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze 10 000 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   8   a   čl.   10   všeobecnej   deklarácie postupom Úradu justičnej a   kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 23. októbra 2000

Ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 11 ústavy a v § 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších predpisov   a má   len   povahu politického   dokumentu.   Predmetom   konania pred   ústavným súdom   preto   nemôže   byť   sťažnosť   alebo   časť   sťažnosti   namietajúca   porušenie   práva priznaného všeobecnou deklaráciou (mutatis mutandis II. ÚS II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97, III. ÚS 16/06).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a   čl. 149 ústavy a   práv podľa čl. 6 ods. 1 a   čl. 13 dohovoru postupom Úradu justičnej a   kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a   generálnej prokuratúry vo veci trestného oznámenia z   23. októbra 2000

K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľov tým, že sa policajný orgán nezaoberal bez zbytočných prieťahov ich trestným oznámením z 23. októbra 2000, ktorým oznámili skutočnosti nasvedčujúce tomu, že konaním JUDr. I. S. mohlo dôjsť k naplneniu podmienok   pre   spáchanie   12   trestných   činov.   V   priebehu   roka   2003   vyšetrovateľ   vo veci začal   konať,   avšak   koncom   roka   2003   už   bol   opäť   nečinný.   Okresná   prokuratúra K. prípisom   z   21.   marca   2005   potvrdila   zistenie   prieťahov   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. ČVS: OUV-1117/20-K2-2001, pod ktorým boli vybavované aj trestné oznámenia, ktoré sú predmetom ústavnej sťažnosti. Keď sťažovatelia nasledujúce 3 mesiace nedostali upovedomenie   od   vyšetrovateľa   o výsledku   preskúmavania,   obrátili   sa   s podnetom   na Krajskú   prokuratúru   v K.,   v ktorom   žiadali   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   ich sťažnosti okresnou prokuratúrou. Odpoveď nedostali, na generálnu prokuratúru sa však už s podnetom neobrátili, pretože táto im listom z 11. júla oznámila, že na ich ďalšie podnety, ktoré   sa   budú   týkať   správkyne   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   S.,   nebude   reagované. Dôsledkom   týchto skutočností   je podľa   sťažovateľov situácia,   že ich   vec nedospela do štádia podania obžaloby, čím im je bránené, aby boli vo veci nimi označených trestných činov   verejne   vypočutí   nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý   môže   rozhodnúť   o ich právach priznaním náhrady škody a ktorý môže rozhodnúť o osobe vinníka.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe   na   základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy,   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho podnetu bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani   v ústave,   ani   v Trestnom   poriadku,   ani   v zákone   o prokuratúre   (I   ÚS   64/96, II ÚS 42/00).

Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie   trestného   stíhania proti   niekomu (rozhodnutie   ESĽP vec Helmers v.   Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči   nej   na   súde   prokurátorom   nemožno   považovať   za   súčasť   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto k porušeniu týchto práv postupom označených subjektov vo veci trestného oznámenia z   23. októbra   2000   nemohlo dôjsť.   O porušení   vyššie   označených   práv   by bolo   možné uvažovať   len   v prípade,   ak   by   orgány   činné   v trestnom   konaní   nevenovali   trestnému oznámeniu sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon (III. ÚS 16/06).

Podľa zistenia ústavného súdu konanie vo veci   trestného oznámenia sťažovateľov z 23. októbra   2000   bolo   uznesením   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   K.   sp.   zn.   ČVS:   OUV-1117/20-K2-2001   z 12. decembra 2005   zastavené,   pretože   označené   skutky   nie   sú   trestným   činom.   Proti   tomuto uzneseniu podal   sťažnosť   sťažovateľ,   ktorú   však   Krajská   prokuratúra   v K.   uznesením sp. zn. KPt 1011/06 dňa 17. februára 2006 zamietla. Proti uvedenému uzneseniu o zastavení trestného stíhania bola teda prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľ aj využil, preto vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   K.   sp. zn. ČVS:   OUV-1117/20-K2-2001 z 12. decembra   2005,   pretože   toto   rozhodnutie   preskúmal   nadriadený   orgán   v dôsledku sťažnosti sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľov   na   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú z obsahu sťažnosti a z pripojených listín, ako aj zo spisu Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. sp. zn. ČVS: OUV-1117/20-K2-2001, do ktorého bolo nahliadnuté, vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní od trestného oznámenia z 23. októbra 2000 nepostupovali vždy bez prieťahov, ale okrem dlhšieho obdobia v roku 2004 konali vo veci v podstate priebežne. Vo veci boli vykonané desiatky výsluchov (napr. 10. apríla 2002, 23. októbra 2002, 10. marca 2003, 27. marca 2003, 3. apríla 2003, 9. apríla 2003, 21. októbra 2003, 28. októbra 2003, 5. novembra 2003, 3. decembra 2003, 28. septembra 2005, 25. októbra 2005   atď.),   boli   vyžiadané   vysvetlenia,   listiny,   dôkazy   (výpisy   z registra   trestov)   atď., pričom viackrát došlo k odloženiu veci (napr. 15. decembra 2001) a viackrát bolo začaté trestné stíhanie vo veci (napr. 12. februára 2003, 17. októbra 2003), o veci často rozhodovali nadriadené   orgány   a napokon   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OUV-1117/20-K2-2001 z 12. decembra 2005 bolo trestné stíhanie zastavené.  

