znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 127/04-44

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Z.   Č.,   bytom   B.,   zastúpenej   ustanoveným   advokátom JUDr. Ľ. F.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99   p o r u š i l základné právo   Z.   Č.,   aby   sa   jej   vec prerokovala bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   128/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z. Č.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia Z. Č. v sume 11 070 Sk (slovom jedenásťtisícsedemdesiat slovenských korún) jej advokátovi JUDr. Ľ. F., Advokátska kancelária, B.

5.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 11 070 Sk (slovom jedenásťtisícsedemdesiat slovenských korún) na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júla 2004 č. k. I. ÚS 127/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. Č., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   ustanoveným   advokátom   JUDr. Ľ.   F.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99.

Sťažovateľka žiadala vysloviť nálezom, že postupom okresného súdu v predmetnej občianskoprávnej   veci   boli   porušené   jej   vyššie   označené   základné   práva,   prikázať okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov konania.

2.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 3530/04 z 22. septembra 2004 a právny zástupca sťažovateľky písomným stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 21. októbra 2004.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu boli alebo neboli porušené označené základné práva (I. ÚS 40/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia z 26. augusta 2004 vypracovaného právnym zástupcom sťažovateľky) a z k nej pripojených písomných materiálov, zo spisu okresného súdu   sp.   zn.   7   C   128/99   a písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

Návrh na určenie otcovstva k mal. R. Č., nar. 22. júla 1990, proti V. R. G. žijúcemu v USA, podaný na základe podnetu sťažovateľky Okresným úradom Bratislava II, odborom sociálnych vecí (ďalej len „okresný úrad“), 9. augusta 1999 Okresnému súdu Bratislava II bol 5. novembra 1999 postúpený týmto súdom Okresnému súdu Bratislava III ako miestne príslušnému súdu.

Okresný súd 7. februára 2000 požiadal Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   o rozhodnutie   o miestnej   príslušnosti   súdu   na   prejednanie   predmetnej   veci,   lebo sťažovateľka má v jeho obvode len prechodný pobyt.

Krajský súd vec vrátil 9. marca 2000 okresnému súdu ako predčasne predloženú, lebo   nebol   zistený   úmysel   matky   maloletého   dieťaťa   (sťažovateľky)   bývať   trvalo   na prechodnej adrese a neboli zistené ani príčiny nemožnosti jej bývania v mieste jej trvalého bydliska.

Pohovorom   so   sťažovateľkou   konaným   23.   októbra   2000   (predvolania zo 14. septembra 2000 a 26. septembra 2000) okresný súd zistil, že pre nezhody s novým nájomcom bytu, v ktorom mala trvalé bydlisko, bola nútená tento byt opustiť a prechodne sa ubytovala   v byte   pridelenom   jej   Magistrátom   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky Bratislavy, kde býva už šesť rokov so snahou o trvalý pobyt.

Sťažovateľka   14.   novembra   2000   predložila   okresnému   súdu   (na   jeho   žiadosť z 26. septembra 2000) fotokópie rodného listu maloletého a potvrdenie o príjme 15 USD od odporcu.

Okresný   súd   18.   apríla   2001 vyzval sťažovateľku, aby v lehote   10 dní   oznámila presnú adresu odporcu. Sťažovateľka mu 2. mája 2001 oznámila jeho tri možné adresy (u jeho sestry v Havane, jeho matky v Havane a jeho údajnú adresu v Miami v USA).Sťažovateľka 23. mája 2002 oznámila ďalšiu možnú adresu odporcu v USA a uviedla aj svoju novú adresu.

Na informatívnom výsluchu (predvolanie z 11. februára 2003) konanom 3. marca 2003 so sťažovateľkou a zástupcom okresného úradu sťažovateľka oznámila, že odporca sa nezdržiava   na Kube a vie   len španielsky.   Okresný   súd   ju vyzval   na upresnenie   návrhu vrátane presného označenia mena odporcu.

