znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 127/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., Ž., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. R. S., Ž., vo veci porušenia jej práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   spočívajúcom   v nerešpektovaní   právoplatného   a vykonateľného   rozhodnutia Okresného   súdu   v Čadci   sp. zn.   10   C   558/96   z 26.   júna   1997   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 1782/97 z 18. decembra 1997 a protiprávnym marením výkonu rozhodnutia a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   Ž. o d   m   i e   t   a   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2002 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou v spojení s podaním z 10. septembra 2002 namietala porušenie jej práva pokojne užívať svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   konaním   Slovenskej   republiky,   zastúpenej Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   spočívajúcom   v nerešpektovaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu v Čadci (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 558/96 z 26. júna 1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 1782/97 z 18. decembra 1997 a protiprávnym marením výkonu rozhodnutia. Zároveň   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   uložil   Slovenskej   republike   (ďalej   len „štát“),   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“), splniť povinnosť uloženú jej týmto rozsudkom, t. j. zaplatiť sťažovateľke sumu   3   892   000   Sk   so   17,6   %   úrokom   z omeškania   od   1.   apríla   1994   do   zaplatenia a priznané trovy konania, všetko do 3 dní od doručenia nálezu. Sťažovateľka ďalej žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 750 000 Sk.

Sťažovateľka namietané porušenie videla v tom, že štát, ktorý ako procesná strana v spore so spoločnosťou T. bol označenými rozsudkami právoplatne zaviazaný   zaplatiť uvedenú sumu, odmieta túto sťažovateľke zaplatiť a zneužívajúc svoje postavenie v súdnej správe prostredníctvom ministerstva, ktoré vystupuje v mene štátu, protiprávne znemožňuje exekučné vymáhanie pohľadávky sťažovateľky tým, že vyvíja nepatričný vplyv a nátlak na exekútorov   a súdy.   Napokon   ministerstvo   pod   zámienkou   kontroly   odňalo   poverenému súdnemu exekútorovi spis sp. zn. Ex 42/00 a doposiaľ ho zadržuje. Sťažovateľka poukázala na rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 106/02-23 zo 14. júna 2002, ktorým bola jej sťažnosť «v inej podobe, t. j. z iného „žalobného“ dôvodu a s iným petitom» odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a uviedla, že v tomto spise   sa nachádzajú označené listinné dôkazy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie jej práva pokojne užívať svoj majetok garantovaného v citovanom článku dohovoru, ktorého sa mal dopustiť štát prostredníctvom ministerstva tým, že sťažovateľke odmieta splniť povinnosť, ktorá mu bola uložená   označenými   právoplatnými   rozsudkami,   a   údajne   zneužívajúc   svoje   postavenie v súdnej   správe   prostredníctvom   ministerstva,   ktoré   vystupuje   v jeho   mene,   protiprávne znemožňuje exekučné vymáhanie pohľadávky sťažovateľky tým, že vyvíja nepatričný vplyv a nátlak na exekútorov a súdy a že ministerstvo pod zámienkou kontroly odňalo a zadržuje dotknutý spis.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   alebo slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   sťažnosť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   odmietne   (pozri napríklad   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   10/02   zo   6.   marca   2002   a v ňom citované predchádzajúce rozhodnutia).

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 106/02, na ktorý sa sťažovateľka odvolala v sťažnosti   ako   na   spis,   ktorý   obsahuje   listinné   dôkazy   preukazujúce   jej   tvrdenie o znemožnení   exekučného   vymáhania   jej   pohľadávky   zo   strany   štátu   zastúpeného ministerstvom,   vyplýva,   že   okresný   súd   vedie   pod   spisovou   značkou   Er   3937/00 (u exekútora pod sp. zn. Ex 42/00) exekučnú vec „oprávneného: T., so sídlom P. M. proti povinnému:   Slovenská   republika   v zastúpení   Ministerstvo   spravodlivosti   SR“,   v ktorej nebolo   rozhodnuté   o námietkach   povinného,   pretože   „súd   opakovane   k rozhodnutiu požaduje pripojiť exekučný spis Ex 42/00 – doposiaľ bezvýsledne, o čom svedčí aj posledný procesný úkon sudcu zo dňa 13. 5. 2002“.

