SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 126/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na ochranu vlastníctva a práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoruo ľudských právach a základných slobodách postupom Krajského súdu v Prešove v konanívedenom pod sp. zn. 7 Co 169/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014, ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 345/2014a jeho uznesením z 27. októbra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctvaa práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 7 Co 169/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014 (ďalej len„rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 345/2014 a jeho uznesenímz 27. októbra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažnosť napáda rozhodnutia súdov, vydané v spore o určenie okruhu dedičov. Dňa 2.10.2009 zomrela ⬛⬛⬛⬛, majiteľka najstaršej lekárne v.
Sestra poručiteľky ⬛⬛⬛⬛ dňa 5.10.2009 prostredníctvom advokátky oznamuje súdu, že ako dedičia prichádzajú do úvahy ona a jej dcéra ⬛⬛⬛⬛.
Poverená notárka ⬛⬛⬛⬛, začína promptne konanie pod č. 26D 1388/2009, Dnot 220/2009.
Sťažovateľ sa od známych dozvedá o úmrtí poručiteľky. Keďže ide o súrodenca, upovedomí notárku, že prichádza do úvahy ako dedič. Okrem neho aj dcéra ďalšej, zomrelej sestry ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bývajúca v USA.
Medzitým ⬛⬛⬛⬛ ako potencionálna dedička vykoná množstvo administratívnych krokov v súvislosti s prevádzkou lekárne.
Pri jednom z výsluchov ⬛⬛⬛⬛ prehlasuje, že dedičstvo odmieta. Do jej dedičských práv mala vstúpiť dcéra dr. ⬛⬛⬛⬛.
Sťažovateľ popiera zákonnosť uvedeného úkonu a podáva žalobu o určenie, že dr. Hedviga P. dedičkou nie je.
Paralelne s týmto sporom prebiehal a skončil spor o ustanovenie správcu pozostalosti.
Okresný súd v Prešove rozsudkom z 28.4.2011 č. kon. 16C 217/2010 žalobu zamieta pre údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu.
Odvolací súd na odvolanie sťažovateľa uznesením z 12. decembra 2011 č. kon. 7Co 83/2011 prvostupňový rozsudok zrušuje.
Ďalším rozsudkom Okresný súd v Prešove opäť žalobu zamieta s odôvodnením, že odmietnutie dedičstva ⬛⬛⬛⬛ bolo účinné, pretože jej aktivita pri zabezpečovaní chodu lekárne bola vyvíjaná i v záujme jej dcéry. Nevzal však do úvahy, že správanie žalovanej 2. by bolo totožné, ak by sa dedičstva vzdať nechcela, najmä však protirečenie medzi konaním a tvrdením, že je chorá, dlho na liekoch a pod, a v takom stave vybavovala veci za zdravú dcéru, budúcu (či už terajšiu ) schopnú prevádzkovania lekárne. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. februára 2014 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.
Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd SR v konaní č. 4 Cdo 345/2014 uznesením z 27. októbra 2015, sťažovateľovi doručeným dňa 7. decembra 2015, odmietol. Neuznal za oprávnenú námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudkov nižších súdov.
Podľa môjho názoru nezodpovedajú závery napadnutých rozhodnutí postupu, považovanému za spravodlivý v zmysle, aký tomuto pojmu obsahovo prislúcha podľa praxe Ústavného a Európskeho súdu....
Námietka nesprávneho vyhodnotenia dokazovania nie je podľa praxe Ústavného súdu i ESĽP dostatočným dôvodom opodstatnenosti sťažnosti, rovnako ako skutkové a právne omyly, ktorých sa dopustili všeobecné súdy. O takéto dôvody sa však sťažnosť neopiera. Východiskom pre ňu je (okrem iných) nález Ústavného súdu č. II. ÚS 210/2008, podľa ktorého „Ústavný súd SR je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred všeobecným súdom, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane absencie skutkových zistení.“ A práve predovšetkým absencia skutkových zistení, podstatných a rozhodujúcich o výsledku sporu je naplnením podmienky pre záver o porušení namietaných základných práv. Konanie o predmete sporu v takýchto veciach má z hľadiska dôkazného bremena mierne odlišnú povahu, ako iné spory. Je to súd, ktorý obligatórne podľa § 175d ods. 1 OSP „zisťuje dedičov“ a je to opäť súd, ktorý podľa § 175k ods. 2 OSP odkáže dediča na podanie žaloby. Je to teda aj záujem súdu na zistení okruhu dedičov. Z toho odvodzujem pre tento prípad zvýraznenie významu vety druhej § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého „súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“....
Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad je pre rozhodnutie v predmetnej veci potrebné zistiť dve skutočnosti, ktoré nemusia byť kumulatívne prítomné: Či je správanie dediča nie také, aké predpokladá § 465 Občianskeho zákonníka, alebo či nedošlo k prekročeniu lehoty podľa § 463 ods. 1 Občianskeho zákonníka....
Súdy podľa môjho názoru celkom opačne vyhodnotili dôkazy, smerujúce k objasneniu správania sa ⬛⬛⬛⬛ ako osoby, dávajúcej najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce. Táto otázka bola v centre pozornosti súdov i sťažovateľa. Nedbajúc na vyššie uvedené znenie § 120 ods. 1 OSP, neprekročil túto hranicu ani Najvyšší súd. V okolnostiach prípadu odlišne ako to ony vyžadovali, odvolal sa na nález Ústavného súdu č. II. ÚS 78/05. Ak aj námietka nedodržania určenej lehoty jedného mesiaca nebola dostatočne zdôrazňovaná, bolo povinnosťou súdov zaoberať sa ňou ex oficio....
Z osobitostí, ktorých je v tomto prípade niekoľko, treba vyzdvihnúť najmä: Slabšiu profesionálnu úroveň notárky (advokátka nemá rozhodovaciu právomoc, preto nie sú jej nedostatky významné) spolu s jej nedôveryhodnosťou, ktorá je však celkom nepochybná ako u ⬛⬛⬛⬛, tak u ⬛⬛⬛⬛. Vychádzať preto podľa môjho úsudku možno iba z toho, čo je vo veci písomne zachytené a z predpokladu (na úrovni až istoty) takých úkonov a konania, ktoré písomne zachytené byť mali, keďže ich okrem zákona diktuje aj zdravý rozum....
V zastúpení dedičky a jej dcéry oznamuje advokátka iniciatívne súdu nielen úmrtie poručiteľky, ale najmä potencionálnych dedičov. Možno jej odpustiť, že svojsky chápe dedičskú postupnosť, no zarážajúce je, že jej klientky bez akýchkoľvek pochybností zatajili úmyselne ďalších dedičov. Nech však boli motívy tohto kroku akékoľvek, už toto prvé podanie muselo viesť súdnu komisárku pri prvom stretnutí s týmito osobami k vysvetleniu spôsobu, ako sa môže stať dedičkou dcéra žijúceho súrodenca poručiteľa. A to sa nemohlo zaobísť bez poučenia o možnosti (v okolnostiach prípadu dokonca nevyhnutnosti) dedičstva sa vzdať.
Prvostupňový súd uvádza, že v rámci dokazovania vzal do úvahy aj „... listiny zo spisu OS Prešov sp.zn. 26D 1388/2009“. V odôvodnení rozsudku sa však na žiadnu z nich nepoukazuje, ani sa žiadna z nich ako dôkaz nehodnotí. Pritom považujem za nesporné, že tento spis nie je kompletný. Potvrdil to okrem iného ⬛⬛⬛⬛ ! Notárka pritom presúva celkom zbytočne zodpovednosť na „pracovníčky úradu“.
Pri prvom kontakte sťažovateľa s notárkou mu táto oznámila, že prišiel v poslednej chvíli, pretože už mala spis pripravený ako uzavretý na odoslanie súdu (28.10.2009). Konanie uzavrela iba so žalovanými ako „jedinými dedičkami“ ( ⬛⬛⬛⬛ ). Bez účasti sťažovateľa, ktorý už bol ako dedič známy, spisuje notárka - nie pracovníčka úradu - zápisnicu s jediným cieľom: Prehlásenie o odmietnutí dedičstva žalovanou 2. (9.2.2010). Dňa 3.12.2009 predkladá notárke advokátka žalovaných celkom nezmyselné a zbytočné listiny, kde ale uvádza, že ⬛⬛⬛⬛ „... hodlá svoj dedičský podiel odstúpiť dcére...“. Nevedno, prečo by malo notárku zaujímať, čo urobí dedička so svojim podielom, nehľadiac na to, aký je na náležitej právnickej úrovni rozdiel medzi odstúpením podielu a odmietnutím dedičstva. Dôležité však je, že už k tomuto dátumu bola žalovaná 2. najmenej mesiac v omeškaní so svojím prehlásením. (inak aj v tomto podaní je uvedená lož o tom, že sťažovateľ nejaké zásielky neprevzal).