Dňa   27.   februára   2003   bol   pripojený   súdny   spis   Okresného   súdu   Bratislava   II sp. zn. Nc 1710/99 (návrh sťažovateľky z 21. januára 1999 na „uznanie otcovstva“ proti odporcovi). Spis obsahoval zápisnicu z informatívneho výsluchu sťažovateľky zo 7. apríla 1999,   uznesenie   o   ustanovení   kolízneho   opatrovníka   pre   maloletého   R.   (okresný   úrad) a úradný   záznam   z 10.   decembra   1999   o postúpení   veci   Okresnému   súdu   Bratislava III. V návrhu bola uvedená adresa odporcu a pripojená fotokópia rodného listu maloletého R. Okresný   súd   15.   októbra   2003   vyzval   sťažovateľku,   aby   v lehote   2   dní „identifikovala svoju osobu a odporcu dátumom narodenia“.

Uznesením   z 21.   októbra   2003   bol   nariadený   preklad   relevantných   dokladov   do angličtiny tlmočníčkou Mgr. M. B. z B.

Dňa 21. októbra 2003 bola vypracovaná výzva odporcovi na vyjadrenie k návrhu a bol ustanovený opatrovník pre maloletého (okresný úrad).

Sťažovateľka 23. októbra 2003 telefonicky oznámila dátum narodenia odporcu.Okresný súd 4. novembra 2003 predložil tlmočníčke návrh, uznesenie o ustanovení tlmočníka, uznesenie o ustanovení opatrovníka a výzvu odporcovi na vyjadrenie k návrhu za účelom ich preloženia do anglického jazyka.

Vyššie uvedené písomnosti (preložené) boli 21. januára 2004 zaslané odporcovi do USA. Zásielka bola 13. februára vrátená späť ako nedoručená.

Okresný   súd   30.   marca   2004   vyzval   okresný   úrad   a sťažovateľku   na   oznámenie adresy odporcu (predpokladanú adresu mu sťažovateľka oznámila 16. apríla 2004).V čase od 19. mája 2004 do 2. júna 2004 bol súdny spis sp. zn. 7 C 128/99 na krajskom súde (vybavovanie sťažovateľkinej sťažnosti).

Dňa   16.   augusta   2004   bol   daný   pokyn   súdnej   kancelárii   na   opätovné   zaslanie zásielky do USA.

Dňa 28. septembra 2004 bol súdny spis sp. zn. 7 C 128/99 predložený ústavnému súdu.Z prílohy   č.   5   k sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   (výzva   okresného   súdu sťažovateľke z 19. apríla 2001 na oznámenie adresy odporcu) vyplýva vedomosť okresného súdu o dátume narodenia odporcu („v právnej veci navrhovateľa... proti odporcovi V. R. nar. 8. septembra 1958 o určenie otcovstva...“).

K sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   je   ako   príloha   č.   9   priložená   sťažnosť sťažovateľky   z 18.   septembra   2002   na   prieťahy   v konaní   adresovaná   podpredsedovi okresného   súdu   („JUDr.   K.,   námestník   civilného   súdu...“),   ako   príloha   č.   10   sťažnosť z 5. novembra 2003 a ako príloha č. 11 sťažnosť na prieťahy v konaní z 24. februára 2004 [vyjadrujúca nespokojnosť nad tým, že jej okresný súd ešte neodpovedal (a ani neurobil opatrenia   na   urýchlenie   konania)   na   jej   už   vyššie   uvedenú   sťažnosť,   adresované predsedníčke krajského súdu JUDr. M. Š.].

Podľa odpovede podpredsedu okresného súdu (JUDr. M. K.) z 19. mája 2004 na sťažovateľkinu   sťažnosť   z 18.   septembra   2002   sťažovateľka   sa   domáhala   nápravy existujúceho stavu konania vo veci sp. zn. 7 C 128/99 podaniami:

„... Dňa 25. 11. 2003 bola predsedníčkou Krajskému súdu v Bratislave postúpená predsedovi Okresného súdu Bratislava III Vaša sťažnosť zo dňa 5. 11. 2003 týkajúca sa prieťahov v konaní uvedenej veci.