Sťažovateľka teda podľa citovaného článku dohovoru namieta porušenie jej práva pokojne   užívať   svoj   majetok   (pozostávajúci   z   pohľadávky   priznanej   právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím) v súvislosti s neukončeným exekučným konaním, ktoré na vymoženie tejto pohľadávky proti štátu ako povinnej osoby musela začať a ktoré t. č.   prebieha   pred   okresným   súdom,   ktorý   rozhoduje   o námietkach   podaných   povinnou osobou. Predmetom sťažnosti nie je teda tvrdenie o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy (prípadne obdobného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého ochrany sa možno podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 21/02, II. ÚS 59/02, III. ÚS 10/02) domáhať aj v súvislosti s postupom všeobecného súdu v exekučnom konaní (takáto ochrana nebola predmetom ani jej predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. II. ÚS 106/02),   ale   tvrdenie   o   porušení   vlastníckeho   práva,   na   ochranu   ktorého   práve   slúži exekučné konanie alebo iný zákonom ustanovený nútený výkon súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   len   z toho   dôvodu,   že   povinný   na ochranu   svojich   práv   uplatnil   v exekučnom   konaní   námietky   ako   právny   prostriedok ustanovený v Exekučnom poriadku (§ 50) alebo že dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú mu   právoplatným   a vykonateľným   súdnym   rozhodnutím,   nemožno   ešte   vyvodzovať porušenie uvedeného základného práva. V tejto časti sťažnosti uvedený dôvod porušenia vlastníckeho práva sťažovateľky je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka porušenie tohto základného práva ďalej vyvodzuje zo skutočnosti, že okresný   súd   doteraz   v exekučnom   konaní   nerozhodol,   čo   podľa   nej   je   spôsobené neoprávneným zásahom štátu, resp. ministerstva do tohto konania. Ústavný súd uznáva, že za určitých okolností zásah orgánu výkonnej moci (v tomto prípade ministerstva) do výkonu súdnej   moci, in   concreto do   prebiehajúceho   exekučného   konania   začatého   oprávnenou osobou   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   súdneho   rozhodnutia,   ktorého dôsledkom je nevymoženie takto jej priznaného majetkového práva alebo inak podstatné sťaženie jeho vymožiteľnosti, môže mať za následok nielen porušenie práva na spravodlivý proces   vrátane   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru, resp. práva na súdnu ochranu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj samotné porušenie vlastníckeho práva,   ktoré   je   chránené   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru.   Zo   skutočností uvedených   sťažovateľkou   v sťažnosti   však   takýto   zásah   do   jej   vlastníckeho   práva nevyplýva. Procesné predpisy (Exekučný poriadok a Občiansky súdny poriadok) obsahujú viaceré účinné právne prostriedky   umožňujúce všeobecnému súdu   zabezpečiť plynulosť konania a jeho rozhodnutie vo veci v primeranej lehote alebo bez zbytočných prieťahov. Ústavnému súdu nepatrí v tomto konaní, ktorého predmetom nie sú námietky týkajúce sa postupu všeobecného súdu, posúdiť, či tento postup zodpovedá požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, najmä či okresný súd využil v exekučnej veci sťažovateľky všetky takéto právne prostriedky na zabezpečenie efektívnej ochrany jej práv vyplývajúcich z právoplatného súdneho rozhodnutia, ale môže len konštatovať, že okresný súd v spomínanom vyjadrení neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné odôvodnene usudzovať, že štát, zastúpený ministerstvom, ako povinná osoba v exekučnej   veci   sťažovateľky   protiprávne   znemožňuje   exekučné   vymáhanie   jej pohľadávky tým, že vyvíja nepatričný vplyv a nátlak na okresný súd, prípadne zadržuje spis ako dôkaz potrebný pre účely súdneho konania, resp. že okresný súd už nemá účinný právny prostriedok na to, aby z ministerstva - podobne ako v prípade akéhokoľvek iného účastníka (jeho zástupcu) súd v konaní ukladá na základe zákona nejakú povinnosť a vynucuje jej splnenie   –   zabezpečil   predloženie   príslušného   spisu   alebo   inej   dôležitej   písomnosti, prípadne   inak   zabezpečil   dôkaz,   ktorého   vykonanie   potrebuje   na   splnenie   ústavou garantovaného výkonu spravodlivosti v začatom súdnom konaní s ohľadom na jeho predmet vymedzený   jeho   účastníkmi.   Účastníci   súdneho   konania   majú   ústavou   a príslušnými zákonmi garantovaný nezávislý a nestranný výkon súdnictva (napr. čl. 46, čl. 141 a čl. 144 ods.   1   ústavy,   §   14   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Sťažovateľka   v sťažnosti netvrdí ani neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že všeobecné súdy vo veci uplatnenia jej nároku proti štátu vrátane okresného súdu konajúceho v jej exekučnej veci takéto ústavné garancie nepožívali alebo nepožívajú. Zo skutočnosti, že ich postup prípadne nezodpovedá   postupu,   ktorý   vyžaduje garantované právo na prerokovanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov, na zabezpečenie ktorého účastník konania   disponuje   aj   v ústave   ustanoveným   právnym   prostriedkom   ochrany   (sťažnosť podľa   čl.   127   ústavy),   absenciu   takýchto   garancií   bez   ďalšieho   nemožno   vyvodiť. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám zaručuje.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rozsahu, v ktorom má právomoc vo veci predmetnej sťažnosti konať a o nej rozhodovať vzhľadom na prebiehajúce súdne (exekučné) konanie, očividne nie je priama súvislosť medzi namietaným postupom štátu, resp. ministerstva a údajným porušením práva sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok v zmysle cit. článku Dodatkového protokolu k dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2002