Sťažovateľ nie je zaťažený dôkazným bremenom preukázať dodržanie mesačnej lehoty na odmietnutie dedičstva po príslušnom poučení. To prešlo na žalovanú. V tomto smere je konanie a na jeho základe vydané rozhodnutie vo veci v príkrom rozpore s požiadavkami spravodlivého procesu a zásady rovnosti zbraní.
Odvolací i dovolací súd pochybili, keď jednak dokazovanie považovali za úplné a keď následkom toho považovali za vyčerpané všetky potrebné a dostupné dôkazné prostriedky významné pre závery....
Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR sa dedenie zaručuje. Pri primerane extenzívnom výklade ustanovenia má byť zaručené, že sa zabráni tomu, aby pri vyporadúvaní dedičstva nenapomáhal súd - i keď celkom zabrániť tomu pri dodržaní zákona nemôže - prípadnému úniku z tzv. dedičskej kolácie (§ 484 Občianskeho zákonníka) a množstva možných pridružených situácií. I keď v sťažnosti nie je miesto pre opis iného správania žalovaných, žiada sa uviesť, že zatajili nielen dedičov, ale aj podstatnú časť pozostalosti vysokej hodnoty.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým:„1. Vysloví, že Krajský súd Prešov v konaní 7Co 169/2013 a rozsudkom z 24. februára 2014 a Najvyšší súd SR v konaní 4 Cdo 345/2014 a uznesením z 27. októbra 2015 porušili základné práva sťažovateľa, zaručené článkami 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru,
2. Zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec súdom na ďalšie konanie a
3. Prizná sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdenýrozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí žaloby sťažovateľaako žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade a jemu predchádzajúcim postupom v odvolacomkonaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľaproti rozsudku krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v dovolacom konaní.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva nasúdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedápovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenieopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a namietanéuznesenie najvyššieho súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v právnej veci sťažovateľaako žalobcu v 1. rade a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobkyne v 2. rade“) proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „žalovaná v 2. rade“) o určenie, že žalovaná v 1. rade nie je dedičkou po
, zomrelej 2. októbra 2009 (ďalej len „poručiteľka“), rozhodol rozsudkom č. k.16 C 217/2010-228 z 25. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobužalobcov zamietol. Krajský súd namietaným rozsudkom v odvolacom konaní potvrdilrozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermiučinenými okresným súdom. Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolaniesťažovateľa proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z dôvodu neprípustnosti.
Sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu domáhal určenia, že žalovanáv 1. rade (neter poručiteľky a dcéra žalovanej v 2. rade) nie je dedičkou po poručiteľkenastupujúcou po žalovanej v 2. rade (sestre poručiteľky) pre odmietnutie dedičstvažalovanou v 2. rade, a to z dôvodu, že žalovaná v 2. rade nemohla účinne odmietnuťdedičstvo po poručiteľke, keďže v zmysle § 465 Občianskeho zákonníka svojím počínanímpo úmrtí poručiteľky dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť.
Sporným v označenom konaní bolo posúdenie skutkových okolností spočívajúcichv správaní sa žalovanej v 2. rade a vyhodnotenie, či jej počínanie po úmrtí poručiteľky bolopočínaním, ktorým dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť v zmysle § 465Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené posúdenie, či žalovaná mohla v danejveci platne a účinne odmietnuť dedičstvo po poručiteľke, a teda či mohla na jej miesto akozákonnej dedičky, ktorá pre odmietnutie dedičstva nededí, nastúpiť ako zákonná dedička jejdcéra (žalovaná v 1. rade) v zmysle § 475 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd, ako aj krajský súd nevyhodnotili počínanie žalovanej v 2. rade v obdobíod úmrtia poručiteľky 2. októbra 2009 do vyhlásenia žalovanej v 2. rade do zápisnice predkonajúcim notárom ako súdnym komisárom prerokúvajúcim dedičstvo ako také, ktorým bydala najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce, a preto okresný súd žalobu zamietol a krajskýsúd stotožniac sa s jeho skutkovými i právnymi závermi rozsudok okresného súdu potvrdil.
Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu z dôvodu, že nezistil danosť žiadnej z vád konania podľa § 237 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá by zakladala prípustnosť dovolaniaproti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vrátane vady namietanej v dovolanísťažovateľom spočívajúcej v podľa neho nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajskéhosúdu, a tým odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP].
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietal podľa nehonesprávne závery krajského súdu v spornej otázke, nedostatočné odôvodnenie záverovkrajského súdu, ako aj nesprávne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení prípustnostidovolania s ohľadom na sťažovateľom uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania (aj dovolacídôvod) spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP].
