znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/05-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., N., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici z 30. apríla 2003 sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2003 doručená sťažnosť Ing. M. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) z 30. apríla 2003 sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99).

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, že:  

(...) Sťažovateľ (...) sa svojím návrhom zo dňa 8. 7. 1999 pred Okresným súdom Banská Bystrica v konaní so sp. zn. 61 Cb 171/99 domáhal, aby súd označenému odporcovi zakázal viazať vznik práva na sp1nenie podmienky.

(...)   Dňa   12.   6.   2003   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99), ktorým v právnej veci žalobcu ako sťažovateľ proti žalovanému: JUDr. P. M., B., správca konkurznej   podstaty   A.,   a.   s.,   o   zákaz   viazať   vznik   práva   na   splnenie   podmienky   na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 61 Cb 171/99-156 zo dňa 23. 10. 2002 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 61 Cb 171/99-156 zo dňa 23. 10. 2002 v napadnutej časti výroku potvrdil, a to najmä z toho dôvodu, že zo zákona nevyplýva povinnosť peňažného ústavu skúmať pravdivosť údajov uvedených vo vyhlásení, to však nezbavuje peňažný ústav toho, aby skúmal, či vyhlásenie, podľa § 317 ods. 3 OSP obsahuje také náležitosti, ako je uvedenie počtu zamestnancov, ktorého sa týka, aké mzdy im majú byť vyplatené, aká celková suma na tieto mzdy pripadá a ktorého   výplatného   obdobia   sa   vyhlásenie týka.   Požiadavka žalovaného ako peňažného ústavu, ktorý vedie účet žalobcu ako povinného, aby jeho vyhlásenie obsahovalo určité údaje, bola preto oprávnená.

(...)   V   zápisnici   o   pojednávaní   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   dňa 30. 4. 2003 nie je uvedené, že rozsudok bol vyhlásený verejne.

(...) Dňa 14. 7. 2003 sťažovateľ podal dovolanie zn. 03/Kro/O/02 zo dňa 14. 7. 2003 proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99).

(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní sťažovateľa dosiaľ nerozhodol. Ústavnú sťažnosť podávam kvôli zachovaniu dvojmesačnej lehoty pre prípad, že Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietne z dôvodu, že nie je prípustné. Navrhujem preto,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyčkal   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   a   aby   v   závislosti   od   jeho   výsledku   pokračoval   v   konaní   o   tejto sťažnosti

(...) Moje základné práva alebo slobody sa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99) porušili tým, že súd rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 61 Cb 171/99-156 zo dňa 23. 10. 2003 v napadnutej časti potvrdil, a to z týchto dôvodov:

(...) Ustanovenie § 317 ods. 3 O. s. p. nepriznáva peňažnému ústavu právo na to, aby skúmal, či vyhlásenie podľa § 317 ods. 3 OSP obsahuje také náležitosti, ako je uvedenie počtu zamestnancov, ktorého sa týka, aké mzdy im majú byť vyplatené, aká celková suma na tieto   mzdy   pripadá   a   ktorého   výplatného   obdobia   sa   vyhlásenie   týka.   Ak   Krajský   súd v Banskej Bystrici potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, potom sťažovateľovi/žalobcovi nepriamo uložil povinnosť, aby za účelom uplatnenia svojho práva vo   svojom   vyhlásení   tieto   skutočnosti   uviedol.   Sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť v rozpore s § 317 ods. 3 O. s. p. a § 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, to zn. v rozpore so zákonom, a teda aj v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

(...) Rozsudok nebol vyhlásený verejne, čo je v rozpore

a) s čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,

b) s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Priznania finančného zadosťučinenia vo výške 500.000,- Sk sa domáham z toho dôvodu, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99)

a) boli porušené moje základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej republiky, ako aj moje práva vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...),

b) v   dôsledku   právop1atnosti   rozsudku   som   stratil   možnosť   úspešne   sa   domáhať náhrady škody od žalovaného v občianskom súdnom konaní, lebo týmto rozhodnutím bol v môj neprospech vyriešený základ budúcej žaloby na plnenie,

c) rozsudok ma priviedol do psychickej traumy a do pocitu nespravodlivosti, spochybnil moju dôveru v súdy a vyvolal vo mne dojem, že naše súdne orgány nie sú nestranné. (...) Na základe uvedeného navrhujem, aby v súlade s § 49 a nasl. zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti (...) vyhovel a takto rozhodol:

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99), bolo porušené základné právo sťažovateľa čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99), bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03   (61   Cb   171/99),   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 4. 2003, sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99), zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99) Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. apríla 2003 sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99).

1. K porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy malo dôjsť tým, že „Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil   napadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   potom sťažovateľovi/žalobcovi nepriamo uložil povinnosť, aby za účelom uplatnenia svojho práva vo   svojom   vyhlásení   tieto   skutočnosti   uviedol.   Sťažovateľovi   bola   uložená   povinnosť v rozpore s § 317 ods. 3 O. s. p. a § 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, to zn. v rozpore so zákonom, a teda aj v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“.

1. 1. Ústavný súd nahliadnutím do spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 61 Cb 171/99, ktorý mu bol doručený až 27. júna 2005 zistil, že sťažovateľ   v podstate   z rovnakých   dôvodov,   ako to   je uvedené   v bode   1 II.   časti   tohto uznesenia, podal proti rozsudku krajského súdu z 30. apríla 2003 sp. zn. 43 Cob 54/03 aj dovolanie, v ktorom v časti „Vady rozsudku odvolacieho súdu“ uviedol:

„Rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici zo   dňa   30. 4.   2003   sp.   zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99), vytýkam to, že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 61 Cb 171/99-156 zo dňa 23. 10. 2002 v napadnutej časti výroku potvrdil, a to z týchto dôvodov:

1) Ust. § 317 ods. 3 O. s. p. výslovne nepriznáva banke - žalovanému právo na to, aby od žalobcu ako povinného v exekučnom konaní vyžadoval, aby vo svojom výslovnom vyhlásení uviedol, kto robí právny úkon, aký je počet jeho zamestnancov, ktorej veci sa týka, aká je suma finančných prostriedkov určených na výplatu zamestnancov a aký je dátum najbližšieho výplatného obdobia, čo je v rozpore s § 317 ods. 3 O. s. p. a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Ust. § 317 ods. 3 O. s. p. banke nepriznáva ani právo všeobecne vyžadovať od povinného ďalšie údaje, ktorého obsah by mal vyplynúť z výkladu napríklad na základe dôvodovej   správy   k tomuto   zákonnému   ustanoveniu.   Žalovaný   vyžadoval   od   žalobcu uvedenie skutočností, ktoré sú obsahom len dôvodovej správy bez opory v zákone, preto ukladanie povinností žalovanému nie je v súlade so zákonom a je v rozpore s § 317 ods. 3 O. s. p. a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3)   Žiadny   právny   predpis   neukladá   banke   právo   viazať   vyplatenie   finančných prostriedkov   z účtu   povinného   -   žalobcu   na   výsledok   skúmania   vyššie   uvedených skutočností, nech je výsledok tohto skúmania akýkoľvek, čo je opäť v rozpore s citovanými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov.“

1.   2.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 90/03, I. ÚS 34/05).

1.   3.   Zo   sťažnosti,   z jej   príloh   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   61 Cb   171/99 vyplýva,   že   vec   sťažovateľa,   v ktorej   napáda   obsahovo   rovnaké   porušenia   svojich základných   práv,   ktoré   sú   konkretizované   v bode   1   II.   časti   tohto   uznesenia,   sa   v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nachádzala,   ako   aj   toho   času   nachádza   v štádiu dovolacieho konania. Z toho vyplýva, že v takomto prípade dovolací súd môže v tejto časti preskúmať zákonnosť a ústavnosť predchádzajúcich konaní, a to najmä so zreteľom aj na dodržanie   základných   práv   a slobôd.   Všeobecný   súd   teda   v rámci   dovolania   môže zabezpečiť   nápravu   porušenia   základných   práv   a slobôd   v predchádzajúcom   konaní,   ak samozrejme dospeje k záveru, že boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to v prvom rade všeobecný   súd,   ktorý   bude   oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných   práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať.

Do úvahy neprichádza preto ani sťažovateľom navrhovaný postup, aby ústavný súd vyčkal na rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní. Právomoc najvyššieho súdu preskúmať postup okresného súdu a krajského súdu z hľadiska sťažovateľom namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu v tejto veci. Aj v prípade odmietnutia dovolania sťažovateľa (podľa § 236 ods. 1 OSP v spojení s § 238 ods. 3 písm. b) OSP, o ktoré oprel sťažovateľ svoje dovolanie)   pre neprípustnosť by vzhľadom   na právomoc ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy   (odhliadnuc   od   ostatných   okolností   prípadu)   do   úvahy   prichádzalo   len preskúmanie postupu najvyššieho súdu (pokiaľ ide o porušenie základných práv účastníkov konania   podľa   čl.   46   a nasl.   ústavy),   nie   však   preskúmavanie   postupu   okresného   súdu alebo krajského   súdu,   ako   sa   domáhal   sťažovateľ   (mutatis   mutandis   III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a ústavy a práva zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici z 30. apríla 2003 sp. zn. 43 Cob 54/03 (61 Cb 171/99) sťažovateľ vyvodzuje zo skutočnosti, že „rozsudok nebol vyhlásený verejne“.

2. 1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ sa vo svojom dovolaní zo 14. júla 2003, ktoré bolo okresnému súdu doručené 16. júla 2003, o uvedenej námietke, t. j. že napadnutý rozsudok krajského súdu „nebol vyhlásený verejne“, vôbec nezmienil.

2. 2. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

2. 3. Sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil žiaden relevantný dôkaz a neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by potvrdzovala pravdivosť jeho uvedeného tvrdenia. Naopak, zo spisu okresného súdu sp. zn. 61 Cb 171/99 vyplýva, že účastníci konania boli 24. marca 2003 predvolaní na verejné ústne pojednávanie, že sťažovateľ ospravedlnil 30. apríla 2003 svoju neúčasť na verejnom ústnom pojednávaní, a zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že toto   nariadené   verejné   ústne   pojednávanie   sa   aj   uskutočnilo   (aj   keď   v neprítomnosti účastníkov konania) a po porade senátu predsedníčka senátu na ňom „vyhlásila“ napadnutý rozsudok.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005