znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Ď., trvale bytom Ž., vo veci porušenia základných práv a slobôd garantovaných v čl. 16 ods. 2 a v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Žiline z 18. septembra 2002 sp. zn. 5 T 212/01 a uznesením Krajského súdu v Žiline z 11. marca 2003 sp. zn. 1 To 49/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 11. júna 2003 doručená sťažnosť Ľ. Ď., trvale bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie svojich základných   práv a slobôd garantovaných v čl. 16 ods. 2 a v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu v Žiline (ďalej aj „okresný súd“) z 18. septembra 2002 sp. zn. 5 T 212/01 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) z 11. marca 2003 sp. zn. 1 To 49/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že napadnutými rozsudkami:   „(...) som bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona.

Uvedeného trestného činu som sa v žiadnom prípade nedopustil. (...) Súdom bolo v prvom rade postačujúce to, že som sa v minulosti dopustil trestného činu, nezisťovali objektívnu pravdu.(...)

Na   R.   V.   som   podal   dňa   24.   4.   2003   na   Okresnú   prokuratúru   v Žiline   trestné oznámenie z dôvodu naplnenia skutkovej podstaty tr. činu krivej výpovede podľa ust. § 175 ods. 1 písm. a) Tr. zákona(...).

  Všetko bolo vykonštruované na základe tr. činu krivej výpovede R. V., ktorý je drogovo závislý a ktorý si na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom v Žiline vo veci tr.   činu   krádeže,   ani   len   nepamätal   čo   na   polícii   vypovedal.   Na   základe   takejto „vierohodnej výpovedi“ som bol oboma súdmi odsúdený k trestu odňatia slobody. Na základe uvedeného došlo k porušeniu môjho základného práva priznaného čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru č. 209/92 Zb. na spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom na to, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty tr. činu krivej výpovede, žiadam Ústavný súd SR, aby odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu v Žiline č. 5 T 212/01 zo dňa 18. 9. 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. 1 To 49/03 zo dňa 11. 2. 2003 a to až do právoplatného skončenia konania vo veci tr. činu krivej výpovede R. V.

V Slovenskej republike nie je iného súdu ani orgánu, ktorý by chránil moje základné práva, než Ústavný súd SR. Žiadne iné opravné prostriedky vo veci nie sú prípustné. Na základe uvedených skutočností navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal tento nález: 1/ Ústavný súd SR ústavnej sťažnosti vyhovuje. 2/ Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 1 To 49/03 zo dňa 11. 3. 2003, ktorým došlo k zamietnutiu odvolania a potvrdeniu rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 5 T 212/01 zo dňa 18. 9. 2002 porušil základné právo Ľ. Ď. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru č. 209/92 Zb.

3/ Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu sp. zn. 1 To 49/03 zo dňa 11. 3. 2003 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa garantovaných v čl. 16 ods. 2 a v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu v Žiline z 18. septembra 2002 sp. zn. 5 T 212/01 a uznesením Krajského súdu v Žiline z 11. marca 2003 sp. zn. 1 To 49/03.

K porušeniu označených základných práv rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že súdy „nezisťovali objektívnu pravdu“, a pri rozhodovaní o jeho vine nebrali do úvahy, že „všetko bolo vykonštruované na základe tr. činu krivej výpovede R. V.“. Sťažovateľ teda namietal predovšetkým skutkové zistenia všeobecných   súdov   a   v podstate   žiadal,   aby   ústavný   súd   preskúmal   vecnú   správnosť vykonaného dokazovania uvedeného v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

1. Pokiaľ ide o porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane základných práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu rozhodol   v odvolacom   konaní   krajský   súd,   a   preto   vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu z 18. septembra 2002 sp. zn. 5 T 212/01.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bolo   treba   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   označených   základných   práv   uznesením krajského súdu, podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a v konečnom   dôsledku   o porušení práva   sťažovateľa na spravodlivý   proces,   tak   ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu ohľadom zistenia   skutkového   stavu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na skutkovom zistení v danej veci nič nemôže meniť ani to, že sťažovateľ podal na svedka R. V. trestné oznámenie pre trestný čin   krivej   výpovede,   pretože   táto   skutočnosť   by   mohla   byť   právne   významná   až   po prípadnom právoplatnom odsúdení menovaného svedka za oznámený trestný čin.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať o odložení vykonateľnosti a o zrušení a vrátení napadnutého uznesenia krajského súdu na ďalšie konanie, pretože tieto otázky prichádzajú do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   resp.   nie   sú   predmetom   rozhodovania   ústavného   súdu   v rámci   predbežného prerokovania sťažnosti (napr. I. ÚS 5/02). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu na   začatie   konania   rozhoduje   len   o jeho   prijatí   vo   vzťahu   k základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta (II. ÚS 124/02).  

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003