Dňa   27.   11   bola   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   postúpená predsedovi Okresného súdu Bratislava III fotokópia Vašej sťažnosti zo dňa 5. 11. 2003 adresovanej predsedníčke Krajského súdu v Bratislave.

Dňa 24.   2.   2004 bola predsedovi   Okresného súdu Bratislava III   doručená Vaša opakovaná sťažnosť z toho istého dňa týkajúca sa prieťahov v konaní uvedenej veci. Dňa 29. 3. 2004 bola Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky postúpená predsedovi Okresného súdu Bratislava III Vaša sťažnosť zo dňa 24. 2. 2004 týkajúca sa prieťahov v konaní uvedenej veci, ide o obsahovo identickú sťažnosť doručenú predsedovi Okresného súdu Bratislava III dňa 24. 2. 2004...).

Podpredseda   okresného   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť   nezaujal   stanovisko   k jej opodstatnenosti (pozri nižšie uvedenú odpoveď predsedu krajského súdu).

Predseda krajského súdu v odpovedi z 26. mája 2004 na sťažovateľkinu sťažnosť z 24. februára 2004 uviedol:

„... konštatujem opodstatnenosť Vašej žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti. Podpredseda okresného súdu síce riadne prešetril všetky skutočnosti (§ 23, § 24 zákona) a o spôsobe vybavenia sťažnosti ste boli riadne upovedomená (§ 26 zákona), avšak Vaša sťažnosť   nebola   vybavená   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   (§   25   ods.   1   zákona)   a tiež v odpovedi   absentuje   jej   vyhodnotenie   z hľadiska   §   17   ods.   1   zákona.   Podpredseda okresného   súdu   uviedol,   že   zákonná   sudkyňa   je   v súčasnosti   práceneschopná,   avšak neuviedol, či v predmetnom konaní boli, resp. neboli zistené prieťahy. V závere odpovede podpredseda uviedol, že Vašu vec bude vzhľadom k jej predmetu a dĺžke sledovať.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 128/99, týkajúcom sa určenia otcovstva a určenia výživného došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote.

2. Sťažovateľka považuje predmetné konanie za neprimerane dlhé (v čase podania sťažnosti trvajúce vyše 4 rokov a 7 mesiacov), pretože... „predmet občiansko - právneho konania vedeného na okresnom súde... nie je právne ani fakticky zložitý. Rozhodne nie je zložitý   natoľko,   aby   odôvodňoval   postup   okresného   súdu,   ktorý...   nerozhodol   vo   veci. Naviac ak sťažovateľka k danému stavu nijakým spôsobom neprispela, pretože... povinnosti jej   okresným   súdom   uložené   vždy   splnila“. V jednotlivostiach   poukazuje   na   zbytočné prieťahy v rámci konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 128/99, ktorého celkovú dĺžku nepovažuje vzhľadom na obťažnosť prípadu za dôvodnú.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „...   okresný   súd   nekonal   od   27.   septembra   1999 do 26. septembra 2000, t. j. 12 kalendárnych mesiacov, následne od 23. októbra 2000 do 19. apríla 2001, t. j. takmer 6 kalendárnych mesiacov, od 20. apríla 2001 do 11. februára 2003, t. j. viac ako 21 kalendárnych mesiacov a od 4. marca 2003 do 15. októbra 2003, t. j. 7 kalendárnych mesiacov, čiže spolu 46 kalendárnych mesiacov. Výsledkom postupu (konania)   okresného   súdu   nie   je   ani   po   viac   ako   päť   a pol   roku   rozhodnutie   vo   veci samej...“

3. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. septembra 2004 k sťažnosti uviedol:–k úkonom účastníka: ako vyplýva z faktografie spisu žalobkyňa nedostatočne označila identifikačné   údaje   účastníkov   konania   a to   bydlisko   žalovaného   čo   tiež   viedlo k nedoručeniu zásielky do cudzinyprávne vec nemožno považovať za náročnú keďže ide o určenie otcovstva

skutkovo   vec   náleží   medzi   náročné,   nakoľko   k právnemu   vyhodnoteniu   prípadu   je nevyhnutné úplne zistiť skutkový stav veci, keďže ku dnešnému dňu neexistuje súhlasné vyjadrenie domnelého otca mal. dieťaťa, že je rodičom dieťaťa. V konaní bude potrebné preukázať, či žalovaný pozná žalobkyňu či s ňou súložil v rozhodnom čase a po zistení týchto   skutočností   bude   nariadené   znalecké   dokazovanie,   ktoré   predpokladá zabezpečenie krvných vzoriekk úkonom súdu treba poznamenať, že počet vecí vybavovaných sudkyňou predstavuje priemer zaťaženosti sudcu Okresného súdu Bratislava III. K neprítomnosti uvádzanej sudkyňou by som chcel uviesť, že sudkyňa vykonala stáž na Krajskom súde Bratislava v ňou   uvedenom   termíne   a bola   neprítomná   z dôvodu   pracovnej   neschopnosti   ako uvádza.   Dočasné   pridelenie   sudkyne   na   Krajský   súd   bolo   uskutočnené   bez   súhlasu predsedu súdu, kde ako predstaviteľ štátnej správy súdu som mohol riešiť situáciu len pridelením   veci   zastupujúcemu   sudcovi,   bez   reálneho   dosahu   na   prejednanie   veci, keďže zastupujúci sudca vybavoval oddelenie rovnakého rozsahuk priznaniu   primeraného   finančného   zadozučinenia   by   som   žiadal   Ústavný   súd o prehodnotenie tejto finančnej čiastky s poukazom na skutočnosť, že k žalobe o určení otcovstva   nepristúpila   matka   ako   zákonný   zástupca   maloletého,   ale   Okresný   úrad Bratislava II - OSV a to až po 9 rokoch po narodení dieťaťa čo dokumentuje nezáujem matky pri riešení otázky otcovstva dieťaťa...“

K svojmu vyjadreniu predseda okresného súdu pripojil vyjadrenie zákonnej sudkyne k sťažnosti „vedenej   pod   č.   Spr.   3530/2004“   z 10.   septembra   2004,   v ktorom   zadala chronologický   prehľad   základných   procesných   úkonov   okresného   súdu,   poukázala   na personálne problémy súdu   a vysoký   nápad vecí   (vysokú   pracovnú   zaťaženosť sudcov). Zdôraznila   tiež   nutnosť   zistenia   presnej   adresy   odporcu   vzhľadom   na   problematiku písomného styku s USA.

4.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   zaujala   nasledovné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu:

«... Z listín predložených sťažovateľkou do spisu vedeného porušovateľom (za účelom preukázania   bydliska   žalovaného)   vyplýva,   že   nemožno   jednoznačne   stanoviť,   že sťažovateľka nedostatočne označila bydlisko žalovaného a že práve toto označenie viedlo k nedoručeniu   zásielky   do   cudziny.   Uvedené   naviac   nič   nemení   na   skutočnosti,   že porušovateľ   až   po   uplynutí   takmer   piatich   kalendárnych   rokov   od   začatia   konania   sa prvýkrát pokúsil doručiť návrh na začatie konania žalovanému na vyjadrenie...“

K obrane okresného súdu (personálne problémy) sťažovateľka uviedla, že: „...   Uvedené   skutočnosti   sú   irelevantné   a nie   je   nimi   možné   ospravedlniť   dĺžku predmetného   súdneho   konania,   o čom   svedčí   aj   nález   ústavného   súdu.. (sťažovateľka citovala z nálezu sp. zn. I. ÚS 81/02 pozn.)