Sťažovateľ nad rámec svojich odvolacích dôvodov aj nad rámec dôvodov jehodovolania namietal aj nevysporiadanie sa všeobecných súdov s otázkou splnenia zákonnýchpredpokladov pre účinné odmietnutie dedičstva žalovanou v 2. rade v zmysle § 463 a § 464Občianskeho zákonníka (poučenie dediča o možnosti dedičstvo odmietnuť, forma úkonuodmietnutia dedičstva a lehota na učinenie tohto úkonu), čo podľa sťažovateľa malivšeobecné súdy skúmať z úradnej moci nezávisle od toho, či to sťažovateľ činil sporným.
Sťažovateľ vytýkal okresnému súdu, a tým aj krajskému súdu a najvyššiemu súdu, žev konaní neboli vykonané aj ďalšie dôkazy účastníkmi nenavrhované, ktorých vykonaniebolo nevyhnutné pre rozhodnutie v zmysle § 120 ods. 1 OSP so zdôraznením, že uvedenýpostup súdu pri dokazovaní odôvodňoval samotný charakter konania.
Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:„Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 175a a nasl. upravuje konanie o dedičstve. Určovanie okruhu dedičov nie je ponechané iba na vôli účastníkov dedičského konania. Jednou z povinností súdu vyplývajúcich z ust. § 175d ods. 1 O. s. p. je zistenie dedičov v rámci predbežného vyšetrenia. V dedičskom konaní sa preto nemôže konať s tým, kto postavenie dediča nemá.
Dedenie je systematicky zaradené do 7. časti Občianskeho zákonníka (§ 460 až 487). Jedným z oprávnení dediča vyplývajúcim z ustanovenia § 463 Občianskeho zákonníka, je oprávnenie dediča dedičstvo odmietnuť. Týmto jednostranným právnym úkonom dedič prejavu svoju vôľu nedediť. Ak však dedič svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť, dedičstvo už odmietnuť nemôže, čo je zrejmé z ustanovenia § 465 Občianskeho zákonníka. Ak z konania dediča úmysel odmietnuť dedičstvo nevyplýva vyhlásenie o odmietnutí dediča sa za platné považovať nedá.
V prejednávanej veci medzi účastníkmi zostalo sporným, či zo strany žalovanej v 2. rade došlo k platnému odmietnutiu dedičstva alebo nie.
V prejednávanom spore sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, pri ktorom bol každý dôkaz podľa ustanovenia § 132 O. s. p. vyhodnotený jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom výsledky vykonaného dokazovania neodôvodňujú záver, podľa ktorého žalovaná v 2. rade svojím počínaním dala najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť.
Za dôkaz opaku sa nedá považovať dohoda uzatvorená medzi žalovanými a ⬛⬛⬛⬛ dňa 6.10.2009 (č. l. 8 a 9 spisu). V preambule tejto dohody sa žalovaná v 2. rade zaviazala vykonávať správu pozostalosti po nebohej. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 175e umožňuje súdu ustanoviť správcu dedičstva alebo jeho časti, pričom výkonom správy nemusí byť poverený iba dedič. Záväzok žalovanej v 2. rade vykonávať správu dedičstva teda nie je možné považovať za úkon znemožňujúci odmietnutie dedičstva zo strany tejto účastníčky. Z obsahu predloženej dohody nevyplýva akýkoľvek záujem žalovanej v 2. rade na pokračovaní v prevádzkovaní živnosti po poručiteľke. Týmto právnym úkonom poverila svoju dcéru žalovanú v 1. rade a ⬛⬛⬛⬛ založením spoločnosti s ručením obmedzeným s cieľom pokračovať v prevádzkovaní lekárne po nebohej ⬛⬛⬛⬛. Do doby ukončenia dedičského konania prevádzkovaním živnosti bola poverená žalovaná v 1. rade. Žalovaná v 1. rade a ⬛⬛⬛⬛ ako spoločníci spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ sa zaviazali po ukončení dedičského konania prijať do pracovného pomeru všetkých zamestnancov nebohej poručiteľky a prevziať skladové zásoby liekov od dodávateľov. Zároveň sa zaviazali pokračovať v životnom profesijnom diele nebohej poručiteľky tak ako mu celý svoj život poručiteľka zasvätila a nadviazať na jej mnohoročnú tvorivú, pracovnú a podnikateľskú činnosť v celom rozsahu a pokračovať v prevádzke lekárne Salvator v pôvodných priestoroch. Z tohto listinného dôkazu je evidentné, že žalovaná v 2. rade lekáreň Salvator po poručiteľke prevádzkovať nechcela a teda mohla v súlade s ustanovením § 463 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedičstvo odmietnuť.