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe uvedených skutočností namietaný postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   považovať   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Je nesporné, že k predĺženiu napadnutého konania prispeli aj samotní sťažovatelia, najmä   tým,   že   svoje   trestné   oznámenie   neustále   rozširovali   nepresnými,   nejasnými a zmätočnými   podaniami,   pričom   sa   vyšetrované   skutky   stávali   nesmierne   zložitými a neprehľadnými,   pretože   svoje   podania   často   adresovali   rôznym   (aj   nepríslušným) orgánom činným v trestnom konaní, ktoré ich postupovali príslušným subjektom. Postup orgánov činných v trestnom konaní v danom prípade, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich   veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd ich návrh v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Okrem toho, ústavný súd nezistil, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali pozornosť   trestnému   oznámeniu   sťažovateľa   z 23.   októbra   2000   a ani   to,   že   by v predmetnom konaní bolo začaté trestné stíhanie vo veci a nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej   osobe,   preto   nemohlo   podľa   ústavného   súdu   v danom   prípade   dôjsť   ani k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   sťažovateľov   z dôvodu   zbytočných   prieťahov   a neprimeranej   lehoty   na prerokovanie veci v súvislosti s jeho trestným oznámením z 23. októbra 2000.

V rámci   preskúmavania   opodstatnenosti   námietky   porušenia   základných   práv sťažovateľov generálnou prokuratúrou vo veci   trestného oznámenia z 23.   októbra 2000 ústavný   súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   sa   v konaní   vedenom   pod sp. zn. IV Gn 3034/03 zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľov, ktorým poukazovali na formálne nedostatky a pochybenia vyšetrovateľa a prokurátorov Okresnej prokuratúry K. a Krajskej prokuratúry v K. Generálna prokuratúra tento podnet vyhodnotila tak, že 11. júla 2005   sťažovateľovi   oznámila,   že   v súvislosti „s trestnými   oznámeniami   na   správkyňu konkurznej podstaty JUDr. S. vyčerpala všetky zákonné možnosti preverovania podnetov Ing.   K.,   Ing.   K.   a spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   ktorých   obsahom   sú   skutočnosti   uvádzané v doteraz   podaných   podnetoch,   námietkach,   sťažnostiach,   prípadne   inak   označených podaniach. Preto pokiaľ by obsahovali už známe skutočnosti, nebude na takéto podania reagované“.

Sťažovatelia na základe tohto prípisu iba predpokladajú, že generálna prokuratúra by sa   nezaoberala   ich   prípadným   podnetom,   napríklad   vo   veci   trestného   oznámenia z 23. októbra 2000 týkajúceho sa trestného činu ohovárania. Toto samotné, sťažovateľmi predpokladané   porušenie   ich   základných   práv   postupom   generálnej   prokuratúry   je hypotetické a ako také nemôže byť predmetom konania pred ústavným súdom, ktorý podľa čl. 127 ústavy preskúmava iba porušenie základných práv a slobôd, ku ktorým už došlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ktoré neodôvodňujú ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Okrem   uvedených   skutočností   ústavný   súd   poukazuje   na   to, že   v splnomocnení, ktoré bolo k ústavnej sťažnosti priložené, sa za obchodnú spoločnosť K., s. r. o. v konkurze, so sídlom K., podpísal sťažovateľ Ing. V. K. ako konateľ tejto spoločnosti, a nie správca konkurznej podstaty, ktorý by bol na to oprávnený. Toto splnomocnenie preto vo vzťahu k označenej obchodnej spoločnosti nemá zákonom predpokladané účinky a neoprávňoval sťažovateľa na zastupovanie tejto obchodnej spoločnosti v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí predmetnej sťažnosti však už táto skutočnosť   nenadobudla   žiadnu   relevanciu.   Rovnako   bolo   už bezpredmetné   rozhodovať o žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006