... Je absurdné sa domnievať, že súd potreboval 5 kalendárnych rokov na odstránenie nedostatkov návrhu, a to najmä vzhľadom na

-ustanovenie § 43 ods. 1 OSP v znení platnom v čase podania návrhu na začatie konania, podľa ktorého predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo; poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť;

-ustanovenie § 43 ods. 2 OSP v znení platnom v čase podania návrhu na začatie konania, podľa ktorého ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví; o týchto následkoch musí byť účastník poučený;

-to, že ako z príslušného spisu vedeného porušovateľom vyplýva, sťažovateľka plnila povinnosti   porušovateľom   jej   uložené   a reagovala   na   výzvy   porušovateľa   na odstránenie   nedostatkov,   pokiaľ   to   bolo   v jej   silách,   v porušovateľom   stanovenej lehote,   a teda   svojím   správaním   nespôsobovala   prieťahy   v predmetnom   súdnom konaní.“

Z vyjadrenia ďalej vyplýva: «Pre posúdenie, či nebolo porušené právo sťažovateľky na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   je   irelevantná   skutočnosť,   ktorá z oprávnených osôb a kedy podá návrh na začatie konania.

Napriek uvedenému si sťažovateľka dovoľuje poukázať na svoje podanie adresované Okresnému   súdu   Bratislava   II   z 20.   1.   1999   nazvané   „Podanie   návrhu   na   uznanie otcovstva“ a nachádzajúce sa v príslušnom súdnom spise vedenom porušovateľom a tiež na vysvetlenie uviesť, že nepodala návrh na určenie otcovstva skôr z dôvodu, že verila, že sa vec   vyrieši   mimosúdnou   cestou   vzhľadom   na   to,   že   žalovaný   bol   s ňou   aj   s maloletým v kontakte prostredníctvom telefónu a elektronickej pošty a sporadicky prispieval na výživu maloletého. Až keď sa na dlhú dobu odmlčal, neodpovedal na listy a telefonáty sťažovateľky a prestal   úplne   prispievať   na   výživu   maloletého,   rozhodla   sa   pre   riešenie   veci   súdnou cestou.

Prieťahy   v predmetnom   súdnom   konaní   sa priamo   dotýkajú   zabezpečenia   výživy maloletého,   a preto   sťažovateľka   nemieni   výšku   požadovaného   primeraného   finančného zadosťučinenia   ďalej   upravovať.   Maloletým   osobám   sa   má   v konaní   venovať   osobitná pozornosť, čoho dôkazom sú i zmeny v zákone č. 99/1963 Zb. Občianskom súdnom poriadku (ďalej v texte len „OSP“) uskutočnené predposlednou novelou procesného kódexu z roku 2004...»

5. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

5.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   otcovstva   a určenie výživného,   ktoré   si   svojím   charakterom   vyžaduje   zvláštnu   starostlivosť   zo   strany konajúceho súdu. Ústavný súd je toho názoru, že namietané konanie vzhľadom na jeho predmet a skutkovú náročnosť možno hodnotiť ako zložitú vec, ktorá môže mať vplyv na celkový priebeh a dĺžku konania. V tejto súvislosti prihliadol aj na vyjadrenie predsedu okresného súdu,   že ide   o skutkovo   náročnú   vec,   v ktorej   ďalší   postup   súdu   závisel   od vyjadrenia   odporcu   žijúceho   (zdržiavajúceho   sa)   v zahraničí   a jeho   prístupu   k predmetu veci.   Napriek   uvedenému   konštatovaniu   však   ústavný   súd   s prihliadnutím   na   doterajší priebeh konania (pozri bod II tohto rozhodnutia) dospel k záveru, že tieto okolnosti nemôžu ospravedlniť celkovú doterajšiu dĺžku predmetného konania.

5.2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľka sa o priebeh konania aktívne zaujímala (o čom svedčí aj dožadovanie sa   zrýchlenia   postupu   konania   vyššie   uvedenými   sťažnosťami),   promptne   reagovala   na výzvy súdu a spolupracovala s ním v rámci svojich možností (plnenie požiadaviek súdu).