Rovnako podania adresované poisťovniam, daňovému úradu, Slovenskej lekárnickej komore a veriteľom, ktorými žalovaná v 2. rade oznamovala úmrtie poručiteľky nemožno označiť inak než za listiny informujúce dotknuté osoby o právne významnej skutočnosti, ktorou bola smrť ⬛⬛⬛⬛.
Pokiaľ ide o list žalovanej v 2. rade z 8.10.2009 adresovaný Krajskému súdu v Prešove ako subjektu, s ktorým mala poručiteľka uzatvorenú zmluvu o nájme nebytových priestorov tento je potrebné považovať za dôkaz potvrdzujúci snahu žalobkyne zabrániť zániku nájomného vzťahu, ku ktorému by v prípade jej pasivity nepochybne došlo. Platí totiž ustanovenie § 14 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak nebolo dohodnuté inak, nájom zaniká smrťou nájomcu, pokiaľ dedičia po poručiteľovi, ktorý bol nájomcom, do 30 dní od jeho smrti neoznámia prenajímateľovi, že pokračujú v nájme.
Čo sa týka dohody uzatvorenej medzi Krajským súdom v Prešove a žalovanou v 2. rade ako nájomníčkou dňa 15.3.2010, na ktorú poukazujú žalobcovia v odvolaní, táto je pre posúdenie uplatneného nároku právne bezvýznamná. K podpisu tejto dohody došlo až po tom, čo žalovaná v 2. rade dňa 9.2.2010 dedičstvo odmietla.
Žalovaná v 2. rade sa svojimi úkonmi snažila preventívne ochrániť majetok poručiteľky pred možným poškodením a zabezpečiť kontinuitu pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov nebohej ⬛⬛⬛⬛ v pôvodných nebytových priestoroch určených k prevádzkovaniu lekárne.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospelk záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnúudržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantnevysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočneodôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdomaplikovaný postup pri hodnotení skutkových a právnych záverov okresného súdu v spojenís odvolacími námietkami sťažovateľa, jeho závery a ich odôvodnenie mohli zakladať dôvodna zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý byvykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradíďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdupre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivýmsúdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdnehokonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právnea faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní nie je možné ustáliť arbitrárnosťv postupe a záveroch krajského súdu, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania a anipokiaľ ide o jeho skutkové a právne závery v súvislosti so zisteniami a vyhodnotenímsprávania žalovanej v 2. rade v čase po úmrtí poručiteľky a odmietnutím dedičstva poporučiteľke. Rovnako nie je možné ustáliť nedostatočné zistenia skutkového stavua nesprávne právne závery ani vo vzťahu ku skúmaniu zachovania lehoty na odmietnutiededičstva žalovanou v 2. rade, pričom ani zo strany sťažovateľa neboli uvedené žiadnetvrdenia v jeho sťažnosti, ktoré by poukazovali na uplynutie dlhšej ako jednomesačnejlehoty medzi poučením o možnosti dedičstvo odmietnuť a jeho odmietnutím.
Pokiaľ sťažovateľ namieta samotné závery najvyššieho súdu o absencii vady konaniapodľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočnýmspôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom narozhodnutie o prípustnosti dovolania a jeho záver o tom, že rozsudok krajského súdu jeodôvodnený dostatočne a nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nie je zjavneneodôvodnený ani arbitrárny, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, čisú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyššísúd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebodohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníkakonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právusťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a najvyššieho súdunestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na ochranu vlastníctva a práva nadedenie podľa čl. 20 ústavy, ktoré odôvodnil takto:„Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR sa dedenie zaručuje. Pri primerane extenzívnom výklade ustanovenia má byť zaručené, že sa zabráni tomu, aby pri vyporadúvaní dedičstva nenapomáhal súd – i keď celkom zabrániť tomu pri dodržaní zákona nemôže - prípadnému úniku z tzv. dedičskej kolácie (§ 484 Občianskeho zákonníka) a množstva možných pridružených situácií. I keď v sťažnosti nie je miesto pre opis iného správania žalovaných, žiada sa uviesť, že zatajili nielen dedičov, ale aj podstatnú časť pozostalosti vysokej hodnoty.“
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že zákonné dôsledky odmietnutia dedičstvanie sú okolnosťou, ktorá by modifikovala kritériá posudzovania splnenia zákonnýchpredpokladov účinného odmietnutia dedičstva. Ústavný súd preto uzatvára aj s ohľadom nazávery vo vzťahu k možnosti porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiamikrajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto častisťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv,odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016