5.3.   Napokon   sa   ústavný súd zaoberal postupom   okresného   súdu   v posudzovanej veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľkou   namietaných   (označených)   období,   ale   aj z hľadiska celkového priebehu posudzovaného súdneho konania.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej dobe (od 5. novembra 1999, keď bola vec postúpená okresnému súdu) došlo k prieťahom v konaní v dobe:

- od 5. novembra 1999 do 14. septembra 2000 (predvolanie sťažovateľky na výsluch), t. j. v trvaní vyše desiatich mesiacov,

- od 23. októbra 2000 (informatívny výsluch sťažovateľky) do 18. apríla 2001 (výzva okresného súdu sťažovateľke na oznámenie presnej adresy odporcu), t. j. takmer šesť mesiacov,

- od 2. mája 2001 (reakcia sťažovateľky na výzvu okresného súdu) do 11. februára 2003   (predvolanie   sťažovateľky   na   ďalší   informatívny   výsluch),   t.   j.   vyše dvadsaťjeden mesiacov a

- od 3. marca 2003 (informatívny výsluch sťažovateľky) do 15. októbra 2003 (ďalšia výzva okresného súdu sťažovateľke), t. j. vyše sedmich mesiacov.

Vyššie   uvedené   obdobia   (spolu   v trvaní   troch   rokov   a štyroch   mesiacov) s prihliadnutím na skutočnosť, že samotné konanie o určenia otcovstva na okresnom súde doteraz trvá štyri roky a jedenásť mesiacov, kvalifikuje ústavný súd ako výrazný prieťah v konaní zavinený postupom okresného súdu.

Uvedené   obdobie   vyše   troch   rokov,   ktoré   nebolo závislé   od   zložitosti   veci   a ani nebolo vyvolané správaním sťažovateľky, bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) považovať za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo postup okresného súdu nesmeroval k zabezpečeniu   základného   účelu   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, t. j. odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník konania nachádzal. V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol najmä na predmet posudzovanej veci (určenie otcovstva a určenie výživného pre maloletého) a na doterajší postup okresného súdu   v ňom   (ktorý   charakterizujú   aj   také   skutočnosti   ako   nevytýčenie   ani   jediného pojednávania, ustanovenie opatrovníka maloletému až 21. októbra 2003, t. j. po takmer štyroch rokoch od začiatku konania na konajúcom súde, prvý pokus o doručenie návrhu odporcovi až 27. januára 2004, opakované zisťovanie už uvedených údajov, neodstránenie nedostatku návrhu už pri prvom informatívnom výsluchu v roku 2000 a pod.).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukazovaní   na   vysoký   nápad   vecí a personálne problémy ako na dôvod, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadné   odlišnosti.   Konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   znamená   teda v okolnostiach prípadu aj konštatovanie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

7. V nadväznosti na výrok pod bodom 1 a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

8. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000   Sk,   a to   z dôvodov,   že „V   dôsledku   nesprávneho   a protiústavného   postupu okresného súdu je... neprimerane dlhý čas vystavená značnej právnej neistote. Jej maloletý syn trpí, lebo napriek tomu, že už má štrnásť rokov, doposiaľ nebolo určené, kto je jeho otcom,   sťažovateľka   trpí,   lebo   trpí   jej   dieťa...   Sťažovateľka   sa   v dôsledku   nečinnosti okresného súdu dostala aj do zlej materiálnej situácie, v ktorej len ona zabezpečuje potreby maloletého dieťaťa.

Pocity   krivdy,   zúfalstva,   neistotu   v tom,   kedy   sa   tento   stav   odstráni,   ktoré   sú spôsobené dlhodobým nekonaním (ignoranciou) okresného súdu, sťažovateľka znáša zle. Negatívne pocity vyvolané postupom okresného súdu spôsobujú sťažovateľke permanentný stres“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v sume   70 000 Sk, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhoduje o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

9. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania a vyjadrenie z 21. októbra 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za 2 úkony teda predstavujú 9 070 Sk (po zaokrúhlení - § 25 vyhlášky) a spolu s 19 % DPH (1 723 Sk) a s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 11 070 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia. Z týchto dôvodov ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom   4   výroku   tohto rozhodnutia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (pozri bod 5 výroku tohto rozhodnutia).

